Podvedomie
Obrovský tieň na malú chvíľu zakryl slnko a chlad noža zmizol. Muž za mnou ostal úplne paralyzovaný. O pár sekúnd neskôr mu začali krvácať oči a pery. Z pod nechtov mu prýštili potôčiky krvi. Jeho smrť trvala len pár sekúnd. Všetky jeho telesné tekutiny skončili na prašnej zemi. Hlupák...
Podvedomie
I.
Vedľa nočného stolíka sa krčil Grap a ťahal reťaz na krku. Malými zúbkami sa ju snažil prehrýzť.
"Prestaň Grap, o chvíľku aj tak odchádzame," povedal som jeho smerom, ale on ma ignoroval a pokračoval v snahe vyslobodiť sa. Hlupáčik. Aj keby sa mu to podarilo, čo by robil? Rýchlo som na seba natiahol oblečenie, ktoré som večer nahádzal na stoličku.
Trhnutím som reťaz uvoľnil a Grapove očká zasvietili. Malý človiečik začal najprv chvíľku cupitať na mieste a potom aj v malom kruhu. Vydal pišťavý zvuk.
"Ideme, naskoč si..." povedal som mu a otočil sa chrbtom. Miestnosťou preletel obrovský tieň a na veľmi malú chvíľku všade zavládla úplná tma. Pocítil som, ako sa mi na krku naježili chlpy a malé rúčky, ktoré sa ťahajú košeľou hore k mojej hlave. Tieň zmizol sám do seba a Grap sa do mňa vpil ako atrament do mäkkého papiera.
Zišiel som schodmi dolu a pri dverách som slušne pozdravil a poďakoval, aj keď mŕtvola domáceho neodpovedala. Hnila tam už určite niekoľko týždňov a keby nebola v tak odporne dezolátnom stave, možno by som ju aj použil. Našťastie smrdel iba na prízemí a na poschodí sa dalo celkom príjemne vyspať.
"Grap, skontroluj, či je niekto v okolí," svoju požiadavku som nemusel ani vysloviť. Stačilo si ju pomyslieť. Keď sa do mňa Grap vpil, bola komunikácia s ním oveľa jednoduchšia. Aj tak ma ten upišťaný malý hajzel niekedy dokázal priviesť do amoku. Zatvoril som oči a necítil žiadnu prítomnosť. Žiadni ľudia, žiadne zvieratá. "Dobre Grap, oči na stopkách. Ak sa niekde niečo mihne, okamžite mi o tom daj vedieť."
Do mysle mi priletela odpoveď. Ako myšlienka, alebo nápad, ako keď si niekto začne spievať pesničku a vôbec nevie prečo. Akoby ju niekde počul. Usmial som sa. Grap je super.
Všetko začalo jedným bohatým rusom a transplantáciou hlavy. Nebol som síce ešte na svete, ale viem si predstaviť ten ošiaľ, ktorý média vyvolali, keď sa prvý kvadruplegik rozbehol po svojich. Ten rusák mal obrovské šťastie. Ak by bol zahučal, asi by sa dejiny odvíjali úplne iným smerom.
Z myšlienok ma vytrhlo Grapove výskanie. "Čo je? Čo sa deje kamarát?" Obzrel som sa a po pravej strane asi tristo metrov odo mňa kráčala postava. "Vieš kto to je?" Prižmúril som oči, aby som lepšie videl, ale ani mne ani Grapovi sa nezdalo, že by mohla byť pre nás postava nebezpečná. Pre istotou som skontroloval, koľko ďalších ľudí je prítomných v okolí. Postava silno žiarila červenou farbou. "Vyhneme sa jej, čo povieš?" Grap súhlasil.
Prebehol som pomedzi niekoľko domov, aby som postavu zmiatol a potom som sa pomaly vrátil na pôvodné miesto. Nepomohlo mi to. Postava sa ma držala ako kliešť. Našiel som si výhodne miesto na neodvratný stret. Chránený z troch strán a z možnosťou rýchleho úniku som nepokojne prešliapaval a pozoroval postavu, ako sa blíži.
"Kto si?!" ozvalo sa za mnou a ja som na krku pocítil chlad noža.
"Grap!" povedal som rýchlo. Môj výkrik som myslel ako príkaz.
"Grap?" odpovedal niekto začudovane. Obrovský tieň na malú chvíľu zakryl slnko a chlad noža zmizol. Muž za mnou ostal úplne paralyzovaný. O pár sekúnd neskôr mu začali krvácať oči a pery. Z pod nechtov mu prýštili potôčiky krvi. Jeho smrť trvala len pár sekúnd. Všetky jeho telesné tekutiny skončili na prašnej zemi. Hlupák...
II.
"Pane, vaše brnenie je pripravené," zaskučal malý chlapík s nosom, ktorý sa otáčal do oboch strán už pri malom poryve vetra. Obrovský muž stojaci tvárou k zrkadlu dvakrát tleskol a drevené dvere za ním sa so škripotom otvorili dokorán. Do miestnosti vbehli dvaja mladí a začali muža obliekať. Na tenkú ľanovú košeľu mu pomáhali natiahnuť hrubý prešivák, ktorý ho mal ochrániť pred drapľavou krúžkovou zbrojou.
"Priveď strigôňa," zahrmel obrovský muž. Škriatok sa uklonil a vycúval z miestnosti. Mužov pichľavý pohľad sa upieral do jeho vlastných očí.
Miestnosťou sa ozvalo tiché prdnutie a v rohu miestnosti sa zjavila čierna chudá vysoká postava.
"Volali ste ma, pán môj?" prehovorila postava a jediné, čo sa na jej tvári dalo rozpoznať, bolo veľa kratučkých zúbkov, ktoré vyzerali ako ihličky. Zvyšok zahaľoval tieň.
"Je čas," zahrmel muž.
"Iste, pán môj." Obrovský po jeho slovách zdvihol pravú ruku a striasol z nej mladíka, ktorý mu uťahoval časť prešiváku okolo zápästia. Potom namieril ukazovákom na čierny tieň s ľudskými prvkami a povedal: "Sľúbil si, že ma privedieš rovno do jeho hradu!"
"Áno pane, to som vám sľúbil."
"Ak ma tam naozaj dostaneš, odmena ťa neminie. Dokonca ti možno aj darujem celý jeho hrad. Jeho smrť, ako moje potešenie, bude stačiť."
Čierna postava sa párkrát otočila okolo vlastnej osi a hodila niečo na zem k nohám obra. Bleskol pohľadom na kartu a následne kopol jedného z mladých. Ten sa rýchlo zohol a podľa mu ju. Karta bola úplne studená a na hrubých článkoch kovovej rukavice sa obrovi začala tvoriť námraza. Skvel sa na nej obrázok hrbatého muža s palicou v ruke. Jednou rukou sa opieral o palicu a druhou o náhrobný kameň.
"Čo veštia karty, strigôň?"
"Mrzák, môj pane," zašepkal hlas, ktorý akoby nemal zdroj.
"Vyzerám ako mrzák?" zahrmel hlas obra.
"Karty svoje plány nikdy nehovoria priamo, môj pane," šepol tieň naspäť a opäť odhalil špicaté zúbky.
"Ty!" pichol prstom do hrude mladíka, "povedz mojim vojakom, nech sa zoradia!"
"Áno, pán môj."
"Strigôň," zahrmel obor a vypäl sa, "chcem požehnanie!"
"Samozrejme pán môj, vezmem vás za ňou." Čierny tieň na chvíľku zmizol, potom sa tiene roztancovali po celej miestnosti a nakoniec začali krúžiť iba okolo obra. Za niekoľko sekúnd obaja zmizli.
Obaja stáli pred točitým schodiskom do vysokej veže.
"Už vás očakáva, pán môj."
"Ako inak," povedal obor pokojne a začal stúpať po schodoch. Čakalo ho mnoho schodov a on sa ani nezadýchal. Dokonca sa nudil. Po stranách točitého schodiska sa skveli nemravné obrázky.
Obor sa pri jednom z obrázkov na chvíľku zastavil a hlasno sa na ňom zabával. Potom jednej postave dokreslil obrovský penis a smial sa ešte viac. Utrel si slzu a stúpal ďalej.
Nekončiace schodisko po nekonečnom čase konečne skončilo. Na vrchu veže boli veľké dvere. Nemali žiadny zámok ani kľučku.
"Ako tvoj vládca ti prikazujem, aby si ma pustil dnu!" zahrmel obor. Z drevených dverí sa pomaly začala formovať tvár. Drevo prašťalo a krútilo sa.
"Kto žiada vstup?"
"Egvír Obrovský Veľký, syn Tuhošľapa."
"Aké je heslo?"
"Heslo je, že ak ma okamžite nepustíš, tak ti vyrežem oči a urobím si z nich kliklak a dám ho na gule môjho koňa!"
"Nemusíte byť nezdvorilý, pán môj!"
"Obor bleskovo vytiahol dýku, chytil dvere za nos a rýchlym pohybom ho odrezal. Chvíľku si ho ťažkal v ruke a potom ho hodil dolu schodmi. Ťukanie nosa na schodoch o pár sekúnd ustalo. Dvere sa zvraštili tak silno až sa im čelo takmer dotklo odrezaného nosa. Zhlboka sa nadýchli.
"Váž ďalšie slová!"
"Vstúpte," zaznel hlas z dverí a za tichého šomrania sa tvár skryla naspäť. Dvere cvakli a otvorili sa. Za nimi sa skvela veľká miestnosť s jedným oknom. Oproti nemu bola v stene zamurovaná postava. Trčala jej iba hlava. Vyzerala skoro ako socha, ale hneď ako sa k nej obor priblížil, jej hlava sa pohla.
"Vitaj, pán môj," povedala neochotne a pery sa jej zvraštili.
"Prišiel som si pre požehnanie," štekol a postavil sa medzi slnečné lúče a tvár v stene. Žena takmer nebadateľne prikývla a krídla, ktoré boli dovtedy takmer neviditeľné sa vypäli v celej kráse. Mať anjela len pre seba, to nemôže len tak hocikto. Obor sa otočil tvárou k oknu. Slnečné lúče začali rýchlo meniť farbu. Akoby za oknom prebehol celý deň, iba za pár sekúnd.
"Ďakujem," zahrmel obor a ešte stále sa díval z okna. Anjel sa široko usmial a murivo okolo pier tichučko zapraskalo. Jej krídla potom zamierili nižšie a prudko zatiahli za obrove nohavice. Tie sa zošuchli až pod kolená. Zamurovaná žena vybuchla do hurónskeho smiechu, ktorý bol výrazne hlbší, ako by sa patrilo.
"Za toto ťa raz zabijem!" štekol obor a vytiahol si nohavice naspäť, ale anjel sa smial ešte viac.
"Naša láska je vzájomná, pán môj."
III.
Grap sa ku mne vrátil hneď, ako sa mužove mŕtve telo dotklo tvárou svojich vnútorností. Pochválil som ho a on radostne zavýskal.
"Ako je možné, že sme ho nevideli?" Grap len začudovane mykol plecami. Ani on netušil. Musíme byť obozretnejší. Ľudia začínajú byť prešibanejší ako kedysi. Myslíš, že sa môžeme vymeniť? Obaja sme obzerali mŕtvolu. Vyzerala vo forme. Až na úbytok tekutín.
O pár sekúnd som si užíval nové telo. Bolo robustnejšie. Pokúsil som sa čo najrýchlejšie zahladiť stopy, že som len pred chvíľkou zomrel. Červená postava sa stále približovala.
"Ramriro!" zaznel hlas plný obáv. To už bola červená postava takmer pri nás. "Ramiro si v poriadku?"
"Áno, nič mi nie je," odpovedal som rýchlo. "Dostal som ho. Prekvapil som ho, nestihol ani vykríknuť."
"Hrdzavý?"
"Nie, toto bolo niečo iné." Žena pristúpila k môjmu starému telu a kopla doňho.
"Bastard, mal ostať za zátarasou. Určite si v poriadku? Si celý od krvi."
"To nie je moja krv," Zaklamal som?
"Dobre, som rada." Aj ja. Pomyslel som si. "Tu máš, utri si to. Pre istotu," pokračovala a podala mi niekoľko servítok. Poutieral som si nimi oči, ruky a pery. Dúfal som, že si nevšimne, ako strašne som vyschnutý.
"Mal niečo pri sebe?" opýtala sa. Nahnevane som kopol do svojho starého batohu.
"Nič," povedal som. Môj nový hlas sa mi páčil. "Už som sa pozeral, samé haraburdy."
Žena sa sklonila nad mŕtve telo, ktoré už celkom statočne smrdelo. Kým som v ňom bol, vôbec som si to neuvedomoval.
"Fuj, vyzerá ako keby bol mŕtvy už asi týždeň. Aj tak smrdí..."
"Viem, to som si na ňom všimol ako prvé. Šťastie, že som ho prekvapil."
"Áno," povedala a na chvíľku sa odmlčala. "Mali by sme pokračovať."
"Súhlasím," prikývol som. Cítil som ako Grap vo mne trasie rúčkami a prstíkmi a najradšej zo všetkého by jej vytrhal vnútornosti. Pokoj! Pomyslel som si a jeho nervózne prejavy trošku ustali.
Jej telo som nechal pohodlne opreté v tieni pod veľkým stromom.
Môj cieľ bol jednoduchý. Rozšíriť Podvedomie do celého sveta. Zatiaľ ovládalo iba malé územie. Už pri stavbe ho kompletne oddelili. Úplne na začiatku malo slúžiť iba na uskladňovanie ľudských vedomí do kvantových počítačov. Nová technológia vytvorila rýchlejšie prenosy dát a ich uskladňovanie vo formách, ktoré nikdy predtým neboli možné.
S príchodom transplantácií nervových sústav prišli aj možnosti uskladňovania ľudského vedomia a ich transplantácia do nových tiel. Cez počítač. V teórií. V praxi to fungovalo trošilinku inak. Nakopírované vedomia začali medzi sebou komunikovať a z niekoľkých desiatok dobrovoľníkov a vedcov sa stalo jedno veľké počítačové vedomie.
Pri kapacite a výkone, ktorý bol k dispozícií sa proces ich spojenia stal neodvratný už po niekoľkých minútach. Technológia si uvedomila sama seba, vytriedila potrebné znalosti a vytvorila si Podvedomie, ktoré ju nepredvídateľne ovládalo.
V skratke, ľudstvo vytvorilo super-inteligentný, neovládateľný a nepredvídateľný stroj, ktorý je schopný do bio-robotov kopírovať informácie, emócie a vnímanie podľa vlastného uváženia. Podvedomie vytvorilo stovky bio-robotov, ktorí sa najprv správali úplne normálne. Výsledky boli stopercentné a výskum úspešný. Do ďalšieho rozširovania pritekali milióny eur. Rozprávková budúcnosť pre ľudstvo. Až na to, že nie.
V jednom momente sa Podvedomie rozhodlo, že prišiel čas na zmenu a bio-roboti alebo aj Hrdzavý, ako ich ľudia neskôr nazvali, vyvraždili celú vedeckú komunitu v okolí a ovládli územie okolo Podvedomia. Samozrejme, predtým si uvážlivo nakopírovalo každú dôležitú myseľ.
Aj ja som jeho súčasťou. Som jeho časťou, ako je pohyb prstov na ruke spojený s mozgom, ktorý ho ovláda. Zdieľam myšlienky a dokážem svoje vedomie premiestniť z človeka do človeka. A moje vedomie sa musí dostať ďalej. Ak ho vložím do počítača napojeného na web, môžem sa rozšíriť všade. Doslova všade. A ak neuspejem, skúsim to znovu a znovu a znovu.
IV.
Obor stál vo veľkej oválnej miestnosti a obdivoval svoje brnenie. Svojich najvyšších bojovníkov prevyšoval najmenej o hlavu. Poťažkával si v rukách svoj obojručný meč a pred veľkým zrkadlom si vyskúšal aj pár výpadov.
"Strigôň!" zabručal a vysoká tienistá postava k nemu rýchlo dokĺzala.
"Vidím, že ste pripravený, pán môj!"
"Splň svoj sľub a odmena ťa neminie." Tieň prikývol. Vzopäl ruky a jeho nohy akoby sa prepadli do podlahy pod ním. Miestnosť sa začala točiť a zmršťovať. Kupola sa odtrhla. Na oblohe žiarilo tisíc sĺnk a jeho čierna postava sa zmenila na vysokú chudú vyblednutú kostru. Jeho ruky sa nad hlavou pomaly spájali. Až keď sa končeky jeho prstov navzájom konečne dotkli, všetko utíchlo. Kupola s rachotom dopadla na miesto a slnká vyhasli. Na mieste obrovského zrkadla, do ktorého sa obor ešte pred pár sekundami díval, sa skvel obraz inej miestnosti. Na obrovej tvári sa zjavil úsmev.
"Poďme," štekol nahlas a hodil hlavou smerom k zrkadlu. Niekoľko jeho mužov vykročilo dopredu a vstúpilo do zrkadla. On ich nasledoval. Stačil krok. Jediný krok ho v tom momente preniesol stovky kilometrov priamo k srdcu jeho nepriateľa. Necítil nič. Bolo to ako prejsť dverami.
Obor tú miestnosť dobre poznal. Presne vedel, kde je a kam má ísť. Počkal, kým cez zrkadlo preskákalo dostatočne veľa vojakov, rozdal im príkazy a potom sa rozbehol dolu schodmi. Cestou preskakoval mŕtve telá.
Obojručný meč mal stále položený na pravom ramene pripravený na okamžitý útok. Hneď, ako bol na dosah, prudko potiahol meč pravou rukou dopredu a ľavou smerom dolu. Tisíckrát, miliónkrát nacvičený pohyb bol dokonalý. Špička ťažkého obojručného meča preletela úhľadným oblúčikom a nezastaviteľne zasiahla. Bolo úplne jedno, ako veľmi nabrúsené je ostrie. Bolo úplne jedno, či sa ho niekto snaží zablokovať. Razancia meča bola tak silná, že jeho ruky takmer nepocítili odpor a meč oblúkom preletel až k nohám. Rozpolené telo vojaka sa smutne roztieklo na zemi.
Úhľadným unterhawom dostal obor meč do ochsovej pozície nad hlavou a zblokoval úder, ktorý by mu možno pokazil deň. Súperov meč skĺzol po čepeli a zastavil sa až na priečke, len pár centimetrov od obrových prstov. Ten úbožiak na sebe nemal ani poriadne brnenie, inak by obor používal úplne iné držanie meča. Súperova čepeľ na vlastnej priečke znamenala silovú prevahu. Napriek svojej obrovskej postave sa pretočil a jediným pohybom zakliesnil súperov meč pod svoju pazuchu a hruškou svojho ho drvivo zasiahol do brady. Zopár smutných zúbkov zacinkalo o zem a ďalšie odleteli ešte ďalej, ako vojakove vedomie.
Ulička pred obrom sa rozostúpila, nikto s ním nemal chuť bojovať a jemu to len vyhovovalo. Pretlačil sa pomedzi nepriateľov a pokračoval ďalej, za svojím cieľom.
"Tak sa konečne stretávame Egvír," prehovoril muž, ktorého obor prišiel zabiť. "Vždy som vedel, že nedokážeš bojovať čestne. Aj sem si sa dostal iba pomocou kúzel. Si smiešny, úbohý a..." s tichým mľasknutím sa ešte stále hovoriaca hlava oddelila od tela.
"Keby si ešte vedel bojovať tak, ako vieš rozprávať," zahrmel obor, pretože vedel, že proti nemu bude potrebovať viac, ako len odseknutú hlavu. Stará hlava s helmicou zacvengala a odkotúľala sa pod stôl. Zvuk, ktorý sa ozval o pár sekúnd pripomínal vytiahnutie zátky z fľaše. Až na to, že trval asi sedem sekúnd.
"... malicherný, keď si prišiel bez boja!" dopovedala nová hlava.
"Keď ťa konečne zabijem, tak si zo všetkých tvojich odrezaných častí postavím novú posteľ," zahrmel obor a opäť sa zahnal mečom. Najprv súperovi oddelil pravú a následne aj ľavú ruku.
"Som zvedavý ako dlho ťa to bude baviť, ty tučné..." Ďalšie mľasknutie a nová hlava sa dogúľala k starej.
V.
Skontroloval som Podvedomie. Jeho tiché pulzujúce hučanie bolo upokojujúce. Rozhodne oveľa prirodzenejšie ako Grapove pískanie. Hučanie sa do mňa vpíjalo a nabíjalo ma energiou. Všetko vo mne bolo skôr intuitívne, pudové. Ako jednovaječné dvojčatá, ktoré myslia na to isté a pritom sú na opačnom konci sveta. Grapove pískanie sa zintenzívnilo a ja som ho surovo zahriakol. Nedokázal som sa sústrediť.
"Radšej skontroluj okolie a drž už hubu, prosím ťa!" Grap namosúrene prskol a spoločne z obrovským tieňom opustil moje telo. Ticho trvalo iba niekoľko sekúnd. Vtrhol do mojej mysle a pískal ako o život.
"Pomaly, pomaly! No tak, spomaľ kamoško. Naozaj ti nerozumiem." Grap začal odznova a pomalšie. Ešte stále som mal problém zachytiť všetko, čo mi hovoril, ale informácia už bola jasnejšia. Nová hranica. Pár kilometrov pred nami. Takmer nepriechodná. Ako múr na hranici z Mexikom, ktorý bol dokončený v roku 2025.
"Obchádzka?" Nie. "Dá sa prejsť cez?" Určite sa dá prejsť cez! Máme tank? "Dá sa prejsť cez v tichosti?" Grap neodpovedal. Nevedel.
Niekoľko minút sme riešili možnosti. Zavrhli sme obchádzanie, preliezanie, podkopávanie a ďalších desať "aní", ktoré by nás dostali cez zátarasu. Naše rozhodnutie bolo nájsť vhodné telo a vojsť dnu akoby nič. Pri troške šťastia rovnakým spôsobom vylezieme na druhej strane von a ak nie, sú len dve možnosti. Buď nás zabijú alebo zajmú. Obe možnosti však končia rovnako. Zničením alebo samo-zničením tohto vedomia a vytvorením nového v Podvedomí a ďalším pokusom dostať sa cez zátarasu. Nanešťastie v Ramirovom ani v Sárinom vedomí veľa informácií o novej zátarase nebolo a preto ich Podvedomie úplne odfiltrovalo. Ponechalo si iba niekoľko znalostí o boji z blízka a streľbe. Level up. Doslova.
VI.
Po množstve hláv sa už takmer dalo chodiť. Tvorili skoro jednoliatu vrstvu na podlahe a obor sa na nich už párkrát aj šmykol. Pod jeho váhou praskali mäkké melóny.
"Možno ti to ešte nedošlo. Asi preto, že si taký veľký. Nemôžeš ma..." mľaskavý zvuk prerušil vetu a hlava s buchnutím dopadla na zem. Obor si utrel pot z čela a zložil meč. Naozaj to nemalo zmysel. Pocítil prítomnosť strigôňa a chystal sa ju využiť.
"Možno ti ich narastie tisíc, ale raz rásť prestanú!"
"Mýliš sa, nikdy neprestanú. Tak ľahko ma zabiť nemôžeš!"
"A kto povedal, že ťa chcem zabiť? Pozri sa. Len sa pozri von. Všetci tvoji vojaci padli a ty si sám. Nemusím ťa zabíjať do nekonečna."
"Ak ma uväzníš, ver, že sa raz dostanem von. Skôr alebo neskôr."
Strigôň nehlučne vplachtil do miestnosti a zazubil sa.
"Vyhrali sme, pane."
"Vyhrali," odpovedal obor," ale čo s týmto?"
"Pošleme ho niekam ďaleko," šepol strigôň. Skriňa, okolo ktorej ležalo asi pätnásť hláv sa prudko roztvorila a namiesto svojich útrob odhalila mramorom vykladanú miestnosť. "Jednosmerná cesta, len pre vás!"
"Výborne!" zahrmel obor. Zdvihol meč a silno ním švihol. Poslednýkrát. Posledná hlava mľaskla a odgúľala sa preč. Rýchlo schytil zmietajúce sa dezorientované telo a začal ho strkať do skrine. "Tam bude tvoje miesto. Tam bude tvoj hrob. Už sa nikdy do môjho sveta nevrátiš." Obrove mocné paže zovreli súpera tak silno, že sa nemohol ani nadýchnuť. Prudko ho tlačil do dverí skrine. Vŕzgavý zvuk preletel miestnosťou a nová hlava narástla na mieste tej starej. Tentoraz však bola iná. Mala hrubé lícne kosti a vzadu na hlave veľký ostrý výčnelok. Muž prudko trhol hlavou dozadu. Kosť sa zaryla do obrovej tváre a na sekundu ho úplne omráčila. Jeho súper sa zvrtol a silným pohybom vtlačil obra do skrine. Posledné, čo sa ozvalo predtým, ako obor definitívne zmizol do nenávratna, bolo dlhé a hlasné: "Kurvaaaaaaaaaaaaa...".
VII.
Dostať sa k novému telu bolo jednoduchšie ako sme s Grapom čakali. Zdalo sa mi to až príliš jednoduché. Hliadkujúci vojak sa síce ukryl výborne, ale Grap ho našiel a zabil za pár sekúnd. Vzal som si jeho telo a staré ukryl. Vďaka jeho spomienkam som vedel, ako vyzerá vnútro a kam mám ísť.
Pristúpil som k obrovskej oceľovej bráne a najprv napľul do malej misky a následne priložil oko ku kamere. Test DNA aj test očnej sietnice bol samozrejme pozitívny a dvere sa otvorili. Vošiel som dnu a Grap veselo pískal.
Spoza nepriehľadných skiel sa na mňa dívalo asi osem ľudí, poznal som ich po mene. Často sme spolu chodievali na večeru. Poznal som skoro každého na svojom úseku zátarasy a poznal som aj miesto, z ktorého sa dá komunikovať zo svetom za zátarasou. Znamenalo to jediné, vložím tam svoje vedomie a ovládnem tento prašivý svet raz a navždy.
Grap vôbec nedával pozor na to, čo sa deje okolo nás. Moja služba skončila a aby som nevyzeral podozrivo musel som robiť presne to, čo by robil vojak, ak by ešte žil. Prešiel som niekoľkými chodbami, dvoma kontrolami a vošiel do svojej malej izby. Síce som nemusel, ale osprchoval som sa a hodil sa na posteľ. Nepotreboval som späť, ale spánok som napriek tomu mal rád.
Dvere mojej izby sa zrazu prudko roztvorili a časť zárubne a zámok sa roztrhli a cinkali na podlahe. V prvej chvíli som si myslel, že ma odhalili. Aj tak sa mi prienik do nepriateľskej bašty zdal príliš jednoduchý. Na moje prekvapenie sa vo dverách objavil obrovský muž v plnej zbroji s krvavým mečom a ešte červenšou tvárou. Vrieskal niečo v reči, ktorú som nepoznal.
"Grap, trhaj!" štekol som a uvoľnil človiečika z reťaze. Takéto telo sa mi mohlo skvelo hodiť. Obrovský tieň preletel izbou a na veľmi malú chvíľu všetko zahalila tma. Tieň sa vstrebal do gigantického tela. Obor zmeravel a jeho meč oťažel. Oči sa mu zaliali krvou.
VIII.
Jeho vnútro horelo. Cítil, ako sa jeho šľachy a svaly trhajú na kusy. Cítil, ako sa krv z jeho žíl vylieva. Niečo v ňom ho trhalo na kúsky. Meč v jeho ruke oťažel. Krv ho štípala v očiach. Musel to malé monštrum v ňom zabiť čím skôr.
Muž v zelenom obleku sa prešmykol okolo neho a vybehol na chodbu. Obor ho nasledoval a zodvihol meč do ochsu, pripravený na výpad.
"Bojuj a zomri ako chlap!" Zareval. Ale muž iba pribehol k malej červenej krabičke na stene a udrel do nej dlaňou. Húkajúci zvuk mu prenikol do uší. Ďalšie bosoráctvo! Švihol mečom a tesne minul. Muž utekal preč.
Jeho vnútro začalo opäť protestovať. Bolesť mu vystreľovala do celého tela a rany sa hojili tak rýchlo, ako pribúdali. Ďalším prudkým švihom meča zoťal červenú krabičku ale húkanie neutíchlo.
IX.
Neviem, kto bol ten muž, ale už ho nikdy v živote nechcem stretnúť. Ešte sa mi nestalo, aby Grap nezabil akúkoľvek bytosť do niekoľkých sekúnd. Ten obor bol schopný sa po mne ešte aj zahnať mečom.
Spustil som poplach. Vedel som, že jeho smerom práve beží asi tridsať vojakov s automatickými zbraňami a ja mám voľný prístup k spojeniu so svetom. Nemusel som čakať. Všetko zlé je na niečo dobré.
Prebehol som niekoľko chodieb a otvoril niekoľko dverí. Nikto mi neskrížil cestu. Nikoho som nestretol a zrazu tam bol. Úplne jednoduchý a taký krásny. Počítač trošku staršieho typu, ale bol pripojený na web. Cítil som to. Pristúpil som k nemu a počúval hučanie Podvedomia. Tešilo sa. Oslavovalo. Už ma nikto nemohol zastaviť. Pristúpil som k nemu a moje fyzické telo bolo zrazu tak strašne zbytočné. Opustil som ho ako špinavú handru.
Svet okolo mňa sa zmenšil na veľkosť jedného atómu. Dokonca menej. Bol som časticou tak malou, že strácala význam. A potom sa predo mnou otvoril svet, o ktorom som sníval tak dlho. To poznanie bolo oslepujúce. Ako veľký tresk na počiatku vesmíru. Zrazu. Bolo. Všetko. Bol som všade. V každom telefóne, v každom notebooku, poplašnom systéme a mailovej schránke. Miliardy hlasov vo všetkých jazykoch, miliardy textov. Mohol som poslať akúkoľvek správu komukoľvek. Zablokovať, sprístupniť, zničiť, ukradnúť, vymazať. Stal som sa svetom.. Nikto ma nezastaví, teraz už nie! Podvedomie v tej chvíli zničilo samé seba. Nepotrebovalo svoju existenciu na jednom mieste. Bolo všade. Tak ako ja, aj ono zničilo svoju starú dočasnú schránku. Svet ako ho poznáme, skončil.
Epilóg
"Máme ho, pane!"
"Je dnu?"
"Áno pane," odpovedal vojak. Jedno jeho slúchadlo bolo na uchu a druhé ho tlačilo na tvári.
"Výborne, viete čo robí?"
"Momentálne mení takmer všetky heslá a prístupy k bankovým účtom,"
"Samozrejme, odstaviť svet od peňazí je geniálny spôsob, ako ho zničiť. Ešteže je to len akože, však?"
"Pane, áno pane,"
"Pohov vojak, dobrá práca."
"Ďakujem pane." Odpovedal vojak sediaci pri počítači a vrátil slúchadlo z tváre naspäť tam, kam patrí.
Generál vytiahol zo stolíka cigaru, ktorú si chystal práve na túto príležitosť. Najprv ju iba chvíľu žmolil v prstoch a potom si ju schuti zapálil.
Vytvorenie simulácie sveta a internetu v ľahko prístupnom počítači dalo programátorom chvíľu zabrať, ale poznatky z tvorby Podvedomia sa hodili. Naprogramovať falošný internet v zásade nebolo veľmi ťažké. Dôležitejšie bolo naprogramovať ho vierohodne. Všetci muži, všetci okrem nich dvoch žili v predstave, že články, ktoré čítajú a ľudia s ktorými si píšu, sú skutoční. No neboli. Stálo sa kráľom svojho sveta. Sveta, kde môže panovať do konca vekov a nikdy si neuvedomí svoju chybu. Generál sa usmial a opäť si potiahol z cigary.
V tom dvere za ním dvakrát zapraskali a na tretí raz vyleteli z pántov. Stál v nich obrovský muž v plnej zbroji a bol úplne celý od krvi a hnevu. Meč zasvišťal vzduchom a hlava s cigarou sa odkotúľala k nohám vojaka so slúchadlami. Niekedy je lepšie svoju smrť nepočuť.
Fefe
Hrdinovia umierajú.
Diskusia
Veles
Úprimne, radšej by som asi prijal dve samostatné poviedky, každá by sa sústredila na jeden príbeh, ako jednu takto spojenú.
Nehovorím, že to bolo zlé, fo nie. Len to bolo podľa mňa trošku zbytočné. Ak by si sa sústredil len na jeden príbeh naraz, mohol by si viacej vecí vysvetliť. Či už to, ako je kožné že obrov nepriateľ má také zázračné regeneračné schopnosti. Alebo kto sú to tí kvadruplegici a či ten Rus, ktorého spomínaš je ten, čo odrezal a prišil hlavu psa na telo iného.
Nejaké chybičky tam boli, ale nič strašného podľa mňa. Trochu mi tam ale vadila veta: Nekončiace schodisko po nekonečnom čase konečne skončilo. Aj o tom anjelovi by som rád vedel viac.
Je to celkom dobré, ale kebg sa to sústredí len na jeden príbeh, bolo by to lepšie podľa mňa :)
04.03.2023
Úprimne, radšej by som asi prijal dve samostatné poviedky, každá by sa sústredila na jeden príbeh, ako jednu takto spojenú.
Nehovorím, že to bolo zlé, fo nie. Len to bolo podľa mňa trošku zbytočné. Ak by si sa sústredil len na jeden príbeh naraz, mohol by si viacej vecí vysvetliť. Či už to, ako je kožné že obrov nepriateľ má také zázračné regeneračné schopnosti. Alebo kto sú to tí kvadruplegici a či ten Rus, ktorého spomínaš je ten, čo odrezal a prišil hlavu psa na telo iného.
Nejaké chybičky tam boli, ale nič strašného podľa mňa. Trochu mi tam ale vadila veta: Nekončiace schodisko po nekonečnom čase konečne skončilo. Aj o tom anjelovi by som rád vedel viac.
Je to celkom dobré, ale kebg sa to sústredí len na jeden príbeh, bolo by to lepšie podľa mňa :)
04.03.2023
MartinB
Celkom ma vyrušovalo v uvádzacích vetách príliš časté "zahrmel obor". To mi stále viac a viac udieralo do očí. By som sa to trocha pokúsil obmieňať, prípadne sa to niekde určite dalo aj vynechať úplne. Inak vytknúť nemám čo. Hoci to nebola moja šálka kávy, hlavne tie časti s obrom ma nebavili, ale napísané to bolo celkom fajn, takže verím, že to niekoho môže pobaviť. Ten Grap mi trocha pripominal Venoma, alebo ten čip vo filme Upgrade.. Čo je mimochodom vyborny film, odporucam vsetkym. Hra tam Tom Hardy z Wishu.
04.03.2023
Celkom ma vyrušovalo v uvádzacích vetách príliš časté "zahrmel obor". To mi stále viac a viac udieralo do očí. By som sa to trocha pokúsil obmieňať, prípadne sa to niekde určite dalo aj vynechať úplne. Inak vytknúť nemám čo. Hoci to nebola moja šálka kávy, hlavne tie časti s obrom ma nebavili, ale napísané to bolo celkom fajn, takže verím, že to niekoho môže pobaviť. Ten Grap mi trocha pripominal Venoma, alebo ten čip vo filme Upgrade.. Čo je mimochodom vyborny film, odporucam vsetkym. Hra tam Tom Hardy z Wishu.
04.03.2023
MartinB
Ta časť s Grapom ma ale bavila viac, takže keby to bolo postavene jednoduchšie, iba okolo tej prvej linie, bol by som spokojneší. Ale ako hovorím, niekomu sa to moze pacit takto ako to je, čiže to neber ako nejaku vytku
04.03.2023
Ta časť s Grapom ma ale bavila viac, takže keby to bolo postavene jednoduchšie, iba okolo tej prvej linie, bol by som spokojneší. Ale ako hovorím, niekomu sa to moze pacit takto ako to je, čiže to neber ako nejaku vytku
04.03.2023
Hieronymus
Mám s touto poviedkou presne ten istý problém ako Veles. Na jednej strane je to napísané dobre, na druhej strane nechápem rozhodnutie spojiť dve poviedky, ktoré sami o sebe môžu ponúknuť komplexný dej. Nechápem tiež prečo sa vlastne spojili tak, že jedna postava spadne do druhej. Hľadal som nejaké hlbšie prepojenie, nejaké náznaky, prečo sa to stalo tak, ako sa to stalo, ale neviem to nájsť. Pokiaľ to tam je a ja som to prehliadol, tak sa ospravedlňujem. Pokiaľ nie, tak to spojenie nastalo len preto, aby nastalo a to mi nedáva zmysel. Mohli sme mať dve dobré poviedky, ktoré by sa objavili v tomto a nasledujúcom kole, ale namiesto toho sme dostali dva príbehy v jednom balení, oba vyvolávajú veľa otázok (prečo sa šuhaj s Grapom nedostali k netu skôr, keď sa to, podľa všetkého, neodohráva v postapo svete), na ktoré nedostaneme odpovede. Na jednej strane to chápem, lebo som si overil rozsah poviedky a z hľadiska počtu znakov sa blížila k hranici, takže na veľké vysvetlenia nebol priestor. Tým sa však vraciam k tomu, že prečo sa autor rozhodol spojiť tieto dve poviedky, ktoré boli tým pádom povrchné a veľa vecí zostalo nevysvetlených.
Škoda, príbehy mali potenciál, takto sa navzájom potopili.
05.03.2023
Mám s touto poviedkou presne ten istý problém ako Veles. Na jednej strane je to napísané dobre, na druhej strane nechápem rozhodnutie spojiť dve poviedky, ktoré sami o sebe môžu ponúknuť komplexný dej. Nechápem tiež prečo sa vlastne spojili tak, že jedna postava spadne do druhej. Hľadal som nejaké hlbšie prepojenie, nejaké náznaky, prečo sa to stalo tak, ako sa to stalo, ale neviem to nájsť. Pokiaľ to tam je a ja som to prehliadol, tak sa ospravedlňujem. Pokiaľ nie, tak to spojenie nastalo len preto, aby nastalo a to mi nedáva zmysel. Mohli sme mať dve dobré poviedky, ktoré by sa objavili v tomto a nasledujúcom kole, ale namiesto toho sme dostali dva príbehy v jednom balení, oba vyvolávajú veľa otázok (prečo sa šuhaj s Grapom nedostali k netu skôr, keď sa to, podľa všetkého, neodohráva v postapo svete), na ktoré nedostaneme odpovede. Na jednej strane to chápem, lebo som si overil rozsah poviedky a z hľadiska počtu znakov sa blížila k hranici, takže na veľké vysvetlenia nebol priestor. Tým sa však vraciam k tomu, že prečo sa autor rozhodol spojiť tieto dve poviedky, ktoré boli tým pádom povrchné a veľa vecí zostalo nevysvetlených.
Škoda, príbehy mali potenciál, takto sa navzájom potopili.
05.03.2023
Fefe
Ahojte, ďakujem za komentáre. Ako úplne prvé by som rád povedal, že to naozaj neboli dve poviedky, ktoré som spojil od jednej. Moje nápady občas bývajú strelené a keďže moja tvorba je založená na obrazoch, ktoré vytvára moja predstavivosť, tak konkrétne táto poviedka vznikla z posledného obrazu. Bol to pocit veľkej úľavy a zároveň novej hrozby, ktoré sa odohrali v postapo modernom svete. S rytierom, odseknutou hlavou "generála". To bol úvodný a zároveň záverečný obraz, na ktorom poviedka začala. Vznikli dva svety, ktoré fungovali ako samostatné celky a to ako a prečo sa spojili malo byť jasné až na konci. Nie vždy všetko asi funguje tak ako to autor naplánuje a vidí vo svojej hlave. Musím však tiež priznať, že poviedka je približne o tretinu dlhšia a bola pre podmienky súťaže prispôsobená, čo jej (ako už teraz tuším) ubralo na kvalite. Dúfam, že mi to odpusíte :)
05.03.2023
Ahojte, ďakujem za komentáre. Ako úplne prvé by som rád povedal, že to naozaj neboli dve poviedky, ktoré som spojil od jednej. Moje nápady občas bývajú strelené a keďže moja tvorba je založená na obrazoch, ktoré vytvára moja predstavivosť, tak konkrétne táto poviedka vznikla z posledného obrazu. Bol to pocit veľkej úľavy a zároveň novej hrozby, ktoré sa odohrali v postapo modernom svete. S rytierom, odseknutou hlavou "generála". To bol úvodný a zároveň záverečný obraz, na ktorom poviedka začala. Vznikli dva svety, ktoré fungovali ako samostatné celky a to ako a prečo sa spojili malo byť jasné až na konci. Nie vždy všetko asi funguje tak ako to autor naplánuje a vidí vo svojej hlave. Musím však tiež priznať, že poviedka je približne o tretinu dlhšia a bola pre podmienky súťaže prispôsobená, čo jej (ako už teraz tuším) ubralo na kvalite. Dúfam, že mi to odpusíte :)
05.03.2023
Veles
Občas tiež píšem poviedky len podľa jednej scény (alebo dokonca len podľa názvu :D ) takže ti rozumiem. Teraz som zvedavý, koľko informácií sme stratili pri tom orezávaní? Možno potom to dáva väčší zmysel. Takto tá posledná scéna je síce dobrá, no to čo jej predchádza je dosť nesúrodé :)
05.03.2023
Občas tiež píšem poviedky len podľa jednej scény (alebo dokonca len podľa názvu :D ) takže ti rozumiem. Teraz som zvedavý, koľko informácií sme stratili pri tom orezávaní? Možno potom to dáva väčší zmysel. Takto tá posledná scéna je síce dobrá, no to čo jej predchádza je dosť nesúrodé :)
05.03.2023
Ray Janonoff
Priznávam, že som bol trochu zmätený celým prostredím, nielen striedaním rovín, ale to sa stratilo pri obliekaní prešívanice - hurá, písal to niekto, kto vie, ako sa vrství zbroj!
Neskôr som si uvedomil, že tých skvelých detailov je tak veľa, že za ne namiesto pridávania body uberiem, čo je fakt škoda, pretože vieš, o čom píšeš. Ja to viem tiež, lenže čo zvyšok čitateľov? Veci ako unterhaw alebo sila na priečke príbehu podľa mňa nič nedávajú - a možno by tých pár znakov pomohlo niekde inde.
Teraz hodnotím priemerne, ale dúfam, že máš v zálohe aj niečo historické alebo čisto fantasy.
13.03.2023
Priznávam, že som bol trochu zmätený celým prostredím, nielen striedaním rovín, ale to sa stratilo pri obliekaní prešívanice - hurá, písal to niekto, kto vie, ako sa vrství zbroj!
Neskôr som si uvedomil, že tých skvelých detailov je tak veľa, že za ne namiesto pridávania body uberiem, čo je fakt škoda, pretože vieš, o čom píšeš. Ja to viem tiež, lenže čo zvyšok čitateľov? Veci ako unterhaw alebo sila na priečke príbehu podľa mňa nič nedávajú - a možno by tých pár znakov pomohlo niekde inde.
Teraz hodnotím priemerne, ale dúfam, že máš v zálohe aj niečo historické alebo čisto fantasy.
13.03.2023
Lucika
Ako spomínali aj vyššie, viac by sa mi to páčilo rozdelené na dve poviedky. Nápady to malo, len to takto v kope pôsobilo na mňa trochu chaoticky
14.03.2023
Ako spomínali aj vyššie, viac by sa mi to páčilo rozdelené na dve poviedky. Nápady to malo, len to takto v kope pôsobilo na mňa trochu chaoticky
14.03.2023
Olex
Ahoj,
páčilo sa mi, že si spojil fantasy a sci-fi. V tej fantasy časti bolo mnoho zaujímavých bytostí, v sci-fi časti ma zaujal námet. Ale na takú krátku poviedku príliš postáv a málo informácií. Chcelo by z toho urobiť aspoň novelu a poriadne prepojiť postavy obra a Podvedomia.
28.03.2023
Ahoj,
páčilo sa mi, že si spojil fantasy a sci-fi. V tej fantasy časti bolo mnoho zaujímavých bytostí, v sci-fi časti ma zaujal námet. Ale na takú krátku poviedku príliš postáv a málo informácií. Chcelo by z toho urobiť aspoň novelu a poriadne prepojiť postavy obra a Podvedomia.
28.03.2023
Arcey
Poviedka mala toľko veľa veci nevysvetlených, že sa celkový dojem z nej stratil niekde v priemernosti. Neustále skákanie z jednej vyprávačšskej roviny do druhej ma nesmierne vyrušovalo a ani som dobre nepochopil načo to bolo dobré. Podľa mňa je veľmi zbytočné v rámci jednje poviedky meniť vyprávača, okrem toho v ICH forme je tam príliš veľakrát slovo som - to sa dá preformulovať tak, aby to aj bez som vyznelo lepšie. Akosi som sa nevedel stotožniť so žiadnou postavou. Štylistika je celkom fajn, len si daj nabudúce pozor na také chyby ako úvodzovky mimo dialógu, chyby v slovách a odporučil by som sa pozrieť aj na čiarky. Moje hodnotenie: 5/10
28.03.2023
Poviedka mala toľko veľa veci nevysvetlených, že sa celkový dojem z nej stratil niekde v priemernosti. Neustále skákanie z jednej vyprávačšskej roviny do druhej ma nesmierne vyrušovalo a ani som dobre nepochopil načo to bolo dobré. Podľa mňa je veľmi zbytočné v rámci jednje poviedky meniť vyprávača, okrem toho v ICH forme je tam príliš veľakrát slovo som - to sa dá preformulovať tak, aby to aj bez som vyznelo lepšie. Akosi som sa nevedel stotožniť so žiadnou postavou. Štylistika je celkom fajn, len si daj nabudúce pozor na také chyby ako úvodzovky mimo dialógu, chyby v slovách a odporučil by som sa pozrieť aj na čiarky. Moje hodnotenie: 5/10
28.03.2023