Jožo stretával každé ráno počas pitia kávy dvoch vtákov. Jeden bol čarovný! Krikľavo ružový, vždy priletel na parapetnú dosku a poklábosil s ním o tom, čo ho nadchádzajúci deň čaká. Jožo netušil ako to funguje, ale tento vták, prezýval ho aj Vešťo, dokázal predpovedať budúcnosť. Popri vyďobávaní ovsenej kaše z Jožovej misky krákavým hlasom mimovoľne prezradil všetko, čo sa má tento deň stať. Nemusím vám dvakrát hovoriť, že Jožovi takáto pomôcka prišla vždy vhod. Dozvedel sa koho sa vyvarovať, na čo si dať pozor a kedy si rovno radšej zavolať šéfovi kvôli dovolenke. Minule zistil, že ak vyrazí do práce v rovnaký čas, ako každý deň, tak ho zrazí auto a bude mať dva mesiace zlomenú nohu. Preto radšej rovno zavolal šéfovi že má kašeľ, otvoril si pivko a ostal pozerať Zámenu manželiek. Díky, Vešťo! A pýtate sa že kto je ten druhý vták, ktorého Jožo každý deň stretáva? Ach hej, ten je susedov, z bytu oproti. Fakt by mohol začať nosiť nohavice, alebo si zastierať okná, prosím pekne.

Toto ráno bolo rovnaké, ako každé iné. Jožo pripravil kávu, pripravil ovsenú kašu, rukou si zakryl oči, aby sa vyhol pimprláku dôchodcu odvedľa, a čakal na Vešťa. Ten aj veru prišiel! Roztiahol krídla, zvesela zosadol na jednu nôžku a už-už sa načahoval za kašou.

„Zdrrravím,“ zakrákal.

„No nazdar,“ odvetil Jožo. „Aký nás dnes čaká dník?“

Vešťo načuchoril perie a nonšalantne ďobkal do misky.

„Dobrrrý, dobrrrý. Ba čo dobrrrý. Ak sa posnažíš, bude aj výborrrný,“ uchechtol sa.

Jožo zaklipkal očami. „Fíha? Čo to znamená?“

Vták poskackal a krídlom si pretrel bruško. „No... ak vyrrrazíš do prrráce do trrroch minút... nájdeš svoje životné šťastie.“

No, to ti pekne ďakujem, pomyslel si Jožo. Stál tam uprostred kuchyne s chladnúcou kávou v ruke, na sebe tielko a trenírky. „Sľubuješ?“ opýtal sa vešteckého vtáka.

„Čestné pionierrrske,“ zasmial sa ten. „Tú kašu môžem dojesť?“

„Jasné, celá tvoja!“ zavolal Jožo, zatiaľ čo mizol v spálni. Okamžite na seba hodil tričko s logom nejakej náhodnej punkrockovej kapely, ktorú počúval, keď bol na strednej, natiahol si džínsy a utekal do chodby.

„Minúta a pol!“ volal za ním Vešťo.

Jožo si natiahol na nohy conversky, vyhabkal rozlúčku a utekal. Do práce chodieval autobusom. Zastávka bola síce tuto hneď za rohom, ale ak správne počítal, podľa Vešťovej veštby mal už len asi dvadsať sekúnd.

Ach do riti! Autobus tam už stál. Dokonca už blikal, signalizujúc odchod.

„Počkajte! Počkajte prosím!!“ zavolal za autobusom, ale nedával si veľké nádeje.

Na jeho počudovanie však autobus ostal stáť, dokonca mu znovu otvoril dvere, aby si nastúpil. Stihol som to! Takto môže byť Vešťova predpoveď naplnená!

„Ďakujem!“ zavolal smerom na kabínu vodiča.

Drobné dvierka sa pootvorili a z nich vykukla hnedá hriva a žiariaci pár modrých očí.

„Rado sa stalo,“ odpovedala vodička autobusu.

Jožo preglgol naprázdno. Bola to asi tá najkrajšia žena, akú kedy videl. Plné pery mala skrútené v sympatickom úsmeve a jej nos bol plný pieh. Jožo pochopil, čoho sa týkala veštba, ktorú si vypočul pred chvíľkou. OK, nepokašli to, pomyslel si. Máš jeden pokus. Jeden pokus!

Keď už sa išla vodička znovu schovať do kabínky, aby mohla vyraziť, Jožo vykoktal.

„Ja... nešli by ste si so mnou... da-dakedy niekam sadnúť?“

Vodička sa zachichotala.

„O siedmej večer na konečnej v Dúbravke, dobre?“ Jožo dychtivo prikyvoval.

„Platí,“ vydýchol.

A tak Joža stretlo jeho najväčšie životné šťastie. Všetko má ale svoje pre aj proti. Vešťo mu totižto zabudol zdôrazniť, aby nezabudol za sebou zamknúť. Tá zmiznutá plazmová telka ho večer po rande asi príliš nepoteší.