Gaštan sa terigá po kamenistej ceste.

„Čihí, hojta,“ diriguje sám seba, ako kľučkuje po nerovnej ceste. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Nočná obloha sa roztiahla, objavil sa padajúci hviezdny roj a potom prenikavé svetlo. Vtedy sa postavil na zadné, pričom sa jeho milovaný pán zviezol na zem. On toho nedbal, pobral sa tryskom kade ľahšie. Lenže čo teraz? Je príliš osamelý v rozvrátenom svete, na ktorom sa zmenili zákonitosti vesmíru. Keby aspoň nebol taký múdry koník. On si totiž veľmi dobre uvedomuje, že za chvíľu možno zgegne a to je lepšie nevedieť. Život je potom predsa len o niečo príjemnejší. Nechce sa odobrať na onen svet sám, preto hľadá svojho pána, pôjdu na večnosť spolu, bok po boku, tak ako spolu kráčali celým životom.

„Čvirik, zdravím ťa kôň,“ ozvalo sa odkiaľsi z vysokého dubu.

„To so mnou hovoríš?“ opýtal sa ho kôň, nebolo mu to jasné.

„S tebou, priateľu,“ pritakal vtáčik.

„Pŕŕ, priateľmi možno raz budeme, ale zatiaľ ma volaj Gaštan.“

„Zdravím ťa Gaštan. Ja sa volám Čvirik. Kam cválaš?“

„Hľadám svojho pána, ctihodného princa Velrika,“ odpovie Gaštan.

„Videl som ho,“ čviriká vták a poskakuje na vetvičke.

„Ako vieš, že to bol on?“ čuduje sa kôň.

„No, tak princ, nie?“ odpovedal vtáčik, akoby takých stretával denne desiatky.

Kôň nemal toľko možností, akoby sa pri jeho umu mohlo zdať, a tak mu nezostalo nič iného, než nasledovať vtáčika. Vtáčik letel nad jelšinou ako blesk. Gaštan za ním udatne cválal, keď sa tu na ceste objavila prekážka.

„Čo stojíš?“ opýtal sa vtáčik.

„No, leží tu akési dievčisko.“

„A to len tak? Na zemi? Tak ju preskoč a pokračujeme ďalej.“

„Och to nemôžem. Je to ušľachtilá dáma.“

„Ako vieš, že je to ušľachtilá dáma? Čo ak je to nejaká bosorka, čo na nás kliatbu privolá,“ obával sa Čvirik.

„Tak mám oči. Zlaté vlnité vlasy, dlhé mihalnice, striebristo belasý šat. Jasná princezná,“ oponoval Gaštan a oblizol princeznej tvár.

„Ja myslím, že takto sa princezné nebudia. Ale bozkom. Chápeš,“ začvirikal vtáčik.

Gaštan sa snažil našpúliť pysky, že by zobudil urodzenú, ale akosi mu to nešlo. Našťastie sa údajná princezná zobudila sama.

„Kto ste?“ zašepkala.

„Ja som kôň Gaštan, spanilá dáma. Toto je vtáčik, ktorý ma vedie za mojim pánom, udatným princom Velrikom z Vysokých hôr.

„Vážne, tak ja som práve kvôli tomu princovi prišla. Mám dôležitú úlohu, ktorá sa týka jeho.“

„To bude určite za účelom sobáša!“ vykríkol nadšene Čvirik.

Aj Gaštan sa potešil, keď si predstavil, ako sa jeho pán poteší, keď mu prinesie takú krásavicu.

Pokračovali neúnavne v ceste horami dolami. Len riekam a vode sa vyhýbali, princezná si nechcela zmočiť urodzený šat. Jednej noci, keď sa uložili k spánku, Gaštan zaspal ihneď, ale vtáčik nemohol zabrať. Tu sa zrazu víla zdvihla, z tašky vybrala dýku pretkanú drahými kameňmi. Uprostred bučiny ňou bodala okolo seba. Vtáčik nebol múdry ako kôň, no aj jemu došlo, akú úlohu ctená deva dostala. Keď sa na druhý deň zobudili, počkal, až bude s Gaštanom sám a ihneď mu tú strašnú novinku vyčvirikal. Gaštan zagúľal obrovskými očami, v hlave sa mu zrodil plán ako pána zachrániť. Keď sa švárna deva toľko vyhýba vode, istotne to nebude len tak.

Konečne začali po ceste stretávať roztrúsené vojsko.

„Ctený brat v zbrani, nevidel si tu môjho pána, ctihodné Velrika,“ opýtal sa kôň jedného z vojakov.

„Áno, videl som ho s jeho zbrojnošmi pri rieke,“ ukázal vojak smerom k zelenej húštine, cez ktorú sa k nim dral zvuk divokej rieky. Princeznej zaiskrili oči. Aj koníkovi zaiskrili oči.

„Dávajte si na seba pozor! Vraj tu obchádzajú akési víly, čo sú spadnutými hviezdami a kántria jeho veličenstvá. Vraj je to kvôli ukončeniu bojov, ktoré by inak nikdy neskončili.

Keď sa dostali k rieke, princezná ihneď na most ukázala, vraj si krásne šaty nezmočí vo vode. Koník zadupal prednými nohami a vydal sa cvalom k nemu. Keď už bol na moste, zdvihol sa na zadné nohy a zhodil vílu do rieky. Ako klesala na dno, zmenila sa na obrovský balvan.

Gaštan sa znovu stretol so svojim drahým pánom. Skákal okolo neho šťastne a ihravo ako nejaké žriebä.

„Máme my ale šťastie, priateľ môj drahý. Zajtra v údolí začnú ďalšie boje,“ hovorí mu princ Velrik.

„Pff,“ odfrkne si Gaštan, a tak si pomyslí, že ani nevie, či bolo dobré zabíjať onú vílu z neba. Pán mu podal jablko a on prežúvajúc dobrotu prestal myslieť. Veru, nie nadarmo sa hovorí, takéto starosti nechať koňovi.