Pod vŕbou košatou

FP
Filmová história scifi
Dve rady meštianskych domov stoja k sebe otočené chrbtom, akoby sa pohnevali. Medzi nimi tečie potôčik. Na ľavom brehu sú stajne a stodoly furmanov, na pravom záhrady s dielňami remeselníkov. Ženy nakŕmili dobytok aj hydinu, za chvíľu môže začať veľké pranie.
*
Zo záhrady sa vyrúti Anka. Ženie sa po schodoch dolu k potoku. Naberie si vodu do dlaní a pozoruje, ako sa pod dotykmi nezbedných slnečných lúčov trblieta. Ani si nevšimne, že na schodoch po jej pravici stoja rehoľné sestry a s úsmevom na tvári ju pozorujú. Pobavilo ich, že Anka mlčí, to sa nestáva často. Zadumaná dievčinka spozoruje, že na ňu ktosi okúňa. Pozrie sa smerom k ctihodným sestrám a šplechne na nich vodu. Sestričky sa rozosmejú a pustia sa do prania.
*
Na oboch brehoch pomaly pribúdajú koše s bielizňou. Zanedlho tu bude taký džavot, akoby sa sem zlietla stovka kačíc. Zo zadných dverí furmanských stodôl sa vynárajú štíhle postavy dievčiniek. Ej, ale sa nesú! Ako labutienky. Do vlasov si vplietli stuhy, gágory majú ovešané perlovými náhrdelníkmi. Bodaj by ich skáralo! Hromží v duchu Anka, bo závidí až hanba. Nečudo, že sa parádia, keď furmani rozvážajú tovar až kamsi na kraj sveta. A či sa je treba takto fintiť do roboty? Všimne si, že dievčatá po nej poškuľujú, sú zvedavé, čo je nového.
*
Na schodoch vľavo od Anky máča bielizeň stará Lopúšiková.
„Mládenca už máš?“ vyzvedá.
Bezočivá otázka Anku rozčúli, a tak začne zúrivo trepať piestom. Babizňa sa škodoradostne zachechoce.
„A či vy viete, čo sa stalo?“ opýta sa Anka po chvíli trucovania starej Lopúšičky.
„No, odkiaľ by som vedela? Ja sa nestarám,“ odpovie starká, ale zvedavý nos má otrčený smerom k nej. Konečne sa dozvie, akéže sú v meste novoty. Nejde jej na rozum, ako je možné, že to dievčisko vždy všetko vie.
„Do nášho mestečka prišiel mladík. Vraj klope majstrom na vráta a pýta sa do učenia. Lenže kto by ho zobral? Remeselníci vyučia vlastných synov.“
„A kde býva ten šuhaj?“ vyzvedá suseda, lebo má tri slobodné vnučky, tak sa treba starať.
„Kdeby asi? Tam kde sa prašina s prašinou stretáva, v hostinci u lakomého Fučíka. Prespávajú u neho chudáci za pár grošov. Volá sa Matej a prišiel z Lazova. Vraj vyrastal pri starkom, ktorý má včelíny.“
„Aha,“ prikývne Lopúšička, ale v hlave sa jej len svadba vnučky odohráva.
„Načo sa sem trepal? Tu ho nič nečaká. Nakoniec sa vráti k dedovi, hlupáčisko,“ dodá ešte Anka a skriví povýšene pery.
*
„Pekne rozprávaš o hosťoch v našom meste, len čo je pravda. Či ti hanba nie je,“ ozve sa spoza plota starček.
Anka sa preľakne, vôbec si ho nevšimla, vyrástol tam jak hríb po daždi.
„Čo na srdci, to na jazyku. Za čo sa mám hanbiť? Pravdu hovorím.“
„A že by si si občas niečo nechala pre seba, rapotačka? Veď ti z klebetenia narástla gamby ako kačici.“
„Počuli ste ho? Vraj mám gamby! Bude mi tu nadávať, starec mrzutý!“
Najradšej by mu vynadala do somárov ušatých, lenže nemôže, bo by ju mama riadne vyťahala za vrkoče. Aj za toto ju vyhreší, že sa má k starším ľuďom slušne chovať. Susedky to na ňu istotne povedia, oštary gambaté.
„Nenechám sa tu urážať,“ odfrkne Anka, nahádže bielizeň do koša a so zdvihnutým nosom sa hrdo nesie späť do záhrady.
*
Vyžmýka bielizeň a zavesí. Nakukne do dielne, či tam nie je tato. Keď zistí, že je prázdna, berie sa za rodičmi do kuchyne. Ale čo to? Za stolom sedí onen chlapčisko a napcháva sa buchtou.
„Čo to má znamenať?“ zamračí sa Anka na rodičov.
Akosi pozabudla, že jediný majster v meste, ktorý nemá synka, je jej drahý otec. Manželka mu štyri dievčence porodila. Tri odišli na večnosť už v útlom veku, prežila tá najpapuľnatejšia. Aj majster gubár by rád odovzdal skúsenosti šikovnému učňovi.
*
„Tak som si hovoril, že chlapca vezmem do učenia a zároveň ti ženícha privediem do domu,“ tľapne sa gubár spokojne po kolene, ako šikovne to vyhútal.
Anka vyvalí na otca okále a ruky si dá vbok.
„A mňa sa nespýtate? Sama som si dakoho vyhliadla.“
Ale veď tato vie, koho si vyhliadla. Lenže ten šuhaj ju nechce. Však s manželkou vyzvedali kde-tu, či by sa pre ňu našiel ženích, ale niet v mestečku nikoho, kto by chcel takú jazyčnicu. Dievčina sa posadí za stôl a chňapne po buchte. Nahnevane sa do nej zahryzne. Na jazyku ju poláska príjemná sladká chuť ovocia. Tak oni mu napiekli buchty so zavareninou. Boha jeho! Za jej chrbtom sa na ňu dohodli.
*
„Za neho sa nevydám!“ buchne napokon dievčinka päsťou do stola.
Schňapne dve buchty, strčí si ich do vačku a už jej niet.
„Jaj, to čo?!“ vydesí sa mládenec, keď vidí, ako sa jeho nastávajúca pajedí. Takéto cirkusy nečakal. Veru, že je taká papuľnatá, to mu zabudli povedať. Sám má veľmi miernu povahu, veľa toho nenahovorí, veď sa celý život len s dedom a včelami rozprával. Hluční ľudia ho privádzajú do pomykova. Chvíľu premýšľa nad tým, či mu sem bolo treba chodiť, ale pán majster ho tak pekne lákal na robotu, to sa nedalo odmietnuť. Snáď slova dostojí a vezme ho do učenia.
*
Anka sedí pri potoku a trucuje. Gazdinky sa z oboch brehov postupne vytrácajú a slnko zapadá za obzor. Už sa začína šeriť a ona tam stále vysedáva s odutou papuľou. Nie, domov sa nevráti. Nikto jej nebude vnucovať ženícha. Keď zostane na brehu sama, blízko nej zašuští húština a zažblnká potôčik. V tmavom zákutí na ňu ktosi číha. Vyhliadol si ju už dávno a potom už len čakal, kedy sa mu naskytne vhodná príležitosť. Aj Anka má jedného nápadníka, ale takého by si žiadna nepriala.
*
Chystá sa, že si ju s radosťou vezme, až jej pokožka zbelie ako sneh. Tlkot srdca navždy zmĺkne a pery krásne onemejú. Tvor má oči podliate krvou. Teraz alebo nikdy. Chytí nešťastné dievča za vrkoč a vtiahne do potoka. Pevne ju drží za krk ponorenú pod vodou. Dievčina sa zúrivo bráni. Z pľúc unikajú posledné zvyšky kyslíka. Za chvíľu telo zmeravie a ona bude navždy jeho. Vtom pocíti silný úder do hlavy. Stratí zrak. Niekto mu jeho nastávajúcu vytrhne z rúk. Zahmleným pohľadom sleduje, ako ju ten zlodej odnáša na breh.
*
Matej sa rýchlo vráti k zloduchovi. Schmatne ho za krk a ponorí pod vodu. Zlosyn sa ani nepohne, len na neho vyvaľuje okále ako dáky kapor. Vtom si chlapča uvedomí, že vodníka určite neutopí. Ale ako ho má zamordovať? Nikdy ho nenapadlo, že by práve toto potreboval vedieť. Vytiahne spod opaska valašku, poriadne sa ňou oženie a sekne. Vodník zostane nehybne ležať na dne jazera. Jeho podoba bledne, až kým sa nadobro nevytratí.
Zostanú po ňom iba šaty, ktoré ležia na dne ako priklincované, vôbec sa nepohnú z miesta. Z otvorov na klobúku, rukávoch aj nohaviciach začne prúdiť voda. Rozhnevaný potok sa nebezpečne rozvodňuje. Matej sa snaží dostať na breh, lenže akási sila ho ťahá pod vodu.
*
„Tu som, plávaj ku mne! To zvládneš!“ kričí Anka z brehu a naťahuje k nemu ruku.
Chlapec sa snaží dostať nad hladinu, ale nedarí sa mu to. Zrazu začuje kvákať žaby: „Klobúk na hlavu, klobúk na hlavu...“
Ponorí sa, vezme do rúk vodníkov klobúk a nasadí si ho na hlavu. V tej chvíli voda v potoku prestane stúpať. Vodníkove šaty zmiznú a objavia sa na Matejovi. Konečne sa mu podarí vynoriť z vody.
„Joj, veď ty si vodník!“ vykríkne Anka a rukami si prikryje ústa.
Matej sa zhrozene pozrie na zelené oblečenie, padne mu ako uliate, až ho z toho pichne pri srdci. Veru, kvôli takejto robote do mesta neprišiel, nešťastník. Snaží sa zložiť z hlavy klobúk. Neúspešne. Zahubil starého vodníka, a tak mu nezostáva nič iného, než chopiť sa jeho remesla.
*
Nový vodník spravuje dva rybníky, časť rieky a potoka. Starostlivo opatruje vodné rastliny i živočíchov. K práci pristupuje zodpovedne a s láskou, len keby sa tie žabiská toľko nehádali, myslí si občas. Aj malí nezbedníci mu dajú zabrať. Minule musel vyťahať za vrkoč Terezku, ktorá sa chystala skočiť do vody v mieste, kde sa utvoril vodný vír. Deťúrence sa potom tri týždne neukázali pri rieke. Mrzelo ho to, deti má rád. Veľmi by si prial mať vlastné, aj mená im už povyberal. Ktovie, ako dlho bude musieť držať službu za predošlého vodníka. Možno sedem rokov, pätnásť, a či rovných dvadsať, to mu rozhnevaný potok neprezradil.
*
Pri mŕtvom ramene rieky, kúsok za mestom, stojí vŕba. Majestátne sa košatejúca koruna stromu schováva dievčinku, ktorá sem chodí každý podvečer. Život pod hladinou ukrývajú a dobre chránia lekná. Iba jeden obyvateľ vodnej ríše smelo pripláva až k brehu. Vždy ho veľmi poteší, keď za ním príde milá. Aj si napokon zvykol, že je taká zhovorčivá. Rukami sa pridržuje trávy a počúva príval slov, ktoré ako živá voda razom preberú všetko rastlinstvo i živočíšstvo v tichom vodnom zákutí.
„A vieš, čo je nového? Stará Lopúšiková vydala poslednú slobodnú vnučku. Od tej doby všade vypráva, že je taká šťastná, žeby pokojne mohla zomrieť. A v Ševcovskej ulici už šijú čižmičky ako v samotnom Budíne.“
„Fíha, také?“
„Hej, veď kukaj,“ otrčí Anka vodníkovi čižmičky pod nos.
„A to také ako z Budína?“
„Tak, na jarmoku všetci vraveli, že hej.“
„No, keď všetci tak hovorili, asi to musí byť pravda.“
*
Anka stiahne nos a skriví ústa. Šípi, že si z nej Matej uťahuje. Na chvíľu napaprčene odvráti tvár, ale hneď jej voľačo napadne, čo si nemôže nechať pre seba. Šuhaj sa posadí na breh vedľa nej a dá jej bozk na pravé líčko. Ona ho tiež pobozká na pravé líčko. Potom ju pobozká na ľavé a ona jeho rovnako. Keď sa jej napokon zahľadí do očí, aj zabudne, čo chcela povedať. A to sa veru nestáva často.

Olex

Olex
Písanie mi robí radosť. Samozrejme si rada prečítam i tvorbu iných autorov. Teším sa na vzájomné reflexie:))

Diskusia

Veles
Je dobré jasne a výrazne oddeliť odseky, ale tu mi to skôr vadilo, príliš často to bolo na môj vkus. Pokojne jednotlivé časti mohli byť aj dlhšie, pospájané s opismi napríklad. Napísané to bolo veľmi dobre, na štýl starých rozprávok, len kde-tu mi nesedelo nejaké to slovíčko. Možno trochu viac opisov by nezaškodilo. A zaujímalo by ma, aké povolanje je gubár?
02.05.2023
Hieronymus
Táto poviedka mi silne pripomína jednu z finále minuloročnej CeFy (O hladnej Jage a statočnom Vavrovi), tiež je to také archaické a rozprávkové, plus sa tam tiež hlavné postavy menia na kadečo a ženské hlavné postavy z obidvoch poviedok sú si povahovo dosť podobné. Napísané je to pekne, akurát slovo kyslík by som vymenil za vzduch, viac by sa to tam hodilo. A presne ako upozornil Veles, tak výrazný spôsob delenia textu je navyše. Pochopil by som, keby sa oddeľovali scény, ale tu tomu tak nie je a iba to kazí rytmus a pre text to nemá nijakú pridanú hodnotu.
Toto asi nie je podstatné, ale zaujímalo by ma, čo robil Matej, kým Anka sedela odutá pri potoku, lebo asi tam nesedela pár minút, ale možno hodinu dve. Prečo si vodník vybral práve Anku? Len tak si povedal, že ona je tá pravá, alebo bolo za tým aj niečo hlbšie? Tiež by som chcel vedieť odkiaľ nabral Matej valašku? Ak ju v tej dobe mali všetci bežne pri sebe, potom OK, nič som sa nepýtal.
Celkovo mám z poviedky zmiešané pocity, na jednej strane sa mi páči ako je napísaná, na druhej strane, a to ma mrzí, je mi jedno, čo sa stane s hlavnými postavami, lebo si k nim akosi neviem vytvoriť vzťah. Keď to porovnám s poviedkou z CeFy, tak tam som viac prežíval, čo sa dialo, lebo hlavné postavy spolu viac komunikovali, človek ich mal tak možnosť viac spoznať a celá poviedka sa odohrávala časovo dlhšie, takže ani postavy neboli ku koncu povahovo rovnaké. Je síce pravda, že CeFa má limit nastavený na 45 000 znakov a tým pádom je na všetko viac priestoru, ale tu mal autor možnosť napísať viac, ale nevyužil ju, čo je škoda, lebo keby sa dalo viac spoznať obe postavy, tak by som mal z poviedky celkovo lepší pocit.
02.05.2023
Ray Janonoff
Až na pár drobností sa mi veľmi páčil jazyk, takisto že napriek celkovému zasadeniu klasickej rozprávky môže byť vodník dobrý, resp. je taký, aký bol človek.
Chválim použitie gubára, hoci remeslo na príbeh nemá absolútne žiadny vplyv, dokonca sa ani nespomenie, o čom to celé je. Kľudne mohol byť kováč a bolo by to ako vždy - a práve preto je to super.
Tiež by som ubral hviezdičky, pri ktorých sa nemení miesto scény, ale radšej pár navyše, než menej.
@Hieronymus: keďže máme spomenutý Budín a gubár robí s ovčou vlnou, budeme niekde na Slovensku, síce v rozprávke, ale odhadom 17. až 19. storočie. Valašky sa nosili pomerne dosť, ako nástroj aj zbraň, takže v niektorých obdobiach boli zakazované, ak sa nemýlim napríklad nosiť do krčmy a pod.
K čomu by mi možno prišlo celkom fajn, ak by práve Matejova fungovala len preto, že mala strieborné zdobenie:D
Tipujem, že autorom bude Olex, nejako mi sedí ten jazyk a detaily dokopy.
02.05.2023
Hieronymus
Okej, vďaka za vysvetlenie :)
02.05.2023
ama_rilla
Poviedka sa čítala dobre, je napísaná príjemným jazykom, aj keď ma trochu rušilo používanie slova "bo" mimo priamej reči. Páčila sa mi scéna boja s vodnikom a premeny Mateja na vodnika. Akurát mám pocit, ze všetko zbehlo príliš rýchlo, viac by som si chcela prečítať o premene a o jej dôsledkoch pre Matejov život. Takto mám z toho dojem, že vlastne o nič veľké nešlo, všetko beží po starom, akurát býva v potoku :D Ak mal byť vzťah dvoch hlavných hrdinov ústrednou témou, tak by to chcelo napísať o ňom viac. Pred scénou v rybníku hlavne postavy spolu prakticky nijako neinteragovali...
Inak sa ospravedlňujem, ale hodnotila som poviedku na mobile a nechtiac som jej dala menej bodov, ako som chcela, a neviem, či sa to dá nejako upraviť?:/
03.05.2023
Martin Hlavňa
Dúfal som, že sa mi všade podarí dať rozsiahlejšiu spätnú väzbu tak ako som dával na prvú poviedku (rozdelené do kategórií podľa ktorých som si to aj interne hodnotil), ale nejde mi pridať. Tak aspoň zhrniem celkový dojem. Nápad je tu rozprávkový, čo je super a páči sa mi akým spôsobom bola obrátená premisa, že vodník vlastne vôbec nemusí byť zlý. Rovnako sa mi páčilo aj to, že sa na neho nakoniec Anka nevykašlala, ale celkom si ho obľúbila. Írečité dialógy sú fajn (veľmi veľké plus), ale ešte by to na nich chcelo trochu popracovať. Logika a správanie postáv funguje, až na pár zaškrípaní - Matej si chce zobrať za ženu dievča, ktoré v živote nevidel. Aj keď v tej dobe bolo normálne, že rodičia dohadovali sobáš asi by ju chcel najprv vidieť. Jej sa to logicky nepáči, na čo on reaguje spôsobom, ktorý vo mne vzbudil ešte väčšie antipatie. Nakoniec si k sebe, ale cestu nájdu hoc sa to udeje rýchlo. Rozumiem tomu, že jej zachránil život, ale to je podľa mňa málo. Oba problémy by sa dali vyriešiť rozvinutím úsekov, ktoré tu sú - v prípade tej citovej otočky by napríklad stačilo, aby sa za tých x hodín, ktoré presedela pri potoku ukľudnila a začala rozmýšľať nad tým, že je vlastne aj celkom pekný a možno by mu aj mohla dať šancu. No a najviac trpí poviedka na dynamike. Na krátkom texte preletíme hodinami a na konci sa presúvame možno aj o niekoľko týždňov do budúcnosti, bez toho aby boli jednotlivé časti viac rozvinuté. Použitie hviezdičiek za každým odsekom to ešte viac komplikuje, lebo potom ako čitateľ neviem, či je to len oddelený odsek, alebo je tam timeskip. Takto je to viac mätúce, ako keby tam vôbec neboli. Inak to, ale bola pekná poviedka a dúfam, že moje komentáre neurazia, ale pomôžu v ďalšej tvorbe :)
14.05.2023
Lucika
Poviedka sa príjemne čítala, len to členenie odsekov nesadlo ani mne. Škoda, že o Matejovi tam toho bolo veľmi málo. Chýba mi tam aj jeho rozpoloženie, vnútorné pocity po tom, ako sa stal vodníkom a celé sa to akosi prirýchlo skončilo. Ale tá myšlienka, že keď zabil starého, on sa stal novým, to bolo fajn :)
15.05.2023
8HitBoy
Páčilo sa mi to! Námet, jazyk, postavy, celkový pocit po dočítaní. Fakt ma poviedka potešila, dal som relatívne vysoké hodnotenie.
01.06.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.