Helen urobila krok vzad, vytiahla z vrecka letáčik a porovnala obrázok so scénou pred sebou. „Divy Veľkonočnej planéty!“ písalo sa tam písmom takým krikľavým, že na prvý pohľad pôsobilo ako facka pre oči. „Ak máte cestu do sústavy Gama Serpentis, určite nevynechajte planétu G-Serpens C, neoficiálne nazývanú aj Veľkonočná planéta. Jej objavitelia na nej prvý raz pristáli práve počas tohto pozemského sviatku a našli na nej vajcia obrovských rozmerov. Pravdepodobne ide o skameneliny. Akému druhu patrili, ostáva záhadou, keďže medzi výskumníkmi a vesmírnymi environmentalistami stále prebieha súdny spor o…“ Na fotke, teda fotomontáži, sa skvela kraslica obrích rozmerov, pred ňou modelka v napasovanom skafandri so zajačími uškami na helme, za nimi obloha, ktorú zapadajúce slnko zafarbilo do ružovofialova.

Falošná reklama ako vyšitá. Po prvé atmosféra G-Serpens C bola prihustá na akékoľvek malebné západy slnka. Väčšinu svetla svojej planéty odrážala, a tak na povrchu vládlo trvalé šero. Vajce, pri ktorom Helen stála, síce malo úctyhodné rozmery, ale vonkoncom nehralo pestrými vzormi ani farbami. Naopak, celé ho, takisto ako okolitú krajinu, pokrýval podivný čierny sliz. Mladej turistke sa nechutne lepil na topánky, pri návrate bude musieť spustiť dekontamináciu aspoň dvakrát, aby nezasvinila celý prenajatý miniraketoplán.

Hlboko si vzdychla. Trojitým žmurknutím aktivovala dronofón pripojený na čip za jej uchom, zaujala pózu podobnú tej, v ktorej stála modelka na letáku, a urobila si fotečku. Myšlienkovým príkazom ju hneď poslala babám do spoločného četu s komentárom: „Až taká krása to nie je!“

Odpoveď prišla takmer okamžite. „Mala si ostať tu!“ Z pripojeného obrázku sa smiali jej dve kamarátky, v rukách drinky s dáždničkami, snáď ešte farebnejšie ako ich účesy, v pozadí bazén z výletnej megalode, na ktorej všetky tri už niekoľko mesiacov si užívali dovolenku snov vďaka nechutnému vyrovnaniu z Katriniho posledného rozvodu.

Helen pokrčila plecami. S Veľkonočnou planétou síce strelila vedľa, aj tak neľutovala. Ani sa už nehnevala, že baby nechceli ísť s ňou. Až keď sa ocitla sama medzi hviezdami, uvedomila si, že presne takúto pauzu potrebovala, aby si konečne utriedila myšlienky.

Dronom urobila ešte zopár fotiek vajca z rôznych uhlov, a už sa chystala vrátiť dovnútra, keď sa zrazu zem zatriasla. Helen len tak-tak udržala rovnováhu, len aby ju druhý záchvev zrazil dolu do slizu. Doriti. Už len zemetrasenie jej chýbalo. Keď sa jej horko-ťažko podarilo aspoň posadiť, uvedomila si, že za otrasy predsa len nemôže seizmická aktivita. Otvoril sa jej totiž výhľad na vajce a to – to praskalo. Takisto ako všetky ostatné v okolí, na ktoré cez prevaľujúcu sa hmlu jedovatých plynov dovidela. A sakra. Vajcia, s ktorými sa za posledných sto rokov nič nedialo, až ich všetci pokladali za mŕtve, sa liahli.

Premkol ju strach, nie vlastne nie strach, paralyzujúca hrôza, akú v živote nezažila. Zem sa triasla, z vajec sa valil sliz, vzduchom lietali kamene. Len vďaka od narodenia vyvíjanému reflexu všetko a vždy zdieľať, vyslala dronu myšlienkový príkaz, aby okamžite začal streamovať…

Helen mala proste smolu. Zo svojho výletu sa nikdy nevrátila. Jej posledné video však obletelo sociálne siete všetkých pozemských kolónií v celej Mliečnej ceste, prepísalo učebnice xenobiológie a preslávilo odľahlú planetárnu sústavu, ktorá dovtedy nikoho nezaujímala. Vidieť na ňom obrovské vajce, ako praská a šupinka sa šupinkou sa z neho liahne čierny tvor podobný mýtickému drakovi, zíva, slastne si rozťahuje obrovské krídla a spolu so svojimi druhmi odlieta ku hviezdam. Priamo do vesmíru, bez ohľadu na vzduchoprázdno. Nevídaný nový druh. Draco Vacuum Helenae.