Arwen sa nudila. Sedela na čiernom kameni, kolená pod bradou a bez hlbšieho záujmu sledovala prevaľovanie hmlových oparov všade naokolo. Modrastá žiara a temer podprahové pulzovanie vajcovitého artefaktu pred ňou jej bránili v zadriemaní. A to sa nudila už dobrú polhodinu!

Hodila okom po Connanovi vedľa. Nepohnuto stál, len jeho skafander ožíval odleskami toho prekliato rušivého svetla. Toto boli presne momenty, ktoré ju z inak dokonalej ilúzie reality vždy bezcitne vytrhli. V ozajstnom svete by takto nehybne nikto stáť nedokázal.

„No!“ pohol sa Connan odrazu a plynulo pokračoval v ich prerušenom rozhovore. „Asi to mám. Postupnosť krokov je ale dosť neistá. Zatiaľ sa len presne vie, čo treba urobiť.“

Prikývla a vyskočila na nohy.

„Mám stovku spawnov, koľko pokusov potrebujeme? Pesimisticky odhad,“ zisťovala. „Zhruba,“ dodala ešte keď zachytila jeho neistý povzdych.

„Tridsať? Počkaj… štyridsať. Povedzme. Ale – je to viac než zvyčajne. Dávaš?“

Arwen Mystérium bavilo. Skúmanie virtuálneho vesmíru a jeho tajomstiev jej hltalo väčšinu jej voľného času. Hyperrealistický vizuál, praktický nekonečný herný svet a obrovská komunita, ktorá žila a dýchala svojim hrdinami – hráčmi, ktorí ako prví prelomili ďalšie z tajomstiev a odomkli nové technológie či miesta. Zatiaľ medzi nich nepatrila. Prenasledovala ju smola a jej netrpezlivá povaha. Práve preto sa dala dokopy s Connanom. Mal kontakty. Myslelo mu to. Bol opatrný.

„Dávam,“ kývla.

Arwen Mystérium nielen bavilo, ale bolo pre ňu ľahké. Ozajstný svet jej často dával zabrať. Ľudia v ňom boli príliš komplikovaní. Bezpečne v nich čítať dávalo zabrať a ak niečo pokazila, nevedela to napraviť.

Unavovalo ju aj navigovanie prázdnym obchodom s potravinami. Priveľa vnemov, priveľa rizík, na ktoré nemala overený postup.

Mystérium bolo ľahké. Čiastočne to bolo dané limitáciami technológie. Napríklad čuchové vnemy chýbali. Čiastočne to bolo snahou sprístupniť svoju virtuálnu realitu čím väčšej, akokoľvek fyzicky znevýhodnenej, skupine hráčov. Napríklad mohla obmedziť hlasitosť a typ zvukov. Ale najviac jej pomáhala náhodná fyzická výhoda, náhodna kompenzácia jej nedostatkov – nikdy a za žiadnych okolností jej nebolo zle. Nezatočila sa jej hlava, nerozvlnil sa jej žalúdok. Zvládala extrémne skoky prázdnym priestorom, nemožné manévre únikových modulov aj svoju vlastnú virtuálnu smrť.

„Musíme preťať kontakt artefaktu so zdrojom, teda hentie čierne pavučiny. Musíme ísť proti smeru hodinových ručičiek. Postupne by si mala nájsť opakujúci sa vzor napojenia. Čím skôr, tým lepšie. Lebo hneď ako začneš rezať, beží nám čas a-“

Počúvala len na pol ucha. Verila, že ju bude precízne navigovať, keď začne. Toto by bolo len mrhanie energiou.

„Dobre, teraz pretni to… pod tebou?“

„Neznieš veľmi presvedčene,“ zavrčala.

„Ja neviem. Skús,“ priznal.

Preťala čiernu, lesklú niť priamo pod sebou. Počula Connana kričať a ospravedlňovať sa. Cítila ako sa svet pred ňou prudko roztočil, akoby padala kamsi dozadu. Nepríjemný tlak v zátylku sa zmenil na teplo a rozlial sa cez ramená kamsi medzi lopatky. Nahnevane udrela do kresla vo svojom tmavom byte.

„Respawn?“ zjavilo sa jej na inak prázdnom displeji. Nedočkavo potvrdila.

„Prepáč, prepáč!“ uvítal ju Connan. „Ako sa cítiš? Vyzeralo to strašne, akoby ťa vtiahla gravitácia artefaktu,“ vysvetľoval ukazujúc na organicko-technickú kôpku váľajúcu sa pár metrov od jej spawn portálu. Smutne bublala.

„Ok, pokračujeme,“ zastavila prúd jeho obáv. Nepotrebovala pauzy od virtuálneho sveta, cítila sa v ňom vždy neprirodzene doma.

Počas ďalšej hodiny ju tajomne vajce zabilo ešte dvadsaťkrát. Connanovi z hlasu zmizla všetka energia, znel bledo a bez farby. Virtuálnu smrť v Mystériu už zažil a zážitok sa mu hlboko vpísal do podvedomia. Zomierala Arwen, ale jeho fantázia pocity nebezpečne realisticky prenášala aj do jeho hlavy.

„Dobre, našiel som vzor. Teraz to bude ľahsie, ale musíme pridať. Artefakt je už takmer celý červený. To je pravdepodobne náš limit.“

Prikývla. Ďalšie minúty sa niesli v rytme neumelého tanca. Connan mechanicky diktoval. Arwen sekala, trhala a uhýbala. Po treťom spawne si už boli celkom istý, že artefaktu samotného sa dotknúť nesmie.

Zisťovala, že aj jej fyzická imunita nie je nekonečná. Z opakujúcich sa pohybov ju boleli svaly, chrbát mala celý premočený. Ale takto blízko k prelomeniu jedného z mystérii ešte nikdy nebola.

„Nie, nie! Sa na to môžem…!“ zareval odrazu Connan a kopol do objektu ich snaženia. Jeho noha stuhla v bode dotyku. Koleno prasklo a neprirodzene sa pootočilo. Z Connana vyšlo prekvapené „uh?“ a zvyšok tela sa divoko roztočil.

Zapojil sa prekvapivo rýchlo, ani sa nestihla nahnevať.

„Je to v háji. Predbehli nás,“ vysvetľoval veľmi slabým hlasom.

Vystrela sa, sklamaná. „Ako?“ povedala len.

„Úplne smiešne! Sa na to môžem vysrať! Nejaké pako so zastaralým techom. Jeho mašina to neutiahla, celý artefakt mu blikal a videl len kľúčové body. Proste pred ním stál, prerušil každý jeden s istotou opitého chirurga a bolo. Si pozri Sieť.“

Arwen sa zasmiala. Milovala ako veľmi sa Mystérium líšilo od reality.