Drahí priatelia,

píšem tento list ako svedectvo. Svedectvo o tom, čo sa mi stalo a ako to vlastne celé bolo. Bude to zrejme posledné, čo napíšem, no chcem, aby ste sa všetci dozvedeli pravdu. Ja nie som blázon.

Nepatrím sem, nezaslúžim si tu byť zatvorený ako zviera. Nemohol som za to, že sme ho privolali a nemohli za to ani ostatní. Aj teraz tu stojí, civí, dýcha mi na krk. Neviem, ako dlho to ešte dokážem znášať.

Všetko to začalo na tom nálezisku. Na Sivom hrade. Myslím, že to bolo na tretí deň. Našli sme s chalanmi množstvo krásnych artefaktov. Zvyšky nádob, šperkov, zbraní. Táto lokalita bola zlatá baňa, archeologický sen. No proti tomu, čo sme uvideli neskôr, boli tieto predmety iba slabý odvar. Objavili sme jaskyňu. Áno, čítate dobre. Že ste o žiadnej jaskyni v tých miestach nepočuli? Verte, že dovtedy ani my.

Vchod do nej sme našli celkom náhodne. Vlastne som ho našiel ja, keď som si odbehol neďaleko vykonať čo treba. Nachádzal sa v hustom poraste a bol celkom odokrytý. Nikto sa ho nesnažil nijakým spôsobom zamaskovať. Po prvotnom prekvapení som zavolal na ostatných. Sami sme sa čudovali, že sme ho neobjavili skôr. Myslím, že okolie sme poznali dosť dobre, takisto sme sa v danej oblasti často pohybovali. Vedeli sme, že sú tu archeologické náleziská, chodili sme si to tam obhliadať, kým sme čakali na povolenia. Mali sme toho naštudovaného požehnane, ale nikdy sme sa nedostali do kontaktu so žiadnou jaskyňou. Ústne, písomne, ani osobne. Pritom sme daným miestom prešli hádam stokrát. Vo chvíli, keď sme stáli pred tým vchodom, som mal pocit, akoby tam tá jaskyňa vznikla pre nás. Akoby na nás čakala. Rozďavená papuľa volala naivné obete do svojich útrob, pripravená odhaliť im svoje tajomstvá. Triasli sme sa od vzrušenia. Tušili sme, že v nej nájdeme čosi veľkolepé, no keby sme vedeli, čo stratíme, radšej by sme si navzájom polámali nohy, aby ani jeden z nás nikdy nevstúpil dnu.

Prvý vošiel Peter, za ním ja a nakoniec Mišo. Srdce mi bilo ostošesť, strachom i očakávaním. Podobne, ako teraz, keď stojí v rohu izby a odmeriava čas. Neviem, koľko mi ho ešte dopraje.

Spočiatku vyzerala jaskyňa ako každá iná. Kvaple, jazierka a nekonečná tma, ktorú sme rozháňali čelovkami. Nervozitu sme sa snažili zahnať vtipkovaním. Ani neviem ako dlho sme šli, keď nás odrazu pohltila neznesiteľná zima. Mali sme iba tenké mikiny, okamžite nás začalo triasť. Keby som bol vedel, čo ma čaká, mohol som tam radšej zamrznúť. Zvažovali sme návrat, no vtom som si všimol čosi neuveriteľné. Priamo predo mnou sa rozprestieralo nespočetné množstvo zlatých vajec, jedno ako druhé. Započul som, ako Peter prekvapene zapískal. Postavil som sa vedľa neho a keď som na ne zasvietil i ja, ich počet sa mnohonásobne rozrástol. Nebolo dovidieť konca. Nič také som v živote nevidel. Pozreli sme s chalanmi na seba, nevedeli sme, čo si o tom myslieť. Mišo sa otočil smerom k stene a vtedy sme to uvideli. Namiesto kameňa bola celá z kovu. Všetky steny, kam oko dovidelo, vrátane stropu, boli z kovu. Podišiel som bližšie, aby som sa jej dotkol, no škaredo mi popálila prsty. Všimol som si, že celá stena je pokrytá rôznymi nápismi. Boli písané v jazyku, s akým som sa v živote nestretol. Niektoré mi pripomínali mená, alebo názvy, iné iba obyčajné hatlaniny. Cítil som, ako sa mi začína krútiť hlava, akoby som prichádzal o rozum. Nechápal som, čo to má všetko znamenať. Viem, že to znie ako rozprávka nejakého blázna, viem, že ma za neho považujete, ale preboha vás prosím, verte mi. Nezameťte toto všetko pod koberec, hľadajte Petra ďalej. Na kolenách vás prosím, hľadajte ho. Ja nie som blázon, preboha živého. Musíte zabrániť tomu, aby sa už nikomu nestalo to, čo nám. Musíte ich zastaviť.

Pokúsim sa opísať všetko, no neviem, či to dokážem. Už teraz sa mi trasú ruky, len čo si na to spomeniem.

Tak teda ako som stál v tej jaskyni s popálenou rukou, započul som, ako Mišo vykríkol. Už si nepamätám aký vulgarizmus použil, no viem, že som sa okamžite vrátil do reality. Všimol som si, že chalani začali cúvať dozadu. Pozrel som pred seba a zazrel akýsi tieň. Na sekundu sa mi mihol pred očami. Keď som za ním otočil hlavu a zasvietil tým smerom, srdce mi takmer prestalo biť. V diaľke stáli desiatky tmavých postáv. Pamätám si len ako sme bežali, kričali, potkýnali sa jeden o druhého. Neviem ako dlho sme bežali, ani ako sme sa dostali von. Ešte teraz sa mi ježia vlasy na zátylku keď na to myslím. Konečne sme boli vonku, lapali sme po dychu, zmätene sme na seba pozerali. Viem, že nikto nič nepovedal. Vybrali sme sa domov, no neboli sme sami. Niečo z tej jaskyne odišlo s nami.

Tej noci sa mi ťažko zaspávalo, celý ďalší deň som bol nervózny. Nechápal som, čo sa nám vlastne stalo, chcel som na celú vec zabudnúť, no zároveň sa tam vrátiť a jaskyňu preskúmať. Rozhodol som sa, že zavolám chalanom. Dohodli sme sa, že sa stretneme pri lese. Mali sme lepšiu výbavu ako minule, chorobná zvedavosť a adrenalín nás poháňali späť do jaskyne. Hľadali sme ju asi dve hodiny, no nie a nie ju nájsť. Začínali sme zúriť, mysleli sme si, že nám drbe. Už ani neviem, kto navrhol, aby sme sa rozdelili, no už vtedy som to považoval za sprostý nápad. Dnes to viete aj vy. Viete, že Peter sa už domov nevrátil. Zmizol bohvie kde. Hľadali sme ho s Mišom do večera, vykričali sme si hlasivky. Ja viem, že ste spustili pátraciu akciu a urobili čo sa dalo, ale bolo to málo. Nechcem vám nič vyčítať, ale nezmôžem sa zmieriť s tým, že sa nenašiel. Viem, že niekde žije. Majú ho oni vo svojej moci, len neviem kde. Musíte nájsť tú jaskyňu. Za všetkým stoja oni.

Nechcem sa rozpisovať, čo sme s Mišom zažívali. Boli to muky. Najprv sme tajili, že sme vôbec nejakú jaskyňu objavili, neskôr sme sa začali spájať s rôznymi ľuďmi, ktorí mohli mať o nej nejakú šajnu. S historikmi, speleológmi, turistami, záhadológmi. Nikto však nikdy o nej nepočul, väčšina nás dokonca vysmiala. Už vtedy sa mi zdal Mišo nejaký divný, akoby niečo tajil. Po dvoch týždňoch to z neho vypadlo. Priznal sa, že predtým, ako sme prvýkrát z jaskyne utiekli, stihol uchmatnúť dve zlaté vajcia. Keď mi ich ukazoval, takmer som nedýchal. Boli úplne hladké, z číreho zlata. Nedali sa otvoriť, ani rozbiť. Na spodku každého z nich som si všimol dátum. Zamrzol som, na spánky mi vyrazili kropaje potu. Dátumy boli písané rímskymi číslicami a neboli ďaleko. Jedným dátumom bol dnešný deň, druhý príde presne o dva mesiace. Keď sa nám začali diať všetky tie veci, tie ohavnosti, pochopil som, že sme ich privolali tou krádežou. Nemal brať tie podrbané vajcia, nemal. Otvoril tým Pandorinu skrinku, no dávno som mu odpustil. Chceli sme sa tých vajec zbaviť, hodili sme ich do Váhu, no neklesli na dno. Plávali, akoby boli duté. Namiesto toho, aby sme ich zničili, poslali sme ich ďalej do sveta. Odplávali po prúde rieky šíriť zlo. Niekde sú, existujú na zemskom povrchu, možno ich niekto nájde a dopadne ako my. Musíte tomu zabrániť, musíte varovať ostatných ľudí. Vytiahli sme zlo na zemský povrch.

Po istej dobe som ich začal vídať. Tých, čo prišli z jaskyne. Už nemali potrebu sa zatajovať. Ich prítomnosť bola citeľná na každom kroku. Videl som ich, ako za mnou sliedia i keď sa snažili skryť za každým možným rohom. Počul som ich slizký šepot, aj ako sa mi chichocú za chrbtom. Doma pred spaním som vídaval tmavé tiene ťahajúce sa po stenách. Vždy som úplne zmeravel. Končatiny mi vypovedali službu, bol som len handrová bábka. Ich bábka. Mohli si so mnou robiť čo sa im zažiadalo. A to oni veru vedeli využiť. Poznali všetky moje myšlienky, všetky moje skryté túžby, temné predstavy i fóbie. Mali pod kontrolou každý závit v mojom mozgu. Nebolo miesto, kde by som sa im dokázal skryť. Postupne ma pripravili o rodinu, o prácu i o zdravie. Mnohí z vás si myslia, že ma pripravili i o rozum. Áno, asi šaliem, ale stále mám dosť zdravého úsudku, aby som vás varoval. Viem, že ma čoskoro pripravia i o život. Už niet cesty späť. Aj teraz je jeden z nich tu. Som veľmi vyčerpaný, už nevládzem pomaly ani pohnúť viečkami. Cítim, ako mi niečo ostré preniká do hlavy. Znova s tým začínajú, vždy to tak robili. Úplne ma ovládli. Mňa aj celý môj život. Posledný mesiac ma navštevovali každú noc. Ich špicaté pazúry sa mi zavŕtavali do lebky a pomaly, pomaličky z nej odlupovali malé kúsočky. Odlamovali všetky moje spomienky, všetku radosť, všetky moje sny. Slizkými jazykmi sa mi ovíjali okolo mozgu. Šepkali svoje elégie a potom sa nekonečne chichotali. Prekrikovali sa tým chichotom, až sa stával neznesiteľným. Tie mršiny do mňa ďobali krivými prstami a vyčítali mi všetky moje poklesky.

Keď mi ich vinou zomreli najbližší, stali sa mojimi spoločníkmi oni. Proti mojej vôli. Trávili so mnou väčšinu času. Niekedy sa iba ticho chichúňali, inokedy sa mi nahlas vysmievali, doberali si ma, škriekali. Bolo im jedno, či je deň, či noc, premietali mi tie najhoršie zverstvá rovno do hlavy. Dobiedzali, kým som sa nezvíjal od bolesti. Šepkali také veci, ktoré by nechcel počuť nik na svete. Prenasledovali ma, mizli a zjavovali sa, kedykoľvek sa im zachcelo. Celé dni ma týrali tým najkrutejším spôsobom. Tajili mi pravdu a predhadzovali lži, skresľovali skutočnosť. Vláčili ma po takých svetoch, ktoré by som neprial vidieť ani najhoršiemu nepriateľovi. Presviedčali ma, rozkazovali, radili. Niekedy nezrozumiteľne mumlali, inokedy vrieskali, až mi šlo roztrhnúť hlavu. Kúsok po kúsku ma menili, brali si zo mňa, sosali ako upíri. Keď sa tak náhle zjavili, častokrát som nevedel kto som a čo mám robiť. Už som nerozoznával realitu, takmer som nevychádzal z bytu, hnil som zaživa. Úplne som sa im odovzdal, nedokázal som sa im vymaniť. Viem, že Mišo si prechádzal podobným peklom. V poslednom čase sa už nechcel so mnou stretávať, nechcel mi nič povedať, zatajoval sa a ja som skončil tu. Zatvorený ako prašivý pes. Nechcel som sa tým skokom z okna zabiť, chápete? Išlo mi o to, zachrániť si krk. Posledný zúfalý pokus utiecť im. Tu už nezmôžem nič, vyhrali. Dnes je ten deň, kedy nado mnou zvíťazia. Mišovi ale zostávajú dva mesiace, preboha vás prosím, zachráňte ho! Prepáčte mi moje zmätočné slová, no zmocňujú sa mojich myšlienok, som zmätený a pomaly nevidím cez slzy. Všetko mohlo byť inak, je mi ľúto, že to takto dopadlo. Prepáčte mi všetko a opatrujte sa.

Dodatok:

Pacient psychiatrickej liečebne bol nájdený na izbe v kaluži krvi, umlátil si hlavu o stenu. Cudzie zavinenie bolo vylúčené.

List bol založený do spisu, nikto mu nevenoval zvláštnu pozornosť. Bol považovaný za výplody psychicky chorej osoby.

Michal Dolanský zomrel presne o dva mesiace pri autonehode, keď v obrovskej rýchlosti narazil do stromu. Podľa svedkov viedol vozidlo veľmi nezvyčajne, akoby unikal pred neviditeľným prenasledovateľom.

Petra Malíka sa doteraz nepodarilo nájsť, rovnako ako tajomnú jaskyňu.

Vo vysokej tráve pri rieke kľačali deti a volali na mamu. Hrdo jej ukazovali svoj nález. Nemohla uveriť toľkému šťastiu. V maličkých rukách sa im ligotalo zlaté vajce.