Keď svetlo zhasne
Rada by som povedala, že sa to všetko začalo zhodou náhod, ale to by som klamala.
Rada by som povedala, že sa to všetko začalo zhodou náhod, ale to by som klamala. Nebol to nešťastný osud, ktorý mi určil prekliatu cestu. Bola som to ja. Urobila som niečo, čo som nemala a zaplatila som za to vysokú cenu.
Stalo sa to v jednu noc. Vôbec nebola temná a ani vo vzduchu nebol cítiť náznak prichádzajúcej tragédie. Bola to obyčajná noc ako všetky iné noci. Hviezdy zdobili ebenové nebesia. Bol práve spln. Myslela som si, že bude zábava vyvolávať duchov, sama v noci. Všetci v dome pokojne spali. Slabé svetlo sviec osvetľovalo moju spálňu. Niekde som raz čítala, že musíte niečo obetovať, aby ste ich prilákali. Ja som použila svoju krv.
Priznávam, nechcela som sa rozprávať s duchmi, chcela som nájsť diabla.
Nepamätám si presne čo sa stalo. Viem len toľko, že v jednu chvíľu som volala Satanove meno do prázdnoty a v druhú som sa prebudila ležiac na zemi. Netuším, čo sa stalo medzi tým. Ostré ranné lúče ma šteklili na tvári. Sviečky boli vyhasnuté. Telo som mala ako dolámané od tvrdej zeme. Nerozumela som tomu, čo sa stalo ani pramienku zaschnutej krvi tečúcej mi z nosa, no nepýtala som sa. Poučila som sa a zaprisahala sa sama sebe, že niečo také sa už viac nebude opakovať.
Bolo však už neskoro.
Jedného rána sme sa s mladšou sestrou ponáhľali na autobus do školy. Vonku pršalo, ako by sa otvorili nebesia a spustili na zem ďalšiu potopu. Rýchlo sme odišli z domu, zamkli bránu a dali sa do kroku. Sestra nebola po mojom boku. Otočila som sa za ňou. Robila hlúposti. Točila dáždnikom pred sebou, skrývala sa zaň a skákala z mláky do mláky.
„Poď inak zmeškáme autobus.“ zvolala som za ňou.
„Idem.“ odvetila rozmrzelo.
Kráčala som vpred, no ona ma nenasledovala. Zvrtla som sa späť k nej. Kľačala na zemi skrytá za dáždnikom tak, že som ju nevidela. Pristúpila som k nej a odstrčila dáždnik.
„Prestaň blbnúť.“ povedala som jej.
Ona tam však nestála. Predo mnou sa objavila cudzia postava. Muž. Z pohľadu jeho bielych očí ma zamrazilo. Boli prázdne, bez života. Zabodávali sa do mňa ako čepele ostrých nožov. Postavil sa. Pery sa mu skrivili v zlomyseľný úškrnok. Stuhla som na mieste. Bodol ma. Pocítila som ako mi ostrie vniklo do tela. Pocítila som prudkú bolesť.
S výkrikom som sa prebudila. Studený pot mi stekal po chrbte. Bol to iba sen. Prudko som odhrnula prikrývku. Vyľakaná som nahmatala miesto na bruchu, kde sa mala nachádzať bodná rana. Žiadna krv. Vydýchla som si, no nedokázala som sa zbaviť toho pocitu mravčenia a chladu plaziaceho sa mi po tele.
„Bol to iba sen.“ opakovala som si, no bolelo to, ako by sa to skutočne stalo.
Snažila som sa nad tým snom príliš nepremýšľať. Bola to predsa len ďalšia z nočných môr, ktorými ľudia na celom svete v spánku trpia. Nebola to moja prvá nočná mora. Aj po prebudení však so mnou zostával ten mrazivý pocit v kostiach.
Celý deň som bola ako na ihlách. Prenasledoval ma zvláštny pocit, ako by ma neustále niekto sledoval. Cítila som na sebe neviditeľný pohľad.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ma matka, keď videla môj nepokoj.
„Samozrejme.“ odvetila som. „Iba som sa zle vyspala.“
„Skutočne?“
„Áno.“ venovala som jej falošný úsmev.
Bola som v škole, keď sa všadeprítomný pohľad zmenil na tichý šepot volajúci moje meno. Jedno žmurknutie a preplnená chodba plná študentov sa vyprázdnila. Nikdy neutíchajúce zvuky desiatok hlasov sa vytratili. Chodbou sa nieslo priam až prapodivné ticho. Mohla som počuť ako mi splašene bije vlastné srdce. Prosila som ho aby prestalo kričať. Každý môj krok sa ozýval v ozvenách. Opatrne som nakračovala, vážila každý krok. Chodbu zahaľoval závoj šera. Svetlo sa vytrácalo do tmy. Steny začali praskať. Skrz praskliny prerastali korene. Tiene sa vlnili ako voda.
„April... April... April...“ volali moje meno z prázdnoty.
„April...“ volali ma k sebe.
Z každého hororového filmu sa môžete poučiť, že ak počujete hlasy volajúce vaše meno, tak ich nikdy nemáte nasledovať. Je však ťažké pred nimi utiecť ak sa zdá, že prichádzajú odvšadiaľ.
Kráčala som tým ohlušujúcim tichom naplnením iba mojim dychom a záhadnými hlasmi.
„April... April... April...“
Spoza rohu sa vynorila hustá, čierna hmla. Vyzeralo to ako tieň, ktorý sa odlepil od zeme. Vlnil sa vo vzduchu, naberal tvar. Zhmotňoval sa. Dostal tvar postavy a odrazu z toho tieňa vyšla moja nočná mora. Pohliadol na mňa svojimi chladnými očami.
„April.“ moje meno mu vykĺzlo z pier.
Zvrtla som sa na päte a rozutekala sa preč. Utekala som o vlastný život. Obzrela som sa cez rameno, tá temnota ma prenasledovala. Pohlcovala všetko do svojich nenásytných útrob.
V tom som do niečoho narazila. Strhlo ma to k zemi. Vyrazilo mi dych. Zahmlilo sa mi pred očami. Chodba nabrala svoje pôvodné kontúry. Zasvietilo svetlo. Vrazila som do kapitána futbalového tímu, obľúbenca školy a celého mesta, a strhla ho so sebou. Študenti na nás zazerali so zatajeným dychom.
„Čo do pekla robíš?“ zahriakol ma.
„Prepáč.“ povedala som lapajúc po dychu. „Je mi to ľúto.“
„Má byť aj prečo.“ odsekol.
Sklopila som zrak. Pozbierala som sa zo zeme a rýchlo sa stratila v dave.
Celý deň som bola ako na ihlách. Myslela som, že už bláznim. Snenie sa miešalo s realitou. Netušila som čo je skutočné a čo nie. Nevedela som kedy na mňa rozprávajú skutočné osoby a kedy sa ozývajú tiene.
„April. April. April!“
„Čo?“ vytrhla som sa z bdelého snenia.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ma matka pri večeri.
„Áno.“ odvetila som nedôveryhodne.
Odrazu zablikali svetlá. Miestnosť pohltila tá rovnaká priehľadná tma. Steny i podlaha popraskali. Z rozširujúcich sa prasklín sa tiahli šľahúne. Prudko som sa mykla, keď sa jedna z prasklín tiahla hneď vedľa mňa. Rodičia sa rozplynuli. Namiesto nich naproti mne sedela tá hrôzostrašná postava. Z jeho bielych očí ma mrazilo až do morku kostí. Pery mu ozdobil zlomyseľný úsmev.
„Spln sa blíži, April.“ prehovoril.
„Čo sa stane za splnu?“ spýtala som sa ho, triasol sa mi hlas.
„Divoký hon, April.“ odpovedal. „Bola si označená ako korisť.“
„Prečo mi to rozprávaš?“ nechápala som.
„Pretože by nebola zábava, ak by sme ťa hneď chytili. Chcem aby si utekala. Snaž sa zachrániť si život, aj keď je to márne.“
„Prečo ma nemôžeš jednoducho nechať ísť?“
„To by predsa skazilo všetku zábavu.“ zlomyseľne sa uškrnul.
„Nič som ti neurobila. Nechaj ma ísť!“ skríkla som a tresla rukami po stole.
„Kto ťa má nechať ísť?“ spýtal sa ma zmätene otec.
Svet nabral späť svoje pôvodné kontúry. Svetlo presvietilo tmu. Rodičia odrazu stáli pri mne. Hľadeli na mňa so zmätkom vpísaním vo tvári.
„S kým si sa to rozprávala?“ spýtala sa ma matka. „Bola si úplne mimo. Rozprávala si do prázdna, April.“
„Ja... Ja...“ z hrdla sa mi nedrali žiadne slová.
Nepoznala som odpovede na ich otázky. Sama som netušila, či je to skutočné alebo začínam blázniť.
„Prepáčte.“ vykoktala som nakoniec zo seba. „Som unavená. Pôjdem radšej spať.“
Postavila som sa od stola a utiekla do svojej izby. Matka ma nasledovala. Zamkla som za sebou dvere aby nemohla dnu. Oprela som sa o ňe chrbtom a skĺzla na zem. Nechápala som čo sa to deje. Tie preludy sa zdajú byť až príliš živé.
Želala by som si, aby som mohla povedať – ak by existovalo varovanie, ktoré by vás upozornilo na následky zahrávania sa s druhou stranou – pravda je však taká, že ich je mnoho a sú všade. Sú napísané veľkým, hrubým, červeným písmom s obrovským výkričníkom na konci. A aj napriek tomu ich nik nepočúva.
„April.“ matka klopala na dvere. „Vieš, že nám môžeš dôverovať. Čo sa s tebou deje? Máme o teba obavy.“
Mlčala som. Ako vysvetliť niekomu, že som zrejme blázon?
Nakoniec som počula matkine kroky ako odchádza bez svojich odpovedí.
Úprimne som dúfala, že mám skôr nádor na mozgu, aj keď ani to by nebola žiadna výhra, no nebolo na škodu byť pripravená pre každý prípad. Vyhľadávala som všetko čo sa týkalo ochranných amuletov až po divoký hon, ktorý spomínal ten záhadný muž s bielymi očami. On bude zrejme vodca. A ak je to, čo sa na internete píše pravda, tak sa vôbec neteším na to, čo ma čaká. Stačí však ak sa mi podarí prežiť do rána. Budem slobodná.
⸸
Nastal deň divokého honu. Ako náhle padne noc a žiara loveckého mesiaca osvieti krajinu, lov sa začne – lov na mňa.
V ten deň sa zrovna na škole konal futbalový zápas. Nikdy som na ne nechodila, ale teraz mi to prišlo ako perfektné miesto, kde sa skryť. Je tam príliš mnoho ľudí, aby ma nenápadne popravili.
Sedela som na tribúne a sledovala zápas. Snažila som sa splynúť so svojím okolím. Kapucňa teplého svetra mi zakrývala tvár. Priznávam sa, že som bola poriadne nesvoja. Nervózne som si klopkala nohou. Obzerala som sa všade naokolo, či neuvidím známi pohľad bielych očí. Mala som pocit, ako by ma sledovali odvšadiaľ. Viac ako samotnú hru som sledovala západ slnka. Pomaličky sa skláňalo nad horizontom a zapadalo zaň. Posledné lúče dňa zahaľovali krajinu do zlatého rúcha. Hviezdy postupne vystupovali na svoje právoplatné miesta na nebesiach. Aj posledný lúč zapadol za vzdialenú líniu obzoru a prišla noc.
Prisahám, že som v ten okamih počula zaznieť pekelné rohy oznamujúce začiatok honu.
Možno sa mi to iba zdalo.
Možno som skutočne blázon.
Možno som taká vykoľajená z toho všetkého, že počujem aj to, čo vlastne nikdy nezaznelo.
Nebesia sa odrazu zastreli temnými mračnami, ukradli si pre seba mesiac i hviezdy. Spustil sa vietor. Jeho kvílenie prehučalo aj dav kričiacich fanúšikov. Padla jedna kvapka, dve. Zodvihla som tvár k oblohe. Kvapôčky dažďa mi dopadali na tvár. Keď som sa však pozorne zahľadela, tak ten dážď bol červený, červený ako krv.
Pršala krv.
Ľudia začali panikáriť. Počula som niekoho kričať. Hra sa zastavila a samotný futbalisti sa pozerali na ten nepochopiteľný úkaz. Krajinu zahalil červený mlžní závoj hustého dažďa. Krv sfarbovala všetko načerveno. Zelenú trávu pohltila červeň. Lístie sfarbené jeseňou splývalo s farbou krvi. Na zemi sa tvorili červené jazierka. Z mokrých vlasov mi kvapkala krv. Oblečenie som mala nasiaknuté krvou. V tom začali z oblohy padať vtáci. Ich mŕtve telá sa hromadili na zemi. To bol okamih kedy sa ľudia s krikom rozpŕchli.
Nechala som sa unášať prúdom. Zamiešala som sa do davu panikáriacich ľudí, snažiacich sa ukryť pred tou pohromou ako z exodusu. Mŕtve telá vtákov posievali zem. S hrôzou v duši som sa pozerala na ich biele oči, prázdne, bez života.
„Je to iba sen. Je to iba sen. Je to iba sen.“ opakovala som si v mysli, no márne som mohla dúfať, že ak zatvorím oči tak sa to všetko rozplynie s ich otvorením.
Bola som úplne bdelá, ale uväznená v nočnej more.
Niekto ma schytil za zápästie a tiahol proti prúdu. Narážala som do masy tiel. Obzrela som sa cez rameno. Ruka, ktorá ma tiahla preč patrila žene s bielymi očami. Zavládol mnou strach. Začala som sa šklbať. Tá hrôzostrašná žena mi zaťala nechty do zápästia a aj naďalej ma ťahala preč. Prudko som sa mykala, nevnímala bolesť jej stisku. Podarilo sa mi vytrhnúť z jej zovretia a dovolila som prúdu davu, aby ma uniesol so sebou.
Vbehli sme do budovy školy. Zamkli sa za nami dvere. Skrz presklené átrium bolo vidieť peklo vonku. Mŕtve telá vtákov narážali do okien. Sklo praskalo. Krv stekala po okenných tabulách. Pristúpila som bližšie. Krvavý dážď zahmlieval videnie. Tam, uprostred toho chaosu, stála tá žena. Upierala na mňa svoj strašidelný pohľad. Prebehol mi z toho mráz po chrbte.
„Toto nie je sen.“ povedala som sama pre seba.
Zdalo sa, ako by ma počula a zlomyseľne sa uškrnula. Pristúpila k oknu a prstom naň napísala, BEŽ!
Zvrtla som sa na päte a rozutekala sa preč. Musím sa odtiaľ dostať preč skôr ako oni nájdu cestu dnu, povedala som si.
Kroky ma zaviedli do kotolne. Ak ste sa niekedy snažili nenápadne vykradnúť zo školy, tak to bola najlepšia cesta. Opatrne som vyzrela za dvere. Obzerala som sa za bielymi očami. Načúvala som, či ich nezačujem prichádzať. Čistý vzduch. Utekala som domov tak rýchlo ako mi dych dovolil.
Vtrhla som dnu.
„Mama! Otec!“ zakričala som, no nik sa neozýval.
Rodičia boli preč a ja som zostala sama, napospas hrôzam, ktoré si pre mňa idú.
Rýchlo som vzala z kuchyne soľ a obsypala ňou všetky prahy dverí a okien. Údajne soľ chráni pred zlými duchmi, dúfala som, že ochráni aj mňa pred nadprirodzenými lovcami.
Začula som erdžanie koní. Vyzrela som von oknom a uvidela ich. Biele kone dupali po tráve. V očiach im planuli plamene. To rozhodne neboli kone, ktoré budete kŕmiť jablkami, oni zožerú vás. Ich jazdci boli priehľadný ako duchovia, no vôbec im to neuberalo na hrôzostrašnosti. Plno vyzbrojený. Reťaze cvengali. Bolo ich asi dvanásť, možno aj viac. Krúžili okolo domu. Vzrušene pokrikovali od nadšenia z lovu. Snažili sa nájsť cestu k svojej koristi.
A tam, tam som ho uvidela. Ich vodca. Sedel na čiernom žrebcovi. Stretli sa nám pohľady.
„April, poď von!“ zvolal na mňa diabol.
„Nie!“ odmietla som. „Myslela som, že chceš zábavný lov. Určite ti to nebudem uľahčovať.“
„Už ťa máme, April. Ak teraz dobrovoľne vyjdeš, tak pouvažujem nad tým ťa ušetriť.“ povedal.
„Neverím ti.“ odvetila som. „Ak ma tak veľmi chceš, tak poď dnu a vezmi si ma.“
Začula som ako sa s rachotom rozleteli vchodové dvere. Znelo to ako výbuch z dela. S ľakom som padla na zem. V mihu som sa postavila späť na nohy a zišla dolu schodmi a šla sa pozrieť čo sa deje. Zastavila som sa na poslednom schode. Pred vchodom stál lovec. Pery mu zdobil dravý úsmev. Stuhla som. Zamrzla som na mieste. Studený pot sa mi rozlieval po tele. Lovec vykročil dopredu. Moje srdce na okamih zamrelo. Zatajila som dych.
Ako náhle však lovec prekročil prah rozplynul sa ako tiene s príchodom svetla.
Zhlboka som si vydýchla. Začala som sa smiať. Línia zo soli zostala nepoškodená a nedovolila mu vstúpiť dnu.
Diabol zosadol z koňa a pristúpil bližšie. Rukami sa oprel o rám dverí. Zahľadel sa na soľ, ktorá mu bránila vstúpiť. Obrátil zrak ku mne. Nevyzeral potešene a o to viac som bola nadšená ja.
„Dávam ti poslednú šancu, April, si zachrániť život.“ povedal mi.
„Si kráľ všetkých klamárov.“ odsekla som. „Uvidíme sa za úsvitu.“
Otočila som sa mu chrbtom a stratila sa na poschodí.
Sedela som vo svojej posteli a netrpezlivo čakala až prvé lúče dňa vyjdú spoza vzdialeného obzoru. Čierne nebesia splývali s čiernou krajinou. Sekundy sa zdali byť nekonečnými. Čas sa priam zastavil. Zdalo sa, ako by izbu pohltili tiene. Začala som kašlať. Štípali ma oči. Bol to dym. Otvorila som dvere svojej izby. Chodbu ožarovalo jasné svetlo plameňov. Cítila som ich páľavu. Premohol ma strach. Ako som mohla byť tak naivná a myslieť si, že som ich prekabátila? Zakryla som si nos a ústa rukávom a snažila sa odtiaľ dostať. Plamene pohlcovali všetko; steny, podlahy, nábytok. Ohnivé jazyky nežne oblizovali moju pokožku, ako by ma ochutnávali. Dusila som sa hustým dymom. Nevidela som kam idem, iba jasná žiara a nepreniknuteľná temnota. Padol strop. Odhodilo ma dozadu. Trosky zatarasili vchod do domu. Žiar vybil okná. Prehodila som cez ostré okraje sveter, ktorý som mala na sebe a vyliezla von.
Padla som na zem. Prsty som zarývala do chladnej trávy. Lapala som po dychu. Točilo sa mi v hlave. Hučalo mi v nej. Srdce mi bilo ako o závod. Nemusela som sa naňho ani pozrieť, aby som cítila jeho prítomnosť. Kľakol si ku mne. Priam až neprirodzene nežným dotykom obrátil môj pohľad k svojmu.
„Dám ti náskok, April.“ povedal mi. „Utekaj!“
Pozbierala som sa na nohy, vzala šancu, ktorú mi dal do hrsti a pokúsila sa utiecť. Klopala som ľuďom na dvere, trieskala som, kričala, no zdalo sa, ako by ma nik nemohol počuť. Okná svietili, ľudia boli doma, no zo mňa, ako by sa stal duch. Prízrak odsúdený na to sa vytratiť do prázdna.
Lovci ma zahnali do lesa. Utekala som pomedzi telá stromov, ktoré ako by stáli v pozore. Skrz baldachýn poprepletaných konárov prenikal jemný svit mesiaca. Pod nohami mi praskali spadané konáriky a uschnuté lístie. Vietor šepkal v korunách stromov. Obzerala som sa za seba, hľadela som pred seba, no nikoho zo skupiny lovcov nevidela. Nezastavovala som. Nemohla som si dovoliť zaváhať.
Prišlo mi, že prešli už celé hodiny, no slnko stále neprichádzalo. Bola som už unavená. Bolelo ma celé telo, vzpieralo sa. Strácala som dych. Pálili ma pľúca. Potkýnala som sa o korene stromov vyčnievajúce z hlbín zeme. Sotva som sa držala na nohách. Chvíľami som si myslela, že aj les samotný je proti mne a snaží sa ma zadržať.
Obzrela som sa a stále nevidela nikoho ma prenasledovať. Dovolila som si na okamih vydýchnuť. Iba na jeden krátky okamžik. Oprela som sa o mohutné telo stromu a skĺzla na zem. Sedela som v zmesi hnijúcej zeminy. Lapala som po každom dúšku vzduchu. Neustále som si opakovala, že už čochvíľa vyjde slnko, no ani samú seba som o tom nedokázala presvedčiť. Lesná pôda bola vlhká. Noc bola tichá, iba šušťanie lístia vo vánku. Tiene sa vinuli tmou. V tom spievanie vetra prehlušilo zavíjanie pekelných psov. Musela som rýchlo zmiznúť.
Podarilo sa mi dostať až za les. Musela som prejsť celé kilometre. Niet divu, že som mala celé telo v jednom ohni. Uvidela som svetlá a bežala k nim. Bola to pumpa uprostred ničoho. Bola ľudoprázdna. Žiadne autá. Žiadny ľudia. Bola chladná jesenná noc, no mne bolo horúco. Vo vzduchu bol vidieť môj splašený dych. Krívala som na pravú nohu ako som kráčala. Musela som si v lese vyvrtnúť členok ako som utekala. Hustú tmu narušovalo iba slabé svetlo lámp na parkovisku.
Odrazu začali blikať. Znamenie toho, že sa blížia. Začula som ich. Erdžanie dravých koní. Štekanie psov. Zemou rezonovalo burácanie konských kopýt. Uvidela som ich. Prízraky z najhorších nočných môr vyšli z lesa. Rýchlo som vytiahla z vrecka kriedu a nakreslila okolo seba kruh.
Už z toho neexistovala cesta von. Musela som iba dúfať, že bude ku mne osud milosrdní.
Lovci vyšli z lesa na voľné priestranstvo a rozplynuli sa. Zostal iba diabol a ja. Zosadol zo svojho koňa. Pristúpil ku mne. Kráčal na hranici kruhu, pozoroval ma. Prebodával ma svojim uhrančivým pohľadom. Z jeho bielych očí šla hrôza. Snažila som sa si udržať chladný postoj. Nedala som mu to potešenie vidieť strach, ukázala som iba vzdor. Otáčala som sa tak ako on krúžil vôkol mňa. Nechcela som sa ocitnúť mu chrbtom.
Zastavil sa.
Vstúpil do kruhu.
„Aké roztomilé, že si myslíš, že to funguje.“ povedal a bodol ma.
Pocítila som ako mnou prešlo ostrie čepele. Prudká bolesť sa mi rozliala telom.
Diabol vytiahol dýku z môjho tela. Oblizol z nej moju krv.
Chytila som si ranu. Zodvihla som ruku k očiam. Dlaň sa mi začervenala vlastnou krvou. Cítila som ako mi krv steká po tele a s ňou odchádza život, ktorý nosí.
Zahmlilo sa mi pred očami. Zatočilo sa mi v hlave. Zapotácala som sa. Stratila som rovnováhu a padla na tvrdú zem.
Celý okolitý svet prehlušilo bytie môjho srdca. Silné a rýchle údery postupne slabli. Bilo čím ďalej tým pomalšie. Bilo čím ďalej tým slabšie. Poddávalo sa.
Svet sa zdal byť vzdialený.
Ľudia vravia, že keď zomierate, vidíte svetlo na konci tunela. Ja som ho nevidela. Bolo tam svetlo. Jasné hviezdy zdobili nočné nebesia. Postupne a pomaličky pohasínali. Ich svit každou sekundou slabol, až dokým nezostala iba tma.
Drea
Fīnis corōnat opus ♥
Diskusia
MartinB
nebolo to napísané dokonale, boli tam nejaké začiatočnícke chybičky, našiel som aj zmenu času, ale nič hrozné. túto časť som napríklad nevedel pochopiť: Nechápala som čo sa to deje. Tie preludy sa zdajú byť až príliš živé.
Želala by som si, aby som mohla povedať – ak by existovalo varovanie, ktoré by vás upozornilo na následky zahrávania sa s druhou stranou – pravda je však taká, že ich je mnoho a sú všade. Sú napísané veľkým, hrubým, červeným písmom s obrovským výkričníkom na konci. A aj napriek tomu ich nik nepočúva.
- to sa mi zdalo prekomplikované a zabrzdilo ma to v čítaní.
Napriek tomu sa mi poviedka páčila, bolo tam pár pekných obrazov a scén a tak verím, že tvoje ďalšie poviedky budú ešte lepšie.
01.07.2023
nebolo to napísané dokonale, boli tam nejaké začiatočnícke chybičky, našiel som aj zmenu času, ale nič hrozné. túto časť som napríklad nevedel pochopiť: Nechápala som čo sa to deje. Tie preludy sa zdajú byť až príliš živé.
Želala by som si, aby som mohla povedať – ak by existovalo varovanie, ktoré by vás upozornilo na následky zahrávania sa s druhou stranou – pravda je však taká, že ich je mnoho a sú všade. Sú napísané veľkým, hrubým, červeným písmom s obrovským výkričníkom na konci. A aj napriek tomu ich nik nepočúva.
- to sa mi zdalo prekomplikované a zabrzdilo ma to v čítaní.
Napriek tomu sa mi poviedka páčila, bolo tam pár pekných obrazov a scén a tak verím, že tvoje ďalšie poviedky budú ešte lepšie.
01.07.2023
Veles
Ako hovorí Martin, boli tam nejaké chyby, hlavne čo sa týka písania priamej reči. Napríklad tu „Dám ti náskok, April.“ povedal mi. „Utekaj!“ má byť za April čiarka, nie bodka. Videl som tam aj nejaké čechizmy a vymenené i/y.
Príbeh bol celkom zaujímavý a priamočiary, aj keď osobne som čakal že bude mať len vidiny, teda hlavne na tom zápase. Príliš mu to nedáva zmysel vyskúšať si apokalyptické efekty na toľkých ľuďoch, keď idú len po jednej zvedavej tínedžerke. Koniec bol celkom dobrý, aj keď som tam čakal ešte nejakú konverzáciu typu "Chcela si nájsť diabla, tak teda tu som," alebo dačo také. Ale inak sa mi to páčilo :)
01.07.2023
Ako hovorí Martin, boli tam nejaké chyby, hlavne čo sa týka písania priamej reči. Napríklad tu „Dám ti náskok, April.“ povedal mi. „Utekaj!“ má byť za April čiarka, nie bodka. Videl som tam aj nejaké čechizmy a vymenené i/y.
Príbeh bol celkom zaujímavý a priamočiary, aj keď osobne som čakal že bude mať len vidiny, teda hlavne na tom zápase. Príliš mu to nedáva zmysel vyskúšať si apokalyptické efekty na toľkých ľuďoch, keď idú len po jednej zvedavej tínedžerke. Koniec bol celkom dobrý, aj keď som tam čakal ešte nejakú konverzáciu typu "Chcela si nájsť diabla, tak teda tu som," alebo dačo také. Ale inak sa mi to páčilo :)
01.07.2023
Drea
Ahoj!
Je to jeden z mojich prvých príbehov. Prijímam všetky pripomienky. Musím ešte zapracovať na gramatike. Som rada, že sa príbeh celkovo páčil.
A Veles, s tým koncom máš pravdu. Veľmi dobrý nápad a teraz ľutujem, že ma to nenapadlo. :)
01.07.2023
Ahoj!
Je to jeden z mojich prvých príbehov. Prijímam všetky pripomienky. Musím ešte zapracovať na gramatike. Som rada, že sa príbeh celkovo páčil.
A Veles, s tým koncom máš pravdu. Veľmi dobrý nápad a teraz ľutujem, že ma to nenapadlo. :)
01.07.2023
Hieronymus
Nie je to zlé, myšlienka dobrá, ide si to trošku na vlne klišé, niektoré vety by sa dali lepšie napísať, ale inak ok.
08.07.2023
Nie je to zlé, myšlienka dobrá, ide si to trošku na vlne klišé, niektoré vety by sa dali lepšie napísať, ale inak ok.
08.07.2023
Ray Janonoff
Aby som horor dočítal na prvýkrát, to bude dávno:)
Dosť na tom urobila tá časť "takto to robia v hororoch, nebudem to tak robiť", chcel som vedieť, ako z toho vykľučkuje. Síce jej to poznanie príliš nepomohlo, ale udržalo ma v čítaní.
Druhá vec bol divoký hon, zaujímalo ma prevedenie a tam bodovala časť o koňoch, ktoré ma zožerú. Nepozdávalo sa mi ale oznámenie divokého honu a nulová reakcia - akoby vedela úplne presne, čo to znamená, lenže dovtedy urobila jeden rituál. Ak by bolo niekde spomenuté, že má o čiernej mágii načítané, čo sa dá, nevadilo by mi to. Prípadne aspoň, že hrala/videla Zaklínača, to by už mohla mať predstavu.
Celkovo na mňa dialógy nepôsobili príliš dobre, postavy si išli svoje a nereagovali tak úplne na predchádzajúcu repliku. Našlo sa pár čechizmov, ý v 1. os. mužského rodu, písanie priamej reči, drobnosti.
Opisné časti sa mi páčili viac, hoci kdesi bola "bola" trikrát na začiatku troch viet za sebou.
Trochu som očakával zázračný koniec, takže som vlastne spokojný, že to April nevyšlo:D
Celkový dojem dobrý s potenciálom, som zvedavý nabudúce.
10.07.2023
Aby som horor dočítal na prvýkrát, to bude dávno:)
Dosť na tom urobila tá časť "takto to robia v hororoch, nebudem to tak robiť", chcel som vedieť, ako z toho vykľučkuje. Síce jej to poznanie príliš nepomohlo, ale udržalo ma v čítaní.
Druhá vec bol divoký hon, zaujímalo ma prevedenie a tam bodovala časť o koňoch, ktoré ma zožerú. Nepozdávalo sa mi ale oznámenie divokého honu a nulová reakcia - akoby vedela úplne presne, čo to znamená, lenže dovtedy urobila jeden rituál. Ak by bolo niekde spomenuté, že má o čiernej mágii načítané, čo sa dá, nevadilo by mi to. Prípadne aspoň, že hrala/videla Zaklínača, to by už mohla mať predstavu.
Celkovo na mňa dialógy nepôsobili príliš dobre, postavy si išli svoje a nereagovali tak úplne na predchádzajúcu repliku. Našlo sa pár čechizmov, ý v 1. os. mužského rodu, písanie priamej reči, drobnosti.
Opisné časti sa mi páčili viac, hoci kdesi bola "bola" trikrát na začiatku troch viet za sebou.
Trochu som očakával zázračný koniec, takže som vlastne spokojný, že to April nevyšlo:D
Celkový dojem dobrý s potenciálom, som zvedavý nabudúce.
10.07.2023
Martin Hlavňa
Úvod bol super! Hneď prvé štyri vety mi dali háčik, na ktorý som sa chytil a ktorý vo mne vzbudil pozornosť. Potom sa mi však poviedka ťahala až do začiatku samotného honu, kedy sa to zlepšilo až do úteku z domu a potom sa mi to znova ťahalo až do konca. Bolo super, že poviedka neskončila happyendom, ale záver trochu utrpel tým, že som si k hlavnej postave nevybudoval žiaden vzťah. Vo výsledku mi teda bolo jedno, že zomrela. Zároveň mi April príde ako dosť plyká postava, čo je dané tým, že k nej vlastne nemám žiadnu backstory. Prečo vlastne s tým rituálom začala? Bola to len jej zvedavosť?
Ale inak bol príbeh fajn. Opis divokého honu mi prišiel ako vystrihnutý z kníh o zaklínačovi.. čo však chyba nie je, dobrými nápadmi sa treba inšpirovať a prispôsobiť ich svojmu príbehu. Trochu mi však títo prízračný jazdci na ľudožravých koňoch nesedeli do prostredia, v ktorom sa poviedka odohrávala.
Trochu nevyužitý potenciál má ešte časové okno na začiatku poviedky, kedy po rituále stratila vedomie. Očakával som, že ju vtedy niečo posadlo a urobila niečoo čom sa neskôr dozvie. Zároveň by som sa rád dozvedel, čo to vlastne bolo za magický obrad. Fungoval, alebo nie? Chápem, že ním na seba strhla pozornosť démonov, a preto ju označili za obeť honu. Možno by bolo fajn v závere poviedky odhaliť, že napríklad spôsobila smrť niekoho, koho nemala rada, alebo kto ju šikanoval.
Každopádne máš super potenciál.
10.07.2023
Úvod bol super! Hneď prvé štyri vety mi dali háčik, na ktorý som sa chytil a ktorý vo mne vzbudil pozornosť. Potom sa mi však poviedka ťahala až do začiatku samotného honu, kedy sa to zlepšilo až do úteku z domu a potom sa mi to znova ťahalo až do konca. Bolo super, že poviedka neskončila happyendom, ale záver trochu utrpel tým, že som si k hlavnej postave nevybudoval žiaden vzťah. Vo výsledku mi teda bolo jedno, že zomrela. Zároveň mi April príde ako dosť plyká postava, čo je dané tým, že k nej vlastne nemám žiadnu backstory. Prečo vlastne s tým rituálom začala? Bola to len jej zvedavosť?
Ale inak bol príbeh fajn. Opis divokého honu mi prišiel ako vystrihnutý z kníh o zaklínačovi.. čo však chyba nie je, dobrými nápadmi sa treba inšpirovať a prispôsobiť ich svojmu príbehu. Trochu mi však títo prízračný jazdci na ľudožravých koňoch nesedeli do prostredia, v ktorom sa poviedka odohrávala.
Trochu nevyužitý potenciál má ešte časové okno na začiatku poviedky, kedy po rituále stratila vedomie. Očakával som, že ju vtedy niečo posadlo a urobila niečoo čom sa neskôr dozvie. Zároveň by som sa rád dozvedel, čo to vlastne bolo za magický obrad. Fungoval, alebo nie? Chápem, že ním na seba strhla pozornosť démonov, a preto ju označili za obeť honu. Možno by bolo fajn v závere poviedky odhaliť, že napríklad spôsobila smrť niekoho, koho nemala rada, alebo kto ju šikanoval.
Každopádne máš super potenciál.
10.07.2023
Kasiopejka
Príjemný začiatok kola. Na to, že to bola jedna z tvojich prvých poviedok, to bolo vážne dobré. Našlo sa pár chybičiek, opakujúce sa slová a takisto množstvo krátkych viet, ktoré sa dali pekne pospájať, alebo rozvinúť, ale v konečnom dosledku ma poviedka bavila. Teším sa na ďalšie.
10.07.2023
Príjemný začiatok kola. Na to, že to bola jedna z tvojich prvých poviedok, to bolo vážne dobré. Našlo sa pár chybičiek, opakujúce sa slová a takisto množstvo krátkych viet, ktoré sa dali pekne pospájať, alebo rozvinúť, ale v konečnom dosledku ma poviedka bavila. Teším sa na ďalšie.
10.07.2023
Olex
Ahoj,
na začiatku poviedky sa dievča rozhodne zo zábavy vyvolávať duchov, ale priznáva, že chcelo vyvolať diabla, to na mňa pôsobilo zmätene. Nerozumiem jej pohnútkam. Pozor na privlastňovacie zámená, je ich tam veľmi veľa: /Diabol vytiahol dýku z môjho tela. Oblizol z nej moju krv./ Inak príbeh určený pre tínedžerov má svoje tempo a udržuje čitateľa v napätí. Hlavná postava na mňa pôsobí plocho. V poviedke nie je čas dostatočne predstaviť hrdinov, ale ak sa zameriaš na tie správne detaily, ktorými hrdinku popíšeš, či priblížiš jej život, je to vždy lepšie. Jeden pekný detail som tam našla: /Sestra nebola po mojom boku. Otočila som sa za ňou. Robila hlúposti. Točila dáždnikom pred sebou, skrývala sa zaň a skákala z mláky do mláky./ Tiež sa mi páčili tie „ľakačky“ s oným pokušiteľom(či čo to bolo zač:), že sa premieňal na osoby v jej okolí.
12.07.2023
Ahoj,
na začiatku poviedky sa dievča rozhodne zo zábavy vyvolávať duchov, ale priznáva, že chcelo vyvolať diabla, to na mňa pôsobilo zmätene. Nerozumiem jej pohnútkam. Pozor na privlastňovacie zámená, je ich tam veľmi veľa: /Diabol vytiahol dýku z môjho tela. Oblizol z nej moju krv./ Inak príbeh určený pre tínedžerov má svoje tempo a udržuje čitateľa v napätí. Hlavná postava na mňa pôsobí plocho. V poviedke nie je čas dostatočne predstaviť hrdinov, ale ak sa zameriaš na tie správne detaily, ktorými hrdinku popíšeš, či priblížiš jej život, je to vždy lepšie. Jeden pekný detail som tam našla: /Sestra nebola po mojom boku. Otočila som sa za ňou. Robila hlúposti. Točila dáždnikom pred sebou, skrývala sa zaň a skákala z mláky do mláky./ Tiež sa mi páčili tie „ľakačky“ s oným pokušiteľom(či čo to bolo zač:), že sa premieňal na osoby v jej okolí.
12.07.2023
Drea
Ďakujem za všetky pripomienky. Beriem si ich k srdcu. Som rada, že sa všeobecne poviedka páčila a do budúcna sa pokúsim nedostatky vylepšiť. Určite sa pokúsim vylepšiť hl. postavu, dať jej väčšiu hĺbku a lepší príbeh.
12.07.2023
Ďakujem za všetky pripomienky. Beriem si ich k srdcu. Som rada, že sa všeobecne poviedka páčila a do budúcna sa pokúsim nedostatky vylepšiť. Určite sa pokúsim vylepšiť hl. postavu, dať jej väčšiu hĺbku a lepší príbeh.
12.07.2023
Lucika
Mám rada hororové poviedky a štýl písania tejto sa mi celkom pozdával :) jediné, čo ma zarazilo bolo, že chcela nájsť diabla, aj keď nevieme prečo (to by sa tam hodilo možno doplniť, nejaké hlbšie pohnútky), a keď za ňou prišiel, tak bola prekvapená a bála sa :D Ako spomínal Veles, tá scéna s krvavým dažďom mi tam tiež nesedela, a keď už, lepšie by bolo opísať to tak, že to videla len ona. Ako im všetkým naokolo krv stekala po tvárach, oblečenie mali zmáčané, ale nik na to nereagoval. A to by bol fajn náznak toho, že si ju diabol povolal do svojho sveta, kde sa má konať lov (lebo taký náznak bol vlastne ten, keď klopala a nik sa jej neozýval, ak to správne chápem).
A ešte drobnosť na záver: "...vidíte svetlo na konci tunela. Ja som ho nevidela. Bolo tam svetlo." Toto by chcelo dáko inak preformulovať. Nedávalo mi to veľmi zmysel. Ale inak fajn, len tak ďalej :)
15.07.2023
Mám rada hororové poviedky a štýl písania tejto sa mi celkom pozdával :) jediné, čo ma zarazilo bolo, že chcela nájsť diabla, aj keď nevieme prečo (to by sa tam hodilo možno doplniť, nejaké hlbšie pohnútky), a keď za ňou prišiel, tak bola prekvapená a bála sa :D Ako spomínal Veles, tá scéna s krvavým dažďom mi tam tiež nesedela, a keď už, lepšie by bolo opísať to tak, že to videla len ona. Ako im všetkým naokolo krv stekala po tvárach, oblečenie mali zmáčané, ale nik na to nereagoval. A to by bol fajn náznak toho, že si ju diabol povolal do svojho sveta, kde sa má konať lov (lebo taký náznak bol vlastne ten, keď klopala a nik sa jej neozýval, ak to správne chápem).
A ešte drobnosť na záver: "...vidíte svetlo na konci tunela. Ja som ho nevidela. Bolo tam svetlo." Toto by chcelo dáko inak preformulovať. Nedávalo mi to veľmi zmysel. Ale inak fajn, len tak ďalej :)
15.07.2023
Arcey
Mne sa poviedka nepáčila. Absolútne som nechápal motiváciu hlavnej postavy a čo chcela tým vyvolaním Diabla dosiahnúť. Nevedel som tej ženskej vôbec držať palce. Čo sa týka štylistiky, vzhľadom, že to je jeden z tvojich prvých textov je to super. Ja by som povedal, že píš ďalej a čoraz viac. Moje hodnotenie: 5
31.07.2023
Mne sa poviedka nepáčila. Absolútne som nechápal motiváciu hlavnej postavy a čo chcela tým vyvolaním Diabla dosiahnúť. Nevedel som tej ženskej vôbec držať palce. Čo sa týka štylistiky, vzhľadom, že to je jeden z tvojich prvých textov je to super. Ja by som povedal, že píš ďalej a čoraz viac. Moje hodnotenie: 5
31.07.2023