Výsadok
Moja služba sa končí iba smrťou.
Nad zdemolovaným mestom sa vznášali franforce mrakov, potrhané od poslednej delostreleckej baráže, ktorá vytrvalo búšila do zúfalej skupinky obrancov. Tí našli útočisko v niekdajšej fabrike, zameranej na výrobu laserových pušiek.
Akonáhle sa začala invázia, v okolí fabriky boli rozmiestnené ľahké planetárne delá, na obranu pred možnými výsadkami a výroba v nej sa zdvojnásobila. Bol sem odvedený každý, kto sa nemohol priamo zúčastniť obrany. Či už to bol muž, žena alebo dieťa, pracovali všetci.
Nič z toho však nepomohlo.
Prvá vlna ostreľovania doslova zmietla všetky obranné postavenia, akoby to boli iba hračky.
Druhá vlna sa zamerala na infraštruktúru.
A posledná, najničivejšia, na samotnú budovu. Prežilo len zopár nešťastníkov, ktorí sa v tej dobe nachádzali mimo nej. No ani tí neobišli na ľahko. Veď kto by mohol zabudnúť na hrôzostrašné výkriky nešťastníkov horiacich zaživa ako fakle? Prosby manželiek a detí, aby ich vyslobodili, aby ukončili ich trápenie?
Hŕstka mužov, ktorí to peklo prežili a nachádzali sa v jej okolí, mali každý výkrik, každú smrť vrezanú do duše. A boli pripravení zobrať zo sebou do pekla toľko démonov, koľko len mohli.
„Už sa to začína,“ šepol najstarší z nich, trasľavou rukou si pridržiaval ďalekohľad pri očiach. Aj cez rozbitý a poškriabaný vízor jasne videl červené výsadkové moduly, na bokoch sa im vynímal ten prekliaty symbol.
Zlatý dvojhlavý orol s roztiahnutými krídlami.
Symbol Impéria Ľudstva.
„Nech sem len prídu tie monštrá, zakuté v železe, pekne ich privítame,“ povedal muž po jeho pravici, v očiach mu priam horel oheň a nenávisť.
„Bojuj s rozvahou, nevrhaj sa zbytočne do nebezpečenstva,“ poučoval ho starec, ten ho však ani nepočúval.
„Akonáhle sa na tej plechovej krabici otvoria dvere, spustíte paľbu. Je vám to jasné?“ povedal a pozrel sa na úbohú skupinku, ktorá stála okolo nich. Väčšine sa na tvári usadil strach, len jeden či dvaja vyzerali aspoň trochu bojaschopne. Nik nebol bez zranenia. Tu prázdna očná jamka, tam zase noha odtrhnutá tesne pod kolenom. Modrín a popálenín mal každý neúrekom.
„Zbláznil si sa?“ ozval sa starej a odložil ďalekohľad. „Musíme sa spoľahnúť na moment prekvapenia. Azda niektorí z nich budú zase bez prilieb, nemôže hneď začať zbesilo páliť. Tým nič nedosiahneme.“
„A čo by si chcel dosiahnuť, starec? Nebodaj veríš tomu, že ešte stále máme šancu na víťazstvo? Veď sa pozri okolo seba! Nik nám nepríde na pomoc, sme tu sami, sami! Jediné čo ešte môžeme urobiť je zabiť čo najviac tých panghartov.“
„Ale to nedosiahneme, keď začneme strieľať ako prví! Musíme ich nechať podísť ku nám, inak sa naše strely od nich budú len odrážať, tak ako minule. Či už si snáď na to zabudol?“
Muž chcel niečo odvrknúť, no v tom sa asi dvesto metrov pred nimi zdvihol kúdol prachu, ktorý sa ku nim približoval. To znamenalo len jediné.
Nepriateľ pristál.
„Všetci na miesta, rýchlo!“ polohlasne zvolal starec, zatiaľ čo rýchlo bral do ruky pušku.
„Akonáhle sa usadí prach, páľte,“ povedal muž po pravici, pažbu pušky zvieral až mu hánky obeleli.
„Nie,“ okríkol ho starec. Akiste chcel čosi dodať, v tom však ku nim doľahli zvuky streľby. „Všetci na zem!“ zreval starec a okamžite sa hodil na zem.
Spredu počuli niekoľko zbraní divoko strieľať. Na ich počudovanie však ani jedna strela či projektil neprileteli ku nim. Takmer sa zdalo, akoby...
„Bojujú proti sebe?“ nechápavo sa spýtal krikľúň.
„Netuším, neviem čo sa deje,“ odpovedal starec. „Možno by sme sa mali stiahnuť, kým máme šancu?“
„Ani náhodou! Počkáme, kým sa usadí prach a zaútočíme na nich. Podaj mi ten ďalekohľad, asi niečo vidím,“ dodal po chvíli krikľúň a načiahol ruku ku starcovi. Ten mu ho po chvíli váhania podal.
„No, vidíš niečo?“
„Ja... Nemôžem tomu uveriť.“
„Čo? Čo sa deje?“
„Oni sú... všetci mŕtvi,“ povedal napokon krikľúň. „Okolo výsadkového modulu musí byť najmenej päťdesiat mŕtvych, do jedného postrieľaní. Hotové jatky.“
„Kto to mohol urobiť? Žeby armáda zahájila protiútok?“ s nádejou v hlase sa spýtal starec.
Náhle sa ozvalo tiché tľapnutie, ktoré sprevádzal jasný záblesk svetla, až musel zavrieť oči. Keď ich opäť otvoril, naplo ho na zvracanie.
Z krikľúňa neostalo nič od pása nahor. Z obhoreného mäsa stúpal dym a dráždivá vôňa. Sekundu či dve nohy ešte stáli, nakoniec však padli na jedného z preživších, ktorý okamžite začal jačať.
„Rýchlo, všetci do zbrane!“ kričal starec, no už bolo neskoro. Než sa stihol vôbec načiahnuť za svojou zbraňou, ďalší traja padli mŕtvi, nepriatelia strieľali presne.
„Nie, nie!“ vykríkol starec, keď sa pri ňom objavil prvý vojak, z hlavne pušky sa mu ešte dymilo. Okamžite mu zamieril na čelo. Starec zatvoril oči, potichu sa modlil a lúčil so životom.
Výstrel však neprichádzal.
Po pár sekundách starec nabral odvahu otvoriť oči. Vojak na neho stále mieril, tvár však prezradzovala neochotu zobrať ďalší ľudský život. Spodná pera sa mu triasla, kŕčovito dýchal nosom a na zašpinených lícach boli vidieť dve čisté cestičky, nepochybne od sĺz.
„P-prosím, n-nestrieľaj,“ nakoniec zo seba dostal starec, ruky zdvihnuté nad hlavou, snažiac sa obmäkčiť vojaka.
Ten, na starcove počudovanie, sklonil zbraň a natiahol ku nemu ruku. Než však starec stihol prijať ponúkanú pomoc, ozval sa ďalší výstrel.
,Azda sa niekto ešte bráni?´ preletelo starcovi hlavou a inštinktívne zatvoril oči. Výstrel padol blízko neho, žeby vojak predsa len zmenil názor?
Keď nakoniec otvoril oči, želal si, aby bol už dávno mŕtvy.
Vojak, ktorý mu ešte pred malou chvíľou podával ruku, ležal s prestrelenou hlavou pred ním, dlaň mal stále otvorenú.
Nad ním stála vysoká chudá postava, zaodená v dlhom čiernom rozopnutom plášti, pod ním sa skrývala zlato-červená uniforma. V jednej ruke držal laserovú pištoľ, jemne sa z nej dymilo. V druhej sa nachádzal krátky dôstojnícky meč, čepeľ bola hrubšia ako starcova dlaň. Na hlave mal široký vojenský klobúk, v strede sa vynímal ten prekliaty Cisársky orol. A miesto pravého oka mal zhluk drôtov, tenkých kovových plátov a v strede sa nachádzala šošovka, ktorá na všetko vôkol vrhala krvavočervené svetlo.
Komisár.
Starcovi okamžite prebleskli hlavou znalosti o týchto monštrách. Boli to bezcitní, chladnokrvní vrahovia a tyrani, ktorí bez milosti dokázali zdecimovať celú jednotku, ak sa im niečo nepáčilo.
Predstavovali dokonalé stelesnenie tyranie a útlaku Cisára a Jeho Impéria.
„Pros...“ bolo všetko, čo komisár dovolil starcovi povedať. Vzápätí mu dva krát strelil do hlavy.
„Barbari,“ povedal Komisár a odpľul si. Vzápätí pohľadom preletel po neveľkej skupine väzňov, ktorá mu ešte nedala zámienku na to, aby ich popravil.
„Ak sa ešte niekto z vás bude cítiť milosrdne, spomeňte si na svojho kamaráta.“
Nik z preživších sa neozval, radšej sa pustili prehľadávať okolie, v snahe nájsť ďalších preživších nepriateľov.
„Výborne, možno sa jeden alebo dvaja z vás dožijú aj návratu na loď,“ povedal sám pre seba Komisár.
Na výsadok sa ich „dobrovoľne“ prihlásila zhruba stovka väzňov. No aj z tej musel Komisár päť či desať okamžite odpísať. Vedel, že šanca na ich prežitie je mizivá, no aj tak nechcel zo sebou vláčiť do stredu bojovej zóny starcov a zmrzačených. Každému z nich osobne doprial milosť rýchlej smrti.
Zvyšní si na taký luxus budú musieť počkať.
Do výsadkového modulu ich nakoniec vstúpilo deväťdesiat sedem, vrátane komisára a servolebky, ktorá sa vznášala pomocou malého tryskového motora umiestneného v spodnej časti a fungovala ako vysielačka, databáza aj zapisovateľ v jednom.
Komisárovi bola pridelená na začiatku jeho kariéry a hoci sa snažil udržiavať v čo najlepšom stave, zub času sa na nej podpísal. Kosť, kedysi biela, bola zožltnutá a drsná. Pôvodné zuby stratila dávno a šošovka v pravom oku, s ktorou mal Komisár priame spojenie a mohol sa cez ňu dívať, bola poškriabaná a zohnutá. Náhradné diely však neboli.
„Koľkí ešte žijú?“ spýtal sa jej, len čo ku nemu priletela.
„Tretí trestanecký batalión dvanástej divízie, spadajúcej pod flotilu Proxima, má ešte tridsať jeden väzňov k dispozícii,“ odrapotal mechanický hlas.
„Až toľko? Myslel som si, že vo výsadkovom module ich viacej zomrelo,“ povedal Komisár a zamyslel sa.
***
„Zostupujeme na planétu Archos 4, obývanú ľudskou, no cudzou kultúrou, ktorá sa ku nám počas prvého kontaktu zachovala nepriateľsky a odmietla sa podrobiť Cisárovi. Vrchný veliteľ flotily vydal rozkaz k útočnej akcii, ktorej cieľom je dobytie planéty a zlomenie odporu domáceho obyvateľstva. Prvú vlnu mala na starosti Vesmírna Pechota, ktorá sa postarala o zlomenie prvotného odporu a prelomenie orbitálnej obrany. Vy,“ Komisár ukázal na väzňov nastúpených pred ním, „nastupujete v rámci druhej vlny. Tá ma za úlohu dobyť a udržať menej dôležité ciele. Zároveň to bude aj skúška toho, či si zaslúžite druhú šancu, ktorú ste vďaka Cisárovej nekonečnej milosti dostali.“
„Akú druhú šancu? A na čo?“ spýtal sa jeden väzeň z prvej rady. Miesto odpovede ku nemu Komisár pristúpil a okamžite mu strelil do hrude. Nanešťastie stáli všetci tesne pri sebe, takže guľka smrteľne zranila troch ďalších.
Ostatní sa len nemo prizerali, v očiach sa im zračil strach.
„Tým sa dostávame ku pravidlám,“ povedal Komisár, keď opäť zastal na svojom mieste. „Prvé pravidlo: Váš život je momentálne v mojej moci. Ak ma neuposlúchnete, skončili ste. Ak sa budete hrať na hlúpych, skončili ste. Ak sa budete hrať na múdrych, skončili ste. Akonáhle porušíte, či nedodržíte môj rozkaz, skončili ste. Vaše životy nič neznamenajú, keďže ste ich pošpinili zločinmi. Musíte si ich vykúpiť naspäť.
Druhé pravidlo: Po pristaní nechcem vidieť žiadne známky milosrdenstva, či súcitu s nepriateľom. Sami sa rozhodli, keď odmietli našu Imperiálnu pravdu. Sami si podpísali ortieľ smrti. Na vás je vykonať ho. Ak niekoho uvidím, ako váha, je po ňom.“
„Ale... snáď myslíte len bojaschopných mužov, nie?“ spýtal sa postarší muž. „Vari snáď nechcete, aby sme vraždili ženy a deti?“ povedal so strachom v hlase.
Komisár sa ani neunúval podísť ku nemu, iba na neho namieril a vystrelil. Ten bez slova padol na podlahu.
„Práve ste videli názorný príklad toho, čo nechcem vidieť. Každý, koho na povrchu stretnete, a nebude mať na sebe Imperiálneho orla, brnenie Vesmírnej Pechoty, či uniformu Gardy, zabite. Či to bude muž, žena, alebo aj dieťa. Je vám to jasné?“ spýtal sa všetkých. Niektorí prikývli, no väčšina z nich sa tvárila čoraz viac a viac nepriateľskejšie. Komisára to však nevyviedlo z miery, bol zvyknutý na také situácie.
„A po tretie,“ povedal a pohľadom preletel po miestnosti „Neočakáva sa, že prežijete, takže musíte byť pripravený položiť svoj život bez rozmýšľania, bez váhania, pre vyššie dobro. Nezáleží, či vám to nakážem, alebo sami postrehnete nebezpečenstvo. Musíte sa obetovať. Prežitie je len bonus dopriaty iba malému počtu tých, ktorí bojujú v trestaneckých bataliónoch.“ Väzni sa takmer do jedného tvárili nahnevane, dokonca bol počuť tichý šťukot poistiek na puškách, ktoré im boli vydané.
„A aby som nezabudol, vašou prvoradou úlohou je zaistiť moju bezpečnosť, aj za cenu vlastného života, ako som už spomínal.“ Komisár to nestačil ani poriadne dopovedať a už na neho mierilo zo desať hlavní.
„To všetko znie krásne,“ povedal jeden z väzňov, ktorý mal celú hlavu potetovanú kadejakými znakmi a diagramami, „ale tak sa mi zdá, že sme trochu v presile, nemyslíš? Čo keby sme ťa prosto zabili a hotovo?“ spýtal sa a vyceril na neho rad hnilých a polámaných zubov.
„Nech sa páči,“ odvetil Komisár a roztiahol ruky naširoko. „Ak sa tebe, alebo hocikomu inému podarí zabiť ma, ste voľní. Tak smelo do toho.“
Naraz vystrelilo zo desať pušiek. Žiadna z nich však nezasiahla cieľ. Strely sekundu či dve ostali bezvládne visieť vo vzduchu pred Komisárom, potom naraz padli na zem.
„Tie osobné silové polia sú naozaj krása. Pripomeň mi,“ povedal Komisár a obrátil sa ku servolebke, „aby som pochválil Mechanikum hneď, ako sa vrátime na loď.“ Viete, že útok na veliteľa jednotky, je jeden z najhorších zločinov? A trestá sa okamžitou popravou?“ adresoval opäť väzňom, ktorí medzitým vystrelili ďalšie rany, no s tým istým výsledkom.
„A-ale...“ habkal potetovaný, na viac sa však už nezmohol, po tvári sa mu šíril strach.
V tom prudko dosadli na zem. Všetci, až na Komisára, padli na kolená či medzi spoluväzňov. Ozývali sa bolestivé výkriky, lámanie kostí, dokonca padol jeden či dva výstrely, keďže niektorí boli pripravení strieľať.
„Kde... kam sa podel?“ vykríkol niekto.
„Asi ho zavalilo pod ostatnými,“ odvetil potetovaný, ktorý nervózne zvieral pušku.
„Pozrite sa, dvere sa otvárajú!“ skríkol zase ďalší. Potetovaný na nič iné nečakal, okamžite sa spolu s asi dvadsiatimi spoluväzňami rozbehol vpred.
„Čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa ho postarší muž, ktorý krvácal z hlavy.
„Najlepšie bude dostať sa čo...“ zamyslel sa potetovaný, no nebolo mu dopriate dokončiť myšlienku. V tom momente sa totižto aktivovali guľomety, osadené zvonku modulu a okamžite spustili paľbu, ktorá netrvala dlho.
O minútu neskôr vyšiel von Komisár so servolebkou. Za ním nasledovali preživší väzni, z ktorých nie jeden sa povracal, len čo uvidel čo zostalo zo vzbúrencov.
„Ak nechcete dopadnúť ako oni,“ povedal Komisár a ukázal rukou vôkol seba, „radil by som vám, aby ste sa pustili do svojej skúšky. A nezabúdajte, nemám zľutovania s tými, ktorí preukážu zľutovanie nepriateľovi. Do práce.“
***
„To bol hádam posledný z nich,“ zašomral väzeň Karl sám pre seba a utrel si spotené čelo. Za ním sa ešte mykali telá niekoľkých nepriateľov, ktorých sa mu podarilo zastihnúť nepripravených, a tak ich bez milosti popravil od chrbta. „Heirard, ako si na tom?“ spýtal sa spoluväzňa, s ktorým dostal rozkaz skontrolovať tento úsek.
Ten sa však neozýval.
„Čo si ohluchol, či čo?“ spýtal sa, no odpoveď neprichádzala. Potichu zanadával, skontroloval pušku a vydal sa nazad.
„Si sa stratil, alebo je po tebe?“ povedal Karl sám pre seba, zatiaľ čo skúmal stopy na zemi. Okamžite rozpoznal, kde sa rozdelili. Zatiaľ čo on sa vybral vpred do veľkej miestnosti, ktorú bombardovanie takmer nepoškodilo, Heirardova cesta viedla pomedzi ťažko prechodné ruiny.
„Ak potrebuješ pomoc, tak zakrič!“ zvolal a premýšľal. Možno ho na ceste tam či späť zavalilo. V tom prípade by nebolo najmúdrejšie vydávať sa za ním. Lepšie by bolo otočiť sa a nahlásiť Komisárovi, čo sa stalo.
V tom sa však spredu ozval hlas.
„Nie... všetko je... v poriadku.“
„Tak čo sa teda neozývaš, ty idiot?“
„Ja... ťažko sa to vysvetľuje,“ odvetil po chvíli ticha.
„Čo, našiel si niečo? Alebo niekoho?“
„Musel by si to vidieť na vlastné oči.“
„Nemal by som ísť radšej po Komisára?“
„NIE!“ skríkol Heirard, až Karlom trhlo. „Nie, to naozaj... nie je treba. Vieš čo, vlastne to nič nie je, nemusíš sem ani chodiť.“ Aj na diaľku rozoznal Karl nervozitu a strach v Heirardovom hlase.
„Naozaj?“
„Áno, bola by to len zbytočná strata času, keby si sem chodil. Tá cesta je beztak dosť ťažká, nemusíš sa unúvať. Všetko mám pod kontrolou.“
„Jasné, pod kontrolou. To ti tak budem veriť,“ potichu povedal sám pre seba, zatiaľ čo aktivoval svoj osobný maják, ktorý mal podľa inštruktáže spustiť alarm na servolebke, ktorá ho následne mala vyhľadať. Dúfal, že s ňou príde aj Komisár, nech riešenie prípadného problému zostane na ňom..
„Dobre, tak ja teda idem preč!“ zvolal hlasne, zatiaľ čo sa snažil čo najtichšie liezť po ruinami zasypanej chodbe.
Nebolo to ľahké, sem-tam dokonca spustil menšiu lavínu z rozbitého betónu, no nezasypalo ho, ani sa neprezradil. A tak sa asi po desiatich minútach dostal na druhú stranu, takmer do úplnej tmy. Strop i steny tu ako zázrakom zostali neporušené, dnu nevnikalo žiadne svetlo. Musel použiť baterku, aby vôbec videl.
Len čo však šťukol vypínačom, miestnosťou sa rozľahol kvílivý výkrik. Karl spanikáril a naslepo vystrelil dávku z pušky.
Na sekundu či dve, len čo dozneli výstrely, sa miestnosťou rozhostilo takmer hrobové ticho. To však netrvalo dlho. Takmer vzápätí sa opäť ozvalo kričanie, ibaže tentoraz kričal aj Karl, spolu s Heirardom. A tým, či skôr tými, ktorých objavil.
Pred ním, v rohu miestnosti, sa chúlilo zhruba dvadsať detí, vystrašene kričali a plakali. Okolo nich sa nachádzali ostatky nešťastníkov, postrieľané Karlom.
„V Cisárovom mene, čo je to tu za hluk?“ ozval sa Komisár zatiaľ čo schádzal z ruín. Karl mu okamžite zasalutoval a odvrátil sa od scény za ním, zatiaľ čo Heirard vyzeral, že je na pokraji nervového zrútenia.
„Pane, objavili sme nepriateľské hniezdo!“ zvolal Karl, snažiac sa prekričať vrieskajúce decka.
„To vidím, dobrá práca. Tak teda nestrácajte čas a postrieľajte ich,“
„P-pane...“ ozval sa Heirard. Karl sa prudko otočil, snažil sa ho umlčať pohľadom. Ten si to však nevšimol, či skôr ho ignoroval. „Veď... sú to len deti. Naozaj ich máme...“
„Čo som povedal, keď sme sem zostupovali?“
„Ja viem, ale...“
„Ale? Aké „ale“, vojak? Všetci ste dostali rozkaz, čo treba robiť, ak natrafíte na nepriateľa. Prečo ho odmietaš vykonať?“
„Veď... pozrite sa na ne...“
„Čo takého mám vidieť?“ odvetil Komisár takmer šeptom, aby vzápätí zvrieskol. „Pred sebou mám len štence, ktoré mali byť dávno mŕtve! A trpáka, ktorý nevie vykonať ani jednoduchý rozkaz!“
„Pane, dovoľte mi urobiť to,“ zrazu sa ozval Karl. Komisár si ho premeral, chvíľu akoby premýšľal. Nakoniec bleskurýchlo vytiahol z puzdra pištoľ a priložil ju Karlovi ku hlave.
„Nie!“
„Buď ich okamžite popravíš, alebo je po ňom.“
„Ja... nedokážem to."
„Kurva schop sa!“ priškrteným hlasom povedal Karl, zatiaľ čo žmúril na Komisárov prst, ktorý odpočíval na spúšti.“
„Nebudem ťa k tomu viac vyzývať.“ Komisárovi sa stratil hnev z hlasu, už sa opäť ovládal.
Heirard na sekundu či dve pozdvihol pušku, no vzápätí ju nechal spadnúť na zem a rukami si prikryl oči.
„Ako chceš,“ povedal Komisár a vystrelil.
O zopár sekúnd neskôr sa ozval ďalší výstrel. A ďalší.
Heirardom myklo pri každom výstrele.
Nakoniec, po necelej minúte, sa miestnosťou rozhostilo ticho. Bolo počuť len pomalé kroky, ktoré sa ku nemu približovali.
Vedel, že smrť by mal prijať dôstojne, no nenašiel v sebe dosť síl, aby zdvihol pohľad a pozrel sa Komisárovi do očí. A tak len na sekundu pocítil žeravé ústie hlavne, ako mu tlačí na vrch hlavy.
A potom už necítil nič.
***
Západ slnka privítal žalostne malú skupinku preživších vojakov uprostred ruín niekdajšej fabriky. Okolo nej sa povaľovali desiatky tiel. Či už väzňov, alebo nepriateľov.
Komisár sa každému väzňovi, čo prežil, zblízka pozrel do tváre a potriasol mu rukou. Netrvalo to dlho, keďže z pôvodnej, takmer sto člennej jednotky prežili len štyria. Mladík, ledva tínedžer. Dvaja muži, ktorí sa od seba celý deň neoddelili. A nakoniec starec, holohlavá a bezzubá schránka, zdalo sa že každou chvíľou padne mŕtvy na zem.
No nestalo sa tak. Všetci štyria sa dnes obrazne, možno aj doslovne brodili v krvi mŕtvych, aby sa vykúpili zo svojich hriechov.
Čo sa im aj podarilo.
Každý z nich mal v tvári vpísané hrôzy, ktorých sa dnes dopustili. Na niektorých to bolo viac zjavné, na iných menej. Komisár však vedel, že skôr či neskôr si každý z nich siahne na život. Niektorí o mesiac, podaktorí o rok či dva. Nakoniec však každého premôžu výčitky svedomia.
To však Komisára netrápilo. Dôležité bolo, že sa im podarilo splniť úlohu.
„Vojaci! Dnes ste ukázali, že máte záujem o druhú šancu, že chcete pomáhať Impériu a slúžiť nášmu dobrotivému božskému Cisárovi. Svoje hriechy ste dnes vykúpili v krvi ľudí, ktorí odmietli naše posolstvo a našu Pravdu, a tak na seba povolali náš hnev. Neľutujte ich, nemajte voči nim výčitky svedomia. Zaslúžili si smrť.“
Väzni mlčky počúvali, občas niekto z nich prikývol či sa pomrvil. Už sa nepokúšali odvrávať, či akokoľvek vyjadriť odpor či nesúhlas. Komisárovi sa podarilo zlomiť ich ducha, tak ako to bolo naplánované. Od dnes, až do dňa ich smrti sa z nich stali len poslušné bábky, vykonávajúce rozkazy.
„Len čo sa dostaneme naspäť na loď, budete prevelení do ubikácii priliehajúcich vaším novým oddielom. Tam sa zvítate s vašimi novými spolubratmi, s ktorými budete v budúcnosti vedno prelievať krv i zomierať tak, ako hovorí naše motto.“
Komisár sa zhlboka nadýchol a dal sa do ukážkového pozoru. Vojaci pred ním ho napodobnili, aj keď laxnejšie.
„Moja služba sa končí...“
„... iba smrťou!“
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
Hieronymus
Mno, vyskočilo mi "schop sa", asi tam malo byť "vzchop sa". Inak asi nie som cieľovka, akurát som si z toho odniesol, že vojna a fanatizmus je zlý. Napísané je to naozaj super, je z toho cítiť veľa práce a preto ma mrzí, že to so mnou proste nepohlo.
08.07.2023
Mno, vyskočilo mi "schop sa", asi tam malo byť "vzchop sa". Inak asi nie som cieľovka, akurát som si z toho odniesol, že vojna a fanatizmus je zlý. Napísané je to naozaj super, je z toho cítiť veľa práce a preto ma mrzí, že to so mnou proste nepohlo.
08.07.2023
Veles
Toľko krát som si to po sebe prečítal, aj tak mi niečo ušlo :D Pokiaľ nepoznáš Warhammer 40,000 ani sa nečudujem, celkovo táto poviedka je len jeden z mojich experimentov :)
A ďakujem Martin :)
11.07.2023
Toľko krát som si to po sebe prečítal, aj tak mi niečo ušlo :D Pokiaľ nepoznáš Warhammer 40,000 ani sa nečudujem, celkovo táto poviedka je len jeden z mojich experimentov :)
A ďakujem Martin :)
11.07.2023
Ray Janonoff
Moja imperiálna duša... nevie.
Nesedelo mi preskakovanie z postavy na postavu, nestačil som si zvyknúť a už bol človek preč.
Našli by sa nejaké maličkosti, ale tie by mi nepokazili pocit, ak by tam bol, lenže...
Chápem, že skúsiť podať svet z opačného pohľadu robí čierno-biele videnie, ktoré ešte umocní komisár tým svojím a potom ťažko fandiť jemu, alebo tým pár, čo prežili. Možno keby to bol celý čas jeden, kto vníma všetko a prežije, len aby si uvedomil, za akú cenu?
V každom prípade sa pokus cení, pretože nie je dôležité bitku vyhrať ... ale padnúť za správnu stranu:)
11.07.2023
Moja imperiálna duša... nevie.
Nesedelo mi preskakovanie z postavy na postavu, nestačil som si zvyknúť a už bol človek preč.
Našli by sa nejaké maličkosti, ale tie by mi nepokazili pocit, ak by tam bol, lenže...
Chápem, že skúsiť podať svet z opačného pohľadu robí čierno-biele videnie, ktoré ešte umocní komisár tým svojím a potom ťažko fandiť jemu, alebo tým pár, čo prežili. Možno keby to bol celý čas jeden, kto vníma všetko a prežije, len aby si uvedomil, za akú cenu?
V každom prípade sa pokus cení, pretože nie je dôležité bitku vyhrať ... ale padnúť za správnu stranu:)
11.07.2023
Veles
Ako som povedal, je to len experiment, ktorý teda asi moc nevyšiel :D Nevadí, stáva sa aj také, do budúcna to bude snáď lepšie :) Čo sa týka tých postáv a ich častého striedania: Rozmýšľal som, či to nezmením a nedám to celé len z pohľadu jedného z väzňov, alebo komisára, ale nakoniec som sa rozhodol nechať to takto. Asi to nebolo najlepšie riešenie, ale čo už, s tým som počítal :)
11.07.2023
Ako som povedal, je to len experiment, ktorý teda asi moc nevyšiel :D Nevadí, stáva sa aj také, do budúcna to bude snáď lepšie :) Čo sa týka tých postáv a ich častého striedania: Rozmýšľal som, či to nezmením a nedám to celé len z pohľadu jedného z väzňov, alebo komisára, ale nakoniec som sa rozhodol nechať to takto. Asi to nebolo najlepšie riešenie, ale čo už, s tým som počítal :)
11.07.2023
Martin Hlavňa
Experiment alebo nie, mne to v zásade prišlo dobré. Príbeh mal peknú dynamiku a odsýpal pomerne rýchlo. Páči sa mi postava Komisára a chladnokrvnosť s akou likviduje vlastných vojakov, aj keď je to možno strategicky nelogické. Je to však ošetrené tým, že útočia len na menej dôležité ciele a de facto skôr dočisťujú po hlavnej armáde. Najväčšiu výčitku mám k začiatku. Jednak následný časový skok a headhoping mi až tak nechutil, tak táto časť pôsobí dosť info dumpovým štýlom, kedy sa postavy rozprávajú o veciach, ktoré by im už mali byť dávno zjavné (napr. že sa guľky odrážajú, atď). Celkovo dialógy v tejto časti na mňa pôsobia trochu neprirodzene. Ak by celá poviedka začala výsadkom, príbeh by asi stále dával zmysel a sedelo by mi to viac.
13.07.2023
Experiment alebo nie, mne to v zásade prišlo dobré. Príbeh mal peknú dynamiku a odsýpal pomerne rýchlo. Páči sa mi postava Komisára a chladnokrvnosť s akou likviduje vlastných vojakov, aj keď je to možno strategicky nelogické. Je to však ošetrené tým, že útočia len na menej dôležité ciele a de facto skôr dočisťujú po hlavnej armáde. Najväčšiu výčitku mám k začiatku. Jednak následný časový skok a headhoping mi až tak nechutil, tak táto časť pôsobí dosť info dumpovým štýlom, kedy sa postavy rozprávajú o veciach, ktoré by im už mali byť dávno zjavné (napr. že sa guľky odrážajú, atď). Celkovo dialógy v tejto časti na mňa pôsobia trochu neprirodzene. Ak by celá poviedka začala výsadkom, príbeh by asi stále dával zmysel a sedelo by mi to viac.
13.07.2023
Lucika
Čítalo sa to dobre, lebo to bolo napísané pútavo a tento koniec sa mi teda páči omnoho viac :)
14.07.2023
Čítalo sa to dobre, lebo to bolo napísané pútavo a tento koniec sa mi teda páči omnoho viac :)
14.07.2023
Olex
Ahoj,
no, tentokrát mi tam chýbal príbeh. Dve bojové akcie a šlus. Nadšenci do poviedok o vojne si určite bojové akcie užijú, nie som proste cieľová skupina.
17.07.2023
Ahoj,
no, tentokrát mi tam chýbal príbeh. Dve bojové akcie a šlus. Nadšenci do poviedok o vojne si určite bojové akcie užijú, nie som proste cieľová skupina.
17.07.2023
Arcey
Ako tak sledujem Velesove poviedky, stále viac sa opiera o dialógy ako hýbateľa deja. Zvláda to celkom dobre a stále sa zlepšuje, len niektoré veci mi stále nerežú pri jeho štýle. On ale dobre vie, čo presne mi vadí a čomu tlčiem do hlavy :) Najväčším múnusom tejto poviedky je tá absencia akoby hlavnej postavy - určite by som niekoho našiel z prvej vlny obrancov, ktorý by prežil až do konca a stal by sa tak hlavným hrdinom. Atmosféra je fajn, aj poviedka sa dobre číta, len mám k nej výhrady, tak nemôžem dať vyššiu známku. Moje hodnotenie: 6
31.07.2023
Ako tak sledujem Velesove poviedky, stále viac sa opiera o dialógy ako hýbateľa deja. Zvláda to celkom dobre a stále sa zlepšuje, len niektoré veci mi stále nerežú pri jeho štýle. On ale dobre vie, čo presne mi vadí a čomu tlčiem do hlavy :) Najväčším múnusom tejto poviedky je tá absencia akoby hlavnej postavy - určite by som niekoho našiel z prvej vlny obrancov, ktorý by prežil až do konca a stal by sa tak hlavným hrdinom. Atmosféra je fajn, aj poviedka sa dobre číta, len mám k nej výhrady, tak nemôžem dať vyššiu známku. Moje hodnotenie: 6
31.07.2023