"Otvor!" hulákal ktosi spoza zabarikádovaných dverí. Ezz, sa snažil hulákanie a buchot ignorovať.

"Kde si, no ták, kde si?!" mumlal si popod nos, popritom ako trasľavými rukami prehadzoval hromadu kníh a zvitkov. Studený pot mu na chrbte košeli spravil veľký fľak.

"Ak ihneď neotvoríš, je s tebou koniec!" hrozil ďalej muž za dverami. Postupne sa k nemu pridával zvuk ďalších nôh utekajúcich hore schodmi.

"Sivia? Máš niečo?" pozrel mladík na svojho opereného pomocníka, ktorý sa kutral v hromade papierov obďaleč. Vták nervózne zakmital zobákom.

"Areat Vargeax!" skúsil opäť čoraz zúfalejší Ezz, no tak ako predtým, knižnica iba zaiskrila a nič sa nestalo. Zanadával. Úkosom zbadal pohŕdavý pohľad svojho familiára.

"No čo, musel som to skúsiť! Ešte raz..." bránil sa. Keď ale začul ako do dverí niečo hlasno narazilo, vrátil sa späť k intenzívnemu hľadaniu.

"Môže to byť v hocičom. Hľadaj pečať Fakulty alchýmie! Možno... AU!" skríkol keď otvoril knihu viazanú v koži akého si jaštera a rameno mu trafila miniatúrna ohnivá guľa. Kým ju stihol zavrieť, niekoľko ďalších preletelo miestnosťou a zasiahlo hromadu starých zvitkov, ktorá ihneď vzbĺkla.

Ďalší vyčítavý pohľad.

"Nerobím to schválne!" zapišťal.

Do dverí opäť niečo narazilo.

"Posledná šanca, fagan. Ak neotvoríš, vlastnoručne ťa hodím lačným vlkolakom!"

Ezz nasucho preglgol. Zapozeral sa na rozbité okno.

Nie! Musel to nájsť! Presvedčil sám seba, ignorujúc, že v knižnici horeli už celé dve police.

"Krák!" ozvalo sa za jeho chrbtom a na stôl pred neho pristál zvitok s pečaťou Fakulty alchýmie.

Zatajil dych, otvoril ho a oči sa mu rozžiarili.

"SIVIA! Ja ťa zbožňujem!" vyprskol a už sa chystal pomocníka pobozkať, no operené krídlo jeho úmysel zastavilo ešte v zárodku.

Ezz si odložil zvitok do puzdra, rozbehol sa k oknu a vyskočil. Kútikom oka videl, ako sa dvere rozleteli na všetky strany a dnu vbehla najmenej tretina archivárov spolu s akademickou políciou. Započul ich vydesené výkriky a nadávky, no potom sa Sivia zväčšila a odniesla ho preč.

***

Akurát sedela v parku spolu so svojimi kamarátkami. Bola nádherná ako vždy.

"Ehm, Dya, môžeš na okamih?" opýtal sa červenší ako pred pár hodinami.

Dievča si hore premeralo, mierne zvraštilo dokonalú tvár, potom niečo kamarátkam pošepkala a neisto prikročila k nervóznemu chlapcovi.

"Ahoj, stalo sa niečo?" premerala si ho druhý raz. "Prečo si taký ufúľaný?"

"No... vieš... Pamätáš sa ako si mi spomínala ten parfum, ktorý si tak dlho nevedela zohnať? Všetko najlepšie k narodeninám!" zaškeril sa Ezz a neisto vytiahol z vrecka malý flakón so vzácnou, čerstvo namiešanou voňavkou.

Dya vypleštila oči.

"To je naozaj on?" na odpoveď ani nečakala, zdrapila flakon a jemne si ku nemu pričuchla. "Áno! To je on! Odkiaľ ho pre bohov máš?!"

"No vieš... natrafil som na kupca, ktorý náhodou..."

"Neverím!" zarehotala sa. "Dúfam, že nestál priveľa. Ak treba, zaplatím ti!"

"Ale čo by, to nestálo za reč! Ako vravím, je to darček," usmial sa a zadíval sa do jej nádherných žiariacich očí.

"Ďakujem!" opätovala mu úsmev, stala si na špičky a vtisla mu bozk na líce. "Vďaka tejto vôni sa do mňa Markus konečne zamiluje..."