Raz za mesiac sa partia stretávala na Ferovej chate v kopcoch nad Trenčínom, na pánskej jazde, manželkám a fafrnkom vstup prísne zakázaný. A tak, keď predobedom cez plot uvidel, ako pri Marekovom boku nadšene poskakuje jeho jedenásťročný syn, takmer stratil chuť otvoriť bránu.

„Nemal som na výber,“ pokrčil Marek plecami ospravedlňujúco. „Žena chce umývať okná a…“

„Dobre, dobre,“ prikývol Feri, keďže vedel, že kamoša jeho polovička drží tak trochu nakrátko. „Ale moc si nezvykaj, nechceme dopadnúť ako v tom filme, jak sa volá…“

„Ujo Fero, ujo Fero, a čo sa na takej pánskej jazde robí?“ vyzvedal chlapec, hneď ako dostal povolenie na vstup.

„No, dnes napríklad ideme variť guláš. A ak budeš dobrý,“ stíšil hlas. „A nepovieš maminke ani slovo z toho, čo tu dnes začuješ, naučím ťa, ako sa to robí.“ Malého Alexandra, prezývaného Šaňko, priam nadchlo, že ho veľkí chlapi takto zobrali do spolku, a tak ochotne robil všetko, čo mu prikázali. Načistil cibule, zemiakov, nanosil dreva, zatiaľ čo dospelí len klábosili pri niekoľkých plechovkách piva. Feri až musel uznať, že priviesť takéhoto nádenníka nebol až taký hrozný nápad.

O chvíľku dolu zaparkovalo červené auto a poslední dvaja kamaráti, Stano a Peťo sa pustili trepať hore kopcom čosi veľké, čierne a zjavne ťažké.

„To je čo za rárohu?“

„Kotol na guláš,“ odvetil Stano, „Stolitrový. Mega deal mi naň spravil chlapík na bazoši.“

Slová, ktoré Ferovi pri pohľade na tú vec napadli ako prvé, s ohľadom na Šaňkovu prítomnosť radšej prehltol. „Z ktorého kruhu pekla ste to zobrali?“

Kotlík bol celý čierny, začadený, stál na vratkých nožičkách, aj na stolitrový objem vyzeral veľmi veľký, obrovský. Keď Feri zdvihol pokrievku a zahľadel sa dnu, zazdalo sa mu, že dno je oveľa ďalej než len tých zhruba pol metra, tma tam dolu akoby sa vlnila a v ušiach zaznel ozvenu výkriku.

„Feri? Kde založíme oheň?“ kamarátov hlas ho vrátil do prítomnosti, do horúceho letného dňa. Potriasol hlavou. Divný pocit bol preč rovnako rýchlo, ako prišiel.

„Čo? Jaj, tam postavte to nad ohnisko. Šaňko! Poď sa pozerať ako sa to robí… Keď varíš guláš, na jednu vec musíš vždy pamätať. Koľko cibule, toľko mäsa…“

Netrvalo dlho a nad záhradou sa začala šíriť vôňa praženej cibule, štyria kamaráti a chlapec sa rozostavili v úctivej vzdialenosti od mimoriadne rozhorúčeného kotla (čo chceš, poctivé železo, žiadne moderné výmysly) a svorne slintali.

Ingrediencie pribúdali, mäso, voda, pivo, paprika, tri celé tuby Gulyáskrému pikantnej pasty, ktorú Peter nosil od svokrovcov z južného Slovenska, zakryť. Keď sa z útrob kotla začalo rozliehať bublanie, Feri s dlhou varechou odhodlane pristúpil do horúčavy vládnucej okolo kotla a odklopil pokrievku.

Výkrik.

Pritisol si dlane na uši, pevne zavrel oči, no aj tak mu neušiel. Znelo to tak… Zúfalo. Zvuk drásal ušné bubienky i samotnú dušu, do žalúdka akoby sa mu zadreli dlhé pazúry. Potom, po nekonečnej chvíli, ustal. Feri sa odhodlal otvoriť oči. Bol na terase svojej chaty, a zároveň aj nie. Videl svojich kamošov a malého Šaniho, záhradu i kotol, no zároveň, akoby bol na dvoch miestach naraz, cez pradivo slnečného dňa k nemu prenikala temnota. Hlboká ako noc… Nie, skôr ako smrť, presne tak, ako smrť, len miestami prerušovaná červenými ohňami. Nad každým z nich stál kotol, navlas rovnaký ako ten nový Stanov a v tých kotloch… Nuž, rozhodne nie guláš.

Guláš tak nekričí. Ani nepáchne.

Božemôj!

A potom to všetko zase zmizlo.

Roztrasení chlapi hľadeli raz na seba, raz na kotlík, spoza chaty sa rozliehal chlapcov plač a tiché slová jeho otca.

Guláš si bublal, akoby sa nič nestalo. Bublinky si jedna po druhej razili cestu k povrchu, rozbíjali sa oň a menili na paru. A v tej pare Fero zrazu zreteľne zazrel postavy. Desiatky, možno stovky postáv, priehľadných ako duchovia, ktoré sa s bezhlasným „Ďakujem.“ stúpali ďalej vyššie. Až kamsi k nebu.

Chvíľu nikto nič nepovedal.

„Musím zavolať mame,“ prerušil napokon Stano ticho. „Minule sme sa škaredo pohádali a…“

Chlapi chápavo prikývli.

„V pondelok ti vrátim tých sto eur,“ šepol Peter Ferimu.

„To je okej. Viem, že na tom nie ste teraz najlepšie…“

„Ideme domov,“ vynoril sa Marek spoza chaty, „malému nie je dobre… A ja …mal by som Lenke pomôcť s tými oknami.“

„Dobre. Len mi pomôžte zahasiť a vyliať ten prekliaty kotol. Akosi už nemám chuť na mäso.“