Žiara Smrti
Keď dispečer horskej služby v Calgary obdrží telefonát od vystrašenej ženy, ktorá sa údajne stratila v horách je do Kanadského národného parku vyslaný záchranný tím avšak to čo záchranári objavia v zasnežených útrobách lesa by ľudské oko nikdy vidieť nemalo.
ŽIARA SMRTI
Nina Whistler
1 Michael Cooley sedel vo svojej pracovni a v rukách zvieral ošúchanú knihu z požičovne. Okuliare s čiernym rámom mu nenápadne zväčšovali oči keď zrakom behal po zažltnutých stranách papiera, Silný Pohyb od Johnatana Franzena začal čítať už minulý týždeň keď si knihu vyzdvihol v miestnej knižnici v Springbank Hill kde pracoval. Mikovi sa ale napriek pútavému príbehu tlačila migréna pomedzi oči.
Necítil sa dobre.
Už od rána, keď ho vzbudil neodbytný budík, mal pocit že mu mozog vytečie ušami von a teraz tomu nebolo výnimkou. Rozhodol sa vynechať rutinnú jogu, no neprebudila ho ani teplá sprcha v ktorej stál nezvyčajne dlho. Na nohy ho postavila až šálka espressa, ktorú si doprial z nového automatu na stanici. Kávu nepil často, iba v krajných prípadoch ako teraz. Vysadil ju už na strednej škole, kedy zistil, že mu spôsobuje pálenie záhy. Cítil sa ale o mnoho lepšie, aspoň ho toľko nebolela hlava.
Keď o pól siedmej vošiel vstupnou halou budovy, pozdravil vrátnika, ktorý mu odvetil len nepatrným kývnutím hlavy na čo už vzápätí kráčal schodmi na druhé poschodie. V jeho kancelárií bolo ticho, iba z rohu miestnosti sa ozývali tiché zvuky vychádzajúce z mini reproduktoru počítača. Za ním sedel Mikeov kolega Stue Kors. Mike zavesil svoj osnežený kabát na drevený vešiak a z krku si stiahol štrikovaný šál. Odpil si z ešte stále teplej kávy a podišiel ku svojmu stolu.
Stue sa hrbil za počítačom a hral videohry, tak ako každé ráno keď ho prišiel Mike vymeniť. Bol to milý chlapík, štyridsiatnik, dvakrát rozvedený a s desaťročným synom.
Mike sa zložil za svoj stôl a pripojil si slúchadlá k počítaču. Kývol na Stuea, aby sa mohol odpojiť a skončiť smenu.
Keď muž o desať minút opustil kanceláriu, Mike zostal na poloprázdnej stanici ešte hodnú chvíľu o samote. Až o trištvrte na osem sa dostavil jeho nadriadený a priniesol mu týždenné správy. Do deviatej sa nič zaujímavé neudialo.
O desiatej sa Mike vybral do kuchynky kde si z chladničky vytiahol diétny jogurt. Keď sa rukou natiahol po lyžičku, pohľad mu padol na malú sladkovodnú rybičku. Zo skrinky vybral neveľkú nádobu pripomínajúcu soľničku a trochu z nej nasypal do akvária. Angel bola na stanici od doby ako sem nastúpil. Nevedel, koľko sa Bojovnice dožívajú ale odhadoval, že ak by táto náhodou otrčila brucho, do týždňa by jej akvárium zabrala nová, dokonca by na to, že sa bude volať Angel, vsadil krk. Pokiaľ sa nemýlil, toto bola už piata.
Schyľovalo sa k obedu, keď si Mike vytiahol svoj šalát s údeným lososom a s chuťou sa doň pustil. Teraz sa na rozdiel od rána po stanici mihotalo už pomerne dosť ľudí, tak že si musel zatvárať dvere vedúce na chodbu aby sa vyvaroval hluku.
Zatiaľ neobdržal žiadny telefonát.
Obed prešiel a nadišla jedna hodina. Na telefón mu cinkla správa od brata, že sa mama má lepšie a lieky berie, len prednedávnom prekonala ťažkú mŕtvicu a už dva týždne sa zotavuje v nemocnici.
Boli dve keď si začal si čítať a opäť spadal do driemot ktoré mu spôsobovala bolesť hlavy. Keď pohľad padol von z okna, uzrel ako slnko nejasne presvitalo pomedzi oblaky z ktorých letmo snežilo na už tak bielu krajinu. Pofukoval aj mierny vietor, odhadoval tak jedenásť možno dvanásť kilometrov za hodinu a čerstvý sneh sa občas rozvíril a vytvoril na ceste nový závej.
Telefón zazvonil o trištvrte na dve, kedy sledoval predpoveď počasia na ďalší deň.
Keď sa ozval zvuk prichádzajúceho hovoru, Mike spustil príjem a hovor prijal: „Združenie horskej záchrannej služby, ako vám môžem pomôcť?“
Hlas z druhého konca linky bol jemný avšak bolo zreteľne počuť ako sa osoba snaží zadržať plač. Patril mladej žene, bola vystrašená a hlas sa jej chvel:
„Dobrý deň, ja-ja myslím, že som sa stratila.“
Obrazovka prvého počítača spustila automatickú lokalizáciu telefónneho čísla. Trvalo ešte dve minúty, než sa dokončí.
„Rozumiem, v akej oblasti sa nachádzate?“
„V Jasper parku.“
„Ehm, a ako dlho ste mimo chodníka?“
„A-asi pól hodinu.“ Odvetila žena vzlykavo.
„Ste zranená?“
„Nie.“
„A ste sama?“
Z druhého konca linky bolo počuť zreteľný povzdych keď následne žena prehovorila: „Viete, my sme sa vybrali s manželom a synom na turistiku. Chceli sme ísť do údolia piatich jazier... s-samozrejme v Jasper parku, začali sme tak o-o jedenástej v Old Fort Point, t-tam sme nechali aj auto...“
„Myslíte cestu na Old Fort Point? Začínali ste zo severu či z juhu?“
„Zo... severu....“ žena chvíľu premýšľala, „áno zo severu sme začali. Išli sme po žltej značke... keď sme dorazili k rázcestníku, chlapci si dali čaj a niečo na jesť, zložili sme si batohy, ja som musela ísť na toaletu, tak som odbehla trocha hlbšie do lesa, ale asi som zašla moc ďaleko. Tá hmla padla už keď sme vošli do doliny a keď sme kráčali po chodníku bola strašne hustá...“
„Hmla? Preto ste sa nevedela vrátiť naspäť?“
„Áno je všade, nevidím ani na krok.“
Mike sa zamračil: „A neskúšali ste na manžela volať? Prípadne ste mu nevolala?“
„No, volala, aj som kričala, ale je nedostupný, asi nemá signál...“
„A keď ste kráčala do lesa, ako dlho ste asi išla?“
„Ja neviem, len pár minúť, nebolo to zas nejak ďaleko. Ja, ja netuším, či som sa vybrala zlým smerom...“ žene sa opäť roztriasol hlas, „ja, ja sa strašne bojím, že tu bude nejaký medveď...“
„Pani, medveďov sa nemusíte vôbec báť, o takomto čase majú druhú fázu spánku.“
„A-a vlci?“
„Vlci v tejto oblasti nežijú.“
„A, a čo líšky..“
„Pani! Kľud, nič sa vám nestane, hlavne zostaňte pokojná a udržujte sa v teple. Budem s vami, dokým sa nevrátite k rodine. Dobre povedzte mi prosím vás vaše meno.“
Žena preglgla a napokon prestala plakať: „Mira Furlan.“
„Ehm... a syn a manžel?“
„Syn je Abel, manžel Lukas.“
„Dobre, ďakujem.“ Mike naťukal informácie o žene do klávesnice.
„Ešte sa vás opýtam akej máte farby vlasy?“
„Hnedé, trocha vlnité...“
„Dlhé?“
„Áno.“
„A čo máte oblečené?“
„No mám oblečenú vetrovku a také turistické gate.“
„Ehm, a akej je farby? Tá vetrovka?“
„Červená.“
„Dobre, máte aj nejakú čiapku alebo šál, rukavice?“
„Čiapku a rukavice.“
„Čo všetko máte pri sebe? Nie je vám zima?“
„No trochu.“
„Fajn, skúste sa pohybovať, najlepšie v kruhu aby ste sa nevzdialila od miesta kde stojíte, dobre?“
„Dobre.“ Odvetila žena a na druhej strane linky sa ozvalo šušťanie.
„Dobre a aký máte stav batérie?“
Žena si sňala z ucha telefón a po chvíli odvetila: „Sedemdesiat štyri.“
„Tak si zapnite prosím šetrenie baterky to vám vypne všetky nepotrebné funkcie.“
Telefón opäť zašušťal.
„Ehm, a ešte pre informáciu, koľko už ste mimo rodiny, ako dlho ste sama?“
„J-ja neviem, asi pól hodinu... možno viac, neviem. Nevedela som nájsť dlho signál...“
Mike sa zamračil, „Takže ste sa pohybovala? Kráčala ste?“
„Áno.“
Dispečer si povzdychol, preplietol si prsty na rukách a podoprel si nimi bradu. Očami sledoval oblasť vyznačenú červeným kruhom na monitore prvého počítača „Tá hmla, ako veľmi je hustá, vedela by ste mi popísať prostredie okolo seba?“
Žena na druhej strane si povzdychla „Nie, ja... všade sú vysoké stromy ale je tu menšia skala.“
Mike sa na chvíľu zamyslel: „ Slnko vidíte?“
„Len matne.“ Odvetila pričom jej dych narážal do mikrofónu.
„Ehm...dobre, tím je na ceste, do pätnástich minút dorazia nad Jasper park, pôjdu helikoptérou, tak že keď budete počuť vrtuľník, hneď mi dajte vedieť, každopádne sa neprestávajte hýbať.“
„Dobre.“ Odvetila Mira smutne.
„Nebojte sa, všetko bude v poriadku.“
Žena neodpovedala.
„Čo keby sme sa porozprávali? Povedzte mi niečo o vás, o vašom synovi?“
„O mojom synovi?“
„Áno, porozprávajte mi o ňom niečo, koľko má rokov a ako sa mu darí v škole, určite je šikovný žiak nemám pravdu? Alebo športovec, umelec, porozprávajte my.“
Na druhej strane linky sa na moment rozhostilo ticho. Po chvíli sa žena ozvala:
„No...on je autista.“
Mikea ženine slová mierne zaskočili avšak rozhovor neprerušil:
„Naozaj? A má nejaké koníčky?“
„No... rád stavia z lega, a má rád zvieratá...“
„A v škole mu to ide?“
Žena si povzdychla: „Občas sa zamyslí... a nedokáže sa sústrediť dlho, na určité veci...“
„Rozumiem, okrem toho nemá žiadne zdravotné problémy? Prípadne váš manžel?“
„Nie, teda má astmu ale jeho otec má inhalačné spreje a Abel má tiež jeden, dúfam...“
„Keď sme pri vašom manželovi, vedela by ste mi nadiktovať telefónne číslo na neho?“
„Samozrejme...“ žena si sňala telefón z ucha a následne začala diktovať dispečerovi číslo.
„Ďakujem... a tá astma je ťažká, ľahká?
„No pomerne ťažká ale horský vzduch mu prospieva.“
„No to aj moja sesternica chodí na tie inhalačné pobyty k horám. Ešte raz, aký je starý, neviem, či som sa pýtal...?“
„Má desať rokov.“
Mike sa poškriabal na zátylku, premýšľal, kam ešte môže konverzáciu nasmerovať:
„Predpokladám, že ste ubytovaný v Jaspery?“
„Áno.“
„Ako dlho?“
„Chceli sme ostať do konca prázdnin.“
„A kam ste všade chceli ísť?
„No boli sme sa lyžovať v Hintone a boli sme aj vo wellness v Jaspery, to kôli Abelovej astme“
„Ach áno, samozrejme, počul som o tých prameňoch čo v meste využívajú na kúpele.
To tá moja sesternica, vyrastala v meste a tie výfukové plyny a smog keď dýchala, viete si predstaviť ako jej to robilo nedobre. Raz tak rozkašľala, že začala vykašliavať krv,“ Mike počul, že, sa žena opäť začala hýbať.
„Neodchádzajte mi nikam ďaleko,“ napomenul ju, „nevzdialila ste sa priveľmi?“
„Nie, nie...“ rýchlo ho ubezpečila žena.
„Paráda, no, čo som to hovoril, tá moja sesternica... najprv si lekári mysleli, že sa jedná o tuberkulózu, no práve že, to bola ťažká astmatička.“
Dych a šuchot. Kroky.
„Vtedy odišla do Britskej Kolumbie k nejakým zázračným prameňom a veľmi jej to pomohlo. Keď sa ale vrátila opäť do mesta začalo to znova. Teraz je v nemocnici už skoro dva týždne, chúďa, je ešte...“
Rozhovor v momente prerušil krik až Mikeovi poskočilo srdce.
Patril žene na druhom konci linky.
„Pani, ste v poriadku, čo sa deje?! Pani! Pani! Počujete ma? Madam?!“
Vtom sa ale telefónom ozvalo buchnutie a ženin krik sa začal vzďaľovať.
Následne sa hovor prerušil.
2 Mira stála s telefónom v ruke a pohľadom prečesávala koruny stromov. Keď jej dispečer poradil aby sa hýbala, poslúchla ho. Už jej začínala byť od chodidiel zima a cítila ako sa jej mráz zahlodáva pod bundu. Navyše sa bála.
Síce vyrastala blízko Banff parku no už ako malej jej divá zver naháňala strach. Pri myšlienke na mohutné chlpaté stvorenie s ostrými pazúrmi jej prebehol mráz po chrbte. Pri každom zašušťaní vetvičky mala pocit, že sa každú chvíľu vyrúti spoza stromu medveď, zatne jej zuby do krku, odtrhne kus mäsa a ďalej ju začne pitvať zaživa.
Premýšľala o aj Abelovi. Vedela, že on je statočný chlapec a z medveďov nemá najmenší strach. Dúfala že mu nie je zima a že má stále pri sebe inhalačný sprej.
Jej smartphone bol studený. Mira sa obávala aby mu o chvíľu rýchlo neklesla batéria.
Na dispečerovu radu si zapla núdzový režim.
Mira nevedela ako muž na druhom konci linky vyzerá, ale predstavovala si ho ako mladého, nie veľmi vysokého so sympatickou tvárou.
Mal vskutku príjemný hlas, mala pocit, že za iných okolností by sa s ním vedela rozprávať celé hodiny. Pripomínal jej hlas Seana Conneryho do ktorého sa zaľúbila keď chodila na vysokú školu. Ale i napriek milému hlasu mladíka, či už chcela alebo nie, jej srdce tĺklo ako divé. S každým ďalším krokom sa jej nohy zľahka podlamovali a prsty jej začínali omŕzať. Cítila ako jej slabý vietor prekĺzal pomedzi otvory v rukávoch a zarýval sa jej do morku kostí.
Chýbal jej batoh, kde na ňu čakala energická tyčinka s čučoriedkami. Bože, ako mohla byť tak sprostá a stratiť sa, ako sa len mohla dostať do takejto bizarnej situácie, pred dispečerom sa cítila ako totálny idiot. Najradšej by mu vysvetlila, že netuší ako je možné že sa po tom ako sa vycikala za vyvráteným stromom, vybrala opačným smerom, a aj to že kričala na Lukasa dokým ju nezačalo bolieť hrdlo. Cítila sa vážne hlúpo, avšak v kútiku duše ešte stále nestrácala nádej že bude všetko v poriadku, a aj keď jej teplé slzy už stihli zmáčať líca, snažila sa myslieť jasne a dávala si pozor kam šľape.
Ale tá hmla. Husté mlieko sa rozprestieralo všade kam dovidela. Zdobilo každý meter ktorý prešla a obaľovalo ju ako hrubý záves padajúci z okenice.
Dispečer sa s ňou chvíľu rozprával. Predstavila sa mu.
Slnko sa neukazovalo. Hmla ho pohltila rovnako ako Miru a iba občas zopár slabých lúčov preniklo skrz jej náruč. Zato snehových vločiek neubúdalo.
Vietor jej narážal do lalôčkov uší a strieborné náušnice ju nepríjemne chladili. Narážali jej do displeja telefónu a jemne cinkali o sklo.
Mira kráčala do kruhu. Sprvu len prešľapovala z nohy na nohu avšak časom ju zima donútila chodiť. Cítila sa ako blázon v psychiatrickej liečebni. Navôkol samá bieloba a ona pochodujúca sem a tam ako dáky šialenec.
Keď ju dispečer uistil, že pre ňu posiela záchranu, prestala konečne plakať, no stále sa triasla. Už nie ani tak adrenalínom, skôr zimou.
Dispečer bol na ňu milý. Vypytoval sa jej na syna, na muža a na ňu.
Abel bol mierny autista. V škole mával často problémy, keď upadol do svojho sveta a prestal vnímať okolie. Akoby ho niekto z času na čas vypojil zo zástrčky. Niekedy len sedával vo svojej izbe a mlčky hľadel z okna. Občas mu z úst vyšiel akýsi pazvuk alebo mu z kútiku úst kvapla slina. Zväčša museli Mira s Lukas počkať, dokým Abel nenaznačil, že chce znova nadviazať konverzáciu ktorú znenazdajky prerušil. Násilne ho vytrhnúť z jeho myšlienok väčšinou nekončilo dobre. Raz obom rodičom Abel objasnil, že ich hlasy niekedy počuje akoby spoza skla, akoby jeho myseľ vytvorila pomyselnú bariéru medzi tím čo chce a nechce prijať. To, že s chlapcom nie je niečo v poriadku si rodičia všimli, keď ich syn nastúpil do škôlky. Bol zaostalý, nekomunikoval s ostatnými deťmi, stále bol akýsi spomalený a osamelý. Zaujímali ho odlišné aktivity ako jeho rovesníkov preto že s nimi nedokázal udržať krok. V prvej triede na základnej škole sa uňho objavili tiky. Občas nepatrne mykol hlavou do strany alebo silno zažmúril oči. Keď stál pred tabuľou, kýval sa v trupe a zakoktával sa. Niekedy mykal ľavým kotníkom zo strany na stranu až si zošúchal špic na topánke. Zaspával s palcom v ústach dokým neskončil druhú triedu, vtedy už pravidelne chodieval k psychologičke. Žena s Abelom hrávala rôzne aktívne hry, kedy s snažila rozvinúť jeho psychomotorické schopnosti. Abelovy sa kupodivu jej hry zapáčili a dokonca nerád opúšťal jej pracovňu.
Keď mu psychiater diagnostikoval umiernenú formu detskej autistickej poruchy Miru to zlomilo. Abel navyše trpel astmou, ktorú pravdepodobne zdedil po starej mame z otcovej strany vďaka čomu nebol schopný robiť temer každodenné aktivity a to hlavne šport.
Mira kráčala a pritom premýšľala o svojom synovi. V momente by ho najradšej bola objala a už nikdy nepustila z rúk. Chcela byť pri ňom.
Dispečer jej na druhom konci linky porozprával o jeho sesternici, ktorá sa práve liečila na astmu v Edmontone. Mire prišlo dievčaťa ľúto. Jej zdravie bolo priam perfektné no historka jej evokovala jej mladšiu sestru. Zomrela pred šiestimi rokmi na leukémiu.
Čas Mire ubiehal pomaly. Cítila ako jej už stŕpli končeky prstov na nohách keď stála v sypkom snehu. Keď sa ju unavilo neustále kráčať v kruhu, zmenila smer a pohybovala sa od jedného stromu k druhému. Občas si na mieste podupala alebo poskočila.
Kútikom oka sledovala vločky ako jej dopadali na plecia. Hmla neustupovala a stále ju uzatvárala v mori bieloby.
Cítila sa skutočne ako malé dieťa. Zraniteľná, sama, keby teplota klesla o desať stupňov, už by dávno umrzla.
Chlad jej vyštípal líca ktoré jej dozaista sčervenali. Po chvíli státia však opäť pociťovala cez topánky chlad. Musela sa pre to opäť prinútiť k pohybu. Podišla pár krokov vpred, potom znova naspäť, následne sa vrátila a trocha vybočila vpravo.
Ako robotická myš na kolieskach.
Začala krúžiť dokola až prešla do rýchlo chôdze. Prsty sa jej pomaly prekrvovali a začali jej mierne brnieť. V žilách sa jej rozprúdila krv až sa jej zatočila hlava. Po chvíli ale už nebola schopná intenzívnej chôdze, tak opäť zastala.
Začala prstami v topánke prudko hýbať aby ich rýchlejšie prekrvila. Trocha nohou potriasla a párkrát si podupala po snehu. Rozhliadla sa.
Stále stála na tom istom mieste, ako pred chvíľou. Iba sneh naokolo bol ušliapaný a plný neforemných stôp.
Spopod snehu miestami začalo vykukovať zamrznuté blato.
Očami skákala z jedného otlačku na druhý. Vzorovaná podrážka sa vlievala do ďalšej a vytvárala nezrozumiteľné obrazce. Farby sa miešali z hnedej do bielej a maľovali na snehu škaredý obraz. Avšak okrem hnedej a čiernej sa na snehu leskla ešte jedna farba. Mira sa zarazila.
Na jednom z otlačkov, nie, na viacerých sa pod snehom sa leskla tmavo červená farba.
Mira sa prizrela bližšie.
Rukou mierne odhrnula sneh v stope. Vyschlo jej v krku.
Narovnala sa a neisto pohľadom preskúmala okolie. Ticho. Nič, čo by naznačovalo prítomnosť iného tvora. Zrýchlil sa jej dych. Znervóznela a trhavo otáčala hlavou. Hľadala čo i len náznak že v lese nie je sama. Alebo aspoň nie zatiaľ.
Avšak nikde nikto.
Možno tade prešlo len zranené zviera, možno si zabodlo tŕň do laby a jeho krv sfarbila sneh. Možno. Oči jej behali z jedného kmeňa na druhý, preskúmavala každý koreň, každú vetvičku, každú spadnutú halúzku, ale nevidela to dovtedy kým neobišla tenký koreň stromu.
Za ním stál o niekoľko metrov ďalej zhluk kríkov. Boli vcelku obyčajné, teda až na jeden.
Jeden z nich bol na kraji ošklbaný a jedna z vetiev bola odlomená. Viac by mu nevenovala pozornosť, keby jej zrak nepadol na jeho korene. Boli pokryté červeným snehom. Mire zovrelo žalúdok a tep sa jej zrýchlil. Opäť sa bála sa, nebola si istá, či chce vedieť, čo uvidí za húštinou no jej zvedavosť bola silnejšia. A predsa len, ak je tam mŕtve zviera alebo prinajmenšom zranené, neublížilo jej vzhľadom na množstvo krvi pod krom. Pomaly podišla ku kríku, kráčala pomaly avšak mala pocit, že jej nohy v snehu primŕzajú.
Ešte jeden krok, druhý krok, tretí.
Keď krík obišla, zastala.
Chvíľu len tak stála a bezprizorne civela na zem. Dívala sa na to uprene, no jej myseľ nedokázala spracovať čo práve vidí. Až po chvíli pochopila čo to je.
Začala sa triasť.
Jej oči sa doširoka roztvorili až mala pocit že, jej čoskoro vypadnú z jamôk. Kútiky sa jej naplnili slzami, keď jej mráz prerezal očné buľvy.
Jej telo zachvátil neopísateľný šok a cítila ako sa jej srdce rozbúchalo neľudskou rýchlosťou. Automaticky zaspätkovala a rozkričala sa.
Zvrtla sa na päte a rozbehla sa opačným smerom. Preč. Nepozerala sa kam beží, no bolo jej to jedno. Chcela ísť len čo najďalej.
To čo ležalo len pár centimetrov od špičiek jej nôh nebolo mŕtva zver.
Bolo to ľudské telo stiahnuté z kože.
Obnažené ružové mäso bolo pokryté vrstvou snehu a krv naokolo bola zamrznutá. Oči chýbali. Pravdepodobne išli von aj s kožou. Ústa boli dokorán roztvorené a v mŕtvej grimase toho, čo niekedy bývala ľudská tvár sa črtali žltkasté zuby a zamrznutý jazyk.
Rukami si kryla tvár keď rozrazila nízke konáre ihličnanov. Každú chvíľu zakopávala, no neprestávala bežať.
Myseľ jej pracovala na plné obrátky avšak stále nedokázala pochopiť, čo práve videla. Fakt, že vyše pól hodiny nič netušiac postávala ani nie päť metrov od mŕtvoly ju prenasledoval ako neobytná osa. Neprestávala bežať a už vonkoncom sa neopovážila obzrieť.
Jej telo sa nastavilo do módu prežitia.
Prebehla okolo bútľavého stromu keď sa vytrhla z chápadiel húštiny. Nohy ju začínali bolieť a pomaly jej dochádzal dych. Bolestivé pichanie v rebre ju nútilo spomaliť, no neprestávala bežať. Preskočila vyvalený kmeň stromu a ledva sa vyhla jeho ostrej vetve. Ihličie ju poškriabalo na tvári keď preletela popod nízku jedľu.
Na poslednú chvíľu sa pokúsila vyhnúť konárom, spätila sa doľava, no miesto toho vrazila plecom do ďalšieho stromu. Ramenom jej prebleskla bolesť no ona sa nezastavovala. Tackavo bežala ďalej.
Bežala ešte hodnú chvíľu, keď sa jej kolená podlomili a stratila pôdu pod nohami.
V momente sa ocitla vo vzduchu, spravila mierny obrat a chrbtom narazila o tvrdý svah. Začala sa kotúľať dole kopcom.
Sneh zmiešaný s hlinou sa jej nabral pod vetrovku a do úst.
Čapica sa jej zosunula z hlavy a jedna z rukavíc sa zachytila o vetvu stromu.
Keď sa zošmykla, odhalila tak jej pôvabné zápästie.
Mirine telo naberalo na rýchlosti. Snažila sa akokoľvek zaprieť no kotúľala sa prirýchlo. Keď sa pokúsila zaryť prsty na odhalenej ruke do snehu, pocítila ako sa jej zlomilo niekoľko nechtov. Hlavou narazila o koreň a vetva ktorá sa zjavila odnikadiaľ ju švihla po tvári
Mire sa napokon konečne podarilo postaviť avšak nedokázala ubrať na rýchlosti ktorú nabrala pádom z kopca. Noha jej miesto toho vkĺzla pomedzi padnutý kmeň starého stromu a zachytila sa o jeho koreň. Následne nápor nevydržala a zlomila sa vo dve.
Miru trhlo na opačnú stranu až hlavou narazila do ďalšieho stromu. Do nohy jej vytryskla obrovská bolesť avšak necítila ju dlho. Okamžite odpadla.
3 Vrtuľa helikoptéry sa roztočila na plné obrátky. Cumin zatresol dvere a dal znamenie pilotovi. Wagner ohlásil vzlet a vrtuľník sa vzniesol do vzduchu. Vega, copilotka po Wagnerovej ľavici potvrdila základni odlet a na obrazovku navigačného panelu naťukala súradnice.
„Letíme na severozápad, prepínam.“ Povedala cez intercom. Kiya Vega slúžila u letectva už dvanásť rokov. Vega patrí do komunity pôvodných obyvateľov Kanady, jej matka, pochádzala z Yukonu, kde sa Kiya v osemdesiatom druhom narodila a jej otec bol Francúz. Vyrastala s mamou a keď mala štrnásť presťahovali sa do Edmontonu v Alberte. Keď ukončila štipendium na univerzite vstúpila do armády.
Silas Wagner bol naopak slovenský prisťahovalec. I keď sa narodil v Kanade, jeho babka pochádza zo socialistického Československa, s rodinou utiekli do Ameriky počas druhej svetovej vojny, chvíľu žili v Toronte, neskôr keď sa narodil Wagnerov otec, presťahovali sa do Montrealu. Do letectva nastúpil už ako dvadsať ročný, po tom čo v osemnástich vstúpil do vojenskej služby.
Vzadu, za kabínou vrtuľníka, sedeli štyria záchranári.
Otis Cumin bol najmladší zo skupinky, urastený mladík s kučeravými vlasmi nevrlo posedával na samom kraji kabíny, nohy mal prepletené cez seba a rukou si podopieral čeľusť. Fillip Hully bol naopak muž v najlepších rokoch, hustá brada mu na miestach šedivela a obočie sa mu v strede zrastalo. Oproti nim sedel neskorý štyridsiatnik Alexander Sharp a tmavovlasá žena po jeho pravici, Amy Myersova.
Posledného z posádky tvoril dvojročný anatólsky pastiersky pes Lupo. Pes mal na hrudi a chrbte natiahnutú vestu s červeným krížom a nápisom pohotovosť.
Sedel Sharpovi medzi kolenami a záchranár ho rukou jemne hladil po srsti.
Zviera nemo hľadelo pred seba a nechávalo stekať svoje husté sliny na podlahu kabíny.
Myersova bola veliteľkou zásahu, bola urastená a jej tvár pôsobila prísnymi črtami. Krátke gaštanové vlasy jej siahali po bradu a hustá ofina jej zakrývala drobné znamienko nad ľavým obočím. Výrazné lícne kosti a úzke štrbiny tmavých očí len zdôrazňovali jej drsný vzhľad.
Pôsobila bez emócií, avšak bola to len jej tvár ktorá ju robila vážnou.
Na stanici patrila k najobľúbenejším, bola tichá a málo kedy sa s ľuďmi púšťala do konfliktov. Myersova bola dobrovoľníčkou v SAR cez dvadsať rokov odo dňa keď sa stala zdravotníčkou v Calgary. Dokázala sa rýchlo pohybovať v náročnom teréne, úzke a dlhé nohy jej umožňovali robiť rýchle a svižné kroky.
Jej telesná kondícia bola na úrovniach iných mužských veliteľov v ostatných zásahových jednotkách a nebolo by dňa keby mala problém s výkonnosťou. Keď bola mladšia, bývala profesionálnou cyklistkou, vďaka čomu získala silné nohy. Bývali dni kedy trénovala aj trikrát denne vďaka čomu si dlhú dobu udržala kondíciu na vysokej úrovni.
Myersova teraz v rukách zvierala mapu. Jej pohľad bol ako vždy vážny keď hlbokými očami striedavo pobehovala po farebnom papieri.
„Vrtuľník nás vyhodí tuto, odtiaľ sa rozdelíme, Alex pôjde so mnou a psom, pôjdeme priamo k rázcestníku, že vraj má pri sebe len telefón, jej batoh zostal pri nich. Vy dvaja sa pôjdete na miesto signálu.“ Povedala pričom prstom ukazovala na body nakreslené červenou fixkou.
„Rozdelíme sa približne v polovici, popis, poznáte, žena okolo 40, má oblečenú červenú vetrovku, hnedé vlasy, meno Mira Furlan. Dispečer odhadoval, že ju napadol medveď, Filip, priprav si svoju zbraň..“ Amy si prešla jazykom po vnútornej strane líca a podala chlapom mapu. Vetrovku s odznakom horskej služby a červeným krížom si utiahla popod krk. Vlasy si zastrčila za uši a natiahla si naň čapicu.
„Hlásili že je v doline hmla.“ Oznámila pilotom pričom sa postavila a podyšla ku kokpitu.
„A to kurevská!“ Odvetil jej Wagner, „Len sa pozri!“
Myersova sa nahla dopredu a lakťami sa oprela o sedadlá pilotov.
Skrz čelné sklo veliteľka uzrela ako sa v doline pred nimi rozlieva husté mlieko hmli.
„Do riti, to si nemohli vybrať lepší deň...“ skonštatovala Myersova.
„Drbnutí turisti, s tím nič nenarobíš, tipujem, že budú v teniskách.“ Skonštatoval opäť Wagner.
Myersova pokrútila hlavou.
„Zatiaľ sme neobdržali žiaden iný hovor, Kiya?“
„Nie.“ odvetila copilotka pričom sa letmo pozrela za seba, „ kurz stále platí!“
Myersova sa naspäť otočila k tímu: „Dobre, bude lepšie keď nájdeme najprv dvojicu, pokiaľ to bude možné, vy zamierite ale rovno k nej, pokiaľ by bola zranená vezmite ju do vrtuľníka.“
Povedala a zrak jej padol na psa.
„O štyri minúty sme na mieste.“ Ohlásil Wagner posádke, „pripravte sa.“
Sharp prikývol a postavil sa. Psa navliekol do postroja a sám sa navliekol sedačky. Následne psa k sebe upútal a ostatným členom ukázal palec nahor.
Veliteľ Myersova stála už s batohom na chrbte a rukou sa pridržiavala držadla pričom mlčky sledovala svojich kolegov ktorý si zapínali oblečenie.
Pohľad jej padol na nosidlá potiahnuté červenou, mierne elastickou látkou.
Hryzla si do jazyka a očami prebehla k okienku. Hmla už zahalila aj zvyšok obzoru za oknom. Pretínali ju len snehové vločky ktoré sa stáčali do víru s vetrom vrtule.
Helikoptéra napokon spravila poloblúk a ostala vo vzduchu asi päť metrov nad vrcholmi najvyšších stromov. Široké bočné dvere sa s cvaknutím otvorili a do útrob kabíny vietor navial sneh. Myersova dala pokyn tímu, natiahla si okuliare a vysadla na plošinu. Spustila sa lanom k zemi, pričom ju tím postupne nasledoval.
Posledný zišiel Sharp s béžovým pastierom a keď boli napokon všetci nohami pevne na zemi, Vega navijakom natiahla lano naspäť dnu.
Stromy, týčiace sa nad ich hlavami, boli mohutné. Husté koruny jedlí sa tiahli vysoko do oblakov a strácali sa v hmle. Mali krásnu tmavozelenú až šedú farbu ktorá silno kontrastovala s bielobou navôkol.
Myersova si priložila vysielačku k uchu: „Vrtuľník, ako ste na tom? Prepínam.“
Z druhej strany vysielačky sa ozval Wagnerov hlas: „Dobre, letíme nad miesto signálu, súradnice by sa mali nachádzať severovýchodne od vás, prepínam.“
„Viem, ak niečo, ozvite sa, prepínam.“
„Fajn ale pochybujem že ju uvidíme, hmla je moc hustá, zapíname reflektor. Prepínam.“
„Ideme na miesto, základňa sa s ňou ešte nespojila? Prepínam.“
„Nie. Prepínam.“
Myersova si zložila vysielačku z ucha: „Poďme.“ Zavelila a tím vykročil vpred.
4 Mike hľadel do obrazovky monitora. Trel si palcom spodnú peru a nohy mal vyložené na stole. Premýšľal. Od doby ako s ženou stratil spojenie ubehlo pätnásť minút. Pokúšal sa obnoviť hovor, no po treťom neúspešnom pokuse vedel, že sa muselo stať niečo stať. Teda, vedel to hneď ako sa ich hovor prerušil. To, že začala šialene vrieskať do útrob telefónu len potvrdzovalo jeho tušenie. Nezachytil, prečo z ničoho nič spanikárila avšak dúfal, že je v poriadku. Zväčša sa o ľudí ktorých prijme na linku toľko nestrachuje, mal pocit, že svoju prácu začal v poslednom čase brať ako doktor na operačke. Nerozmýšľal nad tím, že ak by urobil nesprávny krok mohol by svojho pacienta stratiť, rozmýšľal spôsobom akejsi manufaktúry, on sa pokladal len za obyčajný článok reťazca, akýsi začiatočný koeficient ktorý posunie konštrukciu produktu k spracovávateľom, avšak vedel, že je to on kto stavia statiku a pokiaľ je statika postavená zle, mohol by sa výsledný produkt pokaziť.
A práve teraz sa toho obával. Pripomínalo mu to prípad Petra Nielsena z roku 2002. Dispečer, ktorý omylom zapríčinil zrážku dvoch lietadiel zaplatil po dvoch rokoch po katastrofe životom za utrpenie ktoré údajne spôsobil mužovi zosnulej rodiny.
Bolo mu na jednej strane zúfalého otca, ktorý prišiel o ženu a dve deti ľúto, no na druhú stranu nerozumel nenávisti ktorú taká zlomená duša v sebe môže nájsť.
Sám, ako pätnásťročný prišiel o strýka s ktorým si bol veľmi blízky. Zahynul pri autonehode avšak Mike nikdy však necítil hnev voči šoférovi, ktorý pod vplyvom alkoholu bezhlavo jazdil v opačnom pruhu diaľnice, preto si nedokázal predstaviť, že ak by sa on ocitol na mieste letového dispečera, ktorý spôsobil smrť 69 ľuďom a bol by zodpovedný za smútok rodinám. Tak ako teraz, premýšľal, čo mohol počas rozhovoru so ženou urobiť lepšie. Postupoval, podľa predpisov, so ženou neustále komunikoval, nemal pocit, že by ten kto spanikáril bol on. Avšak, cítil v sebe čiastočnú vinu. V kútiku duše pociťoval, že sa stalo, niečo zlé za čo môže iba on.
Nikdy by nechcel dopadnúť ako Peter Nilsen.
Nedokázal by žiť, ani nie kvôli tlaku z verejnosti, ale z vlastného previnenia až by dospel k záveru že smrť je lepšia voľba.
Nedokázal by si predstaviť život s vedomým, že bez neho by bol svet lepší.
Cítil sa ako keby mu do odtoku spadla dúhová sklenka a on sa dokázal len prizerať ako sa cez mriežku leskne vo svetle slnečných lúčov.
Monitor jedného z počítačov stále ukazoval poslednú načítanú polohu ženy.
Počas ich hovoru poslal správu urgentnému príjmu a na miesto bol poslaný záchranný tím. Cesta k lokalizovanému miestu by zo základne v Calgary, ktorá vlastnila letecké jednotky, mala trvať dvanásť minút vzdušnou čiarou. Tipoval, že jednotka bude čoskoro na mieste avšak vďaka prerušeniu hovoru mohli záchranári len dúfať, že sa žena stále nachádza na tom istom mieste alebo aspoň v jeho blízkosti.
Zložil si okuliare a pretrel si oči. Cítil sa opäť trocha vyčerpaný, možno naňho liezla chrípka. Keby mohol, hneď teraz by sa vrátil domov a zaľahol bo do teplej postele.
Do kancelárie vošiel Mikov nadriadený. Lowry poklepkal Mika po pleci ktorý sa ihneď otočil. Keď rozoznal šéfovu tvár, posunul si z ucha jedno slúchadlo a spýtavo naň kývol hlavou.
Lowry sa posadil a Mike sa k nemu otočil.
„Ešte nič?“
Mike pokrútil hlavou. Lowry si zahryzol do pery a venoval Mikovi pohľad: „Si v pohode?“
Mike pokrčil plecami: „Nie som ten človek, čo by mal“ povedal a kývol hlavou na monitor, „počul si to?“
Lowry prikývol: „Tím bude za chvíľu na mieste, neboj sa bude v poriadku.“
Mike zvesil hlavu: „Možno som pre ňu mohol urobiť viac.“ Povedal sklamane.
„Mike,“ Lowry ho chytil za plece, „ nemôžme sa pozastavovať nad každým kto zahynie v horách a ty to vieš, prišli by sme o tých ktorí našu pomoc práve potrebujú...“
„Ja viem, len to nikdy nebolo také...“
„Ja viem.“ Odvetil stroho, „ale dnes budeš v poriadku...“ šéfove oči sa ešte uprenejšie zadívali do dispečerových. Jeho slová však vyzneli skôr ako príkaz.
Mike sa zadíval na zem a prikývol.
„Fajn, môžeme sa ešte porozprávať, vyzeráš byť vyčerpaný, máš ešte nejaké voľno navyše, tak potom hodíme reč čo a ako.“ Povedal, šéf a potľapkal dispečera po ramene, „keby si chcel kávu alebo niečo, je tu Lenka, zazvoň na ňu, prinesie ti niečo aby si sa nemusel preháňať.“ Mike opäť prikývol.
Lowry sa zvrtol na päte a vyšiel kancelárie.
Mike ešte hodnú chvíľu civel do monitoru počítača. Stále bola šanca, že sa obnoví signál z telefónu no Lowry mal pravdu, nemôže len nečinne sedieť. Pustil sa teda do práce a dúfal, že zvyšok dňa ubehne rýchlo.
5 Mira sa prebrala. Prvé čo ucítila keď jej zmysli nabili vnemu bola tá zima. Cítila ako sa jej telo strasie, sneh ju chladil po celom tele a prenikol jej až do nohavičiek.
Keď sa donútila rozlepiť viečka, oslepila ju bieloba navôkol a z úst jej unikol jemný ston. Hrozne ju bolela hlava, v hrudníku cítila nezvyčajné pichanie a ľavú nohu jej drvila neviditeľná sila.
Musela stratiť vedomie keď sa tresla do hlavy. Cítila ako jej zo spánky vyteká pramienok teplej tekutiny a vteká jej do očí. Par kráť zažmurkala a pokúsila sa zorientovať.
Hmla ju obklopovala z každej strany, sneh lenivo poletoval a stihol jej na vlasy naniesť jemnú vrstvu vločiek. Pomaly pootočila hlavu. Kútikom oka videla vysoko týčiace sa jedle. Mala pocit, že sa jej vysmievajú, že sa jej smejú aké nešťastie jej dneska potriaslo rukou. Na perách pocítila primrznutý sopeľ a dutiny nosa mala celé stuhnuté. Pokúsila sa postaviť, no zastavila ju ešte silnejšia bolesť v nohe.
Ako elektrický impulz jej v ľavom lýtku vystrelila do celého tela a otupila jej mozog. Mira vykríkla a z očí jej vytryskli slzy. Hlava jej odkväcla naspäť do snehu a rozplakala sa. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa upokojila. Opatrne presunula ruky pod hruď a pomaly sa nadvihla. V hlave jej trešťalo no to sa nedalo ani porovnať s bolesťou v nohe. Pomaly otočila hlavu smerom k epicentru bolesti.
Naskytol sa jej pohľad na jej vlastnú, vykrútenú a neprirodzene ohnutú končatinu.
Opäť sa zvalila na zem a začala šialene plakať. Slzy jej stekali po tvári a miešali sa s krvou. Sneh jej vkĺzol do úst a začala dusiť. Keď ho vypľula pod seba, bolo jej na zvracanie. Otrasná bolesť jej zatienila zrak a každým ďalším pohybom mala silnejší pocit, že znova odpadne.
Napokon sa prestala hýbať. Ostala rezignovane ležať na zemi a trhavo dýchala.
Ležala nehybne ešte hodnú chvíľu, keď sa napokon odvážila rukou zájsť do bočného vrecka bundy plnej snehu. Chvíľu rukou šmátrala avšak napokon prsami vkĺzla so otvoru.
Hlavou sa jej hnala jediná myšlienka, musí sa opäť spojiť s dispečerom.
Avšak keď našmátrala prázdne vrecko, stuhla. Ruku vrátila naspäť a to isté spravila s druhou ale keď si uvedomila, že aj druhé vrecko zívalo prázdnotou stiahlo sa jej hrdlo.
Nie...to sa nemohlo stať...
Jej telefón sa stratil. Musel jej vypadnúť keď sa kotúľala dole svahom alebo ho omylom pustila z rúk keď bežala skrz les.
Roztriasla sa a začala rýchlo dýchať.
„Kurva! Nie! Nie! Nie!“
Tvár zaborila do snehu a vydala zo seba hlboký ston. Následne sa opäť srdcervúco rozplakala. Rozkričala sa.
Kričala ako zmyslov zbavená, keď si pomaly začínala uvedomovať v akej situácií sa ocitla.
Mysľou jej preletel obraz mŕtvoly na ktorú pred chvíľou narazila. Nechcela na ňu myslieť no čím viac sa o to snažila, tím viac ju mala pred očami.
To obnažené znetvorené telo obsypané snehom. Bola tam. V strede lesa, v nízkej zamrznutej rašeline, nehybná akoby bola z kameňa.
Ani vo sne by ju nenapadlo, že by raz v živote musela nájsť niečo také práve ona.
Prečo si museli skrížiť cesty. Prečo.
„Pomoc! Prosím Pomoc! Pomôžte mi niekto!!!“
Nikto sa však neozval naspäť.
„Pomoc! Prosím...“
Mira kričala z plného hrdla. Kričala, dokým ju nezačalo od studeného vzduchu bolieť. Zima sa jej už stihla zaryť do morku kostí a ona cítila ako sa postupne jej organizmus podchladzuje.
Napokon, to vzdala.
Rezignovala.
Ostala ticho ležať pričom sa triasla ako osika.
Teplé slzy, ktoré jej stekali po lícach boli teraz jediným zdrojom tepla.
Bola jej strašná zima.
Ukrutná.
6 Hully a Cumin sa oddelili od zvyšku tímu. Zamierili krížom cez les, severovýchodne od miesta kde ich vysadil vrtuľník.
Na čele stál Otys Cumin. Batoh mu mierne nadskakoval a nohy sa mu pri chôdzi zabárali do snehu.
Otys bol o hlavu vyšší od svojho kolegu avšak bol výrazne mladší. Filip Hully bol starý mládenec, zatiaľ čo Cumin akurát dovŕšil tridsať rokov.
Záchranár v jednej ruke zvieral navigačné zariadenie a v druhej kompas.
Hmla ich obaľovala zo všetkých strán a stromy sa objavovali za nimi tak rýchlo ako aj mizli.
Hully skontroloval navigáciu. Ostávalo im ešte dvestopäťdesiat metrov do okruhu pol kilometra od miesta signálu.
„Tu výsadka, za 250 metrov sme v okruhu, prepínam.“ Oznámil Cumin do vysielačky.
Chvíľu sa z prístroja ozýval iba statický šum no následne ho prerušil hlas Alexandra Sharpa: „Rozumiem, my už sme za chvíľu pri rázcestí. Prepínam.“
Muži kráčali skrz hmlu. Stále neprestávalo snežiť, dlhokánske konáre stromov sa občas prehli pričom zhodili na zem várku snehu. Vzduch bol studený.
Ľadové vločky im prúdili skrz nos do pľúc a s každým ďalším nádychom ich vietor štípal v hrdle.
Hully očami sliedil po teréne. Chladili ho viečka stuhnuté mrazom a na mihalnice mu namrzlo zopár vločiek.
Cítil, že sa mu lepí vnútro nosa. Pripomínalo mu to chvíle keď hrával hokej.
Občas mával problémy poriadne dýchať, dutiny sa mu chladným vzduchom stiahli a zlepili, zakaždým tak musel v šatni vdychovať teplú vodu. Hully pochádza z mesta Burnaby v Britskej Kolumbii. Jeho otec ho k hokeju viedol už ako malého a postupne mu pomohol sa prebojovať do reprezentácie. Keď mal Filip štrnásť, oficiálne vstúpil do hokejového tímu Vancouver Canuks zo susedného mesta. Tím sa celkovo prebojoval do finále v Stanley Cupe tri krát a v 84 sa o to pričinil aj Filip O. J. Hully. Modrozelený dres a biela 53 cez široký chrbát mu dodnes visí na stene v obývačke.
Dokým neopustil klub hrával na pozícií obrancu a bývali aj časy keď zastupoval útočníka. Teraz chodí hrávať už len rekreačne, so starou partiou si občas zakorčuľujú na zamrznutom jazere alebo vezme synov na štadión.
Minulý rok Hully kúpil lístky na finálny zápas v štadióne Roger Place.
Vancouver Canuks vypadol v play-off keď prehral proti Montrealu a Calgary, pričom pohár nakoniec získal tím Tampa Bay Lightning z Floridy.
Hully rád spomínal na staré časy, keď bol ešte zelenáč a prijali ho do reprezentačného družstva. Býval medzi hokejistami najmladší, bol nízky no stavbou tela pripomínal skôr kulturistu. Niekedy by sa bol rád do toho životného obdobia vrátil. Starší syn Lyle v jeho šľapajach nepokračoval, minulý rok ukončil štúdium na univerzite a nedávno sa zdôveril otcovi, že by chcel odísť do Kalifornie. Mladší syn Casey je teraz prvák na strednej avšak na rozdiel od brata sa o hokej zaujíma. V mestečku Okotoks, neďaleko Calgary navštevuje klub Juniorských Otokotských olejkárov. Vedie sa mu v celku dobre, o dva týždne ho čaká zápas proti domácemu družstvu v Calgary. Zhodou okolností v Calgary žije Hullyho starý známi s ktorým v minulosti taktiež hrával za Vancouver Canuks.
Waller Deasy, bývalí útočník o rok starší od Filipa, naposledy sa stretli na majstrovstvách juniorov kedy sa Hully dozvedel, že Wallerov syn hrá za tím Crowfoot Minor. Muži spolu zašli na pivo a podelili sa o úspechy synov. Waller bol tréner juniorského tímu a Hully sa mu vtedy zaprisahal, že by mu zveril aj svojho syna, keby Casey nechodil do školy v Okotoks.
Ako záchranári kráčali, začali volať meno stratenej ženy.
Prechádzali zasneženou krajinou cez lesnú húštinu a každú chvíľu na ňu volali.
„Tu tím Cumin, počujete ma, aká je vaša poloha?“ Otys si priložil vysielačku k ústam.
„Zdieľam súradnice, poloha je 52° 50N 118° 02W, prepínam.“
Cumin prijal súradnice druhého tímu a opätovne zaslal svoje. Keď sa chystal odložiť svoju vysielačku, čosi upútalo jeho pozornosť kdesi v poraste pred nimi.
Ďalej, kde sa pred dvojicou krajina strácala v hmle, čosi ležalo.
„Pre Boha...“
„Čo je?“ keď Hully uzrel Cuminov nemý výraz, stuhol.
Muž ukázal smerom na zem, pár stôp od skrútených koreňov jedlí ležal objekt, pripomínajúci akúsi červenú, odporne vyzerajúcu masu.
„Kurva, to čo je?“ Cumin mal pocit, že jeho mozog sa prestal na moment načítavať.
Hully venoval kolegovi pohľad a obaja muži sa vydali smerom k miestu.
Pred nimi ležal na zemi mŕtvi los, alebo skôr to, čo z neho ostalo.
Nahé mäso bez kože ležalo v krvavo červenom snehu pokrytého kúskami chlpov nehybne pred nohami záchranárov. Los mal skoro dva metre, nohy rozčapené každú iným smerom, jedna bola ohnutá na tri kusy, druhá rozmliaždená, jeho parohy boli v polovici zlomené a jeden sa dokonca váľal ani nie meter od Cuminových chodidiel.
Muži si vymenili navzájom pohľady. Obaja stratili reč.
Následne si začali zviera prezerať, obaja však pristupovali pomaly a neisto.
Prvý sa napokon odvážil prehovoriť Cumin:
„Č-čo, to kurva je?“
Hully mlčky pokrútil hlavou. Za svoju kariéru nevidel ešte nič také odporné.
Cumin si čupol k mŕtvole. Pohľadom skúmal nehybné svalstvo. Oči mu behali po štruktúre potrhaného mäsa. Biele šľachy viseli pozdĺž tela a obopínali zvieraťu nahý pás.
„Žeby pytliaci?“
„Neviem,“ povedal Hully pričom obchádzal mŕtvolu, „neviem či by toto spravilo zviera. Nikde nie sú stopy po zuboch...“
Cumin mlčky civel na výjav pred sebou. Vtom si ale niečo uvedomil. Chvíľu nemo stál, nebol si istý. Bolo to slabé, no cítil to.
Prstami sa dotkol tkaniva. Následne vsunul prsty do jednej z mnohých rezných rán a zaboril ich najhlbšie ako mohol.
Jeho tušenie sa potvrdilo.
„Je ešte teplý.“ Oznámil potichu.
Hully stále mlčal. Oči mu skĺzli zo zvieraťa na spúšť naokolo. Krúžil okolo mŕtvoly ako sup, keď si v tom kľakol a zadíval sa na sneh. Okrem stôp záchranárov a losa, boli v snehu otlačené ešte jedny.
Hullyho ruka intuitívne zamierila k zbrani, avšak nechal ju len voľne visieť vedľa stehna.
„Otys, poď sem!“ prikázal druhému záchranárovi.
Cumin sa zodvihol od losa a podišiel o kus ďalej k Hullymu. Zamračil sa.
Hully vytočil ku kolegovi hlavu a nadvihol obočie: „Už si to niekedy videl?“
Cumin si čupol a očami skúmal podivuhodný otlačok v snehu. Sprvu si myslel, že sa jedná o stopu onoho losa zdeformovanú snehom, no čím dlhšie sa na sneh díval, tím viac tím nebol istý.
Otlačok bol omnoho väčší, tvarom skôr pripomínal trojprstú srnu alebo diviaka. Z päty bol do snehu zarytý výčnelok pripomínajúci pazúr a končeky prstov sa mierne rozchádzali.
Cumin bol vyštudovaný prírodovedec, úspešne ukončil univerzitu v Britskej Kolumbii a vyslúžil si titul doktora, avšak po prvý raz nedokázal stopu priradiť k hocijakej zvery. Keby bola stopa len jedna, hodil by to za hlavu, ale nie, útvary sa nepravidelne tiahly pozdĺž celej čistinky a okolo mŕtveho zvieraťa. Boli všade.
„To nespravilo žiadne zviera.“ Skonštatoval a pozrel sa na kolegu. Hully si rukou trel pery a zrak mu stále smeroval k zemi.
„Ešte som to nikdy nevidel, Netuším, čo to je ale Filip, toto neurobilo zviera...“ zopakoval Cumin.
Hully sa postavil a naposledy prebehol očami po scenérií okolo:
„Mali by sme to oznámiť,“ Povedal po chvíli.
„Teraz?“
Hully pokrútil hlavou: „Zapíš súradnice, oznámime to až neskôr a pošlú sem inú jednotku, máme teraz iné starosti.“
„A čo tie stopy...“
„Teraz sa tím nemôžeme trápiť,“ rozhodol Hully a utiahol sa batoh, „musíme pokračovať!“
Cuminovi padol zrak na odtlačky v červenom snehu. Prikývol.
Muži sa zodvihli a vyrazili vpred.
Kráčali neisto. Cítili, že sú nepatrne vyvedení zmiery, no ani jeden to nedal na sebe znať. Obaja mali oči na stopkách a v hlave sa im vírila jediná otázka, ktorú sa báli vysloviť nahlas.
Hully zostával vážny, aj keď mu intuícia vravela, že niečo nie je v poriadku. Nebál sa, no i tak sa očami snažil nájsť pomedzi stromami čo i len náznak toho, že záchranári majú spoločnosť. Bol skúsený a vedel, že niečo také ako los stiahnutý z kože uprostred lesa nie je každodenná záležitosť. Myšlienky mu behali zo strany na stranu ako puk na ľadovom ihrisku. Cítil, že mu srdce bije o čosi rýchlejšie ako zvyčajne, i keď nepociťoval v tele až taký nával adrenalínu. Cumin bol rovnako nepokojný ako jeho kolega. To, čoho boli muži práve svedkami mu vŕtalo hlavou.
Muži sa dostali do okruhu 50 metrov od signálu. Volali, ženino meno, no nik sa im neozýval naspäť. Postupovali systematicky, prezerali, každý ker každú priekopu v zemine, hmlovými baterkami svietili skrz husté mlieko avšak márne.
Hully vzal do rúk vysielačku: „Tu výsadný tím, sme v určenej lokalite. Oznámte svoju polohu, prepínam!“
Ticho.
Hully sa zamračil a zopakoval hlásenie znova: „Tu Hully, počujeme sa? Prepínam.“
Opäť len ticho.
Hully sa pozrel na kolegu, ktorý len nemo stál.
Hully sa znova zadíval na vysielačku, keď si niečo uvedomil. Neozývala sa z nej žiadna statika.
„Do riti je hluchá, vyskúšaj tú svoju...“.
Cumin následne vytiahol druhú vysielačku a pokúsil sa zopakovať hlásenie.
Ticho bolo ohlušujúce.
„To si zo mňa robíš srandu!“ Hally si prirovnal k sebe obe zariadenie, „Ako je možné, že sú obe mimo? Pred chvíľou ešte fungovali, Vytiahni záložné batérie!“
Cumin si sňal z pliec batoh a po chvíli podal Hullymu baterky.
„Kurva, pičovina prijebaná...“ mrmlal si Hully popod fúzy, keď vymieňal batérie v jeho vysielačke: , „Musí sa to posrať, práve vtedy keď to...“
Z poza jeho chrbta sa ozval krik. Hully sa strhol.
Krik sa zmenil na klokotavé bublanie a bolo telo vtiahnuté dovnútra krvilačnej diery. Nohy zmizli a následne sa aj stony utlmili.
Keby sa niekto v ten moment pozrel do očí Filipa Josepha Hullyho, uvidel by číry strach. Jeho ústa boli doširoka otvorené a na čele sa mu zaleskol pot.
Keď naňho vystrekla spŕška krvi, roztriasol sa. Z rúk mu vypadli obe vysielačky a zaborili sa do snehu.
Do očí sa mu nahrnuli slzy keď hľadel ako na zem dopadlo nehybné telo jeho priateľa. Bolo nahé, bez kože, zmasakrované a dolámané. Cumin ešte žil keď dopadol na biely sneh ktorý sa rýchlo začal pod ním topiť. Z úst mu následne vytiekla masa krvi a on napokon so zachrapčaním naposledy vydýchol.
7 Veliteľ Myersova kráčala svižne pozdĺž strmšieho svahu, Sharp jej visel tesne v pätách a pastier ho s nastraženými ušami ťahal za napnutý povraz vôdzky.
Hmla sa ťahala spolu s nimi. Vietor niesol chladný vánok spolu s malými vločkami snehu pričom šíril vzdialený hluk helikoptéry.
Trvalo ešte hodnú chvíľu kým sa trojica napojila na turistickú cestu.
Z Kanadského mesta Jasper trvá cesta do Údolia Piatich Jazier vyše dve a pól hodiny. Trasa, vyznačená ako Old Fort Piont vedie juhovýchodne od diaľnice Icefields Parkway a pretína ju potok rieky Tekarra. Obsahuje hneď niekoľko rázcestí kde sa spája s trasou 9C a chodníkom vedúcim do Údolia Piatich Jazier. Na jednom z rázcestí vedie cesta dolu do údolia, druhou je možné sa vrátiť naspäť.
Záchranári na sa z boku napojili na žltú značku. Zostávalo im ešte sedemsto metrov kým by dorazili k jednému z rázcestníkov, kde sa údajne mala nachádzať rodina stratenej ženy.
Ich plán bol nie len zaistiť zvyšok rodiny ale aj pomocou oblečenia matky nechať psa vyhľadať jej stopu.
S druhým tímom sa spojili niečo po chvíli ako vyšli na chodník. Ich vysielačky pripnuté o náprsné vrecko sa rozozvučali a následne sa ozval, hlas Otysa Cumina, ktorý oznámil, že sa blížia do okruhu signálu.
„Rozumiem, my už sme za chvíľu pri rázcestí. Prepínam.“ Odvetil Sharp.
„Tu Myersova, helikoptéra ako ste na tom? Prepínam.“
„Tu Wagner, letíme nad lokalizovaným miestom, zapli sme diaľkový lúč.“
„Rozumiem, pokračujte. Prepínam.“
Ako tak kráčali skrz úzky turistický chodník, lemovaný tmavozelenými jedľami, Myersova blúdila zrakom po okolí. Konáre jedlí sa pod náporom slabého vetra občas roztancovali. Studený vzduch Myersovej oziabal tvár, cítila, že každým krokom sa jej vačky pod prepadnutými očami len viac a viac prehlbujú akoby ich ťažila gravitácia.
Keď došľapovala na sypký sneh, tŕpli jej malíčky na chodidlách kvôli hrubým ponožkám. Batoh mala tesne utiahnutý na hrudi a lopatkách pričom jej červená bunda horskej záchrannej služby tesne obopínala telo.
Lupo kráčal vedľa jej ľavého stehna. Občas sa huňatým kožuchom obtrel o jej nohavicu alebo jej bokom narazil do lýtka.
Po chvíli Myersovej do oka padla prvá náučná tabuľa.
Záchranári sa pohybovali rýchlo a svižne. Snažili sa udržiavať pravidelné tempo a dych mali zladený s krokom.
Myersova plynule vydychovala a z úst jej unikali obláčiky pary. V tom si ale niečo uvedomila. Doteraz sa pohybmi zlaďovala podľa zvukov lesa a vetra, osvedčená technika zo zásahov, ale teraz ju čosi vyviedlo z miery. Keď si to uvedomila, zalial ju studený pot. Helikoptéra, bola ticho.
Vzduch preťala neznesiteľná rana, následne sa ozval silný náraz a les sa v základoch otriasol.
Lupo sa okamžite skrčil pri Sharpových nohách a začal zbesilo kňučať.
Záchranári zastali a obaja si vymenili kamenné pohľady. Nebolo pochýb, že sa ich záchranná helikoptéra zrútila k zemi.
„To bola...“ začal Sharp no Myersova prikývla.
„Kurva! Do riti!“ Sharp rozhodil rukami, „Do psej matere, kurva!“
Myersova sklonila zrak a vzala do rúk svoju vysielačku:
„Tu Myersova, vrtuľník počujeme sa, prepínam.“
Ticho.
Myersova ťažko vydýchla, znova si však priložila vysielačku k ústam:
„Tím dva, pravdepodobne spadla helikoptéra, prepínam!“
Avšak ani teraz jej nik neodpovedal.
Myersova teda svoju otázku zopakovala avšak nedočkala sa odpovede.
Záchranárka sa zahľadela na svoju vysielačku, avšak fungovala presne tak ako má.
Čo ju ale prekvapilo bolo, že displej zobrazoval obe ďalšie zariadenia ako nedostupné .
Myersova podala vysielačku Sharpovi. Ten si ju neveriacky prezeral. Následne vytiahol aj svoju a pokúsil sa skontaktovať s Hullym a Cuminom.
Bez výsledkov.
„Kontaktujem centrálu!“ oznámila Myersova po chvíli a na vysielačke stlačila trojuholníkové tlačidlo. Záchranári, ktorí boli vysadení v teréne zväčša komunikovali s helikoptérou ktorá zase udržiavala spojenie s centrálou.
Myersova zopakovala do vysielačky hlásenie avšak, opäť jej nikto neodpovedal.
„Čo do čerta...“
Myersova naposledy stlačila tlačidlo hovoru keď sa napokon zadivene pozrela na Sharpa.
„Niečo sa muselo stať...“ skonštatovala.
Sharp sa sklonil ku roztrasenom psovi a pohladil ho po hlave.
„Možno vypadla sieť.“
„Medzi kým? Medzi nami či základňou?“
„Neviem, možno oboje.“
„To je blbosť.“
Sharp pokrčil ramenami.
Myersova si zahryzla do líca a zahľadela sa do hmly.
„Čo ak ich ten vrtuľník...“ venovala kolegovi pohľad, „zabil.“
Sharp neodpovedal.
Obaja boli chvíľu ticho dokým sa Myersova neodvážila prehovoriť:
„Pokračujeme,“ oznámila, „musíme pokračovať. Vega a Wagner sú možno už mŕtvi, niečo sa deje, netuším ako je možné, že nevieme skontaktovať ani centrálu ale keď stratili kontakt s vrtuľníkom vyšlú zásahovku, my musíme dokončiť to prečo sme prišli.“ Povedala a venovala Sharpovi pohľad.
„Ak sa nám podarí obnoviť spojenie s ostatnými, dostanú rovnaké pokyny, pokiaľ nie sú aj oni...“ veliteľka znova sklopila zrak.
Sharp prikývol.
8 Helikoptéra letela skrz oblohu a naďalej za sebou vírila hmlu.
Svetelný lúč prerezával biele more pod ním a osvetľoval tak zasnežené stromy údolia. Wagner a Vega stále pátrali po pani Furlanovej. S vrtuľníkom krúžili okolo miesta kde bola naposledy lokalizovaná avšak akoby sa po nej zľahla zem. Vega udržiavala priame spojenie s centrálou a sledovala polohu oboch záchranných tímov. Kiya dneska nemala dobrý deň. Včera večer sa pohádala s jej sedemnásťročnou dcérou o ktorej sa len pred nedávnom dozvedela že fajčí cigarety. Bolo to pred troma dňami keď u Janice v batohu našla krabičku cigariet po tom ako sa vrátila domov celá zafajčená.
Pohádali sa všetko vyvrcholilo tým že jej Kiya vlepila facku a následne sa Janice zavrela u seba v izbe. Kiya svoju dcéru vychovávala sama, tak ako ju kedy si vychovávala jej matka. Otec ich opustil keď Kiya porodila a tak zostala na všetko sama.
Po hádke ju bolelo srdce a prišlo jej nefér, že uderila vlastnú dcéru. Cítila sa strašne a mala pocit, že ako matka zlyhala. Janice predtým ešte nikdy netresla i keď sa hádali v poslednej dobe často. Premýšľala, či ona urobila chybu že ju dcéra nerešpektuje alebo za to môže absencia jej otca. Rozhodla sa, že sa, že hneď ako sa vráti domov, dcére sa ospravedlní a ešte raz dajú reč. Mala ju veľmi rada a bolo jej ľúto, že jej dcéra musela do školy odchádzať v zlej nálade.
Wagner zaradil manévrovací mód a vypol automatickú korekciu letu.
Svetlomet sa stále pohyboval po povrchu snežnej krajiny.
„Tu vrtuľník EK450, hlásim výšku 501.02 metrov nad zemou, prepínam.“ Oznámil Wagner cez intercom.
„Rozumiem, prepínam.“ Ozval sa naspäť hrubý mužský hlas, „pokračujte nad polohu 52 50N 118 02W, prepínam.“
„Rozumiem, prepínam.“
Vrtuľník spravil ďalšiu obrátku a zväčšil svoju okružnú zónu o 50 metrov.
„Inak som rozmýšľal,“ začal Silas, „ako dopadla ta minulá akcia, čo si vzala za Mosheho?“
Kiya venovala Wagnerovi pohľad, následne si povzdychla a pokrútila hlavou:
„Tí dvaja na Siberiane? Obaja boli mŕtvi už keď sme prišli.“
Silas prikývol. Pred pár dňami sa na vrchole Siberia zabili dvaja ľudia. Muž a žena. Liezli východnú cestu keď sa s nimi odtrhla vrchná stena. Obaja padali temer tristo metrov dokým sa ich telá nezachytili na jednej z plošín. Nemali šancu prežiť.
Keď Vega s druhým tímom dorazili na miesto, našli ich oboch polámaných ležať na skalách. Neskôr boli identifikovaný ako dvaja Nemci z Düsseldorfu, horský vodca zo svojou klientkou. Mali len smolu, že práve oni lozili onú cestu. Vega v ten deň bola pridelená k tímu s ďalšími štyrmi záchranármi, zastupovala jedného z pilotov ktorý akurát ochorel. Moshe bol mexický Hispánec ktorý dlhú dobu pracoval v zámorí. Neskôr sa preradil do vzdušných síl v Canade a spoločne s Kiyou skladali skúšky keď vstupovali do armády.
„Boha to je strašné akú môže mať niekto smolu,“ Skonštatoval Silas, „ale v podstate to mohol liezť hoci kto.“
Vega mlčala. Wagner mal pravdu. V ten deň mohol liezť Siberianský vrch ktokoľvek a stretol by ho rovnaký osud ako tých dvoch.
Avšak to ešte ani jeden z pilotov netušil, že v tento deň ani k nim život nebude taký prívetivý. Mohol to byť kľudne druhí tým, ktorý by dnes letel do údolia Jasper parku, mohol, ale boli to práve oni. Boli to oni čo po chvíli letu uzreli v hmle tri žiarivé prstence ktoré svietili ako lampáše v tme. Bol to ich vrtuľník na ktorý narazil elektromagnetický impulz a vyradil tak všetky funkcie v ňom.
V ten moment sa vrtuľa prestala točiť a riadiace panely zrazu zhasli.
Vo chvíli sa všetky nezaistené predmety v kabíne zodvihli do ovzdušia a helikoptéra začala vo vzduchu rotovať pričom sa strmhlav rútila dole.
Stroj sa vzápätí roztrieštil sa na malé kúsky keď narazil do povrchu zeme.
Wagner pri páde stratil vedomie keď hlavou narazil o riadiaci panel a tlaková vlna ho následne vymrštila z kabíny. Ešte stále pripútaný o sedadlo tvrdo narazil o zem a ťažká kovová platňa ktorá mu prerezala brucho ho napokon doslova prišpendlila k zemi.
Kiya zomrela behom sekundy keď ju strop kabíny pritlačil na podlahu a zlomil jej tak väzy. Nestihla ani pomyslieť na svoju dcéru.
Druhý pilot ležal bezvládne na snehu privalený časťou vraku dverí. Ležal dokým sa k nemu nepriblížila kostnatá ruka a nevytrhla ho spod masívneho plechu.
Následne ho odlepila zo sedadla a zodvihla do vzduchu. Vtedy sa prebral.
Bolesť až tak nevnímal ako to, čo ho práve zovieralo v dlani.
Kričal z plného hrdla.
Pred očami mal iba žiarivé svetlo prstenca.
9 Hully na monštrum vystrelil uspávacou zbraňou, no netrafil sa. Entita ešte stále zabraná do spracovávania Cuminovho tela si druhého záchranára ledva všimla, čoho Hully využil a rozbehol sa kade ľahšie.
Bežal ako zmyslov zbavený skrz husté konáre stromov ktoré na neho občas spustili spŕšku snehu alebo ho švihli po tvári. Nepremýšľal kam ide, chcel ujsť preč, čo najďalej od tej veci. Bežal hodnú chvíľu kým sa napokon konečne odvážil obzrieť.
Entita ho kupodivu neprenasledovala no napriek tomu nespomalil.
V ten moment nedával pozor na priestor okolo seba a batoh mu na pleciach poskakoval ako malému dieťaťu na ceste do školy. Nedokázal včas zachytiť konár ktorý ho znenazdania švihol skrz čelo keď bleskovo preletel pomedzi jedle.
Ostré ihličie vetvy mu v momente preťalo líce a zasiahlo oko.
Bolesť mu do hlavy vystrelila ako šíp a následne sa mu z úst vydral ston. Jednou rukou si pridržal oko a spomalil.
Keď si bol už napokon istý, že je v bezpečí zvalil sa pri širokom kmeni stromu na zem a zadychčane hyperventiloval.
Dlaňou si stále pridržiaval zatvorené viečko a snažil sa zrovnať si dych.
Rozplakal sa.
Stále to pred sebou videl. Cítil to, jeho mŕtvu žiaru, jeho teplo a chlad zároveň.
Cítil že na neho čaká. Tú mŕtvolne bielu vráskavú pokožku so zubatým otvorom pohlcujúci Otysove telo.
Keď sa ako tak ukľudnil, pokúsil sa otvoriť oko. Keď však iba nepatrne pohol viečkom, bolesť sa znova vrátila až sa mu na chvíľu zatmelo pred očami. Hodil sa na zem a pocítil na čele pramienok teplej krvi. Následne si sňal batoh a začal sa prehrabovať zdravotníckymi potrebami, z útrob vytiahol malú krabičku s obväzmi a na oko si priložil širokú vatu, ktorú do kríža prelepil dvoma páskami.
Obával že mu konár prenikol do buľvy a oko mu tak mohlo vytiecť.
Hodnú chvíľu sedel nehybne na zemi a zhlboka dýchal.
Z batoha potom vybral náhradnú vysielačku a ešte raz sa pokúsil kontaktovať druhý tím. Keď však opäť skončil bezvýsledne, vytočil centrálu.
Nik mu neodpovedal.
Hully sa opäť rozplakal a vzal si tvár do dlaní.
Napokon sa postavil a plnou silou šmaril vysielačku o náprotivný stom pričom nahnevane vykríkol.
Stále nedokázal uveriť tomu čo sa stalo. Otys je mŕtvi a on je sám, bez akéhokoľvek kontaktu s civilizáciou.
Premýšľal.
V tom ho niečo napadlo. Vyhrnul si na ľavej ruke bundu a stiahol si rukavicu.
Žalúdok sa mu stiahol.
Ručička na jeho hodinkách sa nehýbala. Zostala nehybne stáť na ciferníku a stále ukazovala čas 14:12.
Vtedy to pochopil. Avšak aby sa uistil, vytiahol z batoha kompas.
Hully neveril vlastným očiam. Strelka sa pohybovala za strany na stranu a akokoľvek kompas otočil neprestávala sa krútiť.
Záchranár zaklapol kryt a zrak mu padol k zemi. Tá vec musela vytvárať elektromagnetický impulz alebo niečo, čo vyraďovalo zariadenia z funkcie.
V tom prípade nebola žiadna šanca, že by sa akokoľvek spojil so základňou dokým im nepošlú posily. Ale keby aj prileteli s vrtuľníkom, tá vec by vyradila všetky funkcie... Hully v momente vstal keď mu to docvaklo.
Vrtuľník. Záchranár sa zadíval na bielu oblohu.
Zvuk vrtule sa niesol smerom odkiaľ prišiel. Vrtuľa vydávala rovnomerný zvuk a svetelný lúč žiaril v diaľke.
To si Hully myslel. Ale lúč to nebol.
V momente sa lesom ozval treskot a svet naokolo sa otriasol.
Hully zavrel aj zdravé oko a cítil ako sa mu spod gázy vykotúľala slza.
Čupol si na zem a tvár si opäť schoval do dlaní.
Napokon od seba prsty mierne roztiahol a zadíval sa do diaľky.
Vedel, čo musí urobiť.
Záchranár sa postavil a vyhodil si batoh na plecia. Neisto sa nadýchol a vykročil smerom k havárii. Zrýchlil až prešiel do klusu.
Srdce mu bilo ako divé keď opäť križoval cestu ktorou prišiel.
Bál sa.
V rukách stále zvieral uspávaciu zbraň v ktorej teraz ostali posledné dva náboje. Čím viac sa približoval k vraku, tím jasnejšie videl trosky helikoptéry.
Keď dobehol na lesnú čistinku, ako prvé rozoznal časť vrtule. Ležala najbližšie k nemu a keď ju preskočil spozoroval že na nej ostali len dva zvyšné listy rotora. Ďalej sa váľala pristávacia lyža a časť zadného krídla.
Samotný vrtuľník bol rozlomený na dve časti. Chvost ležal asi najďalej pričom kokpit a kabína ako tak držali pri sebe. Sklo v prednej časti bolo rozbité a konštrukcia bola stlačená pričom na miestach sa od seba oddelila.
Hully sa už chcel rozbehnúť ku kokpitu keď vtom si všimol čosi vysoké kráčať smerom k troskám.
Záchranár neváhal a rýchlo sa hodil pod nízku jedľu obsypanú snehom a zatajil dych.
Bola tam.
Hully nedokázal uveriť vlastným očiam.
Keď sa entita priblížila ku helikoptére a kostnatou rukou vkĺzla pomedzi kusy roztrhaného plechu uvidel ju v plnej majestátnosti.
Bola ohromne vysoká, tipoval by, že má necelých sedem metrov, jej biela zvrásnená pokožka temer splývala s bielobou navôkol až zanikala v hmle. Dlhé neprirodzene ohnuté končatiny s dlhými pazúrmi, dlhý kostnatý krk a tá hlava.
Ten prstenec prirastený ku bielej bezokej tvári, mŕtvej a bezvýraznej, bez úst či nosa.
Hullymu sa chcelo zvracať.
Musel odvrátiť zrak keď stvorenie vytiahlo z ruín nehybné telo jedného z pilotov.
Hully sa nedokázal ani pohnúť. Žiara prstenca na hlave entity sa vznášala a rozplývala sa skrz nekonečnú hmlu.
Telo, ktoré vypadlo z útrob stvorenia na biely sneh posiaty úlomkami skla entita následne zodvihla a povesila na jeden zo stromov.
Z prstou sa jej rázom vytiahli akési úponky ktoré sa preniesli z jej tela na strom a priviazali nahé telo o konáre.
Postava následne opäť rukou zašla do vraku a vytiahla von aj druhé telo.
Záchranár zaboril tvár do snehu a zavrel oči. Nechcel sa na to pozerať.
Druhé telo patrilo Silasovi Wagnerovi. Vedel to, preto že počul jeho vzdialený hlas. Pilot najprv len bezvládne visel zovretý kostnatými prstami a len nepatrne si čosi mrmlal. Keď ale žiara prstenca pridala na sile, prudko otvoril oči. Na moment sa začal vrtieť a kopať. Potom sa z plného hrdla rozkričal.
Hully si zakryl ústa a opäť začal plakať. Nemohol už viac, nechcel už viac.
Schúlil sa do klbka a snažil sa nevydávať pritom žiaden zvuk.
Nedokázal im pomôcť. Nemohol im pomôcť.
Bál sa o svoj život, bál sa osudu ktorý by ho mohol stretnúť tak ako stretol jeho kolegov. Chcel byť doma s Anyou.
Chcel byť zase v bezpečí.
Ale bolo už príliš neskoro.
Jedľa nad záchranárom sa ohla temer o deväťdesiat stupňov a kmeň stromu sa následne vytrhol zo zeme. Druhá entita akoby mávnutím prútika vytiahla strom zo zeme aj s koreňmi a odhodila ho temer o desať metrov ďalej.
Hully sa po ležiačky zvrtol a pohľadom sa stretol s druhým monštrom.
Vtedy naposledy pred seba vytasil zbraň.
Ruky sa mu chveli a do očí sa mu ešte intenzívnejšie hrnuli slzy.
V hlave mu bežala jediná myšlienka.
Záchranári majú v prípade ohrození zverou povolené používať šípkové zbrane. Uspávacia šípka obsahuje silné sedatívum nazývané tranquilizer. V nižšom množstve je to liek používaný na liečbu psychických porúch ako je depresia či úzkosť. Vo väčšom podaní sa používa ako uspávací prostriedok na medvede avšak ak by množstvo v jedinej šípke užil človek, môže spôsobiť silnú otravu.
Napriek tomu táto uspávacia zbraň má silnú vymršťovaniu schopnosť ktorou šípka dokáže zlomiť aj hrudnú kosť.
A presne to Hully urobil.
Nenamieril si však zbraň na hruď ale k pravému spánku čela.
A stlačil spúšť.
10 Myersova aj Sharp sa rýchlo pohybovali skrz hustý les. GPS ktoré Myersova zvierala v rukách ukazovalo iba čiernu obrazovku a nevykazovalo žiadne znaky spolupráce. Modré oči je tikali sem a tam keď sa trojica turistickým chodníkom predierala k rázcestiu.
Aj pes sa zdal byť akýsi neistý. Zaostával a Sharp ho musel za vôdzku občas silno potiahnuť aby pridal do kroku.
Záchranári práve míňali vysoký závej snehu obklopený hustými stromami keď sa pes na lane z ničoho nič vzoprel.
Sharp sa ho snažil potiahnuť avšak zviera opäť začalo kňučať.
„Lupo, čo je?“
Pes nereagoval a miesto toho sa rozštekal. Sharp sa sklonil k psovi, no ten si pritisol hlavu k nohám a akoby sa snažil striasť neviditeľnú muchu.
Alebo niečo čo záchranári nemohli v tej chvíľu počuť.
Následne pes zo seba vydal niekoľko stonov a začal sa hádzať zo strany na stranu až sa záchranárovi vytrhol.
„Lupo!“
Pes v momente vystrelil na opačnú stranu odkiaľ záchranári prišli a zmizol v húštine stromov pričom vôdzku ťahal za sebou.
„Lupo! Ku mne...“
Sharp sa rozbehol za psom, no Myersova ho chytila za batoh a trhla s ním naspäť: „Alex!“
Sharp sa zvrtol a vytreštil oči keď zbadal Myersovu. Jej tvári chýbala všetka krv.
„Ty to nepočuješ?!“
Sharp sa na moment zastavil a naozaj.
Vzduchom sa niesol mužský krik.
Záchranár zbledol a otvoril ústa aby niečo povedal, no Myersova ho predbehla.
Z puzdra vytiahla svoju zbraň a odistila ju pričom venovala Sharpovi prísny pohľad.
Záchranári sa v tej chvíli naraz rozbehli skrz lesom.
Obiehali vysoké jedle a nohy im v hrubých podrážkach dupotali po tvrdom snehu.
Po chvíli dorazili na rázcestie.
Zastali.
Obom sa v tej chvíli z úst vytratili všetky slová a ich mysle sa zastavili.
Krv bola všade. Rozmáčala okolie rázcestia, lemovala stromy i zem ktorá bola posiata vnútornosťami, vlasmi a kusmi kože.
Avšak to čo ich zaujalo najviac, nebola ani krv ktorá zdobila každý skoro každý centimeter rázcestia, ale tri telá ktoré za ruky nohy viseli z vysokých stromov.
Dve veľké a jedno menšie.
Všetky tri posťahované z kože, to, čo predtým bývali ľudia boli teraz len akési kusy niečoho čo sa nepatrne kývalo vo vetre.
Ich vlasy sa váľali po ušliapanej zemi a jedna z mŕtvol mala rozrezané brucho.
To, čím boli telá priviazané ku konárom stromov pripomínalo akési lepkavé a slizké lano z ktorého trčali zvláštne úponky.
Myersova a Sharp stáli s čeľusťou dokorán a ich telá sa ocitli v takom rozhraní šoku, že zabudli dýchať. Sharp cítil, že sa mu trasú kolená a v bruchu sa mu víri citeľná mäsa zvratkov. Nevydržal to a povracal sa, pričom si ogrcal polovicu bundy. Myersova ešte stále nedokázala uveriť tomu, na čo sa pozerá. Za svoj život videla vyhasnúť nemálo životov, ľudia zomierali v sanitke či vo vrtuľníku, no ešte nikdy nevidela nič také otrasné. Chlpy na krku sa jej v momente naježili a oblial ju ľadový pot. Nával adrenalínu ju na hodnú chvíľu ochromil, tak že nebola schopná sa hýbať a len ticho civela na výjav pred sebou. Nehybne stála aj v momente keď sa jej kolega narovnal no okamžite ako sa postavil sa opäť dogrcal.
Avšak tento krát sa už nestihol zohnúť, preto že mu akási špicatá palica zozadu prebodla lepku skrz na skrz.
Myersova mlčky civela ako sa jej kolega trasie v agónií keď mu čosi dlhé vytŕčalo z hlavy. Uvedomila si však, že sa nejedná o palicu ale o chudý kostnatý prst zakončený zahnutým pazúrom. Sharp sa ešte chvíľu triasol a zvratky mu vypadávali z úst, keď sa náhle prst z jeho lebky vysunul a on sa ako zrelá hruška zvalil na zem. Nehýbal sa. Chudá ruka ho zodvihla a vzniesla do vzduchu. Myersova pohľadom nasledovala nehybné telo ktoré bezvládne viselo pomedzi pazúrmi entity.
Keď zbadala, to čo stálo za jej chrbtom, jej tvár sa zvraštila do neopísateľného amoku zmiešaného zo strachom a plačom.
Padla na kolená a sťažka dýchala.
Skrz vytreštené oči sledovala ako si biela entita namierila Sharpovo telo na obrovitánsky prstenec prirastený k hlave stvorenia. Ten sa v momente rozžiaril a následne sa entita nafúkla a skrz prstenec sa roztvorila ako vrecko na smeti.
Svetlo zintenzívnelo. Postava si vložila telo do útrob širokého otvoru a vcucala ho dnu. Ozvalo sa lámanie kostí a akýsi zvuk pripomínajúci sypaniu ovsených vločiek. Následne sa krk entity nadul opačným smerom a stvorenie vypľulo zmasakrované telo Alexandra Sharpa.
Telo bolo obnažené temer do kosti. Červené svalstvo sa jagalo v bielobe navôkol a sneh pod ním sa rýchlo začal napíjať krvou.
Myersova nedokázala uveriť vlastným očiam. Nedokázala pochopiť, čo práve sa práve okolo deje, jej telo stuhlo ako kameň avšak tlkot svojho srdca cítila až za ušami. Nedokázala sa hýbať. Jej myseľ kričala, aby utekala kade ľahšie, aby brala nohy na plecia a už sa nikdy nevracala, ale ona sa ani nepohla. Čosi v jej vnútri vedelo, že sa už odtiaľto nedostane, že aj keby sa teraz bola rozbehla, neušla by ďaleko. Myersova nevnímala ďalšiu entitu čo sa znenazdajky objavila po jej ľavici a ani sa nenamáhala kričať, keď jej do zorného poľa vstúpila tretia.
Na sucho preglgla a vytreštené oči uprela na čierny otvor v tele stvorenia, ktorý sa k nej približoval.
Prstenec žiaril ako nikdy predtým. Žiariaci ako slnko, ako Sirius v bezodnom vesmíre pretínajúci oblohu noci ktorý nasleduje lode plaviace sa po špirále galaxie do záhuby.
Žiaril ako smrť.
EPIOLÓG
Skupinka turistov kráčala cez lesnú cestičku.
Vyrazili za v času rána z mestečka Hunton, kde si prenajali motel. Počas túry si študenti plánovali odpočinúť na chate Shovel Pass, následne pokračovať ponad horu Curator, Antler až po horu Hardisty kde by sa naspäť napojili na cestu Údolia Piatich Jazier.
V skupine bolo osem študentov, traja boli spolužiaci na elektro-technickej fakulte v Mill Woods, zvyšných päť študovalo na farmaceutike v západnom Edmontone. Dvaja z nich sa spoznali na spoločnom výmennom pobyte v Belgicku. Obaja naskladali priateľov z univerzít z ktorých sa napokon stala skupinka nezávislých dobrodruhov. Ako to už tak chodí, boli medzi nimi aj takí, ktorí používali oslovenie ako kamarátov kamarát alebo jej brata spolužiak. I keď sa študenti nepoznali až tak dobre, mnohí z nich si padli do oka.
Skupinu viedla energická blondínka. Kráčala svižne a napriek príjemnému rozhovoru ktorí ostatní študenti medzi sebou viedli, ona ostávala potichu.
Kráčala s jediným vedomím. Chcela zabudnúť na pokazené skúšky, chcela zabudnúť na to že ju vyhodili, chcela zabudnúť, že ako prvá univerzitu opustí.
Ešte sa nikomu nezverila a ani to v najbližšej dobe neplánovala urobiť.
V podstate si za to mohla len a len sama.
Keby neprepila každú druhú noc, možno by obstála a nezameškala tak polovicu prednášok.
Minulý a predminulý rok na tom nebola až tak zle, no postupne začala alkoholu prepadať.
Noc pred skúškou z anatómie sa skántrila ako divá, pila dokým sa nepovracala do vlastného trička a ráno ju trafila taká silná opica, že ledva vstala z postele. Už v to ráno už vedela, že neprejde. Učila sa, no alkohol odviedol svoju prácu keď stála pred katedrou a nedokázala sa sformulovať jedinú súvislú vetu. Zabudla polovicu učiva, odpovede sa jej plietli a bolo jej nevoľno. A divila sa? Nie.
Nadávala si aká bola hlúpa no už nemožno plakať nad rozliatym mliekom.
Musela by mať vo vačku buď päť stoviek alebo minimálne jeden kondóm aby jej dal profesor druhú šancu. Áno, mohla sa na to všetko aj vykašľať a stať sa, ako jej neschopná sestra, predavačka v drogérií. Každé ráno by vykladala novú várku vložiek a detských olejčekov, nosila by si denne domov poloprázdne laky na nechty a rúže z výpredaju, mohla by skončiť aj tak, ale nechcela, chcela byť viac. Jej matka by bola najradšej keby bola ocenenou doktorkou medicíny ale jej samej sa nikdy nepodarilo vytiahnuť vyššie ako na učiteľke v základnej škole. Vždy keď jej prízvukovala aká je hlúpa, že si pofľakovaním zničí kariéru, pripomenula si onú drogériu.
Živo si to vedela predstaviť.
Sedela by, s prefajčenou rúžovou košeľou a mastnými vlasmi, zhrbená za pokladňou s krikľavým rúžom, blokovala tampóny na ktoré by pripísala zľavu dňu žien, spýtala by sa zákazníčky, či vlastní vernostnú kartu a nablokovala jej o balík sponiek naviac. Priam cítila na svojej koži tie hnusné rúžové saká aké videla na predavačkách keď do dákej drogérie občas zašla. Väčšinu času sa snažila nenadviazať s predavačkami očný kontakt, akoby ju ich oči dokázali stiahnuť do hlbín ošarpanej kasy.
Nenávidela to.
Prestala piť. Už to budú dva týždne, čo nepocítila na jazyku chuť domácej alebo vychladeného piva. Síce sa rozhodla zrieknuť alkoholu, odmietala prestať fajčiť. Cigarety jej škodili len nepriamo. Bolo jej jedno, že jej sčernejú raz pľúca, dôležité bolo, že jej nepoškodia hlavu. Jedine jej bolo ľúto zvierat, na ktorých museli byť testované avšak to že hádzala ohorky kade jej noha stúpila ju už nezaujímalo. Zvieratá priveľmi nemusela, okrem ich psa s ktorého jej rodina mala ešte keď bola na základnej škole. Bol to hnedý bloodhound, rodičia ho priniesli keď ukončila tretiu triedu. Bol síce starý, smrdel a štekal akoby mu mali každú chvíľu vypadnúť hlasivky, no bol to dobrák. Pamätala si ho ešte ako šteňa, ako ju radostne vítal zo záhrady keď sa vracala zo školy. Pamätala si aj ako sa raz vycikal mame do bielizne a ako po ňom nevlastný otec šmaril stolovú lampu. Vtedy mu zlomil nohu. Museli ho odviesť k veterinárovi kde mu ju dali do dlahy, od toho dňa ich pes doživotne kríval na zadnú labu. Otčim sa mu neospravedlnil, iba ho ignoroval skoro mesiac, dokonca mu odmietal sypať žrať.
Ich pes zomrel pred piatimi rokmi.
Boli akurát prázdniny. Vtedy smrť videla prvý krát.
Týždeň pred začiatkom školy, ostávali tri dni do druhého ročníka na strednej škole, sedela vo svojej izbe a čítala knihu. Vonku bolo príjemne teplo, stred slnečného dňa keď v tu náhle začula ako sa na prízemí rozrazili vchodové dvere.
Do domu sa s plačom prirútila jej sestra a začala hystericky kričať na členov rodiny.
Okamžite vyskočila na nohy a vybehla z izby.
Keď dobehla ku schodom, videla ako sa jej rodičia skláňali nad nehybným telom psa a utešovali jej uplakané dvojča.
Ukázalo sa že psa zrazilo idúce auto na príjazdovej ceste. Keď ležal pred vchodovými dverami, ešte žil.
V ten deň ho dali utratiť.
So sestrou s ním sedeli na zadnom sedadle a jemne ho hladili po hlave.
Chudákovi z horúceho nosa kvapkala krv a keď auto nadskočilo na krivej ceste, slabo zakňučal.
Veterinár napokon skonštatoval že má polámané tri rebrá a vnútorné krvácanie, snaha o jeho záchranu by mu priniesla ešte viacej utrpenia.
Videla ho umierať. Muž najprv vstrekol psovi injekciu do ľavého stehna a keď zviera zaspalo, opäť proces zopakoval.
Ešte v ten deň ho pochovali na záhrade.
Sestra mu chodila polievať hrob, akoby čakala, že jej každým dňom vyrastie nový.
Druhý krát smrť stretla na vlakovej stanici o dva roky neskôr.
Mala už osemnásť a práve maturovala. Stála na zastávke, okolo bolo plno ľudí, v ušiach mala strčené slúchadlá v ktorých jej vyhrávala hudba. Na nose jej sedeli plastové tenké slnečné okuliare z päťdesiatych rokov a na ušiach sa jej trblietali strieborné kruhové náušnice. Ruksak mala prehodený cez jedno plece, okolo prechádzali ľudia a tabuľa vlakov oznamovala príjazd rýchliku do mesta Camrose, kde mala namierené. Mala sa stretnúť s priateľom na hlavnom námestí, odkiaľ by spoločne išli do kina a na večeru. Plánovala u neho prespať a do Edmontonu sa vrátiť až na druhý deň.
Stála v dave neznámych ľudí. Pesnička sa jej prepla na novú a čas na tabuli sa zmenil na príjazd rýchlika o dve minúty.
O chvíľu konečne uvidela na koľaji svoj rýchlik. Vlak spomaľoval čím bližšie k nástupišťu bol. Skoro si ani nevšimla muža ktorý vybehol spomedzi davu ľudí a rozbehol sa oproti vlaku.
Bola to sekunda kým si všetci uvedomili, čo sa stalo. Rušňovodič, brzdil ako len mohol, no bolo neskoro.
Zopár ľudí vykríklo alebo odstúpilo od koľají keď sa vlak priblížil ku zastávke.
Videla pomliaždené telo samovraha pod útrobami vlaku. Na ten pohľad nikdy nezabudne. Zopár ľudí sa nakopilo nad pozostatkami muža a po chvíli sa na miesto dorútila ochranka. Odišla odtiaľ, skôr než k nástupišťu dorazila aj polícia, oznámila priateľovi, že nepríde a vrátila sa domov. Bola ticho, rodine o incidente nič nepovedala a po zbytok dňa nevyšla z izby.
Vystrčila päty až na druhý deň ráno, kedy zišla po schodoch do kuchyne. Teraz už nežili v tom istom dome ako predtým. Presťahovali sa pred rokom do Kildare, neďaleko kasína v Belvedere.
Keď v to ráno zišla do obývačky, otec sedel na gauči s vyloženými nohami a jedol raňajky. Keď zbadal svoju nevlastnú dcéru ako k nemu kráča, celá bledá ani sa nenamáhal opýtať, prečo nešla do školy. Mala za sebou prvé skúškové obdobie, zostával jej mesiac kým začne druhá polovica.
V miestnosti bežala televízia. Chvíľu hrali reklamy, kým sa obraz neprepol na ranné správy. Zovrelo jej žalúdok keď uvidela včerajšiu reportáž o samovrahovi zo stanice. Stála v kuchyni s bosými nohami a mlčky sledovala obrazovku. Otec to okomentoval nezrozumiteľnou poznámkou ako nerozumie ľuďom ktorí si nevážia svoj život.
Rozhodla sa raňajky vynechať namiesto toho sa vrátila do izby.
Nejedla ešte doobeda, nie pre to, že by sa cítila zo včerajšieho dňa nejak traumatizovaná, skôr znechutená. Jesť jej nechutilo a mala pocit, že voda jej akurát vysušuje pery. Premýšľala.
Premýšľala, či sa bojí smrti, premýšľala o samovrahovi ktorého vlak rozomlel na kašu. Premýšľala.
Napokon dospela k záveru, že sa jej nebojí, brala ju ako samozrejmosť, kolobeh života, niečo ako bránu do iného sveta, nesmela sa báť.
Mala skôr strach zo života ako z umierania.
Nebála sa ani teraz, keď jej nohy došľapovali na tvrdý sneh, nebála sa. Ale aspoň si to myslela. Ako sa len mýlila.
Dnes, v tento deň, uvidela smrť po tretí krát a bola horšia ako jej umierajúci pes či telo samovraha.
To, čo uvidela sa jej vlialo do pamäti na veky vekov ako roztavená oceľ.
O niekoľko rokov neskôr, dospela k záveru, že sa nebojí svojej, ale cudzej smrti. Mala strach z toho ako opäť uvidí niekoho umierať, ako uvidí niekoho trpieť, niekoho, bolo jedno, či ho pozná alebo nie. Bála sa života a toho, čo teraz ležalo ani nie päť metrov od konca jej prstov.
Oči sa jej doširoka roztvorili, chytila sa za hlavu a tvár jej naplnil výraz čistého desu. Hrdlo sa jej stiahlo no aj tak z neho dokázala vydať ten srdcervúci krik. Chcela si odpočinúť, chcela mať pokoj a kľud, miesto toho teraz pred ňou na zemi, na tom skrvavenom snehu ležalo telo mŕtvej ženy.
Bola kriedovo biela, pokrytá snehom, zamrznutá v kŕčovej polohe so sklenými očami. Vlasy mala rozstrapatené, pery mierne otvorené a silno zovreté dlane.
To, čo na nej ale najviacej vyčnievalo bola jej noha, ohnutá na opačnú stranu.
Bola zlomená.
Nina Whistler
Ten kto nezije zivot skrz den zije ho vo svojich knihach...
Diskusia
Hieronymus
Poviedka má svoje dobré miesta, ako je komunikácia chlapa zo záchrannej služby a stratenej ženy. Niektoré opisy boli tiež fajn.
Problémy začínajú už na začiatku s množstvom priestoru, ktorý je venovaný telefonistovi, ktorý je pre dej v princípe nepodstatný. Je tam fakt veľa infodumpu, ktorý vie byť únavný. To isté aj s postavami záchranárov, nevravím, že o nich nechcem vedieť vôbec nič, ale dozvedel som sa viac ako som potreboval, deju tieto informácie nijako neprospeli. Koniec je tiež pridlhý a obsahuje novú postavu, ktorá v podstate len nájde mŕtvolu a to je všetko. Ale dozvedel som sa o postave všetko, ale načo mi to bolo, to neviem. Nechcel tým povedať, že sú tieto časti napísané zle, ale sú tam informácie, ktoré nemajú nijaký význam pre dej. A možno majú, ale nevidím ho tam.
Potom sa tu nachádza veľa čechizmov, ktoré ma vychadzovali z deja a rovnako aj chýbajúce čiarky.
A dej ako taký je problematický v tom, že sa síce niečo stane, ale nie je tam nijaké napätie. Záchranári narazia na netvora a zomrú. Nikdy nemali šancu, ani náznakom. Keby tam aspoň potencionálne bola nejaká možnosť, že ho porazia, tak by to bolo lepšie. Ale nebolo to tam a všetko potom vyznelo do prázdna. A ani som sa nedozvedel, čo bol ten netvor vlastne zač.
A je to škoda toto všetko, lebo tu cítim v autorovi potenciál, ale nevadí, stačí trénovať bude to lepšie.
01.11.2023
Poviedka má svoje dobré miesta, ako je komunikácia chlapa zo záchrannej služby a stratenej ženy. Niektoré opisy boli tiež fajn.
Problémy začínajú už na začiatku s množstvom priestoru, ktorý je venovaný telefonistovi, ktorý je pre dej v princípe nepodstatný. Je tam fakt veľa infodumpu, ktorý vie byť únavný. To isté aj s postavami záchranárov, nevravím, že o nich nechcem vedieť vôbec nič, ale dozvedel som sa viac ako som potreboval, deju tieto informácie nijako neprospeli. Koniec je tiež pridlhý a obsahuje novú postavu, ktorá v podstate len nájde mŕtvolu a to je všetko. Ale dozvedel som sa o postave všetko, ale načo mi to bolo, to neviem. Nechcel tým povedať, že sú tieto časti napísané zle, ale sú tam informácie, ktoré nemajú nijaký význam pre dej. A možno majú, ale nevidím ho tam.
Potom sa tu nachádza veľa čechizmov, ktoré ma vychadzovali z deja a rovnako aj chýbajúce čiarky.
A dej ako taký je problematický v tom, že sa síce niečo stane, ale nie je tam nijaké napätie. Záchranári narazia na netvora a zomrú. Nikdy nemali šancu, ani náznakom. Keby tam aspoň potencionálne bola nejaká možnosť, že ho porazia, tak by to bolo lepšie. Ale nebolo to tam a všetko potom vyznelo do prázdna. A ani som sa nedozvedel, čo bol ten netvor vlastne zač.
A je to škoda toto všetko, lebo tu cítim v autorovi potenciál, ale nevadí, stačí trénovať bude to lepšie.
01.11.2023
Lucika
Podľa mňa mala poviedka super atmosféru. Začnem však kritikou. Bolo tam až príliš veľa chýb a mňa osobne to dosť vyrušovalo. Napr.: podyšla; hmli; prvé čo ucítila keď jej zmysli nabili vnemu bola tá zima; že sa muselo stať niečo stať; avšak Mike nikdy však necítil hnev... atď.
Úvodzovky boli nesprávne písané, niekde dokonca chýbali.
Často sa opakovali slová aj výrazy. Napr. v tomto odseku o jej telesnej kondícii:
Jej telesná kondícia bola na úrovniach iných mužských veliteľov v ostatných zásahových jednotkách a nebolo by dňa keby mala problém s výkonnosťou. Keď bola mladšia, bývala profesionálnou cyklistkou, vďaka čomu získala silné nohy. Bývali dni kedy trénovala aj trikrát denne vďaka čomu si dlhú dobu udržala kondíciu na vysokej úrovni.
Druhá vec, časť, ktorá bola písaná z pohľadu tej ženy na začiatku, mi nesedela s rozhovorom, ktorý bol opísaný úplne prvý. Tam sa rozprávali a zrazu začala kričať, ale z jej pohľadu počas rozhovoru akosi veľa premýšľala a keď videla krv, zdalo sa mi čudné, že o tom nepovedala dispečerovi. A až potom začala kričať a utekať. Proste, nesedelo to.
Boli tam zbytočné pasáže pozadia postáv, v konečnom dôsledku nepodstatné pre dej poviedky.
Keď toho jedného zo záchranárov vtiahlo do diery, potom zrazu dopadlo jeho telo na zem. Nevedela som si veľmi predstaviť, ako sa to odohralo.
Wagnerova smrť mi nekorešpondovala s opisom z pohľadu Hullyho.
Nevedela som si poriadne predstaviť tie stvorenia. Mali na hlave prstenec a čiernu dieru v tele? Mám rada tajomno, ale trošku mi tu chýbal aj ich pôvod a prečo boli v lese a vraždili.
Ozaj a posledná veta tam nemusela byť, hovorí sa tomu tuším zdvojovanie. Už z predošlej vety bolo jasné, že noha bola zlomená.
Teraz k pozitívnej stránke :) bez ohľadu na toto vyššie spomenuté sa mi to celkom páčilo. Chce to len prax, veľa písať, ale aj čítať. Človek potom sem tam dačo pochytí :) Ako vraví aj Hieronymus, potenciál tam je.
A ešte spomeniem vetu, ktorá sa mi fakt páčila:
Žiariaci ako slnko, ako Sirius v bezodnom vesmíre pretínajúci oblohu noci ktorý nasleduje lode plaviace sa po špirále galaxie do záhuby.
07.11.2023
Podľa mňa mala poviedka super atmosféru. Začnem však kritikou. Bolo tam až príliš veľa chýb a mňa osobne to dosť vyrušovalo. Napr.: podyšla; hmli; prvé čo ucítila keď jej zmysli nabili vnemu bola tá zima; že sa muselo stať niečo stať; avšak Mike nikdy však necítil hnev... atď.
Úvodzovky boli nesprávne písané, niekde dokonca chýbali.
Často sa opakovali slová aj výrazy. Napr. v tomto odseku o jej telesnej kondícii:
Jej telesná kondícia bola na úrovniach iných mužských veliteľov v ostatných zásahových jednotkách a nebolo by dňa keby mala problém s výkonnosťou. Keď bola mladšia, bývala profesionálnou cyklistkou, vďaka čomu získala silné nohy. Bývali dni kedy trénovala aj trikrát denne vďaka čomu si dlhú dobu udržala kondíciu na vysokej úrovni.
Druhá vec, časť, ktorá bola písaná z pohľadu tej ženy na začiatku, mi nesedela s rozhovorom, ktorý bol opísaný úplne prvý. Tam sa rozprávali a zrazu začala kričať, ale z jej pohľadu počas rozhovoru akosi veľa premýšľala a keď videla krv, zdalo sa mi čudné, že o tom nepovedala dispečerovi. A až potom začala kričať a utekať. Proste, nesedelo to.
Boli tam zbytočné pasáže pozadia postáv, v konečnom dôsledku nepodstatné pre dej poviedky.
Keď toho jedného zo záchranárov vtiahlo do diery, potom zrazu dopadlo jeho telo na zem. Nevedela som si veľmi predstaviť, ako sa to odohralo.
Wagnerova smrť mi nekorešpondovala s opisom z pohľadu Hullyho.
Nevedela som si poriadne predstaviť tie stvorenia. Mali na hlave prstenec a čiernu dieru v tele? Mám rada tajomno, ale trošku mi tu chýbal aj ich pôvod a prečo boli v lese a vraždili.
Ozaj a posledná veta tam nemusela byť, hovorí sa tomu tuším zdvojovanie. Už z predošlej vety bolo jasné, že noha bola zlomená.
Teraz k pozitívnej stránke :) bez ohľadu na toto vyššie spomenuté sa mi to celkom páčilo. Chce to len prax, veľa písať, ale aj čítať. Človek potom sem tam dačo pochytí :) Ako vraví aj Hieronymus, potenciál tam je.
A ešte spomeniem vetu, ktorá sa mi fakt páčila:
Žiariaci ako slnko, ako Sirius v bezodnom vesmíre pretínajúci oblohu noci ktorý nasleduje lode plaviace sa po špirále galaxie do záhuby.
07.11.2023