„Fajnový halucinogén? Mystický portál do exotických sfér? Okúzľujúci satyrovia s očami len a len pre nás?“ vypočítavala bosorka na prstoch.

Temer úplne bielu, bacuľatú mačku tróniacu na vysokej polici pred ňou jednotlivé nápady nenadchli. Lenivo žmúrila a hravo šibala trochu pridlhým chvostom. Bol čierny, úzky a… potkaní. Kedysi dávno o ten svoj pôvodný prišla a jej milujúca pani využila svoje medicínske vzdelanie pre citlivú transplantáciu.

Bosorka vzdychla, odovzdane spustila ramená: „Máš pravdu, všetko tu už bolo! A just to vyšlo na mňa! Bosorky jedny… jubileum mi hodia na krk! Doma sa fintia a JA mám všetko naplánovať, vybaviť, zamiešať, ohúriť!“

Jej zlosť nebola úplne oprávnená – klub Bosoriek Temnoty oslavoval desaťročnicu, ale že bude jej úlohou pripraviť program vedela už rok. Vinila najmä okúzľujúceho satyra. Zamestnal ju až príliš a pridlho. To však pred babami nemohla priznať.

„Méee?“ zamečala biela mačka, lebo inak to nevedela. Hlasivky jej vzala zákerná choroba ešte keď bola mačacie bábo. No žiadna správna bosorka nemôže mať nemú mačku. Operácia sa opäť vydarila, kúzlo zabralo! Tuto si ju však už kamarátky občas doberali – prečo, do temnoty, mečí? Ale ona vedela svoje. Dokonale zakryť vyhraté boje svojej zvieracej spoločníčky by nebolo fér voči nej ani svetu okolo. Nech každý môže obdivovať jej neviditeľne jazvy.

Bosorka hlučne luskla.

„Och, ty koza! To je nápad!“

Mačka ľúbila jesť. Guľatá hlavička jej pri správnom nahrbení plynulo prechádzala do huňatého, zaobleného tela. Z určitého uhla vedela pripomínať snehuliaka.

Mačka mala rôzne zvuky, intenzity a jemné chvenia tónov, ktorými si jasne a bez príkras pýtala ten-a-ten pokrm. „Méee“ si pýtalo tortu. Trojposchodovú.

Bosorkino kuchárske umenie dokonca prevyšovalo to magické. Mnohí ju okato podozrievali, že si napomáha mágiou. Len členky klubu BT vedeli, že to všetko mieša, kyprí, korení či pripeká poctivo, postarom. Magické jedlo má totiž muchu – vždy chutí úplne rovnako. Pre neistých jedákov , ktorým dokáže nová textúra či iný odtieň chuti skaziť deň, je to záchrana. Ozajstní milovníci si ono drobné dobrodružstvo prvého sústa dobrovoľne vziať nedajú. A bosorky na iné dobrodružstvá už nemali kolená.

Výročná torta sa v zdanlivom chaose neveľkej kuchyne formovala s až nevhodnou ľahkosťou. Plnka si voňala, cesto rástlo a poleva bublinkovala. Bosorka, skrátka, pečeniu rozumela ako nikto.

Jej umenie mačka sledovala s ťažko skrývaným záujmom. Najprv si len, aby si niekto nemyslel, oblízala labky. Mekla. Zapriadla. Pocupitala na mieste. Až sa to nedalo viac vydržať a preletelo bližšie.

„Ideš! Opica, cesto sa ti zachcelo? Ale veď neboj, dostaneš svoje,“ zmäkla bosorka a pohladila hladujúceho tvora po krídlach. Dostala ich od nej darom, keď začala vážiť trochu priveľa a namiesto diéty spoločne došli k záveru, že toto je cesta. Krídla jej, navyše, veľmi pristali.

Čas sa krátil. Aj blízke okolie vycítilo, že sa blíži niečo špeciálne. Zvedavé zvery začali, akoby náhodou, posedávať a motkať sa v okolí bosorkinej chalupy. Poniektoré si preventívne na hlavy natiahli oslavné čiapočky.

„Ah-ha! Nestíham,“ priznala si pekárka pokojne. Do torty vložila všetko. Drobné, ozdobné odkazy na históriu klubu, dávno zabudnuté cukrárske tajomstvá chuti, hypnotické vône, chrumkavosť a vláčnosť v jednom… ale to všetko si bralo krutú daň. Úprimne nestíhala.

Mača s ňou cítilo. Nervózne označkovalo nohu stolíka s labkou vysoko zdvihnutou. Robila to len občas a vždy tú istú nohu. Tou istou labkou. Bosorka sa už ani nehnevala. A tá psia labka mačke slúžila dobre.

Našťastie mala vo svojich prioritách jasno – napiecť ako nikto, bez kúzel, len si šikovne pomôcť okolo. Jeden z jej tajných receptov, pôvodne omladzujúci lekvár, si postupne upravovala až kým neomladzoval len myseľ a kĺby. Navonok zbytočné, no v skutočnosti nápoj aktivoval absolútne sústredenie, neomylné plánovanie a telo, ktoré to všetko stíhalo plniť. V ten deň mačka videla ako jej pani na panvici vyhadzuje korpus torty. Inak to nešlo.

„Tak!“ tleskla šťastne po tom, čo kúsok dokončeného diela ochutnala.

„“, oblizla sa mačka slastne.

Keď niekto robí veci na poslednú chvíľu, niečo sa musí pokaziť. Pravidlá vesmíru nedokázala naštrbiť ani ona, skúsená cukrárka. Že práve začula príchod svojich kolegýň tam vonku (portály sú prekvapivo hlučné) bolo v poriadku. To len jej vnútro sa akosi pohlo. Niečo bolo veľmi, veľmi zle.

„Dora! Doraa! Sme tu! Čo si nám pripravila? Desať rokov!“ kričali bosorky s oslavnými čiapočkami nakrivo.

Z vnútra chalupy sa ozvalo hurónsky, mečivý smiech. Dvere sa prudko rozleteli a z nich vyletela obrovská bytosť s dychberúcou tortou v pazúroch. Bosorky zúfalo vydýchli a zadržali dych.

„Najprv ma musíte chytiť, potom si pochutnáte ako kráľovné!“ kričala premenená bosorka. Jeden jediný chlp jej milovanej mačky v pohári s magickým nápojom mal nečakaný vedľajší efekt. Prečo ho nevyužiť?