Farma pána Norvika bola zazimovaná a on sedel zízajúc do prázdna na lavičke pred domom. Kopce sa hrčili na obzore, samé kopce. Sem ani pes neprišiel umrieť, vybral si radšej inú dedinu. Prevaľoval v ústach steblo trávy, keď tu zrazu na obzore čosi zbadal. Boli to tri postavy? A či sa mu unavená myseľ mútila? Cudzinci sa objavili na vrcholku kopca a potom sa stratili v údolí. Ako sa zem vlnila, raz ich videl, raz nie, až bol z toho celý domotaný.

Pes čosi zavetril a rozštekal sa. Tak predsa, doparoma! Utekal si Johan pre flintu. Našije im to rovno do čiel, skôr, než mu to tu zrovnajú so zemou. Postavil sa pred farmu, nohy mierne rozkročil a zamieril.

Ozval sa výstrel. Čosi plechové zarinčalo a zaiskrilo, ale onen panák sa nezvalil na zem, pokračoval v ceste. Čo sú to za čary? Pomyslel si Johan a dal povel čuvačovi: „Trhaj!“ Pes vyštartoval s vetrom o závod. Ovce bečali, kravy mučali. Snáď pán a pes nedajú ich kožu ľahko.

Čuvač sa pustil do toho, ktorý bol k domu najbližšie. Trhal mu nohavice, košeľu, aj za ruku ho chňapol, ale panák pokračoval, akoby sa nič nedialo. Ani na psa nezhúkol. Ten druhý vzal tretieho do náruče. Nie, nebol to tretí panák, ale spanilá deva. Statkárovi sa konečne podarilo zaostriť. Veru, krajšiu dievčinu v živote nevidel. Aj keď on ich zase toľko nepostretával.

Privolal psa k sebe, ale zbraň stále držal namierenú. Panáci boli voľajakí prečudesní. Miesto hlavy mali na krku petrolejové lampy. Také dačo jakživ nevidel. Jeden z nich zablikal.

„Zdraví vás, milý pán,“ povedalo dievča.

„Ty tomu blikaniu rozumieš?“

„Áno, rozumiem im. Som princezná Samira a toto sú moji magickí strážcovia.“

„A čo pohľadávate za kostolom na konci sveta?“ opýtal sa statkár.

„Tam,“ ukázalo dievča na kopec za statok, „žije drak, ktorému budem obetovaná, pretože inak by zjedol slnko.“

„A to vy sa sem, milostivá, terigáte len pre smrť?“

„Tak je. Aby som zachránila posvätné magické slnko.“

„Kašlite na to, čo vás je po slnku. Ja som zožal, zazimoval. Zostaňte tu so mnou, budem sa k vám chovať ako k princeznej. Furt lepšie než dračí pažerák. Že?“

Tí dvaja panáci začali blikať ako zmyslov zbavení.

„Čo hovoria?“

Princezná sa zazubila.

„Nič.“

„Keď si inak svoju budúcnosť nepredstavujete, pôjdem s vami, ja som ešte na konci sveta nebol.“

Na vrchol kopca vyšli raz-dva. V údolí pred nimi ležal drak, keď ich uvidel, nadšene zdvihol hlavu.

„Už ste tu!“ zvýskol.

„Tak ako každých sto rokov, vzácny pán,“ zablikal jeden z panákov. „Priniesli sme ti z druhého konca sveta tú najvznešenejšiu z princezien.“

„Aj chutná je?“

Panáci sa pozreli jeden na druhého a začali blikať ostošesť. Bolo jasné, že sa hádajú.

„No, ja by som ju nejedol,“ ozval sa pán Norvik. Lebo mu hentá princezná padla do oka a akosi sa mu nechcelo zmieriť s myšlienkou, že ju zhltne príšera.

„Prečo nie?“ opýtal sa drak.

„Verte mi, vzácny pán drak, ja som sa vám v živote najedol kadejakých princezien. Aj spod humna, aj z druhej strany sveta, aj z tretieho ostrova. A poviem vám, šmakovali mi. Ale túto by som do huby nevzal. Veď sa pozrite, samá kosť. Ešte sa vám dajaká do zubu zapichne a bude galiba.“

„Ako ste sa opovážili nevážiť moju majestátnosť touto vyžlou?!“ zareval drak.

Panáci svetielkovali ako o život. Drak vstal, natiahol krk k nebu a prehltol oranžové posvätné magické slnko.

Skormútení panáci sklonili hlavy k zemi. Teraz sa už domov nemôžu vrátiť, kráľ ich dá okamžite popraviť.

Už prešla štvrtá jeseň od doby, čo z oblohy zmizlo magické slnko. Statkár sedel na lavičke pred domom, pri ňom bola jeho krásna žena a vedľa nej dvaja panáci. Úroda bola zožatá, zem zazimovaná. Čo im chýbalo? Ticho si užívali krásny výhľad na východ modrého, fialového, bieleho a ružového slnka.