Mária bola nedočkavá. Už prešiel nejaký ten čas, odkedy si s manželom dopriali romantiku, predsa len už neboli najmladší a vládnutie kráľovstvu nebolo jednoduché. Návrh na nočnú prechádzku ju nadchol a netrpezlivo na svojho Fridricha čakala pri ich komnate, presne ako to naplánoval on sám. Avšak ten neprichádzal. Stretnúť sa mali presne o deviatej hodine, aby si užili to ticho a čas pre seba, avšak už bolo niekoľko minút po desiatej, a jej manžela nikde.

Mária už bola nielen nedočkavá ale i znepokojená. Fridrich nikdy nemal zmysel pre dochvíľnosť, avšak takmer nikdy to nepresiahlo pár minút, nieto hodinu. Rozmýšľala čo ďalej, kam pôjde svojho milovaného hľadať a odpoveď prišla v podobe sluhu.

,,Vaša výsosť kráľovná Mária, prinášam Vám odkaz od jeho výsosti kráľa Fridricha.” oznámil sluha.

,,Počúvam.” odvetila Mária. Hoci si ani jeden z kráľovského páru príliš nepotrpel na slávnostných osloveniach, ich sluhovia mali svoje zvyky.

,,Jeho výsosť Kráľ Fridrich sa hlboko ospravedlňuje za svoje meškanie. Dúfa, že mu odpustíte a prijmete jeho pozvanie, aby sa Vaša prechádzka ihneď začala. Čaká na Vás pri jabloni a mňa poslal, aby som Vás odprevadil.” vysvetľoval sluha a po Máriinom súhlase vyrazili ku jabloni.

***

,,Majka! Prepáč mi to.” privítal kráľ Fridrich svoju manželku, potom ako sluha odišiel späť do svojej komnaty.

,,Ach, to nič. Kde si bol?” Mária nebola nadšená, ale rozhodla sa, že im to neskazí pekné chvíle pred nimi.

,,Ehm, ešte som niečo musel vybaviť...” odvetil Fridrich a hoci si Mária jeho nervozity všimla, on ju už viedol do lesa. Bola polovica jesene, lístie im šušťalo pod nohami, mráz ich štípal do líc a mesiac prenikavo svietil.

Bol by to nádherný okamžik, ak by len Márii niečo nesedelo. Fridrich sa neustále obzeral a neprirodzene potil. Rýchlo si uvedomila, že niečo sa deje, ale nevedela prísť na to, čo.

,,Je to ale nádherná noc, však?” skúsila začať rozhovor,

,,Veruže je.” odpovedal krátko.

,,Aj mi povieš kam ideme?” pokračovala.

,,Za- za chvíľu sme tam.” odpovedal opäť a aj tentokrát sa jej nedokázal pozrieť do očí.

A tak kráčali ďalej. Po chvíli prišli na čistinku, ktorú si Mária pamätala z detstva. Často sa tam so sestrami hrávala, počúvala strašidelné príbehy o zlom hadovi a odháňala sluhov, ktorí sa o ňu báli.

,,Tak, sme tu? Nemyslela som, že-” Mária sa opäť pokúsila Fridricha priviesť k slovám, avšak ten mal iné plány.

,,Ó, mocný darca železa, vstúp medzi nás!” zvolal. Mária len pozdvihla od udivenie obočie a sledovala, čo sa bude diať.

,,Ó, všemohúci vládca železa, vstúp medzi nás, mám čo žiadaš!” naďalej vykrikoval Fridrich. Nielen hlas ale aj telo sa mu triaslo od strachu.

Ešte raz zvolal, dúfajúc, že jeho želanie nebude splnené, avšak mýlil sa. Monštrum zo železa sa po jeho treťom výkriku vyvalilo zo zeme, len niekoľko metrov od neho. Hlina a tráva sa rozletela všade, kráľovská dvojica si zakryla oči.

Keď ich opäť otvorili, videli obrovského tvora, niečo medzi hadom a jašterom, možno dokonca drakom. Mária ihneď pochopila, že ide o draka z legiend zo svojho detstva. Opis nesedel úplne, avšak ak legendy boli pravdivé, tento zver vychádzal von raz za päťdesiat rokov, pýtajúc si svoju obeť. Za odmenu nechal zvyšok ľudí nažive.

Márii prebehol mráz po chrbte. Uvedomila si aj to, že jeden z nich je obeť pre toto monštrum. Otázka však bola, ktorý?

Pozrela sa na Fridricha. Jeden pohľad jej stačil. Ona bola obeťou.

,,T-tak, tu je tvoja obeť!” vykríkol a začal utekať späť domov do bezpečia. Mária nevedela, či tvor rozumel, ale bolo jej to jedno. Snažila sa zmieriť so svojím koncom. Monštrum sa zohlo a pozrelo jej priamo do očí.

Už po niekoľký krát sa lesom ozval výkrik.

,,Nie!” zaznelo opäť a následne sa na čistinku priam dovalil muž. Mária ho ihneď spoznala, bol to Fridrichov mladší brat.

,,Neber mi ju! Prosím ťa, neber mi ju!” kričal na tvora, ,,Dohodneme sa, dobre? Dohodu spravíme, dohodu!”

Mária naozaj nerozumela, čo sa práve dialo a vyzeralo to, že tvor tiež nie, ale potom sa na jeho tvári objavilo niečo, čo by prisahala, že bol úškrn.

,,Čo chceš? Vezmi si, vezmi si čo len chceš! Mňa, zober si mňa, len ju nechaj na pokoji.” mladík už kľačal a snažil sa odprosiť milosť pre jeho milovanú.

Netvor zodvihol hlavu a zahľadel sa na mesiac, potom opäť na mládenca.

,,Mesiac? Chceš mesiac? Zober si ho!” reagoval okamžite. Ihneď na to bol počuť hrozný zvuk. Ohlušujúce škrípanie sa nieslo lesom i ďalej a hoci to bol netvorov smiech, viacerí prostí dedinčania verili, že nastal koniec sveta a tak aj bolo. To, že sa netvor smial nebol problém, ale to, že si ten mesiac predsa len vzal, problém bol.

Všade bola tma. Mesiac bol hlavným zdrojom energie pre magické tvory na zemi a bez neho neboli ani magické tvory. Nikto už nedohliadal, aby sa zem od slnka nevzďaľovala, nikto nedohliadal na problémy zeme, o ktorých ľudstvo ani nevedelo.

Márii sa nepodarilo vynadať Fridrichovi za jeho hlúposť a sebeckosť, a ani jeho bratovi nemohla vysvetliť, že mu lásku nikdy neopätuje.

Nikomu sa už nepodarilo urobiť nič, pretože po tme nasledovalo netvorove zväčšenie, ktoré nakoniec zem zničilo.

A z romantiky nebolo nič.