Na tú chatu sa im vôbec nechcelo, nehovoriac o tom, že v noci malo nastať zatmenie Mesiaca a to nikdy neveštilo nič dobré. Peťo mal svoju playstation, Rasťo chcel hrať futbal, ale nemal s kým a tak jediná, kto z toho mal radosť bola Zuzka.

Keď sa chlapci dostatočne vybláznili, posunula si okuliare na drobnom pehami posiatom nose, odrhnula si havranie vlasy z vysokého čela a poprosila chlapcov, aby zakúrili. Vonku sa začalo zmrákať a športovec Rasťo Peťa hravo tromfol v množstve nanosených polienko, ktorými bola chata doslova vyobkladaná. Zuzka sa schúlila pod deku, zapla si nad hlavou starožitne vyzerajúcu lampu a začala si čítať.

"Nemáme nič na rozpal!", zahučal Rasťo.

"Myslíš na rozkúrenie", zdvihla obočie Zuzka, "dole v suteréne by mal byť nejaký papier. Domáca vravela."

Chlapci zduto odišli dolu, chvíľku čímsi šramotili, až Peťo nahlas vykríkol, až sa Zuzka preľakla a bežala im na pomoc, div si dolu schodami nohy nepolámala.

"Čo je, čo vyvádzate?", okríkla ich.

"Pozri!", zvolal Peťo a ukázal na hromadu kníh, ktorá sa opovážlivo nakláňala smerom na nich. Pár ich ležalo na zemi s potrhanými prebalmi.

"No jasné, aké ironické", zaškľabila sa Zuzka, "pár kníh by vás zabilo."

Peťo len pokrútil plavbou hlavou a zvraštil obočie. Sprostá šprtka, pomyslel si a už si plánoval, ako ju bude hore ignorovať.

"Tam v rohu sú nejaké staré obaly z vajec, vezmite ich hore. Si slepý Rasťo? Knihy páliť určite nebudeme, nie sme barbari", rozkázala Zuzka a už-už sa uberala po schodoch naspäť, keď tu si niečo všimla, "počkajte..."

Pred očami jej pulzovala neveľmi hrubá kniha a priťahovala jej oči ako magnet. Aká zvláštna obálka, pomyslela si a sfúkla z nej prach. Zadumane sa s ňou vybrala nahor a nechala chlapcov, nech sa trápia. Sadla si opäť pod lampu, cez kolená prehodila deku a civela na tú knihu ako posadnutá. Mala krásny motív, akési pestrofarebné kulisy okolo jazierka, z ktorého trčia šedivé chápadlá.

"Čo to máš?", spýtali sa chlapci ako jeden.

"Kriaky od Lukáša Poliaka. To je divné, nepoznám to..."

"Kriaky horia dobre", zasmial sa Rasťo krátko, nakoľko ho Zuzka hneď zmrazila pohľadom.

"Tak zatiaľ čítaj, kým založíme oheň. Nahlas", dodal Peťo.

Vonku sa zatiaľ Mesiac zvoľna pohlcovala temnota. Zuzka odriekala slová, vyšľahol prvý plameň a na čistinke pred chatou nastala tma.

"Hotovo", usmial sa Peťo spokojne, "a teraz sa konečne môžem..."

Jeho slová prerušilo desivé dunenie pod chatou. Blížilo sa k nim a chata sa triasla v základoch. Parketovú podlahu náhle rozrazila ozrutná hlava monštra a vztíčila sa nad nich až k stropu. Mala šedivé divoké vlasy a fúzy, besný pohľad a tlamu plnú ostrých zubov. Pripomínala čínskeho draka s ohromnými pazúrmi.

To už sa deti rútili s krikom von. Okolie sa však premenilo - zem pokrývali stránky miliónov kníh a na stromoch rástli knihy samotné. Chlapci bežali držiac Zuzku za ruky ozlomkrky preč, až si skoro nevšimli tmavú priepasť pred nimi.

"Čítali ste Kriaky na zatmenie Mesiaca, čo?", prehovoril na nich akýsi mohutný rytier s holou hlavou a v zbroji, s templárskym krížom na hrudi. "Ja som Nebojničan, vitajte v Nerdspace. Prebudili ste Fera, beda vám. Ešte rok sa nemal kŕmiť", dodal, "za mnou!"

Bežali za Nebojničanom a drak Fero im bol neustále v pätách. "Živí sa space operou, nože sa zohni a hoď po ňom nejakú hrubú buchlu!"

Peťo poslúchol a trafil obludu do čela. Tá sa len otriasla a nechápavo zamručala, "Le Guin?"

Dobehli za stromoradie z hororov a na chvíľu si vydýchli.

"Deti moje, na toto už som starý, "fučal Nebojničan, "hú, ja som taký starý, že si ešte pamätám VHSky... Možno nám pomôže Raketový tím."

Zamračil sa, zašepkal "Džundži Itó" a zjavili sa sympatický mladík s tmavými vlasmi a okuliarmi a farebná kočka, obaja v bielych kompletoch.

"Serus Nebojničan, vyvolali Fera, čo?", riekol mladík, ktorý sa predstavil ako Šu-Ghar. Dievča sa volalo Poh-le. "Na toto je naša biela manga slabá, musíte skúsiť nájsť profesora Prostredníka."

"Učí", zanariekal Nebojničan, "a ja som veľmi starý..."

Beštia znovu zarevala, "Herbert!"

"Bežte, získame vám čas. Hare Šaňo!", uklonil sa Šu-Ghar.

Bežali a bežali, kým nedobehli k obrovským schodom z kníh pohádzaných bez ladu a skladu na sebe až do výšin.

"Tam žije Lady Bea, tá by nám mohla pomôcť!", hlesol Nebojničan a už sa hnali vyššie a vyššie pred Ferovými ozrutnými tesákmi. Na vrcholu našli v hojdacom kresle láskavú vílu u, ktorá práve odhodila ďalšiu prečítanú knihu.

"Čo mládežníci, kam bežíme?"

"Ja som starý", odvrkol Nebojničan, "ja si pamätám ešte písacie stroje!"

"Pomôžte nám, ide po nás hladný drak!", zaprosila Zuzka.

Lady Bea sa zamračila a prizrela sa jej bližšie, "A čítaš dieťa?"

Zuzka radostne prikývla.

"A oni?"

"Začneme!", zrevali Peťo s Rasťom, "rýchlo, prosím!"

Lady Bea sa usmiala, zdvihla zo zeme jednu stránku a fúkla do nej. Tá letela až k veľkému hradu nad priepasťou, ktorý si deti doteraz nevšimli. Von vyšla prekrásna panna, prečítala si správu a zvolala: "Poď domov, Ferko, oni ťa nechceli prebudiť!"

Netvor bol už na vrcholku hory kníh a tak sa len smutno otočil a ublížene zastonal: "Asimov..."

Nebojničan sa s deťmi vystískal a rozlúčil, Mesiac medzitým znovu začal vykukovať a deti sa znovu ocitli na chate.

"Starý soooom", znelo im ešte v ušiach.

Na druhý deň dodržali slovo. Rasťo si šiel kúpiť okuliare, aké mal Šu-Ghar a spoločne zašli do kníhkupectva.

Otočil sa k nim statný predavač v tričku s netopierom a úsmevom kocúra z Alice v krajine zázrakov.

"Čaute komiksáci!"

Deti sa zľakli jeho diabolského úsmevu a utekali preč.

"To bude dlhý Halloween...", povzdychol si predavač.