Nudný deň v službe
Lenny, najmladší člen posádky, stráži na obežnej dráhe vesmírnu loď, kým si jeho nadriadení užívajú deň voľna.
Lenny polihoval vo svojej kóji a počúval hudbu. Spočiatku si na stiesnený priestor obsahujúci len lôžko a k podlahe priskrutkovanú debnu na veci, zároveň slúžiacu ako stolík ťažko zvykal. Po šiestich mesiacoch vo vesmíre mu už pripadala ako domov, jediné miesto, kde mal aspoň trochu súkromia.
Mal voľný deň. Teda nie tak celkom. Bol v službe, iba nemal čo robiť. Stará zásielka bola vyložená, nová naložená. Zvyšok posádky si pred zajtrajším odletom dolu na planéte užíval čerstvo zarobené kredity. Na Lennyho, ako najmladšieho člena tímu, zostala nemilá povinnosť dozrieť na loď. Väčšinu procesov ale zvládal centrálny počítač, tak si mohol prakticky robiť, čo chcel. Síce sám, v plechovke vznášajúcej sa vesmírom, ale oproti iným dňom úplná pohoda.
Pozrel na hodinky. Ešte má takých päť – šesť hodín. To by mohol… Otvoril debnu a začal sa v nej prehrabovať, až kým úplne na dne nenarazil na drobný papierový sáčok. Usmial sa.
Vnútri sa nachádzal drobný hríbik s dúhovo sfarbeným klobúčikom. Dal mu ho starší brat, na rozlúčku, keď ako novo naverbovaný vesmírny moreplavec opúšťal domovský Mars. Vraj keby sa nudil, že to fakt stojí za to. Lenny normálne neholdoval drogám, ale cestovanie vesmírom nebolo až také zábavné, ako ho vykresľovali reklamy obchodnej flotily. Väčšinou nuda, proste po pol roku bol za akýkoľvek nový zážitok.
Hubička sa mu rozplynula v ústach a na jazyku zanechala pachuť plesne zmiešanú s karamelom.
Ľahol si na posteľ a čakal, čo sa bude diať. Desať minút. Nič. Polhodina. Nič. Brat si z neho asi uťahoval. Veď on mu to v najbližšom videoodkaze vytmaví.
Vstal a šiel si do kuchynky po vodu. Ako si ju tak napúšťal zo špeciálnej filtračnej nádrže, začul za sebou kroky. Prudko sa otočil. Vak na tekutiny mu vypadol z ruky a na podlahu cez slamku začala vytekať životodarná tekutina.
Vo dverách stála žena. Čo by nebolo nič divné, keby nebol na lodi úplne sám. A ešte keby nebola oblečená ako na kráľovský bál. Taaak to bol predsa len slušný matroš.
Dlhá biela róba vyšívaná striebornými niťami obopínala nízke telo presne tam, kde mala, na hnedých kučeravých vlasoch sa skvela korunka vykladaná drahými kameňmi, z tváre sa naňho usmievali veľké oči s pohľadom pripomínajúcim srnku.
„Kto si?“ vykoktal Lenny.
Usmiala sa.
„Šaty s vlečkou striebrom vyšívané, ale princezná to nie je, jasný pane,“ odvetila.
„Kde si sa tu vzala?“
„Od maminky!“ s úsmevom k nemu pricupitala a vtisla mu pusu na pravé líce. Potom odbehla.
„Popoluška! Počkaj!“
Bežal za ňou dlhými chodbami popri kójach posádky, cez konferenčnú miestnosť a strojovňu až dolu do nákladného priestoru. Tam zrazu ucítil úder do hlavy. Farby a tvary mu splynuli a skĺzol na zem.
„Mám ho doraziť?“ opýtal sa muž.
„Nie,“ odpovedala žena. „Je úplne mimo. Vyzerá, že na niečom fičí. Nič si nebude pamätať.“
Lennyho do bezvedomia odprevadil zvonivý ženský smiech.
• * * *
Prebral sa na trieštivú bolesť hlavy a naliehavé slová kapitánky.
„Roberts! Roberts! Ste v poriadku?“
„Vvodu,“ zasipel. Keď tekutina zahnala dráždivé sucho v ústach, konečne začal vnímať svet navôkol. Stále bol na zemi v nákladnom priestore, medik mu po dôkladnom skene pomáhal na nohy. Tovar chýbal, celá nová zásielka vzácneho betelguezského korenia preč.
„To je v prdeli,“ nadával prvý dôstojník, „ako ste to mohol dopustiť Roberts?“
„Dajte mu pokoj,“ zavrčala kapitánka. „Čo by ste vy zmohli sám oproti vesmírnym pirátom? A okrem toho, mladý dostal poriadnu pálku do hlavy. A snažil sa. Podľa záznamu tú hlavnú ženskú naháňal cez celú loď.“
Lenny v duchu poďakoval všetkým vesmírnym bohom za to, že bezpečnostné kamery nezaznamenávajú zvuk.
„To budú straty,“ ozval sa prvý dôstojník, miernejšie. „Ako to vysvetlíme veleniu.“
„Snáď nás pokryje poistka,“ zamyslela sa kapitánka. „V týchto končinách sa to pirátmi len hemží. Poďme.“
Lenny z miestnosti odchádzal posledný. Ešte sa rozhliadol. Prázdno. Iba v kúte pri dverách sa čosi začernelo. Zohol sa.
Ženská magnetická topánka do nulovej gravitácie, čierna so štýlovým červeným zapínaním, zjavne vyrobená na mieru. Záchvat hurónskemu smiechu našťastie mohol zvaliť na svoj úraz.
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
Diskusia
BlackTom
Som rád, že ešte niekomu napadla pri tej topánke Popoluška 😀
Inak skvelé, potešilo aj pár odkazov (korenie, Betelgeuze); proste tvoje poviedky vždy stoja zato 🙂
25.11.2023
Som rád, že ešte niekomu napadla pri tej topánke Popoluška 😀
Inak skvelé, potešilo aj pár odkazov (korenie, Betelgeuze); proste tvoje poviedky vždy stoja zato 🙂
25.11.2023