Užíval som si vôňu Anniných vlasov. Dýchala tak pokojne, až ma tá mantrická pravidelnosť postupne uspávala.

Prebudil ma signál, o ktorom som počul tak veľa, no dúfal som, že ostane zamknutý v truhle nepravdepodobných udalostí. Trhol som sa šokom a AI v mojej hlave opakovala náruživo tie isté slová.

„Okamžitý presun k únikovým podom. Sleduj červené smerové svetlá na podlahe.“

Strhol som sa. Celý v šoku som sa matne pozrel na miesto kde ležala, no nebolo jej. Slabý závan s ňou zmizol dverách tak pohotovo, ako sa to na správneho občana Stelaropolisu patrilo.

Preklínal som sa a vyskočil na nohy, aby som konečne našiel tú svetelnú značku, ktorá ma dostane do želaného cieľa. Nevidel som okolo seba nikoho. Buď som bol ozaj najpomalší, alebo si zo mňa niekto strieľal.

Keď vesmírnou stanicou otriasol výbuch, odstredivá sila mnou hodila o protiľahlú stenu. Z obočia sa mi valil prúd teplej krvi a moje vnútro sa stiahlo do neželanej singularity. Žalúdok sa mi zovrel a myseľ dala prednosť pudu sebazáchovy.

Nemotorne som sa postavil a utekal po vytýčenej trase. Čo sa to do riti mohlo stať? Dekády prosperity a pokoja predsa len narušil niekto, kto nám stál v ceste? AI nemala čas na hlúpe otázky. Dobre vedela, že jej primárnou úlohou je dostať ma do bezpečia.

Konečne som sa tam dotackal a do nôh sa mi dostali výrazné vibrácie. Pravdepodobne vzdialená explózia. Vstúpil som do evakuačného podu, kde sedeli ďalší traja ľudia. Vyplašene sa pozerali jeden na druhého. Autentická hrôza sa im zračila v očiach. Nebolo pochýb o tom, že toto nemôže byť cvičenie.

Vstúpil som dnu a AI mi konečne poskytla zlomok toho, čo som od nej čakal.

„Masový gravitačný útok neznámej civilizácie začal pred desiatimi minútami. Do trajektórie našej prirodzenej orbity dotiahli roj asteroidov. Manévre Stelaropolisu by boli nedostatočné. Evakuácia je bezpodmienečná.“

„Do riti!“ Vykríkol som nahlas a skryl svoju tvár na spotených dlaní. Nikto si ma nevšímal. Niesli sme rovnaké bremeno. Každý však to svoje, len a len za seba.

„Nasadiť skafander,“ ozvala sa AI a spustila do priestorov skromnej kapsule ochranný oblek.

Moji spolucestovatelia neváhali a dali sa do obliekania. Mňa však vyrušil jemný náznak ťahu, keď pod opúšťal moje rodisko, môj domov. Stále som sa snažil zorientovať v myšlienkach a priestore, no ostával som tápať v bezrozmernej samote danej chvíle.

Schytil som skafander a začal ho na seba postupne naťahovať. Bol som opäť posledný.

Leteli sme priestorom. Z miesta, ktoré čakal najkrutejší osud, až do neznáma. Pod sa odrazu zatriasol a stratil som stabilitu. Vypleštil som oči a sledoval svojich spolucestujúcich ako sú pevne uviazaní bezpečnostnými pásmi.

Z rúk mi vyletela topánka a lietala po priestore sem a tam. S ňou som sa, už kompletne oblečený, mohol bezpečne usadiť. Keď som ju už takmer mal, nastal mohutný výbuch a stena podu sa rozletela.

Priestor okolo mňa sa točil neuveriteľnou rýchlosťou. Zavrel som oči, aby som nemusel sledovať ten pekelný kolotoč.

Na nohe sa mi však rozliehala neskutočná bolesť. Obnažená končatina začala premŕzať a do srdca sa mi valila ľadová krv. Hrudník sa mi stiahol a v šoku som sa zadíval na ten nepríjemný kus ľadu, ktorý som mal pod kolenom.

Chlad však na nič nečakal. Postupne pokračoval. Zmrazil mi stehennú kosť a keď sa dostal ku bedrám a semenníkom, myslel som že umriem od bolesti. Cítil som ako pomaly tuhnem. Teplo, ktoré mi od narodenia pumpovalo srdce do celého tela, sa strácalo v nekompromisnom zovretí absolútnej nuly.

Kvôli mojej lenivosti, pohodlnosti. Kvôli jednej topánke. Zavrel som oči a myšlienky, sny a nádeje zmrzli v krutom nekonečne.