Noc má tisíc očí
Malé stredoslovenské mesto sa prostredníctvom Objavu tajomnej rudy zvanej dakanit, stane svetovou veľmocou a mení sa na ultrakapitalistický kozmopolitný mestský štát s prísnymi pravidlami prežitia v ňom.
Z hlavného hrdinu sa razom stáva psanec.
Čo taká existencia obnáša? A jestvuje vôbec nejaká nádej na záchranu?
Nedalo sa povedať, že by si od tejto práce sľuboval mnoho, ale toto rozhodne nečakal.
Možno mal, Boterea umelcom nikdy práve nepriala. A ich agentom už vôbec nie.
„Ako to myslíš? Predsa mi nemôžeš dať padáka!“ nechápal Xaver.
Úspešný autor niekoľkých temných detektívnych príbehov, Hugo Vavrinec, podvihol kyslo kútiky pier a zhlboka si potiahol z tmavého papiera čokoládovej cigarety, ktorú zvieral v dlhých bledých prstoch.
„Môžem a dám,“ riekol preafektovaným hlasom novodobého libertína, pričom potriasol strapatou hrivou havraních vlasov, „ja som produkt, ty si len služba. A ako služba stojíš posledný rok-dva pekne za hovno.“
Xaverovi sa orosilo čelo. Dobre vedel, čo mu hrozí, ak príde o prácu. V Boterei žili všetci na dlh a dlh bez práce znamenal jediné - ulicu. A ulica znamená... Bŕŕŕ, otriasol sa už len pri pomyslení nato.
Sňal si z hlavy čierny trilby, lakte oprel o kolená a tvár zložil do dlaní.
Vavrinec sa postavil, cigaretu si nechal ležérne visieť z úst, obišiel Xavera a jeho ruky takmer nežne dopadli na jeho plecia. Roztiahol pavúkovité prsty a zľahka nimi zamiesil.
„Predaje klesajú,“ zašepkal mu do ucha, „a pánov niekto musí baviť. Je to len biznis, starý priateľu, neber to osobne.“
Nahrnula sa mu do tváre krv. Rozhodil rukami, vyskočil na nohy, odstrčil Vavrinca a schmatol svoj kufrík. Vo dverách sa ešte otočil, nasadil si klobúk a prehltol horkú slzu. Na parapet Vavrincovho apartmánu začali rytmicky dopadať ťažké dažďové kvapky.
„Máš ma na svedomí!“ hlesol roztraseným hlasom a už ho nebolo.
Hugo Vavrinec sa posadil naspäť do svojej karmínovej koženej súpravy. Balil čokoládu a bylinky do tmavého papiera, samoľúbo sa uškŕňal a pre seba si tíško priadol: „Mea culpa, mea culpa...“
*
Prízemný byt v okrajovej štvrti Boterei, ktorej sa hovorilo Malé Kysuce, bol už spoly vyprataný a Xaver Ulrich bezmocne pozoroval ako cudzí ľudia odnášajú jeho skromný nábytok, nemoderné spotrebiče a najmä veľtucet otlčených kníh a ďalších ľudí, ktorí ich na poverenie Vlády oceňujú. Zároveň po očku sledoval slnko, ktoré vystúpilo na svoj vrchol a pomaly začalo svoju cestu za súmrakom.
Na Xaverov vkus to dnes bol prirýchly zostup; no hoci mal Vavrinec ako produkt väčšie zmluvné práva, než Xaver, mal aspoň toľko slušnosti, že ho vykopol zavčas rána.
Posadil sa na imitáciu dreva, ktorá ukrývala staručký reproduktor Marshall a trasúcimi sa rukami si pripálil zvetranú cigaretu. Boterea nepoznala iného boha, než mamon a tak sa Xaver už v duchu vzdal nádeje, že by počítanie skončilo plusom a jemu by ostali aktíva aspoň na to, aby zmizol z tohto šialeného miesta, kde má ľudský život cenu menšiu, než parkovacie miesto vo Vládnej štvrti. Omnoho menšiu.
A bolo to tu.
Vládny zamestnanec Správy dlhov, ktorým sa prezývalo "mrchožrúti“, Xaverovi stručne a bez emócii oznámil, že jeho dlh činí dvadsaťštyritisíc šesťstojedna boterejských vládnych kreditov a s dvomi gorilami za sebou prikázal Xaverovi vydať svoju kartu sociálneho kreditu, ktorú pred jeho očami prestrihol. Ako dopadli jej dve polovice na zem, Xaverovi sa zahmlilo pred očami a musel sa oprieť o stenu podlubia. Jeho bývalý jednoizbový byt nestihli ani len zapečatiť a už sa doň sťahovala drobná žena odená v šedom hidžábe s tromi vreštiacimi dietkami v závese.
V Boterei neexistoval zločin, ani len tak malicherný, ako je dlh.
Bez žalobcov, bez obhajcov, bez sudcov - v krátkom procese ste boli odkázaní na ulicu a odsúdení k zabudnutiu. Mladá moslimka si zajtra už ani nespomenie, že na stotinu sekundy jej zrak spočinul na bývalom knižnom agentovi.
Bez prostriedkov, s prázdnym žalúdkom, sa Xaver bezcieľne túlal mestom až k centru a Vládnym štvrtiam. Činžiaky plné jednoizbových bytov určených najmä pre nádenníkov vystriedali nižšie paneláky pre rodiny, ďalej apartmánové byty, až sa Xaver dostal k zóne luxusných víl, gurmánskych reštaurácii a honosných kancelárii.
Za starých čias by si kúpil v diskonte za hotovosť fľašu alkoholu, podelil by sa o ňu s bezdomovcom a nakoniec by skončila prázdna a rozbitá v okne niektorého z tých nechutne bohatých sráčov z tejto štvrti, ktorá ako jedna z mála niesla svoje pôvodné meno - Nábrežie.
Diskonty však už neboli, hotovosť, chľast a bezdomovci taktiež nie a tak si Xaver mohol akurát kopať pred sebou plechovku coly s vyobrazením Sebastiana Schreia na etikete a snažiť sa nevyprovokovať tajne nasadených strážcov.
Na mieste, kde kedysi stával starý kostol miestnej cirkvi, sa dnes k nebu týčil vysoký dakanitový obelisk, symbol a zároveň dôvod bohatstva a moci mesta Boterea. Xaver sa v ňom odrážal ako v krivých zrkadlách; videl svoje smutné belasé oči, zvláštne materské znamienko v tvare hviezdy na pravom líci, svetlé vlasy vykúkajúce spod klobúku typu trilby, čierny rám lichobežníkových okuliarov, nevýrazný tmavý oblek, poltopánky martens.
Zároveň videl, že slnečný kotúč sa už skláňa nad obzorom a tiež, že za chrbtom si ho s otvorenými ústami prezerá akýsi zvláštny starec. Ihneď sa otočil.
Vzápätí mu došlo, že muž si ho rozhodne prezerať nemohol - na oboch očiach mal kalné beľmo.
Obe tváre mal husto porastené šedivým plnofúzom. Výrazu dominoval dlhý zlomený nos a vysoké čelo, ktoré sa strácalo v kútoch rednúcich vlasov.
Na sebe mal baloniak, pruhovaný pletený sveter vo vianočných farbách, vyšúchané, kedysi snáď modré menčestráky a vyšliapané a špinavé béžové tenisky.
Xaver si pomyslel, že na Vianoce je predsa-len ešte skoro, keď mu na špičku nosa dopadla prvá vločka. Zahľadel sa do tmavnúcej bielej oblohy. Okamžite ju nasledovali stovky ďalších.
Tento muž nevyzerá, že je na ulici prvú noc, napadlo Xaverovi, no toho už nebolo. Nemožné. Zavrtel hlavou, zložil si na chvíľu okuliare a medzi palcom a ukazovákom si pošúchal koreň nosa.
Slnko už pozeralo na Botereu len úzkou škárou. Päťkrát zaduneli sirény, ktoré oznamovali blížiaci sa súmrak. Xaverovi prebehol mráz po chrbte. Okuliare mu zmatneli inovaťou. Tak, a je to tu, pomyslel si. Ešte raz sa otočil k Nábrežiu, potom si vzdychol a uberal sa preč, zatiaľ nevedno kam.
Za pár minút to po celom meste hlasito cvaklo a každé okno v Boterei prekryli hrubé dakanitové rolety. Noc začala.
**
Pri budove mestského úradu, jednej z mála, ktorá si zachovala svoje miesto a účel, stával malý pojazdný stánok s rýchlym občerstvením.
Majiteľovi dnes vypršala zmluva s mestom a drobný plešivejúci Grék s ohromným bruchom, ktorý v centre dvanásť rokov predával gyros, sa teraz triasol pred niekdajším zdrojom svojej obživy; dvetisíc kilometrov od domoviny, odsúdený na smrť.
Päťdesiat metrov od zbedačeného Agamemnóna Stomáchiopulosa vyhodili z kasína Geluk známeho gamblera Tonyho Avida. Dnes naposledy.
Po poslednej partii oka si súkromné očko mohlo oči vyočiť. Nepomohli lamentácie, ani vyhrážky. Von!
Oproti týmto dvom to bývalý knižný agent Xaver Ulrich znášal so stoickým kľudom.
Teplota v meste sa ustálila a poletujúce snehové vločky sa zmenili na takmer príjemné bezvetrie.
Xaver zvedavo vyzeral mýtickú šedú dodávku VLK, Vládneho likvidačného komanda. Stále neprichádzala.
Nuž čo, pomyslel si, majú na nás predsa celú noc.
Pouličné lampy v rámci nočného šetrenia energiami zhasli, len z nejakého prazvláštneho dôvodu neónový pútač kasína ešte stále monotónne preblikával.
Agamemnón a Xaver v tej tme na okamih stuhli na mieste; len Avido, očividne mimo z nejakej vládou dotovanej experimentálnej drogy, či podomácku vyrobeného svinstva, sa zaknísal a vytiahol si z náprsného vrecka pokrčený balíček lacných cigariet.
Okolo neho sa vznášala akási aura, ktorá akoby začala jeho obraz meniť, či rozpúšťať. Najväčšmi to pripomínalo opar z asfaltovania ciest, či horúce leto na cestách, kde vodič často rozoznáva cestu a horizont len pomocou tohto úkazu, mihotania, optického klamu.
Xaver si uvedomil, že už ani nevie, aké je to žiť mimo Boterei.
Strávil v tejto prekliatej žumpe v neustálom zápase o moc a prestíž svoje najlepšie roky a takto to dopadlo.
Avido sa márne pokúšal rozpáliť oheň zapaľovača. Niečo naozaj viselo vo vzduchu, kradlo sa do už tak dosť prestrašených myslí troch vydedencov a popieralo to všetky fyzické zákony. Drobná mláka pred Xaverovými očami zamrzla a jej námraza cikcakovito liezla až k poklopu mestskej kanalizácie. Vlasy sa mu zježili a on nedokázal odtrhnúť zrak od výjavu, ktorý mu na plátne noci poskytovali rozbitý pútač a skrachovaný hráč.
Pár desiatok metrov vzdialený muž už nepripomínal fatamorgánu; aj neskúsenému oku muselo byť jasné, že nejde o žiadne šalenie zmyslov. Ohromný vír čiernej, bielej a červenej zakryl na chvíľu Xaverovi výhľad. Na betón nehlučne dopadla krabička cigariet, nasledovaná ťažkým benzínovým zapaľovačom, ktorého dopad v tomto tichu znel ako dupnutie slona. Agamemnónom Stomáchiopulosom to trhlo, no nohy mal ešte stále príliš stuhnuté na to, aby sa odtrhol od scény a pokúsil sa o útek.
Po boku Tonyho Avida sa náhle zhmotnila mŕtvolne bledá zvodne odetá žena s červenými vlasmi siahajúcimi jej na útle ramená. Xaverovi sa zdalo, že sa vznáša pár centimetrov nad zemou. Pretrel si oči. Husia koža sa mu rozšírila už aj na chrbát, nohy mu oťaželi, v ústach vyschlo. Potom sa všetko odohralo tak neskutočne rýchlo, že by tomu bez tej dlhej predohry ani nebol veril.
Žene sa v očiach rozsvietili žeravé uhlíky. Vrhla pohľad na Xavera, trhla hlavou smerom k Agamemnónovi a vysunula ohromné tesáky. V stotine sekundy nimi preťala krčnú tepnu; cícerok životodarnej tekutiny vychrstol až hore na pútač a ihneď sa z neho začalo pariť.
Avidovým telom prechádzala nekontrolovateľná triaška. Upírka si ho skúseným pohybom tanečníka tanga otočila do takmer až horizontálnej polohy a sala ďalej, nijak nerušená párom otvorených úst zdesených pozorovateľov. Tíšavu tohto danse macabre narušoval len takmer až obscénny zvuk rytmického pregĺgania. Keď skončila, ospalo vzhliadla smerom k ďalším možným obetiam.
Agamemnón Stomáchiopulos sa v prvom rade pomočil, až potom vzal nohy na plecia. Jeho rev sa odrážal od zvukotesných stavieb ešte hodnú chvíľu pred tým, než sa zo smrteľnej hrôzy prebralo aj Xaverovo telo. Ten sa v panike rozbehol úplne opačným smerom, dokonalo pritom opomínajúc známe hororové klišé o rozdelení sa.
Uháňal severozápadným smerom k neveľkému námestiu, na ktorom dnes namiesto pôvodnej fontány so súsoším troch žien stála socha Sebastiana Schreia z obdobia jeho ťaženia proti Európskemu spoločenstvu.
Nič nenasvedčovalo tomu, že by ho upírka chcela prenasledovať, takže trochu spomalil, no pre istotu sa každú chvíľu cez plece uisťoval, že po ňom nik nejde. Čo to má znamenať? Kde sú čističi?
Do niečoho vrazil, až sa zaknísal a dopadol na zadok. Zas ten slepý starec!
Štvornožky sa pospiatky ťahal preč od jeho desivého zjavu a chrbtom vrazil do niečoho obrovského. Srdce mu vyskočilo až do krku.
To niečo bolo pokryté srsťou a odlietavali od toho dobre známe horúce kvapky tmavej tekutiny. Xaverove oči tme navôkol dobre privykli a on tak ani na chvíľu nepochyboval, že sa jedná o krv.
Klobúk sa mu zviezol z hlavy. Kufríkom mrskol po starcovi a chvatne sa prevalil späť na nohy.
Otočil sa k neznámej bytosti a jeho oči chvíľu odmietali prijať, čo uzreli.
Tvor mal vlčiu hlavu posadenú na býčej šiji, žraločiu tlamu plnú veľkých ostrých zubov a čo bolo zo všetkého najhoršie, hypnotický pohľad žltých očí prezrádzal zlovoľnú inteligenciu.
Zvyšok dojmu dotvárala mohutná medvedia postava, hustý štetinovitý chvost, šľachovité dolné končatiny a ohromné tlapy obdarené britvovitými pazúrmi.
Trhalo to na kúsky čosi, čo snáď kedysi bolo človekom. Pozorovalo to Xavera bez žmurknutia vekovitými očiskami a zvoľna tomu začalo unikať hrdelné vrčanie. Aby toho nebolo málo, z hviezdnej oblohy so zasyčaním obďaleč dopadla ďalšia tmavá silueta. Vlniac bokmi si prerážala cestu tmou rovno k nemu.
Vlkolak pustil svoju zúboženú korisť a napriahol ozrutnú labu s vysunutými pazúrmi k úderu. Xaver sa pomaly zohol, nasadil si klobúk na strapatú hlavu a so zavretými očami prijal svoj osud. Starec zlostne pokýval bradou a vlčie monštrum na poslednú chvíľu zatiahlo pazúry. Úder poslal Xavera do sladkého bezvedomia.
Do tepla a svetla bez príšer a strachu.
***
V hlave mu pulzovalo, na temene cítil zaschnutú krv a sucho v ústach bolo priam neznesiteľné. Otvoril oči a prijal od starca pohár s vodou. Než uhasil smäd, už ho nebolo.
Xaver sa rozhliadol. Takto nejak si predstavoval žalár. Hladomorňu. Mučiareň.
Vlhké kamenné múry, fakle na stenách, mreže na celách. Na tej jeho boli pootvorené a tak opatrne prekĺzol von.
Ocitol sa na úzkej dlhej chodbe. Na jej konci bolo svetla viac a stáčala sa kamsi vpravo a dolu. Počul tlmený rozhovor. Kde to do pekla som?, pomyslel si, a kde je ten vlčí muž?
Zahol za svetlom a hlasmi, zbehol dolu po niekoľkých machom obrastených schodoch a užasol.
Nachádzal sa v rozmernej sieni, na ktorej strop takmer nedovidel. Kam sa len pozrel, stála nejaká temná bytosť.
Videl ozrutných čiernych, šedých a hnedých vlkolakov; nádherné bledé upírky v honosných kostýmoch z rôznych historických období; niečo ako trolov, s mŕtvolne sinavou žilnatou pokožkou, prekvapivo bez kyjakov, zato s chytrým úškrnom v tvári; tri, či štyri tvory s rôsolovitými namodralými nosmi s lucernou vo vyschnutých paprčiach, odetých v akýchsi handrách; prekrásne sporo odeté ženy, ktorým sa pod kožou hemžili plamene a len pohľad na ne vyvolával slabú erekciu; iné ženštiny so zelenkavou pokožkou a bezodnými dierami tam, kde by mali byť oči a hadmi ako vlasmi; a taktiež tvory absurdných tvarov, znetvorené, ničím nepripomínajúce človeka, ktoré pomenovať nedokázal.
Všetci upierali zrak pred seba, ale pre ich početnosť Xaver nevidel zdroj ich záujmu. Akoby toho obludárium na zemi nestačilo, po stenách a strope sa preháňali tajomné tiene, ktorým bolo svetlo a jeho pôsobenie ukradnuté.
Xaver sa chcel otočiť a utiecť naspäť do cely, no temné bytosti ho akiste vycítili, pretože sa bez slova začali k nemu otáčať a utvárať koridor k osamelému mužovi kdesi v diaľke, ktorý na všetkých hľadel z vyvýšeného miesta takmer na konci sály, ku ktorému viedli prastaré štíhle schody osvetlené ďalším radom fakieľ.
„Pristúp, človeče,“ ozval sa muž a povstal zo svojho kresla.
Až keď Xaver podišiel bližšie, videl, že ho tvorí surový dakanit, ľudské lebky a iné pozostatky. Muž bol dosiaľ zahalený tmou, videl len jeho červené oči, prižmúrené a úzke ako skalné štrbiny.
Monštrá si Xavera zvedavo prezerali. Niektoré vrčali, iné syčali, no väčšina len nemo hľadela. Nemo a akosi... Hladne?
Konečne sa rozhodol vyjsť na svetlo sveta a Xaver si ho mohol obzrieť v celej jeho hrozivej kráse.
Muž mal skutočne červené oči bez zreničiek. Pokožku mal úplne bielu, akoby nikdy nepoznala slnečné lúče a pod ňou sa črtali nekrotické čierne žilky. Hrdzavé vlasy trčali na všetky strany; zjavne sa ich ani nesnažil skrotiť. Odetý bol v odhora až nadol v kožených zošívancoch, len nohy mu pokrývali okované baganče. Pri ľavej sa krútil článkovitý dakanitový chvost s ostrým bodcom medzi čímsi, čo pripomínalo živé biele okvetné lístky. Otočil k nemu bledé dlane na uvítanie - boli spálené a začiernené.
Zišiel schodmi až ku Xaverovi. Na tvári vyčaril uličnícku grimasu a on si všimol prekvapujúci detail - na pravom líci sa mu skvelo znamienko v tvare hviezdy. Chcel niečo povedať, ale neznámy ho predbehol.
„Florián,“ riekol, podávajúc prekvapenému Xaverovi ruku.
„NOCIPÁN!“ zahrmeli monštrá unisono.
Xaver prijal podanú pravicu a Florián si ho pritiahol mocným stiskom tvárou v tvár. Očucháva si ma, uvedomil si s hrôzou.
Z neho samotného bola cítiť len síra. Zahľadel sa na strop, na fantastické tiene plávajúce stropom.
„Čo sú zač?“ spýtal sa ohromene.
„Nevieme,“ priznal Florián, „nikdy sa neprejavili.“
„Všetci von!” prikázal po chvíli ticha, „zostane len Alfréd.”
Monštrá postupne mizli v podzemnom bludisku a Florián si zatiaľ so záujmom prezeral Xavera. Na tvári mu hral šibalský úsmev; dakanitový chvost sa podvedome zvíjal v prachu okolo jeho obuvi.
Nakoniec s nimi zostal v obrovskej sieni len obrovský starý vlkolak a hmýriace sa tiene. Xaver by prisahal, že je to ten istý, na ktorého už dnes natrafil.
„Proroctvo sa naplnilo,” riekol vlčí muž hlboko posadeným hlasom a podišiel bližšie k dvojici.
Florián mlčky prikývol. Oblizol si pery rozoklaným jazykom.
„Vitaj medzi nami, braček. Dnes je výnimočná noc - ja a moje deti noci - my dnes dobijeme svet a vezmeme si, čo nám patrí.”
„Braček?” podivil sa Xaver nahlas.
Florián zdvihol jedno obočie:
„No, človek rozhodne nie si,“ povedal posmešne, pričom pazúrom poukázal na identické znamienko na svojej tvári, „ale zdá sa, že ani ten najostrejší šíp v tulci, My dvaja sme dvojčatá, drahý môj.”
Xaver preglgol. To, že nie je človek tak nejak prepočul, ale že by mal zdieľať jednu krv s týmto… Tvorom? Ani náhodou!
„Alfréd, priveď Izaiáša. On ti všetko vysvetlí,“ povedal Florián a zamyslene kráčal späť k svojmu trónu.
„Ako si to myslel, že nie som človek?“ zavolal za ním Xaver. Jeho hlas sa odrážal od stien sály ponurou ozvenou.
Florián pokrčil plecami.
„Cítime to. Neviem, čím si iný, ale človek nie si. Ja, napríklad, som ohňotepec,” odvetil a odrazu medzi dlaňami lenivo prevaľoval ohnivú guľu veľkosti petangovej. Tá mu pred očami rástla, akoby ju gúľal snehom a vrstvil, kým nebola veľká ako medicinbal.
Vlkolak sa vrátil so slepým starcom, ktorého už Xaver taktiež stretol na povrchu
„Volali ste ma, pane?” riekol starec tichým, pokorným hlasom so sklonenou hlavou.
„Povedz mu to, Izaiáš,” odvetil Nocipán, “povedz mu to všetko…”
****
„Volám sa Izaiáš Schuld a kedysi som bol človekom,“ začal starec svoje rozprávanie.
„Bol som vedec, jeden z tých, ktorí sa nemalou mierou podieľali na Objave. Študoval som pre súčasnú vládu predsumerské spisy, staré skoro ako ľudstvo samo, ktoré hovorili o zvláštnej rude, ktorá sa skvelo viazala na ľudské tkanivo a mala tiež iné, nemenej zaujímavé možnosti využitia. Chceli sme s ním zmeniť medicínu od základov, pomôcť ľudstvu žiť dlhšie, rýchlejšie hojiť rany a vymieňať amputované končatiny za biomechanické dakanitové náhrady. Nik netušil, že to dopadne takto…”
Florián sa posadil naspäť na trón a netrpezlivým gestom mužov výklad popohnal.
„Problém bol v tom, že táto ruda sa v našej sfére nenachádzala. Nebudem ťa zaťažovať technickými detailmi, ostatne, ja sám som len historik a lingvista; dôležité je to, že sme ju sprosto ukradli. Vyvŕtali sme na našej strane obrovský lom, aby sme mali priestor k prenosu. Premysleli sme úplne všetko, vzali do úvahy všetky konštanty a odchýlky času i priestoru. Len jedno nikoho nenapadlo - že druhá sféra má svojich vlastných obyvateľov.”
„Ako prvé vyleteli v roji fúrie - za nimi harpyje, succuby a upíry,“ opäť sa zasnil Florián, „nasledovali hordy trolov, svorky vlkolakov a ďalšie a ďalšie tvory noci. Muselo to byť nádherné…”
„Bolo,” prisvedčil po chvíli zaváhania Izaiáš Schuld, „z deviatich vedúcich pracovníkov Objavu štyria okamžite zomreli. Dvoch nás to zmenilo - ja som prišiel o zrak, ale nazrel som do budúcnosti; kolega po troch nociach bolestí vzdal a vzal si v palúčanskej nemocnici život. Jeden z nich sa doslova vyparil a ďalší dvaja sú nezvestní, ale pravdepodobne sú naložení vo formaldehyde v nejakom ďalšom tajnom vládnom laboratóriu. O radových zamestnancoch radšej ani nehovorím, tam boli stovky obdobných prípadov. Svet sa s príchodom Noci zmenil a mesto reagovalo okamžite. Stalo sa Botereou, ultrakapitalistickým militaristickým mestským štátom v štáte s výhradným právom na dakanit. Okamžite potlačilo prvé boje a odkázalo nočné tvory do svojej polovice dňa, ktorú prvé dve dekády monitorovali šedé dodávky Vládneho likvidačného komanda.”
„Ako sme im hovorili, Alfréd?“ zatiahol s nepríjemným úškľabkom Florián.
„Plechové boxy na desiatu,“ zasmial sa vlkolak, “smiem pokračovať?”
Florián kývnutím hlavy privolil.
„Keď ešte zákazy nočného vychádzania neboli tak prísne a nestali sa formou trestu, sledoval som počas jedného lovu ľudskú matku, ktorá svoje dieťa odložila na schody kostola, tam, čo dnes stojí ten hnusný obelisk. Deti boli dve, ale nechala tam len jedno a s plačom ušla preč.”
„Vybrala si to, ktoré sa nelíšilo,“ zašepkal trpko Florián.
„Bol som tej noci ranený,“ pokračoval Alfréd, „takže som bral jedno dieťa ako isté žrádlo, než sa náhliť stopovať matku s druhým deckom. Dieťa v košíku však malo červené okále a okrem jeho vzhľadu nič nenapovedalo o jeho ľudskom pôvode; pach bol celkom iný a košík za jeho plaču niekoľkokrát vzbĺkol. Ujal som sa ho a ten ohňotepec,” pohliadol s obdivom na Nocipána, „to malé škvŕňa, o desiatky rokov neskôr zjednotilo upírske klany, succubie coveny, vlkolačie svorky, aj kmene trolov, takmer päť stoviek bojovníkov, a dnes stojí pred tebou, aby ste spolu dobili svet! Proroctvo sa vyplnilo!”
„Prepáčte,” odkašľal si Xaver, “ale aké proroctvo?”
„Keď sa dve hviezdy opäť spoja, nastane Zmena,” riekol Izaiáš.
„Zničíme ich, vezmeme si naspäť Deň, zabijeme ich ženy a deti a zatancujeme si na ich hroboch!” zasyčal Florián a opäť povstal a kráčal dolu schodmi.
Xaver sa nad tým zamyslel, Každý sa niekedy cítil výnimočný a k niečomu predurčený. A on si s ľuďmi nikdy nerozumel; vždy ho prehliadali, nemali sa k nemu. Ale predsa…
„Nie,” odvetil pevne, “svet je krásne miesto a stojí zato oň bojovať.”
„Pravdaže je,” nenechal sa Florián vyviesť z miery, “a ešte krajšie bude bez ľudí.”
„Svet tvoria aj ľudia,” trval na svojom Xaver.
Vo Floriánových dlaniach sa objavili dve ohnivé gule; ďalšie dve mu zaplanuli v očiach.
„Zavrhli ťa, opustili, vynechali ťa zo svojich plánov. Nás oboch. Posielali nám svojich vlastných ako potravu, len aby nás umlčali. Niet inej cesty!” zahrmel Florián a pokročil k svojmu dvojčaťu.
Na povrchu sa začalo prudko ochladzovať. Betón začal praskať a na oblohu sa prihnali čierne mračná. Chýbal tomu už len sneh a bola by z toho bájna Fimbulwinter.
„Vždy je inej cesty,” nedal sa Xaver a tiež urobil krok k bratovi. V očiach mu blýskali modré odlesky. Vlasy mu vstali dupkom, to isté sa stalo Alfrédovej srsti a Izaiášovým fúzom.
„Bež po ostatných!” zvolal Izaiáš a Alfréd sa okamžite rozbehol.
Florián spojil obe ohnivé gule v jednu obrovskú, ktorú vrhol proti Xaverovi.
Horúčava v podzemí a nepreniknuteľný mráz na povrchu zborili strop rozľahlej siene a suť padala všade navôkol.
Tiene panicky utekali po stenách preč a dvojicu osvietilo mesačné svetlo.
Floriánove plamene sa náhle zmenili na spŕšku vody, načo sa úplne vyparili.
Xaver inštinktívne stál oproti nemu s dlaňami od seba a oči mu svietili stále silnejšou modrou.
Z diaľky sa ozval dupot nočných bytostí, ktoré sa ponáhľali pomôcť svojmu pánovi. Ten sa prikrčil, až sa pravou rukou dotkol zeme a švihol dakanitovým chvostom po Xaverovi.
Akýmsi zázrakom ho zachytil pár centimetrov od svojej tváre.
Jeho bodec sa chvel a okvetné lístky sa lačne otvárali a zatvárali. Florián opäť začal miesiť ohnivé gule, no z nočnej oblohy sa zrazu zniesol blesk a osvetlil celú sieň.
Na chvíľu nikto nič nevidel.
Prichádzajúce monštrá si mysleli, že oslepli.
Potom sa im scéna opäť odhalila - Xaver stál s napriahnutými rukami nad Floriánovým bezvládnym telom.
„Nie!” zavyl Alfréd bezmocne a ponáhľal sa k svojmu zverencovi.
Náhle všetky tiene, ktoré doteraz bezhlavo križovali kamenné steny siene, naskákali do Floriána a nastala absolútna tma, ktorú ani Mesiac nad nimi nemohol presvetliť. Až sa oči prítomných prebrali z ďalšieho šoku, jeho telo bolo preč.
Xaver sa nebojácne otočil k monštrám na čele s trúchliacim vlkolakom. Uhlíky v očiach pohasínali, únavou sa mu podlamovali kolená. Dve upírky vykročili z davu a podopreli ho; jedna z jednej, druhá z druhej strany.
Hlava mu odkväcla na stranu.
*****
Nevedel, koľko času ubehlo, kým čakal, ako s ním tvory Noci naložia.
Keď sa tak pri ňom striedali, necítil z nich nenávisť, len bezmocný smútok. Rozumel mu - rozumel im.
Cítil, že už sa viac nemôže vrátiť nahor k ľuďom. Toto teraz boli jeho ľudia.
A tak vedel, čo robiť, čo povedať, keď ho napokon priviedli do podobnej sály ako bola tá, ktorú zničili jeho novoobjavené schopnosti:
„Nie som žiaden bojovník,” riekol, a oči mu pritom modro plali, „ale boj nie je žiadne riešenie. Floriána vám vrátiť neviem, ale sľubujem vám, že vás privediem domov!”
Chvíľu ostali všetci v ohromenom tichu. Potom krásna krátkovlasá succuba, ktorej pod kožou pulzovali plamene zvolala: „Nocipán!”
K nej sa zvoľna pridali ďalšie hlasy, až kým celá sieň znovu neznela jediným slovom.
******
Hugo Vavrinec sa vo svojom novom apartmáne so strachom odtiahol od okna.
Čosi sa mu nezdalo a súmrak už klopal na dvere.
Na temnej chodbe pred ním sa čosi črtalo. Opatrne podišiel o trochu bližšie. Stála tam silueta v baloniaku s klobúkom na hlave.
„Kto je tam?” hlesol vydesený spisovateľ.
Postava vykročila do slabo osvetlenej miestnosti. Oči jej modro horeli, ale inak to bol bezpochyby on.
„Xa-Xaver?” vykoktal Vavrinec, „to je ale milé prekvapenie! A-ale ako si ma našiel?”
„To vieš, starý priateľu,” riekol Nocipán, „noc má tisíc očí.”
BlackTom
If it bleeds we can kill it
Diskusia
Veles
No... Už keď som videl, že autor/ka to zaradili medzi všetky možné kategórie, šípil som guláš, ktorý sa aj potvrdil. Hneď v popisku ma sklamal aj čechizmus, mohlo tam byť tulák/vyvrheľ, niečo na ten spôsob podľa mňa.
Príbeh nebol zlý, ale ani ničím výnimočný, prišiel mi ako začiatok niečoho väčšieho. Typický príklad súrodencov rozdelených pri narodení. Akurát by ma zaujímalo, z čoho mali tie schopnosti, z toho dakanitu? Koniec sa mi osobne nepáčil. Načo sa staval svojmu bratovi a tým ho zabil, keď sa aj tak vrhol na ľudstvo? Či im chce pomôcť vrátiť sa do svojej reality? Deje sa to na celom svete? Teda či celý svet zamorili všakovaké monštrá by som chcel vedieť. Ak nie, tak neverím, že by 500 monštier dokázalo zničiť svet. A ako je možné, že sa ten starec len tak prechádzal na povrchu? Mali aj nejaký plán, alo sa dostať ku Xaverovi? Alebo len čakali na to, kým skrachuje a skončí na ulici?
02.01.2024
No... Už keď som videl, že autor/ka to zaradili medzi všetky možné kategórie, šípil som guláš, ktorý sa aj potvrdil. Hneď v popisku ma sklamal aj čechizmus, mohlo tam byť tulák/vyvrheľ, niečo na ten spôsob podľa mňa.
Príbeh nebol zlý, ale ani ničím výnimočný, prišiel mi ako začiatok niečoho väčšieho. Typický príklad súrodencov rozdelených pri narodení. Akurát by ma zaujímalo, z čoho mali tie schopnosti, z toho dakanitu? Koniec sa mi osobne nepáčil. Načo sa staval svojmu bratovi a tým ho zabil, keď sa aj tak vrhol na ľudstvo? Či im chce pomôcť vrátiť sa do svojej reality? Deje sa to na celom svete? Teda či celý svet zamorili všakovaké monštrá by som chcel vedieť. Ak nie, tak neverím, že by 500 monštier dokázalo zničiť svet. A ako je možné, že sa ten starec len tak prechádzal na povrchu? Mali aj nejaký plán, alo sa dostať ku Xaverovi? Alebo len čakali na to, kým skrachuje a skončí na ulici?
02.01.2024
Ray Janonoff
Hm...
Nezachytil som ani čo to vlastne bolo za mesto (keď už upútavka upozorňuje že stredoslovenské, asi to chcelo mať význam?), ani aký vplyv má dakanit na lingvistiku, že je tu zrazu na stredom Slovensku nejaká Boterea? Vznik toho špeciálneho štátu by ma pravdupovediac zaujímal viac než zvyšok poviedky, pretože nedáva zmysel, aby sa po strategickú surovinu nenatiahla nejaká veľmoc.
Vlastne som celkovo nepochopil o čo v poviedke išlo, či iba o "prebudenie" hlavného hrdinu (ktoré prevrátilo jeho charakter), alebo skôr o spojenie množstva vecí do zaujímavého prostredia?
Veľa príliš podrobných opisov mi dosť vadilo, čechizmy neboli len v upútavke (obe tváre - opravte ma, ak sa to používa v slovenčine), niektoré postavy mi prišli úplne zbytočné.
Podobne ako pri prvej poviedke, napriek výhradám sa to nečítalo zle, hoci tu bolo priamo pri čítaní dosť otázok, ktoré rušili.
Celkový pocit - keď počítam veľa postáv, podrobné opisy, zaujímavý nápad sveta, slovenské prostredie (teda podľa upútavky a mien) - sedí mi to ma Hieronyma.
02.01.2024
Hm...
Nezachytil som ani čo to vlastne bolo za mesto (keď už upútavka upozorňuje že stredoslovenské, asi to chcelo mať význam?), ani aký vplyv má dakanit na lingvistiku, že je tu zrazu na stredom Slovensku nejaká Boterea? Vznik toho špeciálneho štátu by ma pravdupovediac zaujímal viac než zvyšok poviedky, pretože nedáva zmysel, aby sa po strategickú surovinu nenatiahla nejaká veľmoc.
Vlastne som celkovo nepochopil o čo v poviedke išlo, či iba o "prebudenie" hlavného hrdinu (ktoré prevrátilo jeho charakter), alebo skôr o spojenie množstva vecí do zaujímavého prostredia?
Veľa príliš podrobných opisov mi dosť vadilo, čechizmy neboli len v upútavke (obe tváre - opravte ma, ak sa to používa v slovenčine), niektoré postavy mi prišli úplne zbytočné.
Podobne ako pri prvej poviedke, napriek výhradám sa to nečítalo zle, hoci tu bolo priamo pri čítaní dosť otázok, ktoré rušili.
Celkový pocit - keď počítam veľa postáv, podrobné opisy, zaujímavý nápad sveta, slovenské prostredie (teda podľa upútavky a mien) - sedí mi to ma Hieronyma.
02.01.2024
Scarecrow
Páčil sa mi nápad s tajomným kovom, jeho históriou a vysvetlením príchodu monštier do nášho sveta. Celkovo šlo o zaujímavo vymyslený svet. Vadili mi ale už vyššie spomenuté logické chyby. Nebolo vysvetlené ako dvojčatá dostali svoje schopnosti - z tej rudy? A ak áno, tak ako konkrétne?
Prišlo mi zvláštne, že Xaver tak ľahko porazil svoje skúsenejšie dvojča.
Zvyšok príšer dosť rýchlo prijali Xavera ako svojho nového pána aj napriek tomu, že ho nepoznajú, zabil im ich vodcu a zničil proroctvo.
S čechizmami mám pri písaní tiež dosť problém, takže mne osobne až tak nevadia :D
03.01.2024
Páčil sa mi nápad s tajomným kovom, jeho históriou a vysvetlením príchodu monštier do nášho sveta. Celkovo šlo o zaujímavo vymyslený svet. Vadili mi ale už vyššie spomenuté logické chyby. Nebolo vysvetlené ako dvojčatá dostali svoje schopnosti - z tej rudy? A ak áno, tak ako konkrétne?
Prišlo mi zvláštne, že Xaver tak ľahko porazil svoje skúsenejšie dvojča.
Zvyšok príšer dosť rýchlo prijali Xavera ako svojho nového pána aj napriek tomu, že ho nepoznajú, zabil im ich vodcu a zničil proroctvo.
S čechizmami mám pri písaní tiež dosť problém, takže mne osobne až tak nevadia :D
03.01.2024
Hieronymus
Do tohto kola som sa nezapojil, ale tiež tu vidím rovnakú snahu o narvanie románu do rozsahu poviedky ako mám často ja.
Keby sa toto rozpísalo do románu, tak by to bol fajn román, lebo nápad so stredoslovenskou Wakandou sa mi fakt páči, ale nie je to jediný nápad, s ktorým sa tu pracuje a to poviedku dosť prehusťuje. Úplne by stačilo, keby sa rozobral jeden aspekt, ako napr. život v mestskom štáte, prípadne používanie toho kovu. To by to bolo v pohode. Lenže máme tu ešte rôzne monštrá, proroctvo a dvoch súperiacich bratov. Je toho proste priveľa.
V románe by sa to dalo všetko pekne rozvinúť a akokoľvek je záverečný súboj dvoch bratov (a tak nejak celá situácia okolo nich) klišé, stále by sa z toho dalo vytiahnuť niečo silné. Tu sa všetko deje prirýchlo a neuveriteľne.
Potom tu mám nejasnosti. Rudu objavili v inej sfére. Dobre, ale čo je to tá sféra a ako vedeli kde presne majú hľadať? A odkiaľ sa o sférach dozvedeli? Bolo to v tých predsumerských spisoch? Oni mali vtedy papier? Proste som nepochopil ako sa k tej rude dostali.
Potom mi nie je jasné aké silné sú vlastne monštrá, lebo keď sa prvý raz objavili, tak ich hneď potlačili. Nie na úrovni štátu, ale mesta. A potom ich vedeli vcelku účinne tlmiť, až sa neviem čo stalo a zrazu im museli podhadzovať ľudské obete. Na druhej strane brali monštrá tých, čo ich s nimi bojovali ako čisté žrádlo a nie hrozbu, tak nechápem ako to, že neovládli celé mesto. Kvôli dakanitu to byť nemohlo, lebo získali spolu s monštrami, tak ten proti nimi použiť nevedeli. Neviem no.
A sa ako to podarilo, že ten štát vznikol tak rýchlo?
Čiže nápad super, ale bolo tam toho priveľa a na tom to aj nakoniec padlo.
04.01.2024
Do tohto kola som sa nezapojil, ale tiež tu vidím rovnakú snahu o narvanie románu do rozsahu poviedky ako mám často ja.
Keby sa toto rozpísalo do románu, tak by to bol fajn román, lebo nápad so stredoslovenskou Wakandou sa mi fakt páči, ale nie je to jediný nápad, s ktorým sa tu pracuje a to poviedku dosť prehusťuje. Úplne by stačilo, keby sa rozobral jeden aspekt, ako napr. život v mestskom štáte, prípadne používanie toho kovu. To by to bolo v pohode. Lenže máme tu ešte rôzne monštrá, proroctvo a dvoch súperiacich bratov. Je toho proste priveľa.
V románe by sa to dalo všetko pekne rozvinúť a akokoľvek je záverečný súboj dvoch bratov (a tak nejak celá situácia okolo nich) klišé, stále by sa z toho dalo vytiahnuť niečo silné. Tu sa všetko deje prirýchlo a neuveriteľne.
Potom tu mám nejasnosti. Rudu objavili v inej sfére. Dobre, ale čo je to tá sféra a ako vedeli kde presne majú hľadať? A odkiaľ sa o sférach dozvedeli? Bolo to v tých predsumerských spisoch? Oni mali vtedy papier? Proste som nepochopil ako sa k tej rude dostali.
Potom mi nie je jasné aké silné sú vlastne monštrá, lebo keď sa prvý raz objavili, tak ich hneď potlačili. Nie na úrovni štátu, ale mesta. A potom ich vedeli vcelku účinne tlmiť, až sa neviem čo stalo a zrazu im museli podhadzovať ľudské obete. Na druhej strane brali monštrá tých, čo ich s nimi bojovali ako čisté žrádlo a nie hrozbu, tak nechápem ako to, že neovládli celé mesto. Kvôli dakanitu to byť nemohlo, lebo získali spolu s monštrami, tak ten proti nimi použiť nevedeli. Neviem no.
A sa ako to podarilo, že ten štát vznikol tak rýchlo?
Čiže nápad super, ale bolo tam toho priveľa a na tom to aj nakoniec padlo.
04.01.2024
BlackTom
Palúčanská nemocnica - Liptovský Mikuláš? 🙂
Čechizmy mi nevadia v tejto, ani v iných poviedkach, predsa-len sme boli x-rokov jeden štát, skôr ma štvú prevzaté výrazy z angličtiny, ktoré tak samozrejme prenikajú do nášho jazyka... Túto obsesiu čechizmami dobre vystihuje čechizmus "hnidopišstvo" 😀
Inak súhlasím, prospelo by tomu menej motívov a tým pádom by bol záver údernejší. Autor sa už zjavne blížil skôr novele, len si to neskoro uvedomil...
14.01.2024
Palúčanská nemocnica - Liptovský Mikuláš? 🙂
Čechizmy mi nevadia v tejto, ani v iných poviedkach, predsa-len sme boli x-rokov jeden štát, skôr ma štvú prevzaté výrazy z angličtiny, ktoré tak samozrejme prenikajú do nášho jazyka... Túto obsesiu čechizmami dobre vystihuje čechizmus "hnidopišstvo" 😀
Inak súhlasím, prospelo by tomu menej motívov a tým pádom by bol záver údernejší. Autor sa už zjavne blížil skôr novele, len si to neskoro uvedomil...
14.01.2024
Lucika
Nuž, pre mňa bol toto čistý chaos. Veľmi ťažko sa mi to čítalo, niektoré vety boli zbytočne dlhé. Poletujúce vločky sa zmenili na bezvetrie. To by asi bolo vhodnejšie napísať inak, ale to je drobnosť. Opis vlkolaka podľa mňa nebol úplne šťastný, pôsobilo to dosť chaoticky, taká zmes častí rôznych zvierat. Starec so slepými očami mal v jednej chvíli dve tváre, aspoň tak to znelo, ale asi to teda mali byť líca alebo čo.
Ozaj, ešte aj tie grécke mená. Nepasovali mi tam.
Keď starec rozprával o dakanite, povedal, že je vedec a že sa toho zúčastnil, ale vzápätí dodal, že je iba historik a lingvista.
Koniec bol slabý. Týpek nevedel vôbec nič o svojom pôvode a zrazu sa jeho schopnosti prejavili a len tak porazil brata, ktorý v tom lietal dlhšie.
Takto. Nápad nebol zlý, práve naopak, len by to chcelo na tom poriadne zapracovať. Je to určite námet na román, kde sa dá viacej venovať charakterom postáv (a napríklad rozpísať sa o tom, ako Xaver objavil svoje schopnosti, ako sa s tým celým popasuje a podobne) a taktiež histórii (ako sa niekomu z malého stredoslovenského mestečka podarilo získať dakanit a ako vznikla Boterea). Na poviedku toho bolo až príliš veľa na jednom mieste.
16.01.2024
Nuž, pre mňa bol toto čistý chaos. Veľmi ťažko sa mi to čítalo, niektoré vety boli zbytočne dlhé. Poletujúce vločky sa zmenili na bezvetrie. To by asi bolo vhodnejšie napísať inak, ale to je drobnosť. Opis vlkolaka podľa mňa nebol úplne šťastný, pôsobilo to dosť chaoticky, taká zmes častí rôznych zvierat. Starec so slepými očami mal v jednej chvíli dve tváre, aspoň tak to znelo, ale asi to teda mali byť líca alebo čo.
Ozaj, ešte aj tie grécke mená. Nepasovali mi tam.
Keď starec rozprával o dakanite, povedal, že je vedec a že sa toho zúčastnil, ale vzápätí dodal, že je iba historik a lingvista.
Koniec bol slabý. Týpek nevedel vôbec nič o svojom pôvode a zrazu sa jeho schopnosti prejavili a len tak porazil brata, ktorý v tom lietal dlhšie.
Takto. Nápad nebol zlý, práve naopak, len by to chcelo na tom poriadne zapracovať. Je to určite námet na román, kde sa dá viacej venovať charakterom postáv (a napríklad rozpísať sa o tom, ako Xaver objavil svoje schopnosti, ako sa s tým celým popasuje a podobne) a taktiež histórii (ako sa niekomu z malého stredoslovenského mestečka podarilo získať dakanit a ako vznikla Boterea). Na poviedku toho bolo až príliš veľa na jednom mieste.
16.01.2024
Olex
Ahoj,
začítala som sa do príbehu, zaujímavé prostredie, hlavná postava. Od doby, keď sa tam objavili monštrá, akoby to bol iný príbeh. Už som sa nedokázala sústrediť, príliš veľa postáv a chaos. Asi by to chcelo rozsiahlejšie spracovanie. Záverečná veta bola pôsobivá. psanec = štvanec
27.01.2024
Ahoj,
začítala som sa do príbehu, zaujímavé prostredie, hlavná postava. Od doby, keď sa tam objavili monštrá, akoby to bol iný príbeh. Už som sa nedokázala sústrediť, príliš veľa postáv a chaos. Asi by to chcelo rozsiahlejšie spracovanie. Záverečná veta bola pôsobivá. psanec = štvanec
27.01.2024
Martin Hlavňa
Nápad bol výborný je to výborný, ale spracovanie dosť zamotané. Veta s 99 slovami ma dosť zmiatla. Mala asi za cieľ vytvoriť atmosféru, ale úprimne stačila by polka informácií a bolo by toho dostatok. Drvivú časť príbehu som bol zmätený a ťahalo sa mi to. Z logických súvislostí absolútne nechápem, ako neskúsený "tvor" v sebe zrazu prebudil čarovnú moc, nič sa nemusel naučiť a dokázal poraziť svoje dvojča, ktoré celý život trénovalo a stalo sa pánom všetkých monštier v meste.
29.01.2024
Nápad bol výborný je to výborný, ale spracovanie dosť zamotané. Veta s 99 slovami ma dosť zmiatla. Mala asi za cieľ vytvoriť atmosféru, ale úprimne stačila by polka informácií a bolo by toho dostatok. Drvivú časť príbehu som bol zmätený a ťahalo sa mi to. Z logických súvislostí absolútne nechápem, ako neskúsený "tvor" v sebe zrazu prebudil čarovnú moc, nič sa nemusel naučiť a dokázal poraziť svoje dvojča, ktoré celý život trénovalo a stalo sa pánom všetkých monštier v meste.
29.01.2024
BlackTom
So všetkým vyššie uvedeným úplne súhlasím. Poviedka bola osekávaná, príliš veľa motívov vyšumelo do prázdna; hoci nakoniec malo byť všetko vysvetlené, nebol už nato priestor a ostalo len torzo.
Vďaka za tie nemnohé slová chvály a ak sa to napriek všetkému niekomu bude páčiť, môže si navodiť atmosféru niektorým z albumov, ktoré som pri písaní počúval:
Joy Division - Unknown Pleasures; The Chameleons - Script of the Bridge; Sisters of Mercy - First and Last and Always; Ikon - In the Shadow of the Angel...
06.02.2024
So všetkým vyššie uvedeným úplne súhlasím. Poviedka bola osekávaná, príliš veľa motívov vyšumelo do prázdna; hoci nakoniec malo byť všetko vysvetlené, nebol už nato priestor a ostalo len torzo.
Vďaka za tie nemnohé slová chvály a ak sa to napriek všetkému niekomu bude páčiť, môže si navodiť atmosféru niektorým z albumov, ktoré som pri písaní počúval:
Joy Division - Unknown Pleasures; The Chameleons - Script of the Bridge; Sisters of Mercy - First and Last and Always; Ikon - In the Shadow of the Angel...
06.02.2024