Ava sa s povzdychom vystrela a pokrútila hlavou, aby uľavila stuhnutej krčnej chrbtici. Potom vrátila pozornosť k tvorovi na pracovnom stole.

Bol proste nádherný. Strieborná pokožka sa mu zdravo leskla, hlboké modré oči sa vo svetle lampy trblietali. No Ava mu aj tak, ani po hodinách sústredenej práce nevedela vdýchnuť život.

Opäť ho chytila do oboch rúk, zavrela skutočné oči a skúmala ho tými vnútornými. Mysľodláto, komplikované zariadenie, ktoré mala pripevnené na predlaktiach, tvorilo most medzi jej mysľou a skutočnosťou a formovalo hmotu podľa jej predstáv. Prstami prešla tvorovi po chrbte, od hlavy až po krivku chvosta, vyhladila drobné nedokonalosti, vyskúšala to i ono. Stále bez úspechu.

Odtiahla sa a už po miliónty raz k sebe pritiahla kôpku rozpadajúcich sa kníh starších než civilizácia, hoci príbehy z nich vedela už takmer naspamäť. Čítala si ich dookola od začiatku projektu, odkedy dostala úlohu zrekonštruovať prvého tvora z dávnych čias. Niektorí sa jej darili lepšie, s inými to šlo ťažšie. Ale ona na to príde. Chce to len trochu času a úsilia.

Staré pramene si dosť odporovali, najviac pomohla tenká knižočka s názvom V lesnej ríši rozprávajúca o starom konflikte medzi ľuďmi a lietajúcimi zlomyseľnými škriatkami. Práve opis spôsobov, ktorými sa od ľudí líšili, ju priviedli k prevratnému nápadu.

Chytila svoj model tvorčeka do obidvoch rúk, zhlboka sa nadýchla, zamerala sústredenie.

Škriatok sa s veselým chichotom rozbehol po stole. Kým sa ho Ave podarilo chytiť, rozbil niekoľko pohárov, rozhádzal knihy a takmer rozbil podstavec, na ktorom ho vyrábala. Ani sa nevládala hnevať. Správal sa presne tak, ako mal.

Zavrela ho do pohára naplneného špeciálnou tekutinou, kde bude oddychovať, až kým nenadíde jeho čas.

Potom s obrovským zadosťučinením odškrtla položku v zozname a pustila sa do ďalšej úlohy.

„Víla. Drobný okrídlený tvor žijúci v kvetinách…“

*****

Pod hustými korunami stromov vládlo pološero, vo vzduchu sa miešali vône rôznych rastlín a mokrého lístia, do šumu vetra sa miešalo čvirikanie, klepkanie a hlasy lesných tvorov.

Ava hrdo viedla skupinu detí po lesnom chodníku.

„Takto vyzerali lesy na Zemi pre miliónmi rokov,“ vysvetľovala. „Bohatú flóru a faunu, čiže?“

„Rastliny a zvieratá,“ zanôtili deti jednohlasne.

„… výborne! Rastliny a zvieratá sme zrekonštruovali podľa rôznych písomných zdrojov. Ľudia mali ich anatómiu i zvyky podrobne zaznamenané. Výnimku tvoria magické tvory… aha, tu je jeden z nich… Potichu, nevyplašte ho.“

Cez cestu im prebehol jednorožec, so srsťou bielou ako sneh.

„… o magických tvoroch sa zachovali väčšinou len nekvalitné zdroje vo forme príbehov. Napriek tomu sa nám ich po úpornom úsilí tiež podarilo priviesť k životu. Kľúčom bolo, keď som našla informáciu o existencii mágie, ďalšej fyzikálnej sily. Keď som ju pochopila, zistila som, že mysľodlátom sa magické stvorenia formujú ešte jednoduchšie ako tie bežné…“

Chvíľku ďalej vysvetľovala o spojení čarov a viery v magické tvory, ktoré ich môžu priviesť k existencii, ale látka bola na deti ešte príliš komplikovaná.

A tak ich zaviedla na ďalšie zastávky prehliadky. Trávnatý ekosystém, lúku, s kolóniou priateľských víl a aj do dediny škriatkov, svojich obľúbencov. Najskôr však musela návštevníkov upozorniť, že si majú dávať pozor na osobné veci, pretože títo čarodejní nezbedníci majú neuveriteľne dlhé prsty.

Neskôr večer, keď exkurzia odišla, Ava ešte raz prešla lesom a všetko skontrolovala. Nádhera. Ku koncu návštevy xydonským deťom úžasom svietili všetky tri očká a od vzrušenia sa im triasli tykadielka.

Keď jej rasa, našla Zem, planéta bola v strašnom stave. Zdevastovaná po ekologickej katastrofe a vojnách, po inteligentnej civilizácii ostali len stopy. Ale stačilo nájsť pôvodné pramene a vyhrnúť si rukávy. Xenopaleoekológia je tá najkrajšia práca na svete, rekonštruovať mŕtve planéty a vracať na ne život, na nerozoznanie od toho pôvodného.