„To tak strašne štípe!“ držal si zaslzené oko muž v pyžame. Ležal v posteli pri tlmene hučiacej televízii. Na hrudi mu rozkročmo sedela drobná, okatá bytosť s mušími krídlami a tvárila sa veľmi nešťastne.

„Mňa to tak strašne mrzí!“ opakovala bytosť plačlivo a roztrasenými rúčkami zaväzovala malé vrecúško. Zdalo sa, že práve odtiaľ sa vysypal jemný prach pokrývajúci mužovu tvár, vlasy, vankúš, nočný stolík a aj na zem toho trochu padlo.

„Ako to môže tak bolieť? Veď to je týranie!“ plakal muž už úplne otvorene.

„Muselo som to zle pomlieť! Alebo sa mi tam niečo primiešalo! Ja neviem! Ja som im vravelo, že nie som pripravené!“ bránila sa bytosť.

„Nemôžeme to nejako vypláchnuť a skúsiť znova?“ plakal ďalej s nádejou v hlase.

„Nie!“ vykríkla bytosť a hrmotne plesla svoje útle dlane na viečka svojej obete. „Keď sa proces raz spustí, nesmieme to prerušiť! Nikdy by si už…“

Muž upadol do tvrdého spánku a úplne prepočul zvyšok vety: „...nelietal v snoch.“

* * *

Vždy, keď jeden z Tvorcov stratí fantáziu, zomelú ho na hviezdny prach. Časť sa zapojí do kolobehu vesmíru nanovo a časť si ukradnú snoví škriatkovia. Niežeby im to niekto dovolil, ale brániť bytostiam, ktoré na to majú nos, je komplikované.

„Nejde to,“ priznal bez zaváhania. „Vôbec nič mi nenapadá. Naposledy som napísal len dve slová. Mali byť začiatkom vety, ale ďalej som sa už nikdy nedostal.“

„Boli to dobré slová?“ skúšal ešte hľadať cestu Čitateľ. Jeho úlohou bolo Tvorcov sledovať a súdiť. Vedel byť aj oporou a múzou, ale stále častejšie sa stával katom. Akoby čím dlhšie bolo dielo Tvorcov, tým ťažšie prichádzali s novými nápadmi. Čitateľa to rozčuľovalo. Čakať na novú kapitolu vesmíru miliardu rokov je tak trochu cez čiaru.

Tvorca s prázdnym pohľadom neodpovedal. Zasekol sa na pol ceste medzi utvorenou myšlienkou a jej vyslovením.

Čitateľ vzdychol. Ďalší sľubný autor skončí ako stavebný materiál… Potrvá jednu-dve večnosti, kým sa z prázdnoty zrodí nový nápad a spolu s ním nový Tvorca. A tohto mal špeciálne rád. Písal o čiernych dierach, prázdnotách tesne za hranicou vnímania. Každá ďalšia kapitola sľubovala, že sa už-už pozrú za horizont udalostí.

„Čo keby sme skúsili niečo iné?“ dostal Čitateľ nápad. Eóny hltania príbehov občas dokázali nakopnúť.

Tvorca zavrel otvorené ústa. V prázdnych očiach sa mu zjavila nádej.

„Čo keby si si našiel kúsok vesmíru, ktorý si kedysi napísal? Nie jeden zo svojich obľúbených, ale práve naopak. Jeden z tých, u ktorých pochybuješ či malo vôbec zmysel ho vytvoriť. A nájdi v ňom bod v čase, ktorý si takmer nepamätáš, nech je už skôr pocitom, než spomienkou. A keď tam budeš, hľadaj planétu. Bez života, takmer nehybnú, to je dôležité!“

„Mám,“ zašepkal Tvorca ticho.

„Dobre, výborne!“ povzbudzoval Čitateľ. „Chcem, aby si sa venoval jednému jedinému zrnku piesku na planéte. Náhodne si zvoľ si akékoľvek. Nespusť z neho zrak. Kam sa odkotúľalo? Čím sa stalo? Kam letí?“

„Ako dlho ho mám pozorovať?“

„Kým zase nenájdeš chuť tvoriť,“ uzavrel Čitateľ.

* * *

Prúd vody vyplavil drobné zrnko z oka muža. Jeho úľava bola nekonečná. Keď bude mať nabudúce problém so spánkom, skúsi radšej teplé mlieko s medom.