Vlak s číslom 46 odchádza o ôsmej hodine.

,,Je dnes nejaký sviatok?” spýtala sa dievčina okoloidúcej ženy. Tá sa s opovrhujúcim pohľadom na sekundu zastavila, aby na dievčinu zazrela, a naďalej pokračovala vo svojej ceste bez slova.

Vlak s číslom 46 vždy odchádza o ôsmej hodine.

Dievčina sa zamračila a začala sa obzerať po vlakovej stanici, hľadajúc hodiny. Čoskoro uvidela veľké nástenné hodiny – nahlas tikali a ukazovali čas 20.43.

Vlak s číslom 46 tam už mal dávno byť.

Toto pomerne nižšie dievča si už po niekoľkýkrát odhrnulo ofinu z čela a obzrela sa po poloprázdnej vlakovej stanici. Poznala ju od srdca, navštevovala ju skoro každý deň, ale tentokrát jej tam niečo nesedelo. Mala pocit, že sa stále len mračí a tak obočie vyrovnala.

Prešľapla z nohy na nohu a rozmýšľala, že si zavolá taxík. Stálo by ju to kopec peňazí, ale potrebovala sa dostať za starkou v ďalekej obci. Sľúbila jej, že ju ešte v ten deň navštívi ale zadržal ju klient v práci a tak sa omeškala.

,,Mešká, čo?” začula zrazu. Keď sa otočila, uvidela postaršieho pána opretého o vychádzkovú palicu.

,,Asi.” odpovedala neisto. Chcela sa vyhovoriť, že potrebuje ísť na záchod a vyhnúť sa mu, ale bála sa, žeby prišiel omeškaný vlak.

,,Kam cestuješ?” spýtal sa.

,,Len kúsok.” odpovedala opäť vyhýbavo a obzrela sa po stanici. Neďaleko nej stálo dievča v jej veku a tak venovala pánovi pochabý úsmev a vydala sa za ňou. Nenápadne si vedľa nej sadla a prehliadla si ju. Dievča jej prišlo povedomé. Začala rozmýšľať odkiaľ ju pozná, ale prúd jej myšlienok prerušil prichádzajúci vlak.

Keď doňho nastúpila, neznámo-známe dievča si sadlo vedľa nej. Vlak bol plný a tak za tým dievčina s ofinou nehľadala skrytý význam a radšej sa len pozerala z okna do temnoty.

Išli už nejakú chvíľu ale zatiaľ si cestujúci nevypočuli ospravedlnenie od rušňovodiča. Čo ale dievča trápilo viac bolo, že to nikoho iného netrápilo. Vyzeralo to, akoby si nič zvláštne nevšimli, aj keď vlak meškal skoro hodinu.

Dievčina mala plnú hlavu myšlienok a potrebovala sa prejsť po čerstvom vzduchu. Vyšla teda na chodbu vlaku a chystala sa otvoriť okno, avšak zastavil ju hlas:

,,To by som nerobila.” Dievčina sa za hlasom otočila a uvidela dievča zo stanice a neskôr zo vedľajšej sedačky.

,,Hm?” od prekvapenia sa zmohla len na to.

,,Neotváraj to okno.”

,,Prečo?” dievčinu rozbolela hlava. Celý večer jej prišiel neuveriteľne zvláštny - nič nedávalo zmysel.

,,Naozaj chceš vedieť?” spýtalo sa dievča. Bolo o pár centimetrov vyššie ako dievčina s ofinou a tvárila sa trochu hrozivo. Dievčina ani veľmi nechcela, ale neopovážila sa tomu dievčati ponuku odmietnuť a tak len prikývla.

,,Tak poď.” povedalo dievča a dievčina s ňou šla.

Chodbami vlaku sa čoskoro dostali ku záchodom. Bolo tam troje dvier, jedny z toho neoznačené. Samozrejme, dievča otvorilo práve tie a vošlo. Dievčina ju ihneď nasledovala.

Ocitli sa v tmavej miestnosti, nad ich hlavami žiarila stará žiarovka, ktorá občas zapraskala.

,,Koľko je hodín?” spýtalo sa vyššie dievča. Dievčina vytiahla mobil a ukázala jej displej, ktorý ukazoval čas: 21.04.

,,Za minútu tam budeme.” oznámilo dievča.

,,Kde budeme?” spýtala sa dievčina unavene a zo zvyku si upravila ofinu na zarosenom čele. Bolesť hlavy neprestávala.

,,Na prestupnej stanici.” dievča odvetilo tajomne a usmialo sa na dievčinu.

Tá nemala silu na ďalšie otázky a tak len zamrmlala tiché “okej” a zatvorila oči.

O spomínanú minútu ju prekvapilo cinknutie. Oči otvorila, ale stále ju obklopovala tma. Vyššie dievča otvorilo dvere a vyšlo von. Dievčina ju opäť poslušne nasledovala, očakávala, že vyjdú na chodbu vlaku, ale prekvapilo ju, že sa nachádzajú na vlakovej stanici. Nie hocakej vlakovej stanici – ale stanici takmer identickej tej, z ktorej vyrazila. Obzrela sa a začala si uvedomovať, že detaily sa líšia. Veľké nástenné hodiny stále nahlas tikali, ale vyrobené boli z bronzu a nie dreva. Tá istá zmena nastala aj pre lavičky - okrem zmeny zloženia boli taktiež honosnejšie. Podlaha bola vyleštená, okná umyté, odpadky upratané. Stanica bola taktiež okrem tejto dvojice prázdna.

,,Prestupná stanica?” spomenula si zrazu, keď bolesť hlavy zrazu prestala.

,,Vitaj.” odpovedalo vyššie dievča s úsmevom.

,,Kde presne sa nachádza - my nachádzame?”

,,Na mape toto miesto nenájdeš. Som si istá, že ťa drahá Sárka dostatočne na dnešný deň pripravila, tak sa nepýtaj zbytočnosti.”

,,Sárka? Moja babka je Sára.”

,,No ty si šikovná. Teraz poď, predtým ako zajtra začneš svoj prvý deň, ti to tu musím poukazovať.” dievča sa opäť usmialo.

,,Počkaj. Takže, nachádzame sa na nejakom magickom mieste, ktoré sa na mape nedá nájsť, a o ktorom mi moja babka mala dávno povedať. Je tu jeden háčik. Moja stará mama má problémy s pamäťou už roky a preto ma nepripravila na túto úžasnú výpravu. Môžem sa spýtať, prečo som vôbec tu?” dievčina povedala a zamračila sa.

,,Si tu preto, aby si-” dievča začalo, ale dievčina ju prerušila:

,,Nechaj ma hádať: Svet je v nebezpečenstve a ja jediná ho môžem zachrániť. Taktiež mi prezradíš, že mám od narodenia zázračné schopnosti. Je to tak?” dievčina znechutene povedala.

,,Nachádzaš sa na Prestupnej stanici. My, ktorí tu pracujeme, pomáhame strateným dušiam prestúpiť do nových životov. Ako metaforu máme vlaky; nastúpiš naňho a s našou pomocou vystúpiš na správnej zastávke. Svet neumiera a určite nepotrebuje tvoje spasenie. Si tu, pretože tvoja rodina v tejto oblasti pracovala už storočia, ale vidno, že ty nie si tejto pozície hodná. Radšej si pracovala, ako šla za svojou starou mamou a starého pána, ktorý chcel len rozhovor si odignorovala. Možno nie si zlý človek a preto dostaneš druhú šancu. Choď a ži si svoj život. Ak budeš tejto pozície hodná, nájdeme si ťa.”

Dievčina onemela. Zažmurkala, obzrela sa po stanici a na dievča pred ňou, potom len tma. Keď opäť uvidela svetlo, stála na stanici, ktorú tak verne poznala a práve prichádzal vlak. Nástenné hodiny z dreva nahlas tikali a ukazovali čas osem hodín.

Nesúhlasne si odfrkla a nastúpila na vlak. Vedela, že tentokrát sa počas cesty nudiť nebude – bude mať nad čím rozmýšľať.