Bolo deväť desať. Rýchlik do Šurian ide o deväť osemnásť. V Šuranoch prestúpi na iný vlak.

Za osem minút sa musí dostať na hlavnú stanicu a ešte je len na Hoďžovom námestí. To nijako nestíha. Nervózne dupala nohou. Spolusediaci si ju znechutene prezeral. Určite si myslel, že potrebuje svoju dávku, alebo si ju dala priveľkú. A možno si myslel, že má počiatočné štádium Parkinsona. Toto bol jej porblém odjakživa. Stale premýšľala čo si o nej myslia iní, ako ju vnímajú, a čo jej odpovedia. Nijako sa toho nedokázala zbaviť ani po absolvovaní trojročnej psychoterpie u troch psychoterapeutov. Jedným z nich bola ona sama. Ale to bolo teraz jedno, lebo musí stihnúť vlak do Šurian.

Šurany sú skvelé. Keď tam bola prvýkrát, spýtala sa jednej mladej mamičky čo sa v Šuranoch dá vidieť. Hrdo odvetila, že tu majú Pepco a Lidl. V Pepcu si nakúpila plátna, ktoré v hlavnom meste nevidela a v Lidli konečne dostala tie správne Sushi, ktoré je v Bratislavsklých Lidloch jednostaj vypredané. Šurany sú fasa a musí sa tam dostať presne za sedem minút a tridsaťšesť sekúnd.

“Nasledujúca zastávka Pod stanicou.”

Sedem minút a sedem sekúnd. Autobus nie a nie sa rozbehnúť. Presne sedem minút. Bus sa konečne pohol a čudujsasvete išiel. Samozrejme, že sa zastavil na prechode. Šesť minút a tri sekundy. Ešte musí prestúpiť na deväťdesaittrojku. Možno bude mať vlak meškanie, ale ak nie, zastávka s ex názvom SAV sa premení na Šurany a stane sa jej prestupnou stanicou.

Bus sa pohol presse o osem sekúnd. Zastal na zastávke a vypľul ju spolu s ďaľsími nervózními cestujúcimi, okrem iného aj s jej spolucestujúcim, ktorý si ju naposledy obzrel a ukázal jej prostredník. Dneśní chlapi. Mala obrovské šťasite, lebo deväťdesiattrojka išla hneď vzápätí. Ale koho dnes zaujíma čítať o mentálnej hromadnej doprave?

Na hlavnej stanici vystúpila za dve minúty a utekala si kúpiť lístok. Rad sa tiahol až ku stánku s Kebapom. Skúsila šťastie na poschodí. Štyri rady sa stretli urpostred, kde sa strhla hádka a bitka kto z koho. Kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Všetky oči sa upierali uprostred davu, tak sa nenápadne včlenila do kolektívu a za pár sekúnd bola na rade. Zosrávali dve minúty a šesť sekúnd, keď v tom ohlásili meškanie rýchliku. Zotrela si pot z čela, zhrabla listok a strednou chôdzou sa vybrala na nástupištie. Vlak meškal desať minút. Ľudia na peróne zatínali päste, hromžiac a sťažujúc sa na všetko.

Posadila sa do kupé a až vtedy si uvedomila, že nestihne ďaľsí vlak. Šlak aby to trefil! Celú cestu bude nervózna. Nervózne si z ruksaku vybrala jedlo a nervózne ho konzumovala. Potom si nervózne otvorila knihu a ešte nervóznejšie čítala. Ľudia oproti nej sa na ňu nervózne pozerali. Slnko svietilo nervózne a vlak sa nervózne hýbal, háďžuc ju zo strany na stranu. Chlap oproti nervózne ťukal do mobilu. Žena vedľa neho si ju nervózne prezerala. Kto vie čo si myslela? Dieťa vedľa nej sa nervózne hralo s akýmsi nervóznym plyšákom. Niekto si odkašľal, druhý kýchol, tretí si prehodil nohu. V kupé bolo dusno a teplo. Dvere boli zatvorené.

Po istom čase ju tlačil ju močový mechúr, tak zamierila na toaletu. Dvere vyzerali rovnaké ako vśetky ostatné čo doposiaľ videla. Ako ich otvorila, prepadla sa do tmy. Svetlo nefungovalo. Nechcelo sa jej vlastnými rukami nahmatať záchodovú misu, ale inú možnosť nemala. Vypustila zo seba nadbytočnú tekutinu a plyny, a snažila sa nahmatať gombík na spláchnutie. Keď sa jej to konečne podarilo, ocitla sa inde. Že by už bola v Šuranoch? Odporne to tu páchlo a bolo tu šero. Keď si jej oči naň privykli, všade navôkol videla záchodové misy a splachovače. Kam dovidela, všetky talety boli otvorené a v nich… Smrad bol neznesiteľný, ale zároveň vábivý. Ticho ako v hrobe zrazu preťalo spláchnutie, ktoré zaznelo kdesi zo zadu. Padla jej sánka. Niekto tu bol s ňou. Zbystrila zrak, ale nikoho nevidela. Čo to má znamenať? Kde je vlak? Prečo je medzi hajzlami? Nato počula ako na druhej strane niekto ští. Rozbúchalo sa jej srdce. Boli dvaja, ale nevidela ani jedného. Z tmy v diaľke vpredu sa čosi vynorilo. Bolo to čierne. Nedokázala to identifikovať, ale keď sa to pohlo, videla, že to má dve nohy. Potom s�

vynorila tretia, štvrá, piata…bol to pavúk. Gigantický hajzlový pavúk. Na mieste zamrzla, zablokovala sa, vypla. Chce ju zožrať. Bol väčší ako ona. Nemá šancu ho spláchnuť.

“Nasledujúca stanica Galanta,” ozvalo sa kdesi zhora a ona sa prebudila. Cúvala dozadu, no narazila do misy. Pavúk kráčal k nej pripravený na predjedlo. Už nikdy nepôjde vlakom a nie do Šurian. Aj ten típek zo zonamky bol zo Šurian a bol to hajzel. Svelto zablikalo a pavúk na chviľku zmizol. Ktosi vypustil vetry a nato spláchlo. Svelto sa zažalo. Pavúk sa vrhol na toaletnú misu, lenže tá sa pod ním zlomila. Na zemi boli hovná. Smrdelo to horšie ako sračky. Pavúk sa nasýtil a pokračoval smerom k nej. Toalety s�

pod ním łamali.

“Nasledujúca stanica Šala.” Blížia sa Šurany, hysteričila. Pozrela sa na mobil. Mala málo času. Sadla si na misu a vypustila nadbytočné dekagramy. Nebol čas sa utrieť a nebolo ani čím. Rozbehla sa preč. Pavúk bol okamžite pri jej exkrementoch a naďžgával sa pochuteninou. Na chvíľu mala od neho pokoj. Teraz musí vymyslieť ako sa dostať naspäť do vlaku. Must nájť ten správny záchod. To bude trvať veky, veď ich je tu tisíce. A čo ten pavúk? Nejedla toľko, aby nasýtila každú misu.

“Nasledujúca stanica Šurany.”

“Ježiš,” zakričala, ale žiadny hlas zo seba nevydala. Bola vo vákuu, preto vôbec necítila pohyb vlaku. “Pavúk ma zožerie.” Akonáhle to nemo vykríkla, oproti nej sa objavil mega šváb ani čoby vstal z mŕtvych. Ak mu nedá jesť, podí si ju ako jednohubku. Keby našla ten správny hajzel, možno by sa vrátila naspäť do vlaku a stihla by včas vystúpiť, rekapitulovala. Zavrela oči, čakajúc na svoj koniec.

“Nasledujúca stanica Podhájska.” Šurany bola prestupná stanica. Smrť je prestupná stanica a ona sa posrala od strachu. Šváb sa nakŕmil.