Byť vdovou nie je až tak hrozné. Aspoň podľa Jankinej matky. Lenže keď ste čarodejnica, nič nie je až tak hrozné, ako pre obyčajných ľudí. A ešte k tomu dosť pomôže aj to, keď bol váš manžel miliardár a zároveň aj tyran. Peniaze zdedené po smrti potešia a ten trkvas vám ani nechýba.

Janka s matkou súhlasila. Otca si nepamätala. Zomrel, keď mala rok. Podľa toho čo o ňom počula, šlo o uhladeného, na verejnosti šarmantne vystupujúceho gentlemana. No v súkromí sa menil na surového a pomstychtivého muža. Nebyť matkiných schopností, dopadla by ako tie ženy, ktoré podľahli jeho falošnému čaru pred ňou. Zlomené na tele aj na duši, bez šance vyhrať akýkoľvek súdny spor. Bolo jedno, koľko mali proti nemu dôkazov. Tučné obálky v sudcovej schránke vždy zabezpečili hladký chod pojednávania v prospech tyrana.

Bolo teda iróniou osudu, keď si Janka našla podobného manžela? Všetkými uznávaný, elegantný, mladý muž. Vlastnil niekoľko ropných rafinérií, takže peniaze naberal lopatou. Sem tam hodil nejaký peniaz aj na charitu, aby si vylepšil svoj image. Preto niet divu, že historky, ktoré o ňom kolovali, považovala väčšina ľudí za výmysly hysterických žien. Žien, ktoré končili v nemocniciach a na psychiatrických ústavoch.

Lenže Janka, našťastie a na rozdiel od zvyšku žien, zdedila matkine schopnosti. Po tom čo jednu noc na vlastnej koži zistila, že sa jedná o brutálneho násilníka, vedela, že sa rozhodla správne. Rany jej starosti nerobili. Stačilo namiešať správny elixír a cez noc sa všetky zahojili. Hneď ráno primiešala svojmu milencovi do kávy pár kvapiek nápoja lásky a už bol len jej.

Nasledujúcich pár mesiacov bol jej priateľ v súkromí ako vymenený. Bol pozorný, venoval sa jej, kupoval jej darčeky. Ruku už na ňu nevztiahol.

Janka musela dávku postupne zvyšovať, ak chcela dokončiť svoj plán. Nesmela to ale spraviť prirýchlo. Ak by ju požiadal o ruku týždeň po tom, čo spolu začali chodiť, bolo by to podozrivé. Preto počkala rok, kým dávku konečne navýšila do potrebnej koncentrácie.

Po svadbe počkala, kým sa im narodí dieťa. Vďaka pár rituálom zabezpečila, že to bude dievčatko. Dala jej meno Júlia.

Rok po narodení dcérky, pridala manželovi do kávy okrem nápoja lásky aj kvapku nového elixíru. Jednalo sa o rodinný recept, ktorý sa v ich rodine dedil z matky na dcéru už desiatky generácií.

Keď ju muž to ráno pobozkal, úsmev, ktorý na neho vykúzlila, bol po dvoch rokoch prvý krát úprimný. Sledovala ho ako vyšiel z bytu a zabuchol za sebou dvere. Teraz už stačilo len čakať. Bola zvedavá, ako skončí. Elixír náhodnej smrti totiž neovplyvňoval len toho, kto ho požil. Ovplyvňoval aj blízke okolie. Nezomrie nikto iný, to nie. No človek nikdy nevedel, akú smrť spôsobí tomu, kto ho vypil. Mohol spáchať samovraždu. Mohla na neho spadnúť lešenie okolo ktorého šiel. Jankinmu otcovi spôsobil smrť dokonca exkrement vtáka, ktorý ho vypustil priamo na čelné sklo jeho auta, keď sa v ňom rútil rýchlosťou stošesťdesiat kilometrov za hodinu. Pre rozsiahly fľak si nevšimol zákrutu, a zrútil sa z kopca.

Janka pohladila Júliu po vláskoch. „Raz sa ten recept naučíš aj ty,“ prihovorila sa jej. „Budeš pokračovať v tradícii, rovnako ako ja, tvoja babka a všetky ženy v našej rodine. Musíme chrániť a pomstiť tie, ktoré to samé nedokážu. Takýto muži si totiž nezaslúžia žiť.“

Bábätko natešene zvýsklo a zamávalo vo vzduchu pästičkami.