Nová Práca Prepláca
Osoba na lavičke stretne tlupu priemerných Slovenských detí. Nasleduje najstrašidelnejší príbeh na svete (alebo také niečo)
Toto je skutočný príbeh ktorý sa mi stal. Varujem ním každého Slováka bez práce, hlavne ak vonku stretnete nejaké deti, ktoré nepoznáte.
Sedel som na kraji lavičky. Vonku bolo dnes veľmi pekne, čo znamenalo, že bolo veľa ľudí vonku. Črtal som si okoloidúcich ľudí do zošita, lebo som nemal čo lepśie na práci dnes. Nielen to, nemal som vôbec źiadnu prácu. Nikto ma nikde nechcel, tak som teda čarbal. Tak či tak som stále býval u mamky, ktorá ma aj kŕmila k tomu.
V strede môjho nezmyselného kreslenia som len počul tlupu malých nožičiek sa ku mne pritackať. Netušil som čo to mohlo byť a ani ma to nezaujímalo, musel som dokresliť všetky vrásky náhodného pána vo fialovej košeli predtým než sa mi vytratia z hlavy. Až potom čo bola jeho tvár krásne… detailná som sa pozrel pred seba. V obzore mi stáli deti, všetci v hnedých mikinách a modrých teplákoch, oboje moc dlhé na ich krpaté telá.
“No čo, starec,” ozval sa jeden z deciek. Bol najbližšie ku mne a mal vyholenú hlavu. Stál veľmi sebavedome a trocha sa aj usmieval, akoby ma vyzýval do niečoho. Asi ho ocko veľmi zle potrestal.
“Asi ťa ocko veľmi zle potrestal,” náhodou som vyriekol z úst, však chlapec nereagoval akosi. Ostatní sa len obzreli okolo seba, ich ústa padali jedna radosť. Asi nikdy nepoćuli takú drzozť alebo si možno všetci naraz spomenuli na to, že majú domácu úlohu.
“Prepáč,” ozval sa znova ten chlapec, “Nepočul som ťa, zopakuješ prosím?” Pripravil som sa na akýsi úder alebo niečo také, však chlapec len natrčil ucho ku mne a priklonil sa. “Vieš, celkom zle počujem odkedy ma ocko bije a zdalo sa mi že si mi niečo povedal, len ticho rozprávaš.”
Obzrel som sa že či neuvidím klauna alebo mimozemšťana alebo niečo, čo mi naznačí, že toto je sen. Neveril som že toto sa mi vážne deje. Naklonil som sa k nemu a povedal znova :
“Asi ťa ocko veľmi zle potrestal, však?”
Chlapec sa naklonil preč a pozrel sa na mňa celkom nasrane. “Vtipné, ale trafil si sa. Ako si vedel? Si akýsi… sakra, Richie, poraď mi,” luskol chlapec do vzduchu a zrazu pribehol ďalśí chlapec, tento mal dlhé hnedé vlasy a okuliare.
“Akési médium,” šušlavo sa ozval.
“Presne! Médium. No, si médium starec?” luskol znova, však tentokrát na mňa.
Nevedel som ako odpovedať, tak som popremýšlal. Pri mojom premýšlaní som dal svoje kresbičky na bok na lavičku. Toto si ten chlapec všimol a siahol po nich.
“Čo tam máš, starec?” zvedavo povedal.
V tom momente som mu chytil ruku. Držal som ju dosť silno aby som mohol jedným zlým pohybom mu ju zlomiť ak sa o niečo pokúsi.
“Za prvé, nie som starec,” hlasne a zretelne som povedal, “Za druhé, nie som médium a za tretie, ruky preč od mojich kresieb.”
“Tak kresby? Pche, to znamená iba jedno, banda! Nakreslil nás určite pri čine!”
“Čine? Akom? Však ja tu celý deň len kreslím náhodných ľudí,” zmätene som odpovedal,
“Však predsa keď sme zakopávali to psisko, ktoré náhodou Jakub zabil so svojou vodnou piśtolou.”
“Vy ste zakopali akéhosi psa?” zhrozene som sa ozval.
“Um, šéfe,” ozval sa Richie, “Asi to nevedel a asi si mu to nemal povedať.”
Ten “šéf” sa na chvíľu zamyslel, potom dal skleslú tvár, napučili mu líca a pery, kľakol si a rozreval sa. Cítil som sa trápne, banda deciek pri mne a jedno plače. Budú si myslieť že som rodič, alebo nebodaj niečo horšie, Slovenský rodič! Pustil som chlapcovi jeho ruku, však už celá bola fialová, postavil sa z lavičky a kľakol si pri ňom.
“Neboj krpec, nič sa nedeje,” snažil som sa ho upokojiť.
“Ale- Ale-” strašne koktal, “Len prvý deň mojej mafie a už ma takto nepriamo načapú. Nikdy nebudem ako ocko.”
V tom sa mi všetko zastavilo. Toto bolo decko mafiána. Mafián, ktorý by mi možno dal prácu ak sa mu budem líškať. Mohol by som začať jeho synčekom a keď vyrastie, preberie po otcovi biznis a ja budem môcť preňho pracovať!
“Ale budeš! A vieš čo, ja som profesionálny mafiánsky poradca, viem ti pomôcť.”
“Vážne?” utrel si chlapec slzy.
“Šéfe, neviem. Neverím mu. Podľa mňa by správny poradca robil niečo iné než len čarbal,” podotkol Richie.
Však múdro som ja využil situáciu. Postavil som sa na nohy, ukázal prstom na Richieho a zariekol : “Do potoku s ním. Dáva zlé rady.”
V momente čo telíčko uspatého Richieho čluplo do Dunaja sme si s chlapcom povzdychli.
“Zbavili sme sa krysy, však?” spýtal sa ma chlapec. Ja som iba kývol na to hlavou. “Ale vieš čo, jedno ma trápi…” preglgol som. Asi bude chcieť nejaký dôkaz odo mna.
“Ja viem! Nepredstavili sme sa. Ja som Honza, a ty?” vystrel som pred seba ruku na potrasenie.
“Hm… ja som Filip, ale môžeš ma volať Filip. Mám 7 rokov. Teší ma tiež,” potriasli sme si rukami.
“No, Filip,” pousmial som sa, “verím že toto je začiatok veľmi dlhého partnerstva medzi dvoma správnymi chlapmi.”
A odvtedy som ostal po Filipovom boku, pracujúc preňho a jeho tlupu na nasledujúce desaťročia. Teda, desaťročie, keďže na oslave jeho 17tych narodenín mu ocko dal miesto cukru do torty tvrdý kokain a predávkoval ho. V ten deň som bol vďačný že som nemal rád nič sladké a tak isto že som sa vedel dobre líškať. Po pohrebe ma hneď najal jeho otec a tak som sa nakoniec dostal na pozíciu politika, ako každý iný správny Slovenský politik. Cez mafiu.
Na konci môjho politického behu ma vyhodili z vlády za moc nízky počet peňazí prijatých “pod stolom” a tak som sa nakoniec rozhodol znova kresliť na lavičkách, dokým mi neruplo v kolenách a nemohol som už viac chodiť. Odvtedy som nemohol uź nič robiť, však naštastie som mal už svätý pokoj od najväčšieho horroru na svete : ľudskej interakcie.
Zazvonil zvonec a rozprávky bol konec alebo ako sa tomu hovorí. Ja neviem, ja muzikant.
Nevada Vacho
Som Nevada ale ľudia ma volajú Nevvie.
Rada píšem sci-fi poviedky a kreslím. Prekvapivo sa mi v tom celkom darí.
Píšem aj recenzie raz za uhorský rok. Robím aj komiksy MOLA (tuto na scifi.sk) a Reportérka Petra (Magazín QYS)
Trans rights!
Diskusia
YaYa
Na hodinu to ide, aj keď ku koncu sa to už ponáhľalo. Všimla som si problémy so slovosledom. V slovenčine by mal postupovať od známej informácie k neznámej, čiže ak veta končí napríklad neurčitým slovom: niečo, tak to zavŕzga. Koniec vety je väčšinou pre novú informáciu, lebo ju tá pozíciabpfirodzene zdôrazňuje. Dúfam, že ťa pnpčkkvanie bavilo a zapojíý sa aj nabudúce.
21.04.2024
Na hodinu to ide, aj keď ku koncu sa to už ponáhľalo. Všimla som si problémy so slovosledom. V slovenčine by mal postupovať od známej informácie k neznámej, čiže ak veta končí napríklad neurčitým slovom: niečo, tak to zavŕzga. Koniec vety je väčšinou pre novú informáciu, lebo ju tá pozíciabpfirodzene zdôrazňuje. Dúfam, že ťa pnpčkkvanie bavilo a zapojíý sa aj nabudúce.
21.04.2024
Lucika
Nevedela som, či je písanie tých viet naschvál, ako črta hlavnej postavy, alebo nie. Pôsobilo to rušivo. O deťoch som si najskôr myslela, že to budú dáki duchovia :D
21.04.2024
Nevedela som, či je písanie tých viet naschvál, ako črta hlavnej postavy, alebo nie. Pôsobilo to rušivo. O deťoch som si najskôr myslela, že to budú dáki duchovia :D
21.04.2024
Kei
Na hodinu celkom slušný výkon. Zaujal ma nápad s detskou mafiou. Je to celkom provokujúci nápad, lebo na jednej strane je to úsmevné asi tak, ako keď sa deti hrajú na zbojníkov a žandárov, ale na druhej strane, keď sa človek zamyslí nad tým, ako sa posúva veková hranica ľudí, schopných sa dopustiť násilia, streľba násťročných na školách aj mimo, šikana na základných školách, tak to dostáva hororový nádych. Akurát mi tam chýbal nejaký fantastický prvok
22.04.2024
Na hodinu celkom slušný výkon. Zaujal ma nápad s detskou mafiou. Je to celkom provokujúci nápad, lebo na jednej strane je to úsmevné asi tak, ako keď sa deti hrajú na zbojníkov a žandárov, ale na druhej strane, keď sa človek zamyslí nad tým, ako sa posúva veková hranica ľudí, schopných sa dopustiť násilia, streľba násťročných na školách aj mimo, šikana na základných školách, tak to dostáva hororový nádych. Akurát mi tam chýbal nejaký fantastický prvok
22.04.2024