Nebolo to tak dávno, čo som sa naposledy stretla s pánom Wolfom v tmavej uličke vedľa miestneho nábrežia.

Moje náramkové hodinky práve ukazovali polnoc. Väčšina mesta už spala, ale svet v ktorom som žila sa len prebúdzal.

Kým som čakala, prehupovala som sa z nohy na nohu a v hlave si opakovala stále ten istý scenár. Nechcela som na nič zabudnúť, to čo sa dialo bolo nesmierne dôležité. Situácia bola vážna a nič sa nesmelo pokaziť.

Pán Wolf stále neprichádzal. Rozhliadla som sa okolo seba. Uličky boli stále tiché. Z okolia sa neozývalo nič nezvyčajné. Občas prebehlo nejaké auto alebo bolo počuť vzdialený brechot psov. Vietor zavýjal a strapatil mi vlasy.

Zrazu som v hlave mala už iné myšlienky. Možno sme so šéfom situáciu úplne zle pochopili. Ako miestna mafia sme pre nich už naďalej neboli dôležití. Našli si lepšie kontakty, spoľahlivejšie zdroje. Naše informácie o nelegálnych projektoch s kyborgami ich už naďalej nezaujímali. Týpkovia z Interpolu sa tvárili, že chcú celý tento chaos ohľadom zbližovania človeka s robotom zastaviť, ale zatiaľ nepodnikli žiadne kroky.

Napriek tomu som sa rozhodla, že im dám ešte zopár minút. Zalovila som do vrecka kabáta a nahmatala hŕstku spisov. Začala som ich opäť čítať.

Vďaka novému vynálezu, ktorý dokáže upravovať DNA sme prišli na to, že keď spojíme kyborgické súčiastky s ľudským mozgom, tak vytvoríme celkom nový druh. Ten dokáže...

Započula som približujúce sa kroky a prestala som čítať. Impulzívne som strčila dokumenty do vrecka a nahodila neutrálny výraz. Vedela som ako sa správne obchoduje, kedysi ma to naučil otec.

Wolfa som spoznala už na metre ďaleko. Chodil mierne zhrbene a do očí mu padali tmavé kučery. Mal už štyridsať, ale mladý duch ho stále neopustil.

Keď ale podišiel bližšie, všimla som si niečo zvláštne. Niečo, čo sa naňho vôbec nepodobalo. Oči mal spadnuté a tvár strnulú. Vyzerala tak inak. Akoby život, ktorý v ňom vždy bol, úplne vyprchal.

„Som rád, že sa opäť stretávame,“ prehovoril. Niečo na jeho hlase sa nezdalo. Rozprával tlmene.

„Je to obojsmerná spolupráca. Som si istá, že si navzájom dokážeme byť nápomocní, keď nám zabezpečíte ochranu. Mám pre vás tie papiere.“

„Myslím, že nebude treba,“ povedal a strhol si ľavú polovicu tváre, ktorá odhaľovala červené prenikavé oko a lesklé oceľové časti, ktoré boli pospájané káblami. Koniec sveta ako ho poznáme, bol bližšie, ako sa na prvý pohľad zdalo.