„Tvrdíte, že mať veľkého vtáka je super? Ten môj teraz pokrýva celú Českú republiku, tak sa poďme o tom porozprávať...!"

DEŇ 1.

Dnes som na sebe začal badať dosť výrazné zmeny. Začalo sa to obyčajným prebudením, pri ktorom som zistil, že pyžamo, ktoré som mal na sebe, bolo celé dotrhané. A aj ostatné veci mi boli zrazu akési malé.

Za to môže ten retardovaný Karol, môj kolega z Národného výskumného ústavu, pretože mi včera do kávy nalial látku, ktorá bola vytvorená iba pre vojenské účely a navyše stále so statusom “v štádiu testovania na zvieratách” (niekto múdry z Ministerstva obrany si povedal, že ak vyvinieme látku, ktorá našich vojakov urobí obrovských ako King Kong, môžeme sa stať vojenskou veľmocou porovnateľnou s USA).

„Prank!" zvreskol na mňa Karol, keď som kávu dopil.

Najskôr som nechápal, čo ten PRANK znamená, lebo káva chutila odporne ako vždy, ale potom mi to vysvetlil. Vždy som tvrdil, že zriadiť chránenú dielňu v našom odvetví nie je zrovna ten najlepší nápad. Každopádne, vďaka tomu, že mi ten chumaj prezradil, čo vykonal, som si aspoň vedel zmeny na mojom tele racionálne vysvetliť.

DEŇ 3.

Začínam byť zúfalý. Včera mi musel vybehnúť kamarát Peter kúpiť šijací stroj a látku, aby som si mohol ušiť aspoň dajaké jednoduché oblečenie (strávil som nad tým celý večer), a dnes mi je to všetko malé! Po byte chodím štvornožky, pretože... som už jednoducho taký obrovský...

Ach.

Rozmýšľam, že dnešnú noc strávim niekde mimo bytu, nechcem sa predsa zobudiť zaseknutý medzi štyrmi stenami. Doslova.

DEŇ 4.

Včera večer sa mi stala taká vec - kráčam si po ulici, nahý a štvormetrový, hľadám si miesto, kde by som mohol prespať a zrazu sa pri mne pristavilo policajné auto. Policajti vybehli von, vytasili na mňa zbrane a koktajúc sa vypytovali, čo som zač a prečo som nahý. Celkom vypätá situácia.

Hovorím, kľud chlapci, pracujem pre štát, nie som úchyl, mám len taký menší problém. Potom som im všetko vysvetlil a oni sa ponúkli, že môžem prespať u nich pred stanicou na parkovisku. Že mi zoženú nejaké plachty na zakrytie, prípadne cirkusový stan. Tak som šiel s nimi a strávil u nich noc.

Keď som sa dnes ráno zobudil, bol som znovu o poriadny kusisko väčší. Som naozaj zvedavý, kde sa môj rast zastaví. Ako som spomínal, látka je stále v štádiu testovania na zvieratách (konkrétne sme ju testovali na medveďoch, pretože tie sú teraz dosť premnožené, čiže verejnosť v tomto prípade s testovaním na zvieratách nemala žiadny problém), ale doposiaľ sme sa ešte pri žiadnom jedincovi nedostali na jeho maximálnu možnú úroveň vzrastu.

Pýtate sa prečo?

Pretože vždy, keď testovaný medveď dosiahol výšku päť metrov, utratili sme ho. Nikto netúži po tom, aby po Slovensku pobehovali dvadsaťmetrové medvede.

DEŇ 7.

Som veľký ako činžiak. A som obrovská atrakcia, najmä pre japonských turistov, ktorí si ma chodia fotiť, ukazujú na mňa prstom a pokrikujú: "Godzilla". Nemôžem nikam chodiť, aby som niekoho nezašliapol, ale aspoň mi štát nosí vodu a jedlo (väčšinou mäso z päťmetrových medveďov), čo je fajn. Štát sa o svojho zamestnanca postará, vždy som to tvrdil.

DEŇ 9.

Som veľký ako Eurovea Tower, ale aspoň mám krásny výhľad. Mysli pozitívne, vravieval vždy môj otec. Zaujímalo by ma, čo by povedal, keby som mu povedal, že mi štát zakázal prdieť (vraj pre motýlí efekt, lebo japonci, tí ktorí si ma tak radi fotia, o ďalšie cunami nestoja).

Štát mi dokonca prestal dovážať jedlo, pretože sa minuli medvede, a do dvadsaťštyri hodín musím opustiť krajinu. Chápete to? Štát, pre ktorý som sedem rokov tvrdo pracoval, ma jednoducho vyhnal zo svojho územia! Musím začať premýšľať o svojej budúcnosti. To mi zas hovorievala mama.

DEŇ 10.

Vybral som sa na juh, lebo je tam teplo a ja, ako som už spomínal, som nahý. A keďže som bol smädný, lebo mi včera prestali dovážať taktiež vodu, vypil som do dna Balaton. Potreboval som sa pred cestou posilniť.

Potom som chvíľu len tak sedel medzi Budapešťou a Záhrebom a premýšľal, či si pozriem západ slnka nad Amerikou alebo sa poberiem ďalej, keď vtom za mnou doletel akýsi podivný vrtuľník. Bočné dvere sa otvorili a vystrčil sa z nich megafón. Ozval sa hlas, ktorý povedal: „Hello, we are superheroes. Will you join us?" Následne sa na niekoľko sekúnd odmlčal, aby nakoniec dodal: „Are you naked? F*ck. This is not cool. Sorry, bro!"

Potom sa dvere zatvorili a vrtuľník odletel.

Rozhodol som sa pre západ slnka. V ceste budem pokračovať zajtra.

DEŇ 11.

Zostávam tu. V Európe. Som príliš hladný a smädný... a veľký, samozrejme. Jasné, mohol by som sa usadiť niekde pri oceáne a usrkávať si z neho, ale nemám absolútne čo jesť. Neustále rastiem a moje telo potrebuje živiny. Nemôžem ho vysiľovať cestovaním po svete a hľadaním riešenia. Riešenie si ťa nájde, aj to hovorieval môj otec. Bol to múdry človek s múdrymi myšlienkami. Doteraz nemôžem uveriť tomu, že spáchal samovraždu.

DEŇ 11 (2)

Pred približne hodinou ku mne doletela asi stovka stíhačiek s americkými vlajkami na ich trupoch a začali po mne strieľať. Nechápem, prečo to robia. Za prvé, nie som v Amerike a za druhé, nič som im neurobil. Strieľajú do mňa aj teraz a šteklí to. Čo je ale väčší problém, prvýkrát odo dňa, čo som začal rásť, sa mi chce srať.

Radšej si dajte odchod, američania, lebo začnem strieľať aj ja! Prank! Len srandujem. Neviem, ako to vyriešim, lebo s vyprázdňovaním pred cudzími ľuďmi mám odjakživa problém

DEŇ 12.

Vysral som sa na Rusko! Bez hanby! Všetko zlé je na niečo dobré, napísal môj otec v liste na rozlúčku a priložil kľúč od auta. Súhlasím s ním. Keby som nebol Gigant-man (to by bola moja prezývka, keby ma superhrdinovia prijali medzi seba), nikdy by som sa na verejnosti nevyprázdnil. A taktiež by som asi nikdy nevidel svet. Určite nie tak, ako teraz.

Skoro by som zabudol, stíhačky sa dnes stiahli. Ale priletel ku mne americký vojenský vrtuľník (iný, než ten superhrdinský) a hlas z megafónu mi poďakoval za tú vec s Ruskom. Pohodka, vravím vrtuľníku, už sa to nedalo vydržať. Potom mi ale ten človek za megafónom oznámil, že ma budú musieť zlikvidovať. Vraj vážne ohrozujem planétu, zhoršuje sa kvalita kyslíka, rotácia Zeme nejako blbne, prisadol som kopec ľudí a tak ďalej a tak ďalej... Odvetil som, okej, som tu a ukryť sa nechystám.

DEŇ 13.

Som tak obrovský, že keď ležím, moja hlava je vo Francúzsku a nohy mám kdesi v Rusku. Možno až v Číne. Neviem, nechce sa mi obzerať. Vec sa má tak, že môžem už len ležať, pretože keby stojím, som vo vesmíre a tam to skrátka neudýcham.

Dnes ku mne priletelo americké bojové lietadlo. Počkalo si, kým si zívnem a hrdinsky mi vletelo do úst v štýle kamikadze. Isto o ňom raz natočia film. A o pár rokov remake. Predpokladám, že malo naloženú atomovku, pretože keď vybuchla, chvíľu som si myslel, že som prekonal ľahší infarkt. Potom som si odgrgol a zrazu mi bolo lepšie.

***

BIELY DOM:

„Pán prezident, nemusíte to robiť. Máme kopec dobrovoľníkov," vyriekol dobre stavaný mladý muž v tmavom obleku a napravil si slúchadlo v uchu.

„Ticho, Kevin! Som prezident Spojených štátov amerických, očakáva sa odo mňa, že túto planétu zachránim!"

„Ale..."

„Ticho som povedal!" Prezident prešiel k svojmu osobnému strážcovi, zobral si od neho drobnú fľaštičku s modrou tekutinou a celú ju vypil. „Je to dvojitá dávka?"

Kevin so smútkom v očiach prikývol.

„Ak ho nedokážeme zničiť, musíme sa s ním naučiť žiť. Rotácia Zeme je dôležitá. Ak je čo i len malá šanca na úspech, musím sa o to pokúsiť. A musím to byť ja, prezident Spojených štátov amerických!"

„Dobre," prikývol Kevin opäť a v slipoch pocítil známy tlak. V hlave mu začala hrať pieseň “Hero” od Enrique Iglesiasa.

„Poď, ideme na cigošku." zavolal ho prezident. Potom spolu odkráčali do jednej z tajných miestností západného krídla.

I can be your hero, baby...

***

O desať dní neskôr natočila austrálska reportérka Caroline Cangaroo svoju poslednú reportáž. Stála na lodi plaviacej sa neďaleko Venezuely, držala mikrofón a za ňou sa nachádzali dve obrovitánske tváre, ktoré na seba nevraživo hľadeli.

„Nachádzame sa v blízkosti tohto rokovania, aby sme boli svedkami dohody, ktorá môže vyriešiť napäté vzťahy medzi najmocnejšími krajinami sveta. Všetci netrpezlivo čakáme, či si tieto dve gigantické osoby konečne podajú ruky a na Zemi zavládne mier."

„Hovorím ti, opováž sa vyrásť na naše územie a uvidíš, čo s tebou narobím," zahrmel prezident a čo najviac pritom žmúril oči.

„Kľud, šéfko. Už niekoľko dní som nejedol a môj rast sa dávno zastavil. Zato ty rastieš, akoby si bral steroidy. Takýmto tempom ma čoskoro vytlačíš z môjho územia. Čo si mám o tom myslieť?"

Prezident preglgol a jeho nekompromisný výraz tváre sa zmiernil. „No... budem si na to dávať pozor, oukej? Mier?"

„Fajn."

„Fajn."

Loď s reportérkou začalo hojdať zo strany na stranu.

„Panebože! Niečo sa deje!" začala zúfalo kričať reportérka. „Štúdio, cítite to aj vy?!"

„Otrasy sú po celom svete!" ozvalo sa zo štúdia. „Máme informácie, že prezident a zástupca druhej strany... že ich ruky... že ich ruky sa dali do pohybu!"

„Panebože!" vykríkla a presne v tom momente jej do úst vletela mucha. Potom sa začala dusiť a prepadla cez zábradlie lode, kde ju oceán láskyplne objal a vzal si jej kostnaté telo (na jednom z jej obrovských silikónov o niekoľko mesiacov neskôr preplával akýsi stroskotanec z opusteného ostrova späť do civilizácie, čiže skutočne je všetko zlé na niečo dobré).

„Caroline, si v poriadku?" opýtal sa kameraman, keď si spred tváre zložil kameru. Opatrným krokom prešiel k zábradliu a ešte opatrnejšie cez neho vykukol. „Caroline? Si v poriadku?"

Z najtmavších hlbín oceánskeho dna v tom momente vyletel bájny okrídlený žralok, prebudený otrasmi tektonických dosiek, namieril si to priamo ku kameramanovi a odhryzol mu hlavu. Telo bez hlavy kleslo na kolená.

Starý kapitán lodi, ktorý to celé sledoval spoza svojho kormidla, nevzrušene pokrútil hlavou. Na podlahu vypľul obrovský chrcheľ, ktorý vytiahol azda až z päty.

"Je načase zmeniť robotu, kurva! Na žraloky s krídlami som už naozaj starý..."