Hlboká tmavá noc padla na hory a údolia. Odvanula horúčavy predošlého dňa. Ticho objímala vrchy pripomínajúce bájne bytosti. Na ich úpätí čupela dedinka Tampucha.

Skaly nad dedinou miestni volali Los serpientes - hady. O týchto vrchoch kolovali povery, ktoré vyvolávali v ľuďoch strach. A tak sa snažili žiť spôsobom, aby ich nerozhnevali. Konali dobro, modlili sa, načúvali slovám svojich šamanov.

A niekedy kvôli tomu robili aj zlé činy.

Nad snívajúcou dedinkou držala ochranu malá chajda, zbitá z dosák učupená pod storočnými stromami. Dávala domov šamanke, sprievodkyni duší. Tejto noci sa v nej stará žena menom Adelma krčila nad posteľou, v ktorej ležalo drobné dievčatko.

Starena pokreslenými rukami hladila dievčatko po strapatých červených kučerách. Prihovárala sa mu slovami dávnych mýtov.

„Bolo-nebolo, hlboko v lesoch ležala krajina ukrytá pred zrakom bežných smrteľníkov. Túto krajinu obývali noční duchovia. Raz za čas, keď sa mesiac na nebi zaguľatil a šepot lesov bol prisilný, zišli medzi ľudí do dediny. Dedinčania sa ich báli, rovnako ako všetkého, čo nepoznali. Nerozumeli, čo od nich duchovia chcú, v strachu sa pred nimi skrývali. Mysleli si, že nosia smrť a chodia dolu do dediny, aby zobrali so sebou mŕtvych. Medzi ľuďmi sa však našiel jeden odvážny mladík a ten chcel duchom porozumieť. A v deň, keď tušil, že opäť zídu z lesov, pripravil pre nich malý dar. Duchovia dar prijali a na oplátku ukázali mladíkovi spôsob, ako sa spolu zhovárať a vidieť veci z ich sveta. Ten mladík bol prvým šamanom Tampuchy.”

Bola unavená z dlhého dňa a tak sa odmlčala. Dievčatko na ňu pozeralo upreným pohľadom. Cítila, že by chcelo vedieť viac.

Odpovedala na nepoloženú otázku: „Budem pokračovať zajtra, teraz už spi, Kala. Zajtra sa budeme učiť o bylinkách, ktoré liečia. Oddýchni si, dieťa,” s láskou ju pohladila po vlasoch a čakala, kým dieťa zaspí.

V starých kostiach cítila nepokoj. Vyšla predo dvere do tmavej noci a hľadala útechu v pohľade do tmy. Zhlboka sa nadýchla; aj vzduch bol presiaknutý napätím. Šepot lesov už bolo jasne počuť. Zavrela oči a pozorne načúvala.

„Prídu si po ňu,” ozvalo sa z lesov.

*

Ráno našlo starenu osamotenú v chalupe. Kaline lôžko bolo prázdne rovnako ako posledných pár dní. Kde sa to dievča len túla, prebehla jej hlavou myšlienka sprevádzaná nepríjemným pocitom.

Vyšla predo dvere a zrak jej padol rovno pod nohy. Bez známok života sa tam povaľovali telíčka dvoch vtáčkov. Toto je už tretí deň, pomyslela si starena a vrátila sa do chajdy po lopatku. Vtáčikov nabrala a vybrala sa smerom k veľkému stromu, kde svoje miesto odpočinku našli viaceré mŕtvolky.

Na svoje prekvapenie tam našla Kalu. Čupela a bola čímsi zaujatá. Starena sa pomaly približovala, aby ju nevyrušila. Začula, že sa dievča komusi prihovára nezrozumiteľným mumlaním, no starena nikoho nevidela. Keď už bola celkom blízko, vykríkla zhrozením: „Kala! Už aj to pusť!”

Kala držala v rukách malého hada. Na starenin výkrik sa obrátila jej smerom, no v očiach nemala strach, ba ani pohnutie. Pokojne položila hada na zem a nechala ho odísť.

Na starenu upierala zelenkastý pohľad, z ktorého mrazilo. Adelma počula sykot hadov z okolitých lesov. Pocítila strach.

A potom, akoby sa nič nebolo stalo, Kala sa so smiechom rozbehla k nej a ukryla si strapatú hlavu v jej náručí.

Ani vzhľadom sa k nám nehodí, pomyslela si smutne Adelma porovnávajúc Kalinu belasú pleť so svojou tmavou. Zavrela oči, aby zotrela rozdiely medzi nimi, a ponorila sa do všeobjímajúcej lásky.

*

Večer starena premýšľala nad tým, čo sa udialo. Každou hodinou v nej rástol zlý pocit. Nepríjemné myšlienky sa jej vrývali do mysle.

Čo je to s Kalou? Začalo to teraz alebo tu znamenia boli vždy? Snažila sa rozpamätať sa na dávnejšie chvíle. Myslela na to, keď bola Kala malým, bezbranným bábätkom.

A jej srdce opäť zalial pocit lásky, ktorý vytlačil starosti. Pobrala sa k jej lôžku.

Kala čakala ako každý večer na svoj príbeh. Na tvári jej hral jemný úsmev, očami vyzývala Adelmu, aby už začala hovoriť.

„Od čias, kedy prvý mladík prekonal strach a spoznal moc duchov, sa duchovia naučili vyvoliť si spomedzi mladých dedinčanov jedného, ktorému budú šepkať svoje slová. Nie je to tak dávno, čo v dedine žilo dievča menom Alba. Od mala bola iná ako ostatní dedinčania. Povrávalo sa, že má zvláštne dary. Ľudia v dedine sa jej báli. Presviedčala ich, že aj hady majú svoje múdrosti a mohli by im pomôcť s ťažkými chorobami. No dedinčania hady nenávideli a mali z nich strach. Ich jedy im priniesli nejednu smrť. Alba však verila hadom. Mala len jeden cieľ, stať sa duchmi vyvolenou a priniesť nové poznanie pre ľudí. Netrpezlivo čakala až nastal deň voľby. Všetci mladí sa napili odvaru z liany a čakali, koho duchovia oslovia. Niektorí čakali s nádejou, iní so strachom. Alba čakala s istotou. Prešla dlhá chvíľa, všetci boli zahĺbení do seba a čakali, či započujú hlas. Odrazu sa postavil mladík a vykríkol - Som vyvolený! Počul som duchov! Alba sa cítila podvedená. V hneve utiekla z dediny do lesov. Odvtedy ju videli dedinčania len párkrát. Prezývali ju La loca- bláznivá. Povráva sa, že žila sama v lesoch a hovorila len s hadmi. Tí jej otrávili myseľ. Nakoniec priniesla dedine veľké nešťastie,” na chvíľu sa odmlčala a vážne pozrela Kale do tváre.

„Preto je nebezpečné pohrávať sa s hadmi, Kala. Nie sú to naši priatelia. Predkovia nás pred nimi varovali. Môžu rovnako aj tebe otráviť myseľ. Nech ťa viac nevidím sa s nimi zabávať,” povedala vážne pripomínajúc si udalosť z rána.

Kala na ňu hľadela guľatými zelenými očami. Pery sa jej chveli, Adelma cítila, že už-už niečo povie. No ako obvykle, nechala starenu bez odpovede. Len sa otočila nabok a zababušila sa prikrývky.

Adelma ju pohladila po vlasoch a odišla. Bola zvyknutá takto žiť, bez slov od milovaného dieťaťa. Občas vykríkla slovko-dve, niekedy jej venovala úsmev, no väčšinou sa dorozumievali pohľadmi. To však Adelminu lásku zmenšiť nemohlo.

Hrabala starým papekom v pahrebe, chcela sa trochu zohriať. Nebola vo svojej koži. Celé jej telo bolo napäté, netrpezlivé. Keby jej tak duchovia pošepli, čo sa deje.

No túto noc zaryto mlčali.

*

Nešťastie nenechalo na seba dlho čakať. Starenu prebudil hluk prichádzajúci z vonku. Automaticky pozrela smerom na lôžko, kde spávala Kala - bolo prázdne. Srdce sa jej zovrelo strachom, naprázdno prehltla a vybehla von do brieždiaceho sa rána.

Vzduch bol presiaknutý napätím, elektrizoval pokožku a vlasy.

Pozerala do diale, smerom k dedine. Videla iskrivé svetlo fakieľ pomaly skackajúce smerom k nej.

Nebesá, čo sa len mohlo stať, vzdychla si.

Z ničoho nič akoby v tom boli čary, zjavila sa pri nej Kala. Bola zadychčaná ako po dlhom behu. Spotené vlasy sa jej lepili na čelo.

„Ach, dieťa, tu si,” s úľavou si chcela pritiahnuť dievčatko k sebe.

„Abuelita!” vykríkla Kala a pritisla sa jej na prsia.

„Dieťa moje,” hladila ju starena nepokojne po strapatej hlave. Zdalo sa, že chvíľa ich objatia trvala hodiny. Adelma by prisahala, že v Kaliných objatiach sa stráca samotný čas.

Nakoniec ich z bezčasia vytrhla hlasná vrava prichádzajúcich dedinčanov. Nešli priamo k nim, zastali obďaleč a nepokojne sa hmýrili. Smerom k chajde vyslali len staršiu ženu drobného vzrastu. Adelma by spoznala jej krok na míle. Od detstva prešiel mnohými zmenami, no v niečom bol stále taký istý. Tak ako my všetci, smutne sa pousmiala Adelma.

„Pozdravujem vás,” pozrela prichádzajúca starena na sestru a potom venovala rýchly znepokojený pohľad Kale. „Nože, nechaj nás dieťa. Potrebujeme sa pozhovárať, choď si po svojom.”

Kala pozrela na Adelmu a tá len mlčky prikývla, a tak sa Kala pobrala dovnútra.

„Sestra,” vzdychla utrápene.

Adelma nasávala atmosféru všetkými zmyslami. Cítila vo vzduchu veľký smútok a ešte väčší hnev. Zahĺbila sa do svojho vnútra a počula duchov, ktorí jej pošepli, čo sa stalo.

„Kto umrel?” spýtala sa s pohľadom upriameným na sestru.

„Luciin chlapec, Fernando.”

„Ach, úbohá Lucia. Pripravím obrad za jeho dušu,” povedala hlasom, v ktorom nebolo možné badať pohnutie jej duše.

„Adelma,” zastavila ju a jej pohľad prezrádzal, že iné je dôvodom nočnej návštevy, „vydaj nám dievča.”

Medzi sestrami sa rozhostilo napätie a chlad.

„Obávam sa, že ti nerozumiem, sestra,” s kamennou tvárou pokračovala Adelma. V hlave jej vírilo milión myšlienok. Tušila, čo jej chce sestra povedať. Vedela, prečo dedinčania prišli. No chcela to počuť priamo od nej.

„Videli ju. Dala Fernandovi hadí jed.“

„To nie je možné, Kala bola celý čas pri mne. Spala,” zaklamala Adelma. „Je to len dieťa, sestra. Nič vám neurobila.”

To sestru rozčúlilo. „Donesieš skazu sebe i nám, sestra!” Do hlasu sa jej primiešala potlačovaná nenávisť. „Dievča nie je z tohto sveta. Sama to vieš. Je čas vrátiť ju tam, kam patrí.”

„To stačí,” povedala rázne Adelma. „Pred rokmi mi dali duchovia silu, aby som počúvala ich hlasy a pomáhala vám všetkým. Nikdy ste moje rozhodnutia nespochybňovali. A dnes ma chcete zradiť, odsúdiť na smrť dieťa, ktoré je pod mojou ochranou.” Pozrela sestre priamo do očí: „Ak to vidíš rovnako ako oni,” ukázala smerom k postávajúcemu hlúčiku ľudí, „nemám ti viac čo povedať.”

Sestra na ňu zarazene pozrela, no poznajúc jej povahu vedela, že tu už nič nezmôže. Odobrala sa k dedinčanom s prosbou o trochu viac času, aby mohla priviesť sestru k rozumu.

Adelma bola rozčúlená, srdce sa jej tlačilo až niekam do krku, akoby chcelo vyskočiť von. Najradšej by to úbohé dieťa zlynčovali, pomyslela si. JEJ dieťa.

Vošla dovnútra svojej chajdy a nervózne hrabala vyhasínajúcu pahrebu.

V myšlienkach sa vrátila k noci temnoty, kedy zúfalo blúdila lesom hľadajúc duchov. Chcela ich poprosiť, aby skončili jej službu aj život. Nevládala ďalej, život na pomedzí smrti a chorôb jej pripadal bezútešný. A veľmi osamelý.

Bola to zvláštna noc, les bol ukrytý v magickom opare, nevidela poriadne ani na krok. Hlava sa jej točila z odvaru z magickej liany, ktorý ju mal naviesť na cestu k duchom. V opojení narážala do stromov, potkýnala sa o ich mohutné konáre. Všade naokolo počula, ako si lesné hady spievajú svoje sykavé piesne.

Listy stromov občas zašepkali jej meno a ona šla za ich hlasmi. Ako ich tak nasledovala v tme, hlavou narazila do konára a zviezla sa na zem. A v tom sa akoby zázrakom pred ňou zjavila silueta ležiacej ženy. Žena s obrovským bruchom ležala v kaluži krvi.

Adelma sa najskôr vydesila, no čosi ju primälo k činu. Priskočila k žene, aby zistila, či je v nej ešte nejaký náznak života. Na zemi však ležalo len bezvládne telo. Vytiahla nôž, ktorým si sem prišla vziať život, a bez ďalšieho rozmýšľania urobila, čo urobiť musela. Po pár sekundách vytiahla novorodenca z tela mŕtvej matky.

Maličké telíčko sa nehýbalo. Položila ho na zem, tvár sa jej zaliala slzami. Inštinktívne nahmatala miesto, kde tušila malé srdiečko. Jemne ho masírovala s pocitom, že jej ruky vedú neznáme sily. Trvalo to dlhé chvíle, prepadávalo ju zúfalstvo spoločne s iracionálnou nádejou. Už-už sa chcela vzdať, keď v tom započula detský plač.

V tom momente sa ona, ktorá nikdy nepocítila telesnú lásku, stala matkou.

A teraz by jej to chceli vziať.

„Už to raz spravili,” zaznel jej v hlave čudesný hlas.

Strhla sa a obzerala sa okolo seba. Bola sama. Úzkosť sa jej vkrádala do mysle. Jedna myšlienka rýchlo striedala inú. Vedela, že odchod dedinčanov neznamená, že budú mať pokoj. Vrátia sa späť po Kalu, môžu prísť kedykoľvek. Nesmie ju spustiť z očí, musí nájsť spôsob, ako ju ochrániť.

V tom jej mysľou prebehol tieň pochybností.

Čo ak…

*

Kala sedela na lavici a pozerala do prázdna. Šepkala si nezrozumiteľné slová, podchvíľou sa pomrvila a zasmiala. Adelma ju ticho sledovala zahĺbená do svojich myšlienok. Odrazu si všimla, že Kala čosi ukrýva v rukách. Potichu šla bližšie, nechcela dievča vyrušiť. Ešte jeden krok a už to videla. Had! Omotával sa jej okolo rúk, syčal a Kala mu odpovedala. Adelma neverila svojim očiam, zo sekundy na sekundu had rástol. Vyšmykol sa a plazil sa smerom k nej. V roztvorenej tlame mu kmital ostrý jazyk.

Odrazu sa Kala prudko postavila, oči jej potemneli, zdvihla obidve ruky prudko pred seba. „Largate!” zakričala a Adelmu oslepil záblesk svetla.

*

Prudko sa strhla zo spánku. Staré kosti ju boleli, v hlave jej trešťalo. Cítila studený pot na chrbte.

Čo sa stalo?

Bol to sen?

V tme začula dupot detských nôh. Kala k nej vystrašene pribehla a privinula sa k nej. Venovala starene krátky pohľad plný lásky a odovzdanosti a potom sklonila hlavu, aby ju mohla Adelma pohladiť rovnako ako vždy.

Je to len dieťa, opakovala si Adelma pre seba.

Kala bola nepokojná v jej náručí, hýbala perami, no nevychádzal z nich žiaden hlas. V očiach mala slzy z toho, že jej ústa boli nemé. Nervózne si šúchala dlaňami po tvári.

Starena ju utešovala. Bolelo ju, ako sa jej dieťa trápilo. Knísala ju až kým Kala neupadla od únavy do spánku. Položila dievča do svojej postele, prikryla ho a vybrala sa chystať odvar na posledný rituál pre chlapca Fernanda.

„Vieš, čo sa stalo s Albou? Čo jej urobili tvoji ľudia?” začula vo svojej mysli neznámy hlas.

V tme sa prudko obrátila a hľadala očami Kalu. Dievča už bolo ponorené do sveta nepokojných snov. Adelma zvraštila čelo a odišla z miestnosti. Na pleciach jej sedel zlovestný pocit. Dejú sa zlé veci, pomyslela si.

O pár hodín neskôr priniesli dedinčana chlapcovo telo. K chajde prišiel skromný sprievod smútiacich, hoci inokedy chodila celá dedina. Dávali tak najavo, že nesúhlasia so šamankiným počínaním.

Muži nesúci chlapcovo telo vstúpili dovnútra a položili ho na obradné miesto. Vstúpil s nimi aj starec chudej postavy. Keď osameli, pristúpil k Adelme bližšie. Z tváre sa mu dal čítať smútok a hnev človeka, ktorý je pripravený na vlastný no odchod, no koniec mladého života prijať nemôže.

„Adelma,” prehovoril ticho a pokojne. Narozdiel od dedinčanov, nedokázal hnev smerovať na starenu. Boli časy, kedy pre neho znamenala príliš mnoho.

„Postaraj sa o Fernanda, jeho duša je teraz v tvojich rukách,” na chvíľu sa odmlčal. „Sú veci, ktoré sú iné, ako sa zdajú. A sú veci, ktoré sú presne také, akými sa zdajú byť, len ich nechceme vidieť.”

Pichlo ju pri srdci. Dokonca aj on verí, že Kala má vinu na smrti Fernanda.

„Nič o nej nevieš,” povedala rázne.

Starec zostával pokojný. Vedel, že hnevom tu nič nezmôže.

„Dievča nepatrí do tohto sveta. Nezatváraj pred tým oči, Adelma. Prišiel čas vrátiť ju tam, odkiaľ prišla. Sama najlepšie poznáš staré príbehy, vieš, aké ponaučenia nesú.”

Viac nenaliehal a pobral sa späť do dediny. Adelma osamela so svojimi myšlienkami. Kala bola vždy zvláštne dieťa. No jej myseľ bola slabá, jednoduchá ako myseľ vtáčka. Nikdy by nedokázala niekoho otráviť.

Posledné dni však Adelmu trápili zlovestné sny. Bolo v nich proroctvo, alebo jej vlastné obavy?

Zodpovedať tieto otázky mohla len jedna osoba. Chlapec Fernando.

*

Rozložila oheň a zatemnila okná. Chlipla si veľký dúšok odvaru z liany a sadla si k Fernandovi. Začala ticho pospevovať pieseň, ktorá ju mala doviesť do ríše duchov. Hľadela na jeho detskú tvár osvetlenú plameňom. Bola pokojná a tak trochu smutná.

Odrazu pocítila mrazivý závan na chrbte. Zdalo sa jej, že mŕtvi vstúpili do jej domu. Chlipla si ďalší dúšok a začala sa ponárať do svojej mysle.

Stála nad Fernandovým telom a čakala. Volala ho so sebou. Najskôr sa zdráhal, mal strach, no uistila ho, že všetko bude v poriadku. Vydali sa spolu na cestu do lesov, za duchmi. Kráčali bez slova, nepotrebovali hovoriť na to, aby si rozumeli. Mnoho duší už šlo touto cestou, niektoré s radosťou, iné so strachom, niektoré s odporom.

Fernando šiel s kúskom smútku, ktorý si niesol za domovom. Adelma mu dávala istotu a porozumenie. Šli spolu lesom, ktorý menil farby z jasne zelenej postupne tmavol a rozplýval sa rovnako, ako Fernandov smútok a spomienky na domov.

Adelma zastala. Rozhodla sa využiť chvíľu, než Fernando úplne zabudne, kým bol. Nabrala odvahu a spýtala sa otázku, na ktorú musela poznať odpoveď.

„Fernando, kto ti ublížil? Bola to Kala?” spýtala sa a hľadela mu do tváre.

Fernando na ňu pozeral zasnívanými očami, ťažko si spomínal. Hodnú chvíľu mlčal a hľadel niekam ďaleko, za seba.

„Bol som dlho chorý,” povedal zasnene. „Kala to cítila. Chodila za mnou v noci, keď som sa bál.”

Fernando sa zamračil: „Chcela, aby som ti povedal, čo spravili Albe,” povedal Fernando detským hlasom. „To oni ju zabili. Ľudia z dediny. Keď si ju našla, nemohla si pre ňu nič spraviť, bolo už neskoro. Jej duša už bola s hadmi.”

„O čom to rozprávaš? Alba žila veky predo mnou!”

„V tomto lese plynie čas inak. Možno to bolo včera, možno sa to stane o veľa rokov. Mal som ti len dať odkaz,” povedal pokojne a čakal, kým budú pokračovať v ceste.

Adelma bola zmätená. Hlava sa jej motala, zneli v nej rôzne hlasy. Lesom zaznel sykot hadov.

Zavrela oči a snažila sa sústrediť na pieseň duchov, aby sa vrátila s Fernandom na cestu.

Odrazu ju z tónov hudby vytrhol pocit hrôzy. Srdce sa jej takmer zastavilo od bôľu.

Ferando zdvihol zrak a ukázal pred seba: „Kala.”

So zatajením dychom sa otočila. V tom ju zbadala. Stála tam na ceste, vietor sa jej pohrával s dlhými červenými vlasmi. Na tvári mala smutný úsmev, ktorý nepatril detskej tvári.

Nemala tu byť. Čo tu robí?

Adelma poznala klamlivý svet liany, ktorý jej už kadečo ukázal a nahovoril. No čím bola Kala bližšie, tým viac si uvedomovala skutočnosť.

Slza jej zastala v oku. Nasucho prehltla.

„Neplač, abuelita,” povedala Kala vyrovnaným hlasom, „nie je to tvoja vina.”

Láskyplne pohladila starenu po tvári.

„Tak ako vtedy, ani dnes nedokázali konať inak. Aj by som im odpustila,” povedala Kala smutne, „no matka im odpustiť nedokáže.” Zahľadela sa kamsi do diale.

Zem sa začala opatrne triasť. Sykot hadov silnel.

Odrazu sa lesom rozniesol desivý škrekot zúrivosti.

Kala rýchlo pozrela na Adelmu: „Už vie, že som tu. Uteč, abuelita, ukry sa v lese. Na dedinu sa nesie pomsta mojej matky.”

Sotva dopovedala, rozbehla sa smerom do lesov, letela ako víchor.

Adelma za ňou bezradne hľadela. Zem sa prudko triasla a lesy šialene sykotali.

„Odpusť mi, dieťa,” zašepkala Adelma a rozbehla sa do lesov.

*

Na cestičke kľukatiacej sa od chajdy k dedine stál hlúčik dedinčanov. Stáli v kruhu a mlčiac hľadeli na zem. Ležalo tam telíčko dievčaťa, čo k nim nikdy nepatrilo. Pohltilo ich nenávisť a strach. Bez známok života, už im ublížiť nemohlo.

Odrazu sa im začala triasť zem pod nohami.

Jeden z nich zdesene vykríkol a ukázal prstom smerom k horám.

Zliezli z nich dva obrovské hady a zamierili k Tampuche.