"Pôjdem tam a tú hrdzavú rachotinu kúpim!" - vyhlásil fešák Jimmy po tom, ako som mu už po tristotísici krát vecne a logicky zdôvodnil, prečo ju nielen, že nekúpi, ale ani neprežije cestu na prstenec B304, kde sa zmienená rachotina, inzerovaná na Tryskobazári, údajne nachádza.

"Skapeš tam, Jimmy. Sám. Ostaneš naveky krehký a zmrznutý medzi asteroidmi. Potom sa rozpadneš po zrážke hoc aj s tým najmenším šutríkom. Nájsť tvoje ostatky, tobôž ich pochovať, bude nemožné. Nebude existovať ani len miesto poslednej rozlúčky s tebou. Kto by si potom na teba aj chcel spomenúť, nenájde cintorín, kde by tak mohol urobiť. Definitívne zmiznú nielen tvoje sny a túžby, ale aj každá bunka tvojho tela splynie s ničotou nekonečnej vesmírnej temnoty."

Fešák pozrel na mňa tými svojimi očami, plnými nostalgickej melanchólie. V poslednom čase takto hľadel zakaždým, keď som ho stretol. Možno som tušil, prečo. A možno som tušil aj to, prečo chce za každú cenu na B304. Stále som však dúfal, že sa mýlim.

"Pôjdem tam a tú hrdzavú rachotinu kúpim!"

Nevedel som, prečo sa to zrazu nedá. Rozhodovať sa logicky. Keď som si balil pár blbostí, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak na ceste potrebovať nebudem, nerozmýšľal som nad tým, že mi bude chýbať môj byt. Aj tak to bola vlhká diera, v zime studená, jak srdce mojej bývalej a v lete sparná, jak dažďový prales. Zhasol som, lebo svietiť v ňom, vzhľadom na mikroskopické okno, bolo potrebné stále. Zabuchol som dvere. V prázdnej tmavej chodbe blikala prastará neónová žiarivka. Vykročil som ku schodisku. Lampa blikla naposledy.

Budíky naskočili. Na piaty krát. V kabíne starého turbovznášadla bolo, ako v siedmom kruhu pekla. Nie tak horúco, tak bezútešne.

"Poznáš tie lotyšské vtipy, Jimmy?"

"Ehm, čoo?"

"No, existovala taká krajina vraj, dakedy dávno na Zemi. A o tej krajine kolovali také depresívne vtipy. Chceš jeden počuť?"

"No, veď povedz."

"Ide bohatý Lotyš kupovať vznášadlo do bazáru. Príde tam, zjedná cenu a aeroplán kúpi. Šťastný odchádza, lebo mu dali k raketke aj dve vrecia zemiakov. Ale nie sú žiadne dve vrecia zemiakov, iba dva fúriky kamenia z jeho neúrodného poľa. A nekúpil vznášadlo, ale truhlu pre svojho syna, ktorý zomrel na podvýživu. Aj on je podvyživený. Umiera.

"Najsmiešnejší vtip, aký som kedy počul."

"Aj toto, čo teraz robíme, Fešák, je taký vtip."

"Pozri, takto vyzerá to GTečko, čo kúpim," tisol mi pred oči Jimmy hologram, ktorý som poznal naspamäť. Keď mi ho ukazoval prvých desať krát, tak ma to ešte zaujímalo.

"Je to vrak, fešák. Už som ti to vravel. Prečo si ním taký posadnutý?"

Jimmy sklopil pohľad k meraču stavu paliva. Svietil na červeno. Stav kyslíka bol na tom podobne. "Ty si nikdy nemal v živote cieľ, ktorý si skrátka musel dosiahnuť?"

"Mal som ich veľa, brácho. Neviem, či som niektoré aj dosiahol. No pamätám si, že raz takmer hej."

"Aj takmer je dosť," rozhodne zovrel Jimmy pery a s mimoriadnym sústredením si to namieril skrz neistý, meniaci sa koridor pomedzi titánové bloky kamenia, poletujúce všade navôkol. Ja som sa modlil. Nie k Bohu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie je. Vzýval som moje pľúca a mozog, aby vydržali trochu strádania a lapania po vzduchu.

Možno to zvládneme.