Zuzka vyšla na záhradu a pozrela na psiu búdu. Benny, spomenula si v hlave na to meno. Na tele sa jej okamžite zjavili zimomriavky a tak radšej odvrátila zrak. Chvíľu ešte postála na mieste, akoby zvažovala, či sa tam opäť pozrie, no napokon sa zvrtla na päte a vrátila sa domov. Dnes sa pocikať nechcela.

Prešlo niekoľko dní a Zuzka sa na záhrade zjavila znovu. V dome sa jej hrať nechcelo, pretože všetky hračky ju už omrzeli, a dlho nedostala žiadnu novú. Zato jej mladší brat Erik ich mal nových kopec.

To preto, že je mladší a mama s ockom ho majú radšej, usúdila.

Vyšla na trávnik a snažila sa ani kútikom oka nepozrieť na búdu, kde kedysi býval Benny. Zobrala jeho tenisovú loptičku a začala si ju hádzať o plot. Stále smrdela ako jeho sliny - ten smrad si pamätala veľmi dobre.

Napokon ju hra prestala baviť, nechala loptičku ležať v tráve a pobrala sa domov. Po ceste trávnikom ešte nakukla, či v tmavom otvore búdy čosi nezazrie. Opäť ju striaslo. Rýchlo pozrela, či sa nepocikala. Rodičia by nemali radosť, keby sa domov vrátila s mokrými nohavičkami. Našťastie boli suché ako posledné dni.

Možno sa už Bennyho tak veľmi nebojím, povedala si a usmiala sa.

Na druhý deň sa preto na záhrade objavila znovu. Najskôr si hádzala s loptičkou o plot, potom sa hojdala na hojdačke zavesenej na strome. Počas toho jej zrak niekoľkokrát spočinul na búde, tentoraz však už bez zimomriavok, či pochybností o stave nohavičiek.

Už sa Bennyho nebojím! pomyslela si a hopsavým krokom odkráčala domov.

Nasledujúci deň sa Zuzka rozhodla, že sa pokúsi nakuknúť dovnútra. Zastala pred Bennyho búdou a dlho sa odhodlávala. Nakoniec urobila krok dopredu, zohla sa a hlavu so zatvorenými očami vopchala do tmavého priestoru.

„Tri," odpočítavala, „dva... jedna..."

Otvorila oči.

***

Polícia prišla na miesto približne dvadsať minút po telefonáte zroneného otca. Prešli spolu s ním, a malým chlapcom na jeho rukách, cez vnútrajšok domu, okolo matky, ktorá bola evidentne v koncoch a snažila sa ju utešiť suseda, až na záhradu, kde sa im naskytol pohľad, aký by nemal vidieť nikto.

Na trávniku za domom ležal pes, akési bojové plemeno, s rozmlátenou hlavou a vedľa neho veľký okrasný kameň pokrytý krvou. Keď príslušníci policajného zboru presunuli pohľad o kúsok ďalej, k veľkej drevenej búde s modrou strechou, obom na telách naskočili zimomriavky.

Pred búdou ležalo nehybné telíčko dievčatka, ktoré nemohlo v žiadnom prípade javiť známky života. Nie v takom stave, v akom sa nachádzalo.

Jeden z policajtov to nevydržal a vyvrátil obsah žalúdka na trávnik. Druhý skontroloval svojho kolegu a potom neochotne vykročil. Aj toto patrilo k jeho práci. Následne skontroloval dievčatko a skonštatoval smrť.

Rodina Kováčových sa do roka a do dňa odsťahovala, pretože dom, a najmä záhrada, im pripomínali túto hrozivú udalosť. Pripomínala im ju aj tá obrovská búda s modrou strechou, no otec nikdy nemal toľko síl, aby ju rozobral a zbavil sa jej. Možno sa budúcim obyvateľom zíde, povedal Róbert Kováč manželke. A tak búda zostala na záhrade dodnes.

***

Zuzka vyšla na záhradu a pozrela na psiu búdu. Benny, spomenula si v hlave na to meno. Na tele sa jej okamžite zjavili zimomriavky a tak radšej odvrátila zrak. Chvíľu ešte postála na mieste, akoby zvažovala, či sa tam opäť pozrie, no napokon sa zvrtla na päte a vrátila sa domov. Dnes sa pocikať nechcela.