Kam to bude?
PNP
„Kam to bude, slečna?”
„Ja… ani neviem. Hlavne preč.”
Už si zapínala pás, ktorý jej navodil falošný pocit bezpečia – nevie, kam ide, nepozná muža za volantom, ale po celom dni to bola jediná chvíľa, keď mala na pár sekúnd pocit, že si je istá tým, čo robí. Ozvalo sa cvaknutie. A ona bola znovu rovnako stratená ako predtým.
Šofér neodpovedal. Akoby mával takýchto bezradných zákazníkov bežne. A možno že aj áno, vôbec by ju to neprekvapovalo.
Auto sa rozbehlo po prázdnej jednosmerke. Niekde pred nimi sa rozkladal obzor a oranžové svetlo končiaceho sa dňa. Veľmi, veľmi dlhého dňa.
...
„Prestaň, počuješ?! Pres...“ Chcela hrať hrdinku. Hlavne sama pred sebou. Ale aj pred ním, keby ho o tom presvedčila, keby uveril, že mu naozaj môže ujsť a možno mu aj ublížiť, možno by jej pustil vlasy. A neudrel jej hlavu o umývadlo. A znova. A znova.
Najprv sa jej obraz kúpeľne stratil do malých čiernych bodiek pokazenej televízie. Potom zhasol aj zvuk. Počula len jeden vysoký tón. Bolesť bola taká všadeprítomná, akoby ani neexistovala. Vybuchla do celého jej tela, ona vybuchla s ňou a potom... Potom nebolo nič. Dlho. Šialene dlho. Aspoň ona mala pocit, akoby medzi tým keď vykrvácala v kúpeľni a prebudila sa ubehli celé veky. Nevedela si spomenúť, čo robila potom. Kráčala po prázdnom, tmavom svete. Po nejakej poľnej ceste. Spomienka na zúriaceho Borisa sa jej zdala bezpečná vzdialená. Skoro komická. Ako zúril! On zúril, lebo ona prišla na to, že ju podvádza.
Podobné výbuchy mal aj predtým. Na pohotovosti bola za posledný rok štyrikrát.
Zlomené zápästie. Ospravedlnenia, že on nechcel tak silno, že to bola nehoda. Potom spolu dlho plakali a objímali sa.
Zhodil ju zo schodov. Fackou. Nič si nezlomila, len sa jej vykĺbil členok. To hral chvíľu formu, prečo sa s ním háda na schodoch, veď vie, aký je.
Potkol ju na rovnej ceste. Tam žiadne ospravedlnenie nebrala, skočila po ňom – pobili sa. O tretej ráno na ceste z dedinskej zábavy. On jej vybil zub, ona mu kopla medzi nohy. Ráno sa po opici rozhodli, že sú si kvit. Jej šialené ja sa vlastne tešilo, že majú spoločné tajomstvo.
Pomedzi to potrat, niekoľko hádok, úderov. Vždy mu ich vrátila, ale bol silnejší. A ona rada pila, dokonca viac ako on, a tak mala stále veľa odvahy. Priveľa pre jej vlastné dobro. Vždy si pripadala ako taká správna tvrdá žena. Zocelená životom. Čo všetko zvládne. A dokáže aj vrátiť, čiže nie, ona nebola tá sprostá puťka, čo skončila s násilníkom.
A teraz, ako kráčala zvláštne realistickou snovou krajinou, ktorá sa pomaly rozpadala a nahradilo ju svetlo vychádzajúceho slnka niekde za obzorom, uvedomila si, že Borisa nenávidí. Nesmiernou, spaľujúcou nenávisťou, ktorá jediná bola živá a skutočná na tomto neskutočnom mieste.
Poľná cesta sa, ani nevedela ako, rozšírila do asfaltky. Zastalo pri nej auto.
„Kam to bude, slečna.“
Chlapík jej bol povedomý, akoby ho poznala celý život.
„Zničiť tej svini život. Ako ho zničil on mne.“
Nič na to nepovedal. Šli spolu prázdnou krajinou. Tachometer neukazoval žiadnu rýchlosť, na palubnej doske nebola žiadna kontrolka oznamujúca stav nádrže. Matne si spomínala, že takéto veci v autách zvykli byť. Tam, predtým, keď ešte bola nažive.
Zastal pred škaredým, ošarpaným domom. Nezvykol vyzerať až tak zle. Ale takto mu pristalo o to viac. Takýto naozaj bol. Len zatuchnutá budova, kde sa spolu zamykali, aby si život premenili na peklo.
Vystúpila a zabuchla dvere.
„Slečna?“ oslovil ju ešte pred odchodom.
Otočila sa k jeho povedomej tvári.
„Dávajte si pozor. A keď bude ten správny čas...“ nahol sa cez okienko a podal jej vizitku, „budem tu.“
Prikývla, vzala si obdĺžnikový papierik a vyšla hore schodmi k hlavnému vchodu. Zvuk motora ani nezaznel a auto bolo preč.
Vošla bez toho, aby otvorila dvere. Už tam znova bývali dvaja. On a jeho Anča. Bože, jasné, že to bolo s Ančou! Nechápala jedine, čo na ňom vidí.
Videla, ako spolu sedia na gauči. Anča už mala oči srnky, on si trucovito obhrýzal nechty a odvracal zrak – jasné znamenie, že sa len pred chvíľou pohádali. Spomienky sa cez ňu prevalili ako vodopád. Otočila sa na odchod a pritom zo skrine zhodila vázu. Počula, ako Anča vystrašene zjačala a on znovu vybuchol.
Prešla ostatnými izbami. Umytý riad, mokrá handra schla prevesená cez vedro – tipla by si, že jej vynadal, že neupratuje. Ale to bolo jedno. Jej to bolo jedno. Kráčala bez toho, aby cítila vychodený koberec pod nohami alebo nevyvetranú vôňu bytu. Jediné, čo bolo skutočné a čo si pri každom kroku uvedomovala, bolo pálenie v hrudi. Musí sa pomstiť. Musí!
...
„Ja ti na to kašlem!“ vrieskala Anka. „Ja tu nebudem žiť už ani minútu!“
„Ale čo si sa zbláznila? Ty nie si normálna! Si vymýšľaš hovadiny furt! Každý boží deň prídem a ty si jak zmyslov zbavená!“ reval na ňu a pri každom slove si výhražne udrel do dlane varechou.
„Ja ti serem na vyhrážky, ja v tomto dome nezdochnem, lebo ty sa budeš tváriť, že sa nič nedeje! Skriňa spadne uprostred noci! Zaradom praskajú zrkadlá! Padajú na mňa veci, však ma tá polica skoro zabila! V ruke mi explodoval pohár!“ zahromžila na neho zafačovanou rukou.
Habkal. Nemal na to slová. Mal pocit, že sa zbláznil, že to predsa nemôže byť pravda! Nedokázal to zniesť. Nedokázal, lebo hoci vedel, že sa to deje, keby to Anča vkuse neopakovala, mohol by sa tváriť, že svet je normálny.
A on potreboval, aby bol svet normálny. Nemohol sa zblázniť. Lebo potom... čo? Cítil sa bezradný. Taký bezradný... Nie, keby sa na to proste vykašľala, keby to neriešila... Nie, veď to predsa nemôže byť pravda. Čo mu straší v dome? Určite nie! Keby si to len vedela vtrepať do hlavy. Keby chápala, že keď prestane blbnúť, nič z toho nebude pravda.
„Počuj,“ začal s úsmevom, „vykašleme sa na blbosti. To že si šialená, okej, každému občas hrabne, berem. Ale toto nie. Nikam nejdeš. Neodídeš odo mňa preto, že mi straší v dome. Môžeš odísť, lebo ti straší vo veži, ale, Anka, ty predsa nie si šibnutá! Ty tomu predsa neveríš. Normálne tu ostaneš...“
Schytil ju za predlaktie. Chcela sa mu vytrhnúť, ale nešlo to. Nepustil ju. Naopak, potiahol ju do izby. Keď si uvedomila, že nedokáže ani takú jednoduchú vec, ako dostať sa cez dvere spálne, spanikárila. Začala usedavo plakať.
Sotil ju na posteľ a odrazu toho na neho bolo priveľa. Zabuchol dvere a otočil kľúčom.
Dotackal sa do kúpeľne a rozmýšľal, či nebude vracať. Nie som šialený, ona je. Musím odísť... Možno by som mal odísť ja. Proste to tu zamknúť. Zabudnúť, že tu kedy žil, že bola nejaká Anča, odísť niekam preč. Niekam, kde sa na záhrade nerozkladá telo jej bývalej.
Prepláchol si tvár a zadíval sa do zrkadla. Bolo prasknuté, samozrejme, to bol vlastne dôvod, prečo Anča začala tak blbnúť. Videl sa v ňom sedemkrát. A sedemkrát sa v ňom odrážala aj strhaná bledá tvár Moniky.
Vykríkol, cúvol a potkol sa o kraj vane, zamával rukami a celý do nej vpadol. Po smaltovanom povrchu stekala krv z jeho rozbitého temena. Zhlboka dýchla a každou sekundou sa stále viac presviedčal, že nič z toho sa nestalo. Počul, ako cvakol zámok. Odmietal hľadať racionálne dôvody, ako sa to mohlo stať, bol len rád, keď počul, že Anča beží aj s kufrom dole schodmi. Nech ide. Nech je už preč, ona a všetko, čím si v tomto dome prešiel.
...
Monikina hruď ju pálila skoro tak ako železný kľúč, ktorý otočila v zámke. Chcela niečo povedať, ale bolo to zbytočné, Anča ju nevidela, videla len, že sa jej otvárajú dvere k slobode. Možno to bol najkrajší moment jej života. A možno len ďalší klinec do rakvy jej duševného zdravia.
Monika si sadla na posteľ, na miesto, čo po Anke ostalo.Na čo, na čo sa sem vracala? Na čo to bolo dobré?
Bol to ten zvláštny pocit, keď človek nevie, čo je správne, vie len, že urobil chybu. Bola chyba sa sem vracať. Bola chyba nepohnúť sa ďalej. A teraz bol čas.
Vybrala z vrecka džínsov vizitku. Nebolo na nej žiadne telefónne číslo, písalo tam len HNEĎ PRÍDEM!
O chvíľu už sedela na zadnom sedadle, zapásaná.
„Ako tam je?“ opýtala sa šoféra.
„Bude sa vám tam páčiť, slečna,“ odvetil mäkkým hlasom. „Všetkým sa páči. Škoda, že ste tam nešli hneď.“
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku
Diskusia
nenasytnik
Za temy clovek nemoze, takze robi to co dostal ... prislo mi to take feel bad feel good.
25.05.2024
Za temy clovek nemoze, takze robi to co dostal ... prislo mi to take feel bad feel good.
25.05.2024
Nebuzardar
Super! Taká pomsta trpkosladká a veľmi sa mi páči ponorenie do toho domáceho násilia a do jeho priebehu. Veľmi dobré, fakt, na to, aké témy dnes boli, klobúk dole.
25.05.2024
Super! Taká pomsta trpkosladká a veľmi sa mi páči ponorenie do toho domáceho násilia a do jeho priebehu. Veľmi dobré, fakt, na to, aké témy dnes boli, klobúk dole.
25.05.2024
MartinB
Pripumenulo mi to film Duch. Tiez tam bol duch a tiez tam bola pomsta. Tu ale nebola Demi Moore, co je skoda, na druhu stranu toto bolo o domacom nasili, cize realnejsie ako ten film s Patrikom Swayzeom. Na hodinovu poviedku super robota
25.05.2024
Pripumenulo mi to film Duch. Tiez tam bol duch a tiez tam bola pomsta. Tu ale nebola Demi Moore, co je skoda, na druhu stranu toto bolo o domacom nasili, cize realnejsie ako ten film s Patrikom Swayzeom. Na hodinovu poviedku super robota
25.05.2024
Lucika
Silná téma, pekne spracovaná. Čakala som ešte väčšiu pomstu, ale aj takto je to fajn :)
25.05.2024
Silná téma, pekne spracovaná. Čakala som ešte väčšiu pomstu, ale aj takto je to fajn :)
25.05.2024
BlackTom
Fuuu... Temnota tohto príbehu na mňa priam dýchla. Skvelé spojenie nadprirodzena a reálnej hrozby.
Za mňa zatiaľ top!
26.05.2024
Fuuu... Temnota tohto príbehu na mňa priam dýchla. Skvelé spojenie nadprirodzena a reálnej hrozby.
Za mňa zatiaľ top!
26.05.2024
Olex
Ahoj,
dobrá dilema na konci, či sa vlastne pomstou neokrádame o to pekné, čo na nás čaká.
26.05.2024
Ahoj,
dobrá dilema na konci, či sa vlastne pomstou neokrádame o to pekné, čo na nás čaká.
26.05.2024