Hukot alarmu vytrhol Maju zo spánku. Ihneď vyskočila na nohy, pripravená popasovať sa s ďalším falošným poplachom, ktorého cieľom bolo pripraviť ju na obranu jej rodnej planéty.

Cestovnú tašku uschovávala pod posteľou, stačilo len doplniť zopár vecí a následne opustila svoju bunku. Vonku pred bydliskom stálo jej zaparkované auto, do ktorého ihneď nastúpila. Slnko bolo už dávno hore ale ľudí naokolo nebolo, všetci mali vlastnú rolu v príprave nových agentov.

Maja vedela, že tento poplach bude trochu iný, ako tie, ktoré s ľahkosťou zvládla predtým. Zameraný bol na apokalypsu alebo iný koniec sveta, aký dovtedy poznala. Rýchlo naštartovala auto, skontrolovala okolie a vyrazila na cestu do cieľa.

***

Už po niekoľkých minútach šoférovania sa jej minula energie z javorových stromov, ktorú na jej planéte používali na pohon do áut. Frustrovane si vzdychla a vydala sa smerom ku najbližšej javorovej škôlke, aby natankovala.

Neprekvapilo ju, keď pri Jarkinej Javorovej Škôlke stretla prvého človeka. Bol to muž, vekovo podobný jej, vhodne oblečený na imaginárnu situáciu konca sveta. Maja vedela, že na túto misiu jej bol pridelený partner, a že bolo na nej zistiť, kto tým partnerom bol. Prišlo jej podozrivé, že by ho stretla hneď na začiatku, skôr ako hocikoho iného. Z auta si ho nedôverčivo prezrela. Aj on sa na ňu pozeral, netrpezlivo čakal, kým vyjde von.

Maja neváhala pridlho, zvážila situáciu a z auta vyšla, smerom ku čerpacej stanici na hlavnom strome. Muž ju nasledoval, sledujúc každý jej pohyb.

,,Došla ti energia?” spýtal sa, poukazujúc otázkou aj na Majinu vážnu tvár.

,,Áno.” bola jej krátka odpoveď. Znova sa na neznámeho pozrela a naďalej zvažovala, či predstavuje nebezpečenstvo.

,,Som Martin.” predstavil sa, kým Maja čapovala.

,,Maja.” odpovedala, zaplatila za transakciu a vydala sa späť smerom k jej autu.

,,Kam ideš?” spýtal sa Martin.

,,Do Psej Búdy.” odpovedala Maja. Uvedomila si, že muž jej zatiaľ nepovedal nič o podmienkach, kvôli ktorým sa má svet zrútiť.

,,A ty?” spýtala sa ho aj ona prvú otázku.

,,Auto nemám, svet sa končí, ak ma prichýliš, tak kamkoľvek kam ty.” odpovedal s ľahkosťou. Maji tá odpovedať prišla až robotická, vopred premyslená, naučená. So zamračeným obočím sa pokúsila otvoriť dvere na aute, avšak tie jej zostali v ruke a následne s rachotom dopadli na zem. Maja sa už predtým mračila, a tak to nemohla urobiť opäť, ale mohla Martinovi vrhnúť nahnevaný pohľad. Vedela, že tie dvere neodpadli len tak od seba. Niekto ich k tomu donútil, nepáčilo sa mu, totiž, čo by sa stalo, keby Maja odišla bez Martina a preto to zmenil.

Martin taktiež nadvihol obočie a zohol sa ku spadnutým dverám. Maja pochybovačne ustúpila, a sledovala, ako dvere opravil.

,,Vyznáš sa v autách?” spýtala sa ho.

,,Viac menej.” odpovedal, ale keď očami prebehol po Majinej sústredenej tvári, svoju odpoveď opravil: ,,Áno.”

,,Nastúp. Zrejme máš ísť so mnou, možno sa mi na niečo budeš hodiť.” oznámila mu Maja a nastúpila do auta. Martin sa spokojne uškrnul a taktiež nastúpil.

***

Cestovali už asi hodinu a už niekoľko dlhých minúť viedli debatu o hudbe v aute. Martinovi to prišlo príliš tiché, Maja tvrdila, že ju hudba pri šoférovaní vyrušuje. Vymieňali si argumenty a boli by v tom dlho pokračovali, ak by Maja na strane prašnej cesty nezbadala starú paniu. Opäť si v ten deň povzdychla a zastavila kúsok od nej.

,,Koľko si ich už dnes stretla?” spýtal sa Martin.

Maja mala po jeho otázke na tvári prekvapený výraz. Nečakala, že by vedel o podstate jej misie. Z nejakého dôvodu jej ale inštinkt prezrádzal, že on nie je ten partner, ktorého mala nájsť.

,,Ty si bol prvý.” odpovedala a následne vystúpila.

,,Bože chráň, jaká mladučká a už toto prežívaš!” prehlásila starenka, keď sa k nej Maja priblížila. Starenka, ako mnoho iných, ktorých mala Maja ešte stretnúť, mala pripravený svoj vlastný príbeh o konci sveta. Majinou úlohou bolo odhaliť, či to je v tej konkrétnej situácii pravda, či sa starenkin príbeh zhoduje s realitou, do ktorej sa toho dňa zobudila.

,,Čo už. Mladá pani, povedzte mi, čo sa stalo?” spýtala sa Maja.

,,Ach! Svet sa rúca.” povedala starenka a priložila si ruku na hruď, ,,Všetka zeleň sa vytráca! Buky, javory, jedle, jednoducho všetko umiera!” žena naďalej rozprávala o prírode, ale Maja si už dávno uvedomila, že táto starenka bola poslaná s klamstvom. Stromy stále rástli a predsa si ešte v to ráno tankovala javorovú energiu.

,,Klamete.” jednoducho starenke oznámila a žena sa ihneď prestala tváriť tak vystrašene.

,,Čo ma prezradilo?” spýtala sa ale Maja neodvetila, len sa späť vrátila do auta. Martin tam sedel a situáciu sledoval. Maja nechápala, prečo z auta nevystúpil spolu s ňou, ak mal byť jej partner v akcii, ale nespýtala sa ho na to. Auto opäť naštartovala a Martinovi počas jazdy opísala jej rozhovor so starenkou.

***

,,Ó, veľké zemetrasenie sa na nás valí! Zachráň sa, kým môžeš! Zemetrasenie takej sily, že domy sa budú rúcať, kostoly, školy, budov-”

,,Klamete.” odvetila Maja na táranie ďalšieho pocestného, ktorého si vypočula. Ten sa zamračil, netušiac, ako to mohla vedieť. Maja si pred výstupom z auta skontrolovala bočný motor, ktorý jej oznamoval mnoho informácií. Jednou z nich bola aj malá seizmologická stanica, ktorá by ju na prudké výkyvy ihneď upozornila.

Opäť nastúpila do auta a pokračovala ďalej. Martin sa chcel aj naďalej hádať o hudbe v aute, a tak mu venovala chvíľu pozornosť. Predsa len pred sebou ešte mali dlhú cestu.

***

Maja a Martin stretli ešte veľa pocestných, ale žiadny z nich nemal dostatočne dobrý dôvod, aby mu Maja uverila a dala inštrukcie ako sa dostať do Psej Búdy. Trápilo ju to, rovnako ako fakt, že jej v jej vlastnom aute hrala hudba počas šoférovanie. Striedali sa pesničky žánrov ako pop, rapp ale aj niečo na spôsob hippie tvorcov.

Keď nakoniec prichádzali do Psej Búdy, stále to boli len oni dvaja. Nikomu inému Maja historky o ich spôsobe konca sveta neuverila, a nikomu ani nepodala inštrukcie na cestu. Celá cesta z jej domu až do vojenskej základne Psej Búdy trvala niekoľko hodín a Maju prekvapilo, že ju Martin do rozhovoru zatiahol už po prvých dvoch. Dávala si pozor na slová, neprezradila nič osobné, ale aspoň sa trochu uvoľnila.

V cieli z auta vystúpila s úľavou, že sa jej tam podarilo dostať, avšak trápilo ju, aké ľahké to bolo. Obávala sa, že skúškou neprešla, že niečo prehliadla, že obvinila z klamstva zlú osobu. Najviac sa bála, že jej inštinkt, ktorý jej nahováral, že Martin je niekto iný ako jej partner, má pravdu. Čo vedela na isto bolo, že sa nič nedozvie, ak do budovy nevstúpi.

Na rozľahlom parkovisko bolo viacero áut, rôzny ľudia z rôznych krajov sveta, ktorí v ten deň podstupovali rovnakú skúšku ako ona a už pred ňou dorazili. Pozrela sa na Martina a vystúpila z auta. Na ľavej ruke si nahmatala hodinky, uistila sa, že sú tam a pokračovala v chôdzi do veľkej budovy. Prekvapilo ju, že ju Martin nasleduje a ešte viac keď prehovoril:

,,Volajú to Psia Búda, lebo psi sú verní. Hocikam idú, večer sa vrátia do ich psej búdy, oddýchnu si a ráno zas. Táto budova má tiež byť bezpečný domov na návrat pre všetkých z nás. Po ťažkom dni, keď sa končí svet alebo len keď nemáme kam ísť, máme sa vrátiť sem.”

,,'Máme'? My? Ty si môj partner?!” Stáli už pred vchodom a Martin prikývol.

,,Mrzí ma to.” povedal jej.

,,Prečo si mi to rovno nepoveda-”

,,Mrzí ma to,” zopakoval, ,,ale sledovali nás od tej starenky. Nemohol som im zabrániť. Dúfal som, dúfal som, že sa na teba vrhnú a prebiješ ich, ale je ich priveľa.”

,,Martin. O čom hovoríš?” Maja bola prekvapená, nahnevaná, frustrovaná, jednoducho priveľa pocitov na tak krátky časový úsek.

Martin ukázal prstom za Maju, smerom od vojenskej základne.

Maja sa zmeravene otočila. Mračná sa ťahali vysoko na oblohu, vrtuľníky zvláštneho tvaru s tichosťou pristávali a neľudské bytosti z nich vykrikovali pokyny. Maja vedela, že skúšobná misia invázie ich sveta mala byť až na budúci týždeň. Nemala dosť času aby si uvedomila, že jej misia nebola dostatočne pripravená, lebo sa velitelia v Psej Búde snažili zabrániť plnej invázii. Vedela, že nebola dostatočne pripravená, či trénovaná, ale odvahy mala na rozdávanie.

Z auta si vybrala zbraň, nabila ju a ignorujúc zmäteného Martina sa vybrala do boja.

,,Nech moja smrť znamená spásu nášho sveta.” želala si potichu.