Odkiaľsi sa vynorila hmla, ktorá sa v chuchvalcoch pohybovala okolo nás. Začuli sme kravské zvonce. Boli blízko nás, ale kravy nebolo nikde vidieť. Bála som sa, že narazíme na nejaké veľké stádo. Zastali sme a čakali. K zvoneniu sa pridali aj ľudské hlasy - kričiace, skuvíňajúce, zavýjajúce. To čo sme zrazu zbadali, ma úplne vykoľajilo. Z hmly sa vynorili postavy mužov, ktorí boli oblečení v akýchsi fašiangových kostýmoch.
Takmer všetci v živote riskujeme. Niekto pre lepšie spoločenské postavenie, iný pre nadobudnutie majetku či jeho ďalšie zveľadenie, zas iného zlákajú zvody lásky a ešte podaktorí riskuje iba pre to vzrušenie zo samotného riskovania. Ale vráťme sa k základným ľudským (a nielen ľudským) motiváciám; najväčšmi sa azda oplatí riskovať pre dobré jedlo!
“Slečna, nevideli ste Poslednú ulicu číslo 31?” opýtal sa jeden z nich. Mal vysoký hlas - skoro ešte chlapčenský. V očiach mu zaiskril úsmev.
Čo vám vypadla z vrecka? Pomyslela som si, no našťastie som sa zastavila skôr, ako mi to vyšlo z úst. “Bývam na Poslednej 30. A sme posledný blok na tejto ulici,” povedala som, viac-menej slušne. Posledná 31 neexistuje, páni policajti…
V ďalekej budúcnosti, kde sú roboty považovaní za súčasť rodiny viac, ako ľudia, sa pracovníčka najväčšej firmy na výrobu robotov rozhodne skoncovať s touto nezmyselnou dobou a posunúť ľudstvo o krok späť. Do času, keď sa ľudia spoliehali sami na seba.
Zničiť všetko a zabrániť ďalšiemu desivému projektu však nie je jednoduché a na konci sa bude smiať len jeden víťaz.