Návrat na Zem
PnP
Už viem, že to dlhšie nevydržím. Ruky mám unavené, bezvládne. Ako keby ani neboli moje. V pravej stále zvieram moju starú bejzbalku, neverím, že som ju našiel na svojom mieste. Stisk prstov okolo nej už ale necítim. A keby aj, čo by mi to pomohlo? Brániť sa už neubránim.
Dochádza mi kyslík. Na zahmlenom priezore mi bliká červené svetlo. Pohľad mám rozmazaný takže ani neviem koľko mi ešte zostáva.
Iba vzdialene vnímam dunenie za mojím chrbtom, ktoré zoslablo. Telá tých, čo si po mňa idú, sa natlačili na jedinú zábranu medzi mnou a nimi.
A už len čakám, kedy ju prevalia.
Ležím na zemi pokrytej prachom z opadanej omietky, plagáty Linkin Parku a Rammsteinu tam ležia so mnou. Obzerám si pozostatky múrov, ktoré kedysi tvorili môj domov.
Ale to už bolo dávno.
Pred očami sa mi začnú mihať obrazy udalostí, ktoré viedli k tomuto momentu.
Nadšenie z návratu na rodnú planétu vystriedalo zdesenie. Vedeli sme, že to bude zlé, ale ani jeden z nás nečakal takúto spúšť. Radary hlásili ticho, pokoj, žiadne známky života. A presne to sme si mysleli, že tu nájdeme. Veď prešli roky.
Stále nechápem ako tie epidémiou zmutované tvory dokázali prežiť tak dlho. Asi sa pojedali navzájom. Škoda len, že ich prežilo dosť na to, aby nás zastihli nepripravených.
Ryčanie, výkriky, výstrely.
Naša jednotka vydržala najdlhšie, no bolo ich priveľa. Rozdelili nás. Zostal som sám, bez nádeje na únik.
Znovuosídľovanie Zeme sa konať nebude.
„Kapitán…”
Praskanie.
Áno, som kapitán. Presnejšie, bol som. Keď je zyšok mojej jednotky mŕtvy, mám vôbec ešte nejakú hodnosť?
„…hláste…”
Praskanie. Dvere už asi povolili.
„…Savior… ste tam?”
Savior. To meno som si vymyslel zbytočne. Praskanie mi znie priamo v ušiach. Už konečne skončí toto blúznenie. Pozriem na dvere a čakám, že zacítim hnilobný pach rozpadávajúcich sa tiel. Priam cítim na sebe ich lepkavé dotyky aj skrz skafander.
No nie, dvere sú celé. Silno zažmúrim oči. Praskanie a hlas v mojej hlave sa znova ozývajú.
„Haló?” zvresknem do vysielačky, keď si uvedomím, že sa mi to nezdá.
„Žijete!”
Aj cez statický šum počujem úľavu na generálovom hlase.
„Žijem, ale…”
„Držte pozíciu! Pomoc…”
„Signál ne…”
„Vydržte!”
Posledné slovo sa mi zarezáva až do mozgu a ja zrazu pocítim v sebe nádej. Sú na ceste! Posily prichádzajú v hodine dvanástej!
Lenže mne sa pred očami rozhosťuje tma. Červené blikajúce svetlo zhasína, nemôžem chytiť dych.
Búchanie, hlasy. Dvere sa rozletia.
Tak predsa prišli.
Niekto mnou trasie, možno je to Helper. Toho chlapíka som mal vždy rád.
V uchu mi pípa kontrolka. Narušenie skafandra. Do nozdier sa mi vplíži hnilobný pach. Niečo je zle. Takto to byť nemalo.
Lucika
Písanie je moja vášeň
Diskusia
Tom Hotep
Trošku mi tam haproval ten koniec, ale keďže na písanie bol časový limit je to pochopiteľné. Páči sa mi tá predstava, ako pred zombie (neviem teda, či to boli zombie, ale tá hniloba mi ich evokovala) apokalypsou ľudstvo utečie do vesmíru a za pár rokov sa vráti, že však všetko bude v pohode. A ako dobre do dopadlo. :D
31.08.2024
Trošku mi tam haproval ten koniec, ale keďže na písanie bol časový limit je to pochopiteľné. Páči sa mi tá predstava, ako pred zombie (neviem teda, či to boli zombie, ale tá hniloba mi ich evokovala) apokalypsou ľudstvo utečie do vesmíru a za pár rokov sa vráti, že však všetko bude v pohode. A ako dobre do dopadlo. :D
31.08.2024
YaYa
Aj tu zaujímavý twist na tému. Je sranda sledovať, koľko vysvetlení toho obrázku sa dá nájsť.
02.09.2024
Aj tu zaujímavý twist na tému. Je sranda sledovať, koľko vysvetlení toho obrázku sa dá nájsť.
02.09.2024