Matka musí prežiť!
„Budúci osud dieťaťa je vždy dielom matky.“
Napoléon Bonaparte
Žiara padajúceho telesa rozťala svojim svetlom nebesá
.
Chvíľu ešte žmúrila do tmy, nevediac, kde je a čo sa deje, no potom sa náhle v ďalších lúčoch svetla zjavili ich obrysy. Mala pocit, že sa zjavili snáď ešte pred dopadom.
Nerozumela ich reči, no cítila okolo seba ich nenávisť. A tiež to, že sú tu kvôli tomu, aby ju zabili. Urobila preto jediné, čo urobiť mohla.
Dala sa na útek.
*****
Predierala sa močaristou pôdou a snažila sa polapiť dych. Stále ešte mala pred očami ich desivé tváre, ktoré sa na brade akoby roztápali do dvoch hrčí zakončených podivnými otvormi. A ich bledé neľútostné oči schované za akousi priesvitnou blankou. Boli ozrutní a až desivo si podobní. A zjavne mali hlad.
Temnotu znovu prežiarili menšie lúče z ich končatín. Inštinktívne vedela, že keby spomalila, alebo nedajbože sa úplne zastavila, majú ju v hrsti. Toto neboli žiadni prieskumníci, ani vedeckí pracovníci; nie, tieto monštrá mali jediný cieľ - nájsť a zabiť.
Bolo by jej to azda tak trochu aj jedno, keby pod srdcom nenosila dieťa. Len to jediné jej dodávalo vôľu prežiť.
S hlasitým čvachtaním vytiahla nohu z močariska a ďalšiu hneď kládla pred seba. Všetky svetlá sa hneď otočili na ňu a dusivé ticho narušili opäť ich odporné hlasy. Dávali si navzájom pokyny, aby ani najvzdialenejší člen ich príšernej grupy nemal pochybnosti o smere jej pohybu. Hneď nato skočila prudko doľava, čo ju zachránilo pred rojom ostrých kovových ihličiek, ktoré po nej jej prenasledovatelia vrhli.
Stotina sekundy, kedy nedýchala a zaborila sa až po hlavu do smradľavého bahna. Urazila sotva pár metrov, no mala pocit, akoby bežala celú večnosť. Svižne sa však odrazila od dna a utekala ďalej. Vzduch bol chladnejší, než trasovisko a ona dúfala, že hmlisté výpary jej poskytnú aspoň dočasné útočisko, než sa pohne ďalej k lesu v diaľke. Tam by mohol byť jej postup jednoduchší; aspoň čo sa týka pevnej pôdy pod nohami.
Získala drobný náskok, no nehodlala preto zaspať na vavrínoch. Bahno pod bosými nohami bolo stále plytšie a lesný azyl čoraz bližšie, napriek tomu však bol každý pohyb očistcom. Ešte stále bola otrasená tým dopadom, hoci dych sa jej konečne upokojil. Začínala získavať chladnú sebaistotu. Buďto ona, alebo oni. Kým sú nažive, pôjdu po nej.
Musí ich nejak prekabátiť.
*****
Jej doráňané nohy teraz smútili za mäkkými močariskami. Postupovala síce rýchlejšie, no každú chvíľu jej ublížila tu tuhá vetvička, tam ostrý konár alebo nečakaný úlomok skaly. Nakrátko sa ohliadla - svetlá jej prenasledovateľov sa už pomaly drali cez hranicu hmly nad močariskom.
Les stíchol, keď do neho vstúpila. Až sa zdalo, že jeho obyvatelia sa nadobro vytratili dávno pred jej príchodom. V tichu a tme mala pocit, že sa každý jej váhavý krok musí ozývať do širokého okolia. Ale predsa prázdny nebol - tu a tam započula, ako kdesi vysoko nad ňou zaplieskali krídla, či v neďalekom krovisku čosi drobné zaňuchalo. Nebolo pochýb - zmysly sa jej vplyvom prostredia zostrili.
Dobehla na neveľkú čistinku, ktorej pomyselný stred tvoril machom obrastený balvan, z ktorého vytŕčal pahýľ stromu. Svetlá lovcov sa stratili a ona si, napriek sľubu, že nespomalí, dovolila trochu si odpočinúť a rozhliadnuť sa. Zatočila sa jej hlava. Bola dehydrovaná a vysilená šokom, ale nemohla si dovoliť stratiť smer a vbehnúť im rovno do pasce.
Prehltla vlastné horké sliny a snažila sa sústrediť a pripraviť sa na ďalší beh. Čo mohlo byť za lesom? V najhoršom prípade oplotenie. V tom lepšom voda; v nej by sa jej možno podarilo sa ich striasť. V nič lepšie ani nedúfala.
Podarilo sa jej ukľudniť a tak sa rozhliadla znovu. To, čo predtým považovala za peň, rastúci z balvanu, sa ukázalo byť živé. A dôvod, prečo sa stratila svetlám lovcov, bol tiež odrazu jasný. Studený bledý mesiac vyšiel spoza mraku a osvetlil čistinku, ako aj širšie okolie lesa. A výr, ktorý dosiaľ nerušene odpočíval na skalisku, náhle otvoril oči a rozprestrel krídla.
Jej pohyb bol skôr inštinktívny, než premyslený. Než mohol nočný vták vydať čo len hláska, pevne ho uchopila tam, kde myslela, že by mohla byť jeho hlava, a trhla ňou dozadu. Mŕtve telíčko položila ležmo na skalu a znovu sa započúvala.
Snažili sa byť tichí, to áno, ale matke v ohrození nemohlo nič uniknúť. Pod jej vlastnými zvukmi, ako boli tlkot srdca, či hučanie krvi v sluchách, počula ďalšie - tie, čo patrili im. Opatrné našľapovanie, lačné prerývané dychčanie a zvláštny, akoby kĺzavý zvuk, ktorý vydávali vždy, keď otáčali hlavou. Napočítala piatich.
Chceli vytvoriť véčko, ktorým ju po stranách odstrihnú, než ich dobehne zadný voj. Toto všetko si uvedomovala skôr intuitívne, než že by si nad tým naozaj lámala hlavu. Proste to bolo tak nejak zjavné; nato nemusela byť žiadny veľký stratég.
Dvadsať metrov od najbližšieho, uvažovala. Maximálne. To bolo ich ľavé krídlo. Ľahký letný vietor zašumel smerom k nej a zmiatol jej zmysly. Opäť sa jej zatočila hlava; dosiaľ namáhané svaly akoby zatvrdli a ona sa nemohla prinútiť bežať ďalej. Znovu pomyslela na poklad vo svojom vnútri. Musíš!, povedala si v duchu.
Prikrčila sa a zavetrila, ľavou nohou sa odrazila z miesta a snažila sa pri tom, ako zrýchľovala, dýchať rovnomerne. Pod očami sa jej vyzrážali kvapky potu. Nepríjemne pálili, no nenamáhala sa ich utrieť. Ruky vystierala pred sebou, aby mohla tu odhrnúť hustý ker čečiny, tam sa odraziť od nečakaného kmeňu stromu, ktorý vďaka hre mesačného svitu a tieňa mohla nechtiac prehliadnuť. Borila sa opäť hustejším porastom a vzďaľovala sa tak od čistinky.
Jej predpoklady sa zanedlho ukázali ako správne - svetlá votrelcov prečesávali les presne v tom útvare, ktorý jej zmysly vytušili. A véčko sa ukazovalo stále ostrejšie, užšie.
Malinčie jej bolestivo poškriabalo členky. Bola si istá, že krv ich navedie na jej stopu, ale nemohla s tým nič urobiť. Keby znovu získala náskok, možno by našla niečo, čím by mohla rany previazať, ale v tomto prostredí sa nato nedalo spoľahnúť. Aspoňže po sypkej pôde s tvrdými vetvičkami, popadanými z okolitých stromov, sa zem zmenila na mäkkú machovitú pokrývku, ktorá uľavila jej skrvaveným chodidlám a tlmila jej kroky.
Mach znamenal aj ďalšiu vec - vlhkosť. Niekde tu by mal byť zdroj vody. To by netvorov mohlo striasť z jej stopy. Nestrácala čas a utekala ďalej. Ak mach dokázal stlmiť jej kroky, nevyhnutne to platilo aj v prípade prenasledovateľov. Mohla sa spoliehať len nato, že ich prezradia ich vlastné svetelné zdroje, a to pri mihotavých tieňoch a svite Mesiaca nemuselo znamenať nič. Nastal čas obzerať sa cez plece a pozerať si pod nohy. A nevzdávať sa nádeje, že by snáď mohli urobiť chybu.
Opäť sa ocitla v temnote, na ktorú si jej zrak musel striedavo zvykať a odvykať. Ale pribudol nový podnet - zurčanie potoka kdesi pred ňou a vpravo. Bolesť v nohách tupo pulzovala. Už nevedela, či jej po členkoch steká bahno z močarísk, kvapky vody zo zašľapávaného machu, jej vlastná krv, či len obyčajný pot. Pod nohy už si nehľadela; vlastne už ani pred seba - bolo to zbytočné. A ako tak vyvracala hlavu za seba, odrazu do niečoho tvrdo narazila a spadla na zem.
Náraz samotný ju len odrazil, to dopad jej vyrazil dych. Hmatkala rukami pred sebou v úplnej nepreniknuteľnej tme a pokúšala sa zodvihnúť sa. Prstami opatrne kĺzala po okách starého pletiva. Čo to má znamenať? Začiatok vojenského areálu, či koniec urbáru? Pletivo za zatriaslo o kovové stĺpiky zarazené do zeme a vydalo nepríjemné zarinčanie. Začula dupot desiatok nôh a temnotu v diaľke začali rozrážať svetlá netvorov.
Chvatne sa pohla vpravo, zachytávajúc sa o hrdzavé oplotenie. Tlak v sluchách sa zdal príliš silný na to, aby to niekto mohol vydržať. Ona ale nebola hocikto; bola predsa matka!
Svetlá už boli skoro na dosah. Každú chvíľu hrozilo, že spočinú práve na nej. Kŕčovito zovrela prsty na svojom bruchu. Ešte stále sa pokúšala o zbytočný a pomalý únik pred prenasledovateľmi. Vysilená a špinavá sa náhle pošmykla a capla na zadok do čohosi mokrého. Pulzovanie v hlave prehlušilo zurčanie potoka! Už nemala silu vstať, no zároveň by ju za nič na svete neprimäli k tomu, aby sa im vzdala. Zostala sedieť, vystrela pred seba paže a ústa sa jej skrivili do bolestnej grimasy. Tak poďte, pomyslela si horko.
Vlhkými výparmi ich svetlo prešlo hladšie, než skalpel kožou. Piati, áno, boli piati. Obrovské čierne postavy. Blanovité atrapy očí, tváre zakončené škaredými výrastkami. A ten odporný prerývaný dych, ktorý znel akoby sa naraz nadýchla celá légia démonov. Boli tu, len pár krokov od nej.
Mozgovomiechový mok zdanlivo nahradila betónová výstuž - vedela, že sa nedokáže postaviť, no vyškriabe im tie hnusné okále, ak sa jej budú pokúšať vziať jej poklad. Tak načo čakajú? Ten po jej pravici ju už musel predsa zahliadnuť.
Konečne na nej spočinulo svetlo z jeho predĺženej končatiny. Sykla akoby jej ťal do živého. Zvyšní štyria sa trhli jej smerom a namierili na ňu svoje vlastné svetlá. Ešte väčšmi sa zaškľabila a výhražne sa pohla dopredu. Napätie by sa dalo krájať. Netvory si vymenili pohľady. Krátko nato sa z nich vydral šušťavý zvuk a oni sklopili svoje svetlá. Šli ďalej popri plote, stratili záujem. V rade za sebou sa jali prehľadávať neveľké vodstvo a ju nechali napospas temnote a vlhku.
Chvíľu sa ešte snažila popadnúť dych. Dívali sa na ňu, no nevideli. Čo to je za zvláštny druh? Brucho sa jej otriaslo, telom jej prešiel kŕč. Nie, teraz nie, ešte nie!, pomyslela si zúfalo. Upokojujúco si hnietla ten vydutý bubienok, aby upokojila malé. Nemôžu len tak odísť; nie po tom, čo jej spôsobili. Nedokázala si predstaviť, že by im to v tomto stave mohla vrátiť, no ešte nepredstaviteľnejšie vyzerala možnosť nechať ich len tak odkráčať.
Znovu ten kŕč. Vnútro ako v jednom ohni. Dlho už to nevydrží. V poriadku. Napočítala do desať a zdvihla sa na nohy. Oči sa za ten čas opäť prispôsobili tme a z koristi sa mohol stať lovec. Rýchlo, kým je ešte čas.
*****
Formácia netvorom dlho nevydržala. Opäť sa rozptýlili po okolí, nech už hľadali čokoľvek. S novonadobudnutou neviditeľnosťou pre ňu predstavovali ľahký cieľ.
Vedela, že by mala utekať ďaleko preč od týchto čiernych netvorov.
Vedela, že ona musí prežiť.
No predsa ju zožierala iracionálna túžba bojovať a zvíťaziť.
Ale ako? Akú šancu mala proti ich smrtiacim pažiam? Akú nádej mala proti takmer poltuctu očividných zabijakov? Mala maskovanie, pravda, ale ani ona sama netušila ako funguje. Nie, musím odtiaľto preč, presviedčala sa. Toto už nemá s materským inštinktom nič spoločné. Je to zhubné a samovražedné a naozaj netuším, prečo by som mala-
Ale, ale, ozval sa kdesi z najtemnejších hlbín jej bytia zradný mefistovský hlások, nie je to snáď len iná forma materského inštinktu? Vyhubiť tých, ktorí ohrozujú mladé? Zabezpečiť pred votrelcami svoje územie?
Zatočila sa jej hlava. Studená voda bystrinky jej príjemne obmývala doráňané nohy. Nechala sa viesť jej prúdom a pohla sa smerom k tieňu posledného z odchádzajúcich netvorov. Bolo rozhodnuté.
Zurčanie potôčika dokonale maskovalo jej ťažkopádne kroky. Blížila sa k prvému cieľu a hoci sa podchvíľou obzeral naľavo - napravo i za seba, akoby ju vôbec nevidel. Kradla sa za ním tmavou nocou a jej chôdza získavala na istote. Využila každý tieň, zastala, keď zastal on, celá sa napla, keď sa jej zdalo, že jej prítomnosť už-už musí vytušiť. Prestala rozmýšľať; riadila sa už čisto len pudmi. Prezerala si netvorovu postavu a hľadala na nej najzraniteľnejšie miesto.
Mala šťastie - posledný netvor zaostal za skupinou postupujúcou popri plote. Zamerala sa na vŕzganie v oblasti, v ktorej sa stretáva krk s hlavou. Pripadala jej krehkejšia, než zvyšok tela. Zaťala zuby a odrazila sa z miesta, paže pripravené na rýchly a nemilosrdný útok. Netvor sa strhol. Bolo jasné, že na okamih ju zahliadol. Zmätene pozrel na svoju predĺženú ruku, z ktorej mohli vystreľovať kovové ihličky, blanovité oči sa mu nakrátko zahmlili, no jej rukám sa ubrániť nestihol.
Nasledoval desivý zvuk, akoby sa trhalo oblečenie a jeho hlava zostala otočená o stoosemdesiat stupňov. Zachytila jeho telo pred pádom a na prvý pohľad nežne ho uložila do trávy. Vychádzalo z neho naliehavé chrapčanie, no ona mu nevenovala pozornosť. Vpredu boli ďalší, ktorí si zaslúžili smrť. Obišla mŕtve telo a vrátila sa späť k potôčiku.
Mala pocit, že jeho chladná vlaha ju posilňuje, vháňa do jej doudieranej schránky energiu. Kládla nohu pred nohu v tej nesmiernej temnote lesa a žmúrila do nej. Netrvalo dlho a skoro doslova narazila na ďalšieho, ktorý sa skupine vzdialil. Tento tu mal očividne za úlohu skontrolovať, čo je so zaostávajúcim na konci skupinky. Ani nepípla, tak sa ho zľakla. Obzrela si ho zblízka - všetci vyzerali rovnako, azda ten nebožtík bol o niečo málo vyšší.
Tentokrát sa prerátala. Ďalší netvor vytušil, že niečo nie je v poriadku. Strhol zo seba akýsi valček a hodil ho jej smerom. Z valčeka sa začal šíriť štipľavý dym, ktorý jej však len slabo dráždil oči. Oveľa horšie bolo, že vydával ostré svetlo, ktoré netvorovi odhalilo jej siluetu.
Čas na chvíľu akoby zrôsolovatel. Bez slov na seba hľadeli v oblaku dymu, odhadovali jeden druhého, čakali na to, ktorý z nich sa odváži rozpútať peklo. Netvor zachrčal a z diaľky sa ozvalo chrčanie ďalších, ktorí iste boli kdesi nablízku. Teraz alebo nikdy!
Prešla ňou elektrizujúca vlna adrenalínu. Roztiahla ruky a pokrčila kolená. Netvor sa natiahol po čomsi na svojom boku, snáď po ďalšom valčeku, či zbrani, no to už mu zaryla ostré nechty do nechutne suchej kože okolo krku. Visela na ňom; nohy sa jej prehupli cez miesta, kde by mal normálne kľúčnu kosť, až za jeho krk; nechty sa stále hlbšie zabárali do mäkkých tkanív na krku. Bol mŕtvy skôr, než obaja dopadli na zem a skotúľali sa k plotu. V napätom tichu jeho oká opäť zarinčali.
Svetlo z valčeka už našťastie pohasínalo, kým sa ona v tom besnení znovu stiahla k potôčiku. Ich dupot znel ako hrmenie Posledného súdu. A už boli tu.
Blanovité oči im nazeleno svetielkovali a oni šibali hlavami z mŕtvoly ich súkmeňovca na široký tmavnúci pás okolo pletiva. Traja!
Už len traja a bude voľná!
*****
Ten, ktorý bol k nej najbližšie, sa natiahol po ďalšom valčeku. Chvatne skočila medzi nich a netvorovi s valčekom vykrútila ruku. Škaredo to zapraskalo, hoci nie tak efektne, ako keď otočila hlavou tomu úplne prvému. Bolesťou sa skrútil k zemi, no ona sa nezastavila. Nemohla.
Bleskovo roztiahla ruky medzi dvoch netvorov a vnorila ich do útrob tých desivých čiernych tiel. Vzduch naplnila ťažká teplá aróma ich vnútorností, ktoré sa nečakane ocitli na svetle sveta. A to takmer doslova - začalo svitať. Zmáčaná ich krvou ladne prešla k poslednému preživšiemu, ktorý sa po nej ohnal blýskavou čepeľou. Zranil jej bok; švihol skutočne prudko a rana bola hlboká. Cez červenú hmlu, ktorú mala pred očami ako clonu, to však ani necítila. Skrútila aj druhú ruku, ktorá dosiaľ zvierala primitívny ostrý nástroj a zhodila netvora na zem. Zdvihla ľavú nohu napriek pulzujúcemu brušku celkom vysoko a bosou nohou mu šliapla na hlavu.
A znova.
A znova.
A znova.
Potom sa rozplakala a zavyla do vychádzajúceho slnka.
*****
Plot preskočila, akoby jeho výška nebola žiadna výzva. Nasledovala líniu potôčika, ktorý sa vinul pomedzi vysoké trsy trávy. Slnko ju hrialo do chrbta. Žltkastá žiara prebúdzala okolitú prírodu k životu a konečne počula vtáčí spev.
Počula šum vody pred sebou, ryby, ktoré sa nadšene vyhadzovali do vzduchu, vítajúc tak ďalšie krásne ráno. Držala sa za zranený bok a tíšila svoj poklad, ktorý sa už pýtal na svet. Hľadala len miesto, kde na chvíľu skloní hlavu po tejto šialenej noci.
Kovová ihlička však našla svoj cieľ skôr.
*****
Zaprel sa mačkami do kmeňa vysoko v konároch storočnej borovice a pripútal sa k nemu za pás. Zložil si plynovú masku, ktorá pripomínala blanovité oči a končila dvomi filtračnými otvormi. Vyzeral pod ňou tak priemerne, ako len vojak vyzerať môže - krátke hnedé vlasy, svetlé oči a drobné strnisko. Sklonil snajperku a šepol do mikrofónu, ktorý mu visel cez ucho až k ústam:
„Tím Alfa rozprášený, opakujem - tím Alfa rozprášený; zostal som len ja.“
V uchu sa mu ozvalo zachrapčanie a on upresnil svoje číslo a hodnosť. Ako očakával, odpoveďou mu bolo konštatovanie podobného neúspechu u tímov Bravo, Charlie a Delta.
„Je to mimoriadne odolný organizmus, využívajúci hydrofilné mimikry. Termovízia bez kontaktu; na plyn nereaguje. Potvrdzujem zásah; matka je však stále nažive; poloha neznáma. Končím.“
*****
Tam, na brehu rieky, pod staručkým kamenným mostom, konečne nakládla vajíčka.
BlackTom
If it bleeds we can kill it
Diskusia
Vivid
Páčilo sa mi, ako to na začiatku vyzeralo, že nejakú ženu naháňajú mimozemšťania ale postupne sa ukázalo, že je to naopak. Pri takomto postupnom odkrývaní skutočnosti je najťažšie sa rozhodnúť čo povedať čitateľom a kedy. Páčilo sa mi to. Myslím si, že bola dobre opísaná situácia z jej pohľadu.
11.09.2024
Páčilo sa mi, ako to na začiatku vyzeralo, že nejakú ženu naháňajú mimozemšťania ale postupne sa ukázalo, že je to naopak. Pri takomto postupnom odkrývaní skutočnosti je najťažšie sa rozhodnúť čo povedať čitateľom a kedy. Páčilo sa mi to. Myslím si, že bola dobre opísaná situácia z jej pohľadu.
11.09.2024
Lucika
Nuž, námet to bol fajn, ale mne sa naopak nepáčilo to, že nám nebolo na začiatku viac naznačené, čo sa deje. Prvú polku som iba krútila hlavou, nad niektorými nelogickými záležitosťami, napr. že sa zaborila po hlavu do bahna, odrazila sa od dna a pokračovala ďalej. Reku, keď sa zaboríš do bahna, tak sa už nepohneš. Ďalej že pre pána, čo to je za tehotnú ženu, že vykrúti hlavu sove, alebo potom, keď bola pre nich zrazu neviditeľná. To prišlo úplne z ničoho nič.
Niekde v druhej polke mi napadlo, či tí jej prenasledovatelia nemajú plynové masky a že celé to je dáko inak, čo nakoniec aj bolo, ale aj tak mi tie pocity počas čítania ten koniec nevymaže.
26.09.2024
Nuž, námet to bol fajn, ale mne sa naopak nepáčilo to, že nám nebolo na začiatku viac naznačené, čo sa deje. Prvú polku som iba krútila hlavou, nad niektorými nelogickými záležitosťami, napr. že sa zaborila po hlavu do bahna, odrazila sa od dna a pokračovala ďalej. Reku, keď sa zaboríš do bahna, tak sa už nepohneš. Ďalej že pre pána, čo to je za tehotnú ženu, že vykrúti hlavu sove, alebo potom, keď bola pre nich zrazu neviditeľná. To prišlo úplne z ničoho nič.
Niekde v druhej polke mi napadlo, či tí jej prenasledovatelia nemajú plynové masky a že celé to je dáko inak, čo nakoniec aj bolo, ale aj tak mi tie pocity počas čítania ten koniec nevymaže.
26.09.2024
Ray Janonoff
Hra s čitateľom mi nevadila, tušil som, že príde niečo také. Lenže ono to trvalooo taaak dlhooo... ale dajme tomu. Keď však došlo na akciu a dlhé súvetia neskončili, to už nielen nudilo, ale vadilo.
Rozprávač používal pozemské výrazy, zaspať na vavrínoch, Posledný súd... čo možno malo vzbudiť dojem, že matka je človek. Možno to mal byť dojem, že sme na Zemi - čo sme museli byť, keďže sa spomína Mesiac - a zase v súvislosti s pohľadom matky. Celkom ma to rušilo.
Potom zistíme že prenasledovatelia sú vojaci. Prečo majú od začiatku plynové masky? Ak je v mieste pristátia predpoklad zamorenia, no dobre, lenže oni ju naháňajú polovicu noci po lese. Áno, hádžu valčeky, čo súčasne svietia a púšťajú dym - celkom nechápem, o čo ide. Vojak na konci hovorí že na plyn nereaguje. Plynové granáty nehoria (nakoľko viem), dymovnice/pochodne sa neplnia plynom. Čiže nerozumiem načo im boli masky počas celej naháňačky, jedine, že to bol zle uvedený plyn. A navyše, použitý v lese, kde má diskutabilnú účinnosť, vzhľadom na otvorený priestor.
Mikrofón, ktorý mu visel cez ucho k ústam je dosť úsmevný opis:) A pomerne zbytočný, lebo asi každý si vie predstaviť zhruba ako má vojak mikrofón, takže "sklonil snajperku a šepol do mikrofónu/vysielačky" - a máš vybavené. Ak už chceš niečo konkrétnejšie, mikrofón má zvyčajne pevný kábel, ktorý si ohneš podľa potreby a k zvyšku (slúchadlá, popruhy na hlave) je pripojený niekde v oblasti ucha.
Ak to hlásenie - tím rozprašený - mi neznie príliš vojensky. Následne upresňuje číslo a hodnosť? Tvárme sa, že číslo bude volací znak, akože "Bravo štyri" a hodnosť? Velenie hádam vie, koho má v poli pod akým znakom.
Že mu hneď potvrdia neúspech - akože aj ďalšie tímy sú vyvraždené? - by som nečakal, skôr by dostal pokyn čo robiť.
Ale hlásenie sa mi pozdáva, pekne skratkovité, vyhodil by som iba "je však".
30.09.2024
Hra s čitateľom mi nevadila, tušil som, že príde niečo také. Lenže ono to trvalooo taaak dlhooo... ale dajme tomu. Keď však došlo na akciu a dlhé súvetia neskončili, to už nielen nudilo, ale vadilo.
Rozprávač používal pozemské výrazy, zaspať na vavrínoch, Posledný súd... čo možno malo vzbudiť dojem, že matka je človek. Možno to mal byť dojem, že sme na Zemi - čo sme museli byť, keďže sa spomína Mesiac - a zase v súvislosti s pohľadom matky. Celkom ma to rušilo.
Potom zistíme že prenasledovatelia sú vojaci. Prečo majú od začiatku plynové masky? Ak je v mieste pristátia predpoklad zamorenia, no dobre, lenže oni ju naháňajú polovicu noci po lese. Áno, hádžu valčeky, čo súčasne svietia a púšťajú dym - celkom nechápem, o čo ide. Vojak na konci hovorí že na plyn nereaguje. Plynové granáty nehoria (nakoľko viem), dymovnice/pochodne sa neplnia plynom. Čiže nerozumiem načo im boli masky počas celej naháňačky, jedine, že to bol zle uvedený plyn. A navyše, použitý v lese, kde má diskutabilnú účinnosť, vzhľadom na otvorený priestor.
Mikrofón, ktorý mu visel cez ucho k ústam je dosť úsmevný opis:) A pomerne zbytočný, lebo asi každý si vie predstaviť zhruba ako má vojak mikrofón, takže "sklonil snajperku a šepol do mikrofónu/vysielačky" - a máš vybavené. Ak už chceš niečo konkrétnejšie, mikrofón má zvyčajne pevný kábel, ktorý si ohneš podľa potreby a k zvyšku (slúchadlá, popruhy na hlave) je pripojený niekde v oblasti ucha.
Ak to hlásenie - tím rozprašený - mi neznie príliš vojensky. Následne upresňuje číslo a hodnosť? Tvárme sa, že číslo bude volací znak, akože "Bravo štyri" a hodnosť? Velenie hádam vie, koho má v poli pod akým znakom.
Že mu hneď potvrdia neúspech - akože aj ďalšie tímy sú vyvraždené? - by som nečakal, skôr by dostal pokyn čo robiť.
Ale hlásenie sa mi pozdáva, pekne skratkovité, vyhodil by som iba "je však".
30.09.2024