Dnes. Dnes sa to už naozaj podarí. Dnes sa už musím vrátiť domov...

Začalo to celkom nečakane. Zažili ste ten pocit, že so svetom, ktorý poznáte sa niečo stalo. Niečo úplne drobné, nenápadné, celkom nevinné, ale vy tú zmenu vnímate. Stávalo sa to aj mne. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Predsa len, som racionálny človek. Zmena je konštantná. Celý náš svet sa stále mení. Je to tá jediná vec, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. Až raz...

Prišiel som domov z práce, ako zvyčajne. Prekvapilo ma, že jediná stena, ktorá v našom byte nie je biela, zmenila farbu. Z pôvodnej fialovej bola zelená. Chápal by som, keby sme sa s manželkou rozprávali o tom, že budeme maľovať. Dokázal by som pochopiť aj to, ak by impulzívne vymaľovala sama od seba. Ale presviedčala ma, že tá stena bola zelená odkedy sme ju spolu natreli. Bol by to výborný vtip, keby mi to netvrdil aj náš trojročný syn. Ten by takto zavádzať nedokázal. Toto bol prvý krát, keď som videl zmenu, ktorá sa priamo týkala mňa.

Nedalo mi to, začal som zmeny vyhľadávať cielene. Robil som si zápisky o veciach vo svojom okolí, a vždy keď som nejakú obmenu spozoroval, porovnával som ich s realitou. Žiaľ, aj tie zápisky sa menili, takže sme nemali štvorizbový byt, manželka bola odjakživa bruneta a ja som nevlastnil knižnicu plnú sci-fi literatúry.

Teda aspoň podľa poznámok a reality. Ja si to však všetko pamätám. Aj tie príbehy ktoré som prečítal. Niektoré z nich v tejto realite ani neboli napísané.

Začal som si teda radšej písať denník. Zapisovať čo najviac detailov z toho čo som v daný deň videl, alebo zažil. Hľadal som nejaký spoločný prvok, ktorý by bol spúšťačom týchto zmien. A jeden krát, cestou do práce sa to stalo.

Šiel som po D1, smer Bratislava, ako skoro každé ráno, lenivo som obiehal vozidlá, ktoré šli príliš pomaly, a tu moje auto zmenilo farbu. Už som nemal červený Nissan, ale bol hnedastý. Takmer som nabúral. Stalo sa to presne v okamihu, ako som obehol vozidlo cestárov. Také to, čo má vzadu modrú značku so šípkou ukazujúcou z ktorej strany ho treba obísť. Nie, nebolo to ojedinelé, že som nejaké také auto obehol. Bolo by zvláštne, ak by toto bol práve ten spúšťač, ktorý som hľadal. No čo ak predsa?

Začal som teda tieto autá cielene vyhľadávať a obiehať ich. Obišiel som jedno, dve, päť a žiadna zmena nenastala. Už som si myslel, že som na nesprávnej stope, keď som po jednej takejto ceste zistil, že firma pre ktorú pracujem zmenila názov. Samozrejme, volala sa tak odjakživa, som jediný kto si myslí, že ešte včera to bolo niečo úplne iné.

Keďže som tie cestárske autá vyhľadával cielene, nebol pre mňa problém si vybaviť tých ostatných päť. A zrazu to bolo jasné. Vždy, keď šípka ukazovala smerom, vľavo, vpravo alebo nahor, nič sa neudialo. Akonáhle som však obehol auto, na ktorom značka prikázaného smeru ukazovala dolu, nastala nejaká zmena. Pokračoval som vo svojom love a obiehaní cestárskych áut. Zmenilo sa veľa vecí, zopár drobnosti, občas niečo výraznejšie. No a po jednom takomto cielenom obehu to prišlo.

Nikdy sme nemali potomka. Nepodarilo sa nám ho splodiť. Netušíte aké to je, prísť do bytu, v ktorom ste žili s rodinou, hrali sa so svojim synom a on zrazu nie je. Každá miestnosť v ňom je pripomienka. Pripomienka na dieťa, ktoré neexistuje. Neexistuje a neexistovalo. Ak by zomrelo, mohli by sme aspoň spoločne smútiť. Ale nie, ono nikdy nebolo. Nedokázal som to. Musel som odísť. Rozviedol som sa a odsťahoval do iného mesta. Mojim jediným životným cieľom sa stalo nájsť svoj pôvodný svet. Ten pred zmenou. Ten, kde sme šťastná rodina. Kde žijeme spolu. A tá stena nech je kľudne ďalej zelená.

A teraz, teraz som zase na D1 smerom z Bratislavy, predo mnou je cestárske vozidlo, šípka ukazuje jednoznačne dolu. Som tesne za ním a vedľajší pruh je voľný. Smerovka, šliapnuť na plyn...

Dnes. Dnes sa to už naozaj podarí. Dnes sa už musím vrátiť domov.