Piaty jazdec apokalypsy
Mená štyroch jazdcov apokalypsy sú: Vojna, Mor, Hlad a Smrť. Ale v Zjavení svätého Jána sa mlčí o ďalšom jazdcovi. Ten prichádza úplne nakoniec. Jeho meno je...
„Vtom sa ukázal biely kôň a na ňom jazdec s lukom. Dali mu veniec víťaza, aby šiel a dobýjal.“
„Tento raz vybehol ohnivočervený kôň a na ňom jazdec ozbrojený veľkým mečom. Ten dostal moc narušiť na zemi mier, aby sa ľudia navzájom vraždili.“
„A tu vybehol čierny kôň a na ňom jazdec s váhami v rukách.“
„A tu vybehol kôň mŕtvolne bledej farby a na ňom sa niesla sama Smrť a svet mŕtvych zostával za ním.“
Mená štyroch jazdcov sú: Vojna, Mor, Hlad a Smrť.
Ale v Zjavení svätého Jána sa mlčí o ďalšom jazdcovi. Ten prichádza úplne nakoniec. Pomaly, no nezadržateľne. Šliape po mŕtvolách, pretože nepozná zľutovanie. Prichádza preto, aby sa všetky hrôzy mohli začať nanovo. A odchádza len preto, aby zas mohol prísť, vie totiž, kde je jeho miesto. Vie, že bude zakaždým povolaný. Aby bol posledným, aby bol prvým.
Piatym jazdcom apokalypsy.
„Keď Baránok rozlomil piatu pečať, zazrel som pod oltárom tých, ktorí boli umučení pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali.
A z celej sily volali: Kedy už, Pane svätý a verný, vykonáš súd a prísne potrestáš obyvateľov zeme za to, že preliali našu krv?“
A potom sa zjavil kôň so srsťou zlepenou krvou, čo stekala z jazdcovho boku. Ten niesol dvojhlavňovú brokovnicu s pažbou zo slonoviny. Na nej bolo toľko zárezov, že jeden prekrýval druhý a spočítať sa už nedali. Sklonená hlava sa mu pohojdávala do rytmu konských krokov. No z černoty umelej noci, ktorá sa navzdory páľave slnka rodila z neforemného klobúka a siahala mu až na prsia, sa aj tak nikdy nevylúpol ovál tváre. Len dve pichľavé, živé oči, ktoré sledovali cestu, pod a pred sebou, dokazovali, že muž nezaspal v sedle. Na krku mu chrastil náhrdelník čirikávskych Apačov a znel ako smutná zvonkohra, ktorá ohlasuje búrku v bezvetrí dusného dňa. Na roztrhanom kabáte, ktorý kedysi dávno vlastnil bezmenný kavalerista, chýbala polovica pravého rukáva. Náhrdelník i kabátec, ostatne tak, ako mnoho iných predmetov, ktoré teraz patrili tajuplnému jazdcovi, mali kedysi iných majiteľov. Nepamätal si, ako sa volali, zväčša ani na to, ako vyzerali, ale o tom, že boli skutočnými, že žili, svedčili vrúbky vyryté do slonovej kosti.
Na odhalenom predlaktí ruky, čo zvierala uzdu, vystupovali svaly popretkávané riečiskom žíl. Šľachovitý jazdec pripomínal pumu, ktorá drieme. Avšak zároveň pozorne striehne, a keď zavetrí pach koristi, bleskovo sa preberie a bude zabíjať. Krutá šelma, ktorej prirodzenosťou je lov. Ale teraz nastal deň, kedy sa na lovca usporiadal hon. Hladné a zúrivé vlky stopujú zranenú pumu. Raz sa to muselo stať, tak prečo nie práve dnes, pomyslel si jazdec. Ale to neznamená, že ma dostanú. Puma sa niekde ukryje, vylíže sa z rán, a počká si na svoju príležitosť. Tá dokáže byť trpezlivá. A ak ju náhodou dostihnú a zatlačia ku skalám, tak hladkým a vysokým, že sa po nich nevyšplhá ani ten tichý zabijak, postaví sa k prenasledovateľom čelom, a potom... z celej svorky zabije toľko členov, koľko len bude vládať, zoberie ich so sebou toľko, koľko len bude môcť.
Veď sám to videl na vlastné oči, dávno, pradávno, to mu ešte ani brada nerástla, a potom sa v ňom prebudil hnev, ten povestný hnev, ktorý ho mal sprevádzať celý život, a zabil jedného z víťazných vlkov. Guľka ho zasiahla priamo do boku. Odletel stranou a sotva stihol zakňučať. Ďalších už netrafil, ešte nevedel strieľať tak znamenite, no aspoň ich výstrelmi odohnal od zomierajúcej pumy. Stál a díval sa na ňu – s obdivom sa díval ako zomiera. Bezhlučne, dôstojne. Pozerali sa na seba a oči horského leva sa rozprávali s očami chlapca. Posledný pohľad zvieraťa patril človeku. Vtedy sa niečo stalo... niečo neopísateľné slovami a nepostihnuteľné rozumom. Ľudské mláďa konečne zavrelo oči a chytilo sa za srdce. Keď ich opäť roztvorilo, mali už inú farbu. Modrá sa zmenila na svetlohnedú. Akoby do nich niekto fúkol piesok a ten tam už ostal, stal sa súčasťou dúhoviek. Akoby nimi videl už nielen človek, ale aj kaguár.
Chlapec k nej pokľakol a vidiac, že dodýchala, napil sa jej krvi, aby na neho prešla toľká odvaha, toľká šikovnosť. Potom z laby zvieraťa vyrezal pazúr a vložil si ho do vrecka košele.
A vo vrecku inej košele, no na rovnakom mieste, pri srdci, spočíval aj v tejto chvíli. Pridržal tam voľnú ruku, pocítil slabý tlkot srdca a silu, čo vyžarovala z amuletu, a zaboril päty jazdeckých čižiem bez ostroh do konských slabín. Vyčerpaný hnedák sotva postrehnuteľne zvýšil rýchlosť potkýnavej chôdze. Bojoval však so smrťou rovnako úporne ako jeho pán.
A tentokrát zvíťazili. Objavila sa pred nimi farma; ústredný veľký dom obkolesený mnohými hospodárskymi budovami. Na miernom svahu, pred jednou z maštalí, zočil chlapca. Mohol byť vo veku, ktorý by odpovedal tomu jeho, keď sa mu stala tá príhoda s pumou – kaguárom. Chvíľu sa na seba pozerali. Každý čakal na pohyb toho druhého. Bol to jazdec, kto spravil prvý krok. Smerom k chlapcovi. Ale chlapec neutiekol do domu, naopak, vybral sa mu v ústrety. Zastali oproti sebe.
Koňovi sa chveli boky, jazdec sa však ani nepohol, keď prehovoril železným, zhrdzaveným hlasom: „Musíš mi pomôcť, chlapče. Postaraj sa mi o kamaráta, dlho už bez vody nevydrží,“ pri týchto slovách potľapkal hnedáka po krku, „a zameť za mnou stopy. Stačí týchto pár metrov, kde nerastie tráva. Máte tu prašnú pôdu, všetko je tu vidieť.“
Potom si uvoľnil nohu zo strmeňa, prehodil ju na druhú stranu a kŕčovito zliezol z koňa. Zatackal sa a než sa odhodlal spraviť krok, chvíľu počkal, sťažka oddychujúc. Napokon sa otočil a konečne pozdvihol hlavu, strnisko v opálenej tvári pretínala stará jazva. Do chlapca sa zabodli oči, ktoré videli príliš mnoho. A príliš mnoho zlého. Ktovie, aké by boli, keby sa dívali na iný svet? Chlapec sa však zlovestného zjavu nezľakol, a ak áno, nedával to na sebe poznať. Muž malému kovbojovi pokynul, aby prišiel bližšie. Z vrecka nohavíc vybral strieborné hodinky, ktorým chýbala retiazka.
„Na. Sú tvoje. Nechaj si ich alebo predaj, to je už na tebe. Ale teraz ma musíš ukryť do niektorej z tých maštalí. Ostanem tu len pár dní.“ Poobzeral sa po farme rýchlym a pátravým pohľadom. „Si tu sám?“ opýtal sa.
„Kovboji aj s pánom Hamiltonom odišli, vrátia sa až večer,“ povedal chlapec.
„To je dobre, nikto sa o mne nemusí dozvedieť. Ukáž mi nejakú skrýš. A kôň... povedz, že si ho našiel túlať sa po prérii.“
Chlapec to už nevydržal: „Vy ste pištoľník?“
Muž sa rozosmial chrapľavým kašľom: „Som lovec ľudí, ja pištoľníkov strieľam alebo zatýkam.“ Prebodol chlapca pohľadom a žmurkol na neho: „Ale väčšinou strieľam,“ dodal so škrípavým smiechom.
Pokynul chlapcovi a chytil sa ho okolo pliec. „Pomôž mi, nechcem krívať ako nejaký zlomený starec, na to mám ešte čas.“
Chlapec z jednej strany viedol koňa a z druhej sa ho podopieral muž. Ťažko povedať, kto mal cestu ťažšiu: kôň, chlapec či muž? Našťastie to k jednej z nepoužívaných stajní bolo len niekoľko metrov.
„Ste zranený?“
„Čistý priestrel, guľka prešla skrz.“
„Takže nezomriete?“
Opäť ten smiech. „Ešte pár hodín v sedle a zdochol by som. Možno ešte skôr než môj nešťastný kôň. Ale teraz sa z toho dostanem.“
Napriek tomu, v akom stave sa muž nachádzal, mal ľahký spánok; precitol sotva začul kroky.
Chlapec sa znepokojene rozhliadol vôkol a stíšil hlas, akoby sa tu snáď niekde ukrýval nejaký desperát a spýtal sa: „Kto po vás ide?“
„Počul si už o bratoch Talbotovcoch?“
Chlapec krútil hlavou, že nie. „Tak to buď rád. Nie sú odtiaľto, no tam skade pochádzajú, o nich vedia svoje. Šťastie má ten, kto sa s nimi nikdy nestretne, ale ak sa tak stane, je lepšie, keď sa im zďaleka vyhne. Štyria bratia Talbotovci sú vrahovia. Skurvení vrahovia, ale mimoriadne šikovní, och, prepáč, chlapče, zapamätaj si, že zabíjať môžeš svine, samozrejme, nie slušných ľudí, ale nikdy nehreš, a ak už musíš, nikdy nespomínaj Božie meno. To je ťažký hriech,“ prísne ho napomenul.
Chlapec vážne prikývol. A neznámy muž opäť spustil tlmenú salvu smiechu, ktorú mu prekazil až dávivý kašeľ. Prvý raz, odkedy muža stretol, sa na chlapcovej tvári zračil údiv. Nerozumel mu. „To si nevšímaj, ja len neviem, či je dobré, keď ťa učím tomu, že posielať lotrov k Pánovi môžeš, ale hovoriť neslušne už nie.“
Chlapec pokrčil plecami, tento muž bol zvláštny, s nikým podobným sa nestretol.
No odvážil sa opýtať: „Naozaj ste pištoľník?“
„Už som ti povedal, že nie som žiaden pištoľník,“ odpovedal muž príkrym tónom, no netváril sa pritom vôbec mrzuto. „Niečo ti vŕta v hlave, čo? Veľa rozprávam, priveľa sa smejem a trasie sa mi ruka, čo? Nuž, niečo ti poviem, chlapče, rád sa smejem a rád rozprávam, už v tvojom veku som bavil okolie príhodami, ktoré som zažil a prežil, to je najdôležitejšie – prežil (lebo ako mŕtvy by som už nikomu nič neporozprával) – a hovorím ti, málokedy som musel niečo prikrášľovať. Sú to dobré historky. Ktorú chceš počuť? Napríklad tú, ako som čelil, ozbrojený len nožom, grizzlymu a zabil ho?“
Chlapec dychtivo prikývol.
A muž sa opäť zasmial. „Lenže túto verziu rozprávam až po pár pohárikoch whisky, a dneska som žiadnu nemal. To preto sa mi trasie ruka. Pravda neznie nikdy až tak úchvatne. Stalo sa, že ma v spánku prekvapil grizzly, nebol som príliš obozretný, lebo v tých končinách sa medvede vyskytovali len veľmi zriedka. A predsa, keď to najmenej čakáš... Najprv strhol k zemi môjho koňa a zabil ho. Vtedy som ešte nosil jednorannú pušku, zadovku, tá aj revolver boli v sedlových puzdrách, pár krokov odo mňa, a predsa nedosiahnuteľné. Mal som len svoj zálesácky nôž.“
Muž sa odmlčal a s hravými iskričkami v očiach pozoroval chlapca. Ten sa už dlhšie nedokázal ovládať a vyhŕkol: „A vy ste ho zabili tým nožom!!!“
Mužovi neschádzal úsmev z tváre ani iskričky v očiach mu nepohasli. „Kdeže, poznal som jediného chlapa, ktorý sa postavil medveďovi bez pušky a prežil. Ale to nebol obyčajný chlap, sám bol veľký a zúrivý ako medveď. Volal sa Tom Breckinridge, a po tej príhode mu nik nepovedal inak než Grizzly Tom. Ale on mal pri sebe veľkú sekeru. A než tá medvedia beštia skapala, stihla milému Tomovi takmer odtrhnúť ruku v ramene. Bolo by to 1:1 pre obidvoch medveďov, ale ten ľudský mal väčšie šťastie, mal nablízku kamarátov, ktorí mu síce ruku nezachránili, ale zachránili mu aspoň holý život.“
„A čo je s ním teraz?“ vyzvedal chlapec.
„A čo ja viem? Pravdepodobne nasáva niekde v rodnej Oklahome. Keď som ho videl naposledy, bol veľký Tom, nepremožiteľný Grizzly Tom, najsilnejší chlap Západu, už len obyčajnou troskou. Sedával po baroch, rozprával tú historku stále dokola, poviem ti, za tie roky už všetky opisy vybrúsil do dokonalosti a každého s ňou otravoval. Už to nebola sekera, ba ani nôž, už mu na medveďa stačili holé ruky. A ľudia mu z ľútosti, a aby sa ho zbavili, kupovali chľast.
Poviem ti, chlapče, vyhýbaj sa na tomto svete dvom veciam, manželstvu a whisky. To sú, hádam, ešte horšie veci, než keby si spomínal, mimo modlitby, meno nášho Pána.“
„Ale ako to dopadlo s tým grizzlym?“ naliehal chlapec.
„Myslíš s Tomom? Veď som ti to práve povedal: ak ešte žije, niekde slope. Jáj, ty myslíš vtedy so mnou? Keď dostala tá beštia chuť na môjho koňa! Nuž, nie som blázon, aby som sa s nejakým žabikláčom vrhol do medvedieho objatia. Vyliezol som, kdeže vyliezol, vybehol som, vyletel na najbližší strom a tam čakal s medveďom za zadkom až do rána. To ti poviem, chlapče, to bola vojna nervov. A zdalo sa, že každý z nás má fúru času. Iba mne sa na tom konári nesedelo dvakrát pohodlne. Ale ja viem byť trpezlivý a viem si ísť za svojím. Vedel som, že skôr či neskôr ho to prestane baviť a odtiahne. A keď sa tak stalo,“ mužove oči stvrdli a chladne sa zaleskli, „zliezol som na zem, trochu si ponaťahoval údy a vybral sa v jeho stopách, keď som ho našiel, zastrelil som ho. To, že si brúsil zuby na mňa, to pochopím, ale nemal zabíjať môjho koňa.“
Niečo v mužovom hlase a výraze jeho tváre jasne hovorilo o tom, že si historku nevymyslel.
„Ale keď ste si takto poradili s grizlym, prečo sa potom bojíte bratov Talbotovcov?“ pýtal sa chlapec.
„Iba blázon by sa nebál. Poznám chlapov, čo nemajú strach z ničoho, ale tí zväčša nežijú dlho. Strach nás robí obozretnými, je to dobrý učiteľ. Okrem toho, človek je zákernejší než zviera. Taký Rico Talbot strieľa ľudí rád od chrbta, čo sa tak dívaš, chlapče, myslíš, že tu platia nejaké rytierske pravidlá? Manuel je zas dobrý s nožom, podrezal by ťa tak odborne, že by si ani nepípol. A Rodrigo? Ten je z nich najhorší, lebo jemu to aj myslí. To nie je ako v príbehoch o Buffalo Billovi. Žiadne vznešené duely. A medveď bol jeden, Talbotovci sú traja.“
„Zdalo sa mi, že ste hovorili, že sú štyria,“ poznamenal chlapec.
„Och, boli štyria, boli. A preto teraz idú po mne,“ muž odhalil skazené zuby v širokom úsmeve.
Chlapec uznanlivo zahvízdal a pokračoval: „Povedzte mi, čo musím robiť, aby som sa stal takým, ako ste vy?“
Muž sa zachmúril a než odvetil, chvíľu mlčal stratený v spomienkach. „To, chlapče, aby si začal odmalička. Najlepšie je, keď ti zabijú rodičov, a keď dospievaš, každý si do teba rád kopne, každý si pred tebou odpľuje, pretože si miešanec Indiánky a belocha. A nechcú ťa ani Indiáni ani bieli. A ty takisto nechceš patriť ani k jedným z nich.“
„Moji rodičia sú tiež mŕtvi. Mama zomrela pri pôrode a otca zastrelili pre krádež koní. Kradol, aby nás uživil,“ chlapcove oči zvlhli slzami. „Keď zomrel, onedlho nato zomrela aj moja sestrička na tuberkulózu. Nemali sme peniaze na liečenie.“
„Vieš, chlapče, to mi je ľúto, spravodlivosť je slepá. Vidím, že si na najlepšej ceste, aby si sa stal lovcom ľudí. Žiješ tu ako najdúch, ako malý pomocník na farme, ten posledný z posledných, že? Koľko máš vlastne rokov? Dvanásť, trinásť? A ako ťa volajú? Smradľavý Ír? Nie, na Íra nevyzeráš, tak potom špinavý Poliak, slovenský pankhart?“
Chlapec sa už nesnažil potlačiť slzy.
„Mám pravdu, že? Poď sem, chlapče, vidíš toto? Čo ty na to? Je to Remington sedemdesiatpäťka. Nie je krásny? Je tvoj. No nedívaj sa tak, myslím to vážne, je tvoj. Ja dávam prednosť Coltu štyridsaťpäťke a najčastejšie aj tak používam svoju Betty,“ riekol s úsmevom od ucha k uchu a pritom pohladkal svoju brokovnicu. „Tej môžeš veriť, táto Betty ťa nikdy neopustí. Je iná ako ostatné ženské.“
Slzy na chlapcovej tvári odrazu celkom vyschli, keď chvejúcimi sa rukami prevzal revolver.
„Boha, to ako držíš zbraň? Och, Pane, odpusť, ale ten chlapec ma skoro zastrelil. Počkaj, chlapče, takto, aha. Vidíš? Takto sa nabíja, pozri sa. Nie, nie, keď strieľaš nedrž ju ako jedovatého hada, je to súčasť tvojho tela, je to tvoja ruka, to ona strieľa, revolver jej len prepožičiava smrtiacu silu. Chápeš? Keď mieriš, rob to s rozvahou. Zamier, vystreľ. Akoby do terča. Nezáleží, či je tam človek alebo terč. Niekedy je človek tvojím terčom. Stále maj pred očami len hruď toho, kto ti ublížil. Tak neminieš. A je jedno, čo sa hovorí, ale terč je ťažšie trafiť ako človeka,“ mužovi sa opäť rozhoreli v očiach zelené plamene. „Zatiaľ ti dám len jeden náboj. Ber to ako skúšku. Ak vydržíš nevystreliť, kým odídem, zanechám ti tu celú krabičku nábojov, potom môžeš trénovať. Ak nie, náboje si zháňaj sám... Hovorí sa tomu trpezlivosť, a to je náramne dôležitá vlastnosť.“
Chlapec zase raz prikývol, ako dnes už po toľkýkrát. „Ďakujem,“ bolo jediné slovo, čo zo seba dokázal dostať než vybehol zo stodoly s pokladom v ruke. S predmetom, ktorý ako už vedel, určí jeho budúcnosť.
Ťažkal zbraň v ruke, mieril na slnko, potom si ju zastrčil za nohavice a učil sa tasiť. Rýchlejšie, rýchlejšie! Bol trpezlivý, nikto nebol nikdy trpezlivejší, hoci mal chuť, hroznú, príšernú chuť vystreliť na plechovku posadenú na kole v plote. A vtom si spomenul, že mal opraviť zadnú bránku! Úplne na ňu zabudol. Keď sa vráti pán Hamilton a nebude to hotové, nielenže dostane bitku, na to si už zvykol, ale aj s večerou sa môže rozlúčiť! A existuje niečo horšie pre chlapca, ktorý je večne hladný? Pretože na hlad si nezvykol nikdy...
Koľko je hodín? Pýtal sa sám seba, keď siahal po striebornej vecičke, ktorou mu muž zaplatil. Keď si všimol iniciály G. B. zamračil sa. Akonáhle hodinky roztvoril, s výkrikom ich upustil do prachu zeme. Dlho však od nich nemohol odtrhnúť zrak, dlho sa nemohol vôbec pohnúť. Jeho duch na nejaký čas opustil jeho telo. Keď na neho dopadol predĺžený tieň, vymanil sa zo zakliatia tej chvíle a pozdvihol zrak.
Na nepokojne prešľapujúcich koňoch sedeli traja muži, z ktorých išla hrôza. Jeden z nich sa pohrával s nožom, čepeľ ktorého sa nedala označiť inak, ako vražedná. Chlapec nejakými zvláštnymi zmyslami na nej videl krv obetí, hoci ostrie bolo čisté. Z postroja mu visela štvorica indiánskych skalpov. Ďalší sa tváril znudene, žul tabak a čochvíľa si odpľul. Močku, ktorá mu stiekla po brade, si otrel špinavým rukávom. Tvár tretieho niesla škaredé stopy po kiahňach. Jeho pohľad sa upieral na neďaleké hospodárske budovy. Bez toho, aby sa pozrel na chlapca, k nemu prehovoril: „Chris, prezývaný aj Cougar, hovorí ti to meno niečo?“
Chlapec dokázal len odmietavo zavrtieť hlavou.
„Taký hnusný, vysoký chlap s jazvou cez pol ksichtu,“ upresnil jeho podobu prvý z trojice. Potom pozdvihol nôž a názorne naznačil, ako keď niekomu podrezávate krk: „Ten, kto mu to spravil, nemal presnú ruku. Ja sa zameriavam na hrdlá, nespravil by som podobnú chybu.“
„A všade so sebou vláči brokovnicu s pažbou, ktorá je celkom biela,“ doplnil opis druhý jazdec.
„Keby si takého chlapa videl, určite by si nám to povedal, pravda?“ pýtal sa ten poďobaný.
Chlapec opäť len prikývol. Tento raz zase na znamenie súhlasu. V hrdle mu vyschlo, jazyk sa mu prilepil o podnebie, nedokázal vydať ani hláska.
Chlap s otázkami, na ktoré poznal odpoveď, ešte neskončil. Vážne, akosi smutne, povedal: „A určite by si nám prezradil aj to, keby sa skrýval v niektorej z tých stodôl, pravda? Povedz mi, odkiaľ má chlapec z maštale taký krásny revolver? Nechceš sa nám s niečím zdôveriť?“ Muž zoskočil na zem a blížil sa k chlapcovi. Ten sa dal inštinktívne na útek opačným smerom. No opomenul ďalšieho protivníka, ktorý ladne zoskočil zo sedla a zozadu zdrapil chlapca za krk. Na líce mu priložil hrot noža a zasyčal: „Tak hovor, lebo ťa rozpáram ako zajaca!“
Malé ruky pozdvihli zbraň k obrane. No dlane sa potili a prsty neposlúchali. Revolver s jediným nábojom v bubienku spadol na zem. Tretí z bratov ho okamžite zodvihol, poťažkal a nepríjemne sa uškrnul. Chlapec zavrel oči a začal sa modliť. Jazyk mu však oťažel tak, že sa nedalo rozoznať jediné slovo.
Chlap ním zatriasol a chlapcovi prebehla hlavou myšlienka, či pes takto trasie chyteným králikom. „Čo si to mrmleš, ty malý parchant? Nerozumiem ti!“
Do toho sa ozval zvuk zabuchnutých dverí. Ich vodca sa vtedy zarazil, priskočil ku svojmu koňovi a jediným pohybom vytrhol z puzdra pušku. „Manuel! Rico!“ zakričal na svojich bratov.
Manuel si zastrčil nôž za opasok a vytiahol revolver. Ale chlapca nepustil. Zdvihol sa vietor a pootvorené dvere opäť narazili o rám.
„To je iba prievan, Rodrigo,“ povedal najmladší z trojice, z jeho hlasu sa ale dalo vycítiť, že sám má pochybnosti, len sa ich bojí priznať. Ostatne, lepším svedectvom jeho obáv bolo, že odhodil nepotrebnú chlapcovu zbraň a tasil vlastnú. Ale ešte presvedčivejším dôkazom bolo to, že svaly na čeľusti sa konečne prestali hýbať, a on iba vo chvíľach najväčšieho sústredenia zabúdal na svoj nechutný zlozvyk. Och, tak aj bratia Talbotovci majú strach, pomyslel si chlapec.
„Nie, Rico, tie dvere boli zavreté, ešte pred chvíľou na nich bola závora,“ odvetil mu najstarší brat.
A keď udrelo drevo o drevo tretí raz, potom sa to stalo.
Ozval sa ohlušujúci výstrel a v jednom uchu chlapcovi zaľahlo. V tej istej chvíli ho Manuel, ešte stále ho držiac pod krkom, strhol so sebou. Priamo počas pádu videl ako sa Rico bleskurýchle otáča a zdvíha revolver, aby zacielil. V skutočnosti sa skúsený pištoľník pohyboval veľmi rýchlo, ale chlapcov mozog mal v tom momente akoby narušené vnímanie času. Všetko sa mu zdalo pomalé, obostreté snovou hmlou, ponorené do poloticha. Sotva však strelec natiahol kohútik, do hrude sa mu zahryzli broky. V tom zlomku sekundy, než sa zvrátil dozadu a spadol, aby sa už nikdy nezdvihol, zazrel chlapec v jeho očiach príšernú skúsenosť smrti. Výjav, ktorý si bude pamätať až do konca života. I keď odvtedy to uzrie ešte veľa ráz, prvé stretnutie so smrťou zoči-voči sa zapisuje nezmazateľne do pamäti, hoci aj pre nič iné než len preto, že to bolo prvý raz. Prvý raz...
Chlapec sa ponáhľal vymaniť zo zovretia, ktorým ho nehybná ruka stále zvierala. Pozrel sa na miesto, kde mala hlava predtým tvár. Nikto by v chladnúcom tele už nespoznal Manuela. Plný zásah z brokovnice, z bezprostrednej blízkosti, urobí svoje.
Ibaže brokovnica mala dve hlavne a nepriatelia boli traja. Vo chvíli, keď Chris prebíjal svoju zbraň, zarachotila puška a on padol na znak.
„Priamo do srdca, ty sukin syn,“ uľavil si Rodrigo. „Moji bratia... skalpoval by som ťa zaživa! Tisíckrát za sebou ťa zastrelil!! Skurvený bastard!!! Ty...“
Chlapec sa nikdy nedozvedel, aká ďalšia nadávka mala nasledovať, pretože Rodrigo Talbot náhle onemel a treštil oči... na Chrisa, ktorý sa kašľajúc driapal na kolená a zároveň vkladal do komory náboj.
To nemôže stihnúť, pomyslel si chlapec. Nijaké ohromenie nevykoľají skúseného zabijaka, akým bol Rodrigo, na tak dlhý čas. V zúfalstve sa obzeral po svojej zbrani – už si ju v myšlienkach stihol celkom privlastniť, keď vtom...
Pištoľníkovi skočila na chrbát obrovská puma, strhla ho na zem, zaťala mu tesáky do šije a v okamihu zlomila väzy.
A zrazu, v tej istej sekunde, stál nad čerstvou mŕtvolou Chris a z hlavne jeho Betty sa ešte dymilo. Nikde nevidel nijakú pumu. Nikde nebola ani stopa po prítomnosti tohto zvieraťa.
„Vy, vy žijete... zachránila vás puma! Tu bola puma,“ opakoval chlapec stále dokola.
Lovec ľudí sa na neho čudne pozrel svojimi modrými očami. Nemali predtým taký zvláštny hnedý odtieň? pýtal sa sám seba chlapec, ale Chris prerušil jeho úvahy.
„Ja som tu jediná puma. Prezývajú ma Cougar, ako si už počul. A áno, skutočne mi život zachránila puma, hoci neviem, ako si to uhádol. Aha, pozri sa.“ Spod košele vytiahol oceľovú tabatierku, ktorá bola z jednej strany preliačená, ako zachytila guľku. Keď ju otvoril, vnútri bol uschovaný pazúr kaguára. „Tak sme si kvit, dávna priateľka. Vďaka,“ zašepkal. „Na, aj tento amulet ti podarujem, už chce zmeniť svojho majiteľa.“
Chlapec, ktorý už skôr vzal odhodený revolver, si v tej chvíli všimol niečo, čo v šoku dočasne vytesnil z pamäti: boli to strieborné hodinky, ktoré ležali pozabudnuté na zemi. A keďže všetko do seba zapadlo, musel si priznať to, čomu sa bránil uveriť. Opantal ho hnev tak silný a zúrivosť natoľko šialená, až sa mu zatemnilo pred očami. Ale nesmie sa unáhliť, musí vedieť pravdu. Musí byť trpezlivý. Postavil sa pred Chrisa. Rozkročený sa týčil nad sediacim mužom ako nemesis. Bol primladý na toľkú nenávisť. Ale predsa ju živil a hýčkal v sebe tak dlho, že ju poznal lepšie než mnohí dospelí. A naučil sa ju za ten čas milovať.
Otrčil pred neho dlaň, kde sa skvelo striebro. Tieto hodinky patrili kedysi jeho otcovi, vedel, že ich po ňom zdedí, a nakoniec ich dostal od jeho vraha. Keď ich otvoril, v dolnej časti bol ciferník a tikajúce rafije, áno, hodiny boli funkčné, a na vnútornej strane viečka ... bola fotka jeho rodičov.
„Otec ... otec...!“ jachtal chlapec výčitku, obvinenie.
„Áno,“ pritakal muž, „už to tak bude. Aký zvláštny osud. Keď som ti dával tie hodinky, tak som netušil, kto si. Dal som ti ich predovšetkým preto, lebo ma ťažili, tak, ako ma ťaží svedomie. A potom, keď som si to uvedomil, už bolo neskoro. Mohol som len dúfať, že si to hneď nevšimneš. Dúfal som, že to zistíš až keď tu už nebudem.
Tvoj otec ... vieš, chlapče, poviem ti pravdu, ja som ho nemusel zabiť. Zabíjanie sa pre mňa stalo rutinou. Porušil som sľub, ktorý som dal sám sebe, že budem zabíjať iba vrahov a notorických násilníkov. Ľudský život pre mňa stratil cenu. Vďaka tebe som tú cenu zas objavil. Trvalo to takmer osem rokov. A teraz sa všetko uzavrelo. Zdá sa, že Boh to takto chcel.“
Chlapec zaklapol hodinky a v pevne zovretej dlani ich preniesol do bezpečia svojho vrecka. Potom natočil bubienok tak, aby bol úderník nastavený na jedinú plnú komoru.
„Ešte počkaj,“ prerušil ho muž a na tvári mu naposledy zahral tajomný úsmev, „konečne som na to prišiel! Piaty jazdec je pomsta. Pomsta je jeho meno!“
Chlapec nerozumel, ale predsa mu ruky s revolverom poklesli. Muž teraz vyzeral takmer šťastne. Nechápal to.
„No tak, už strieľaj, prvýkrát v živote som netrpezlivý,“ vyzval ho muž.
A chlapec vystrelil. Trafil ho tesne pod srdce. Muž sa chytil za miesto, z ktorého začal vytekať potôčik krvi. Jeho úsmev sa ešte prehĺbil.
Je pravda, že odvtedy videl chlapec umierať mnohých ľudí. A mnohých z tých mnohých sám vyprevadil na onen svet. Ale už nikdy nevidel nikoho odchádzať s úsmevom na perách.
Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek.
Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.
Diskusia
8HitBoy
Bože, toto bolo naozaj dosť mňam! Výborný nápad a skvelý setting, sledujeme naozaj zaujímavý príbeh s hrdinom, u ktorého ma naozaj zaujímalo, čo s ním bude. Výborne hodnotím najmä úplný koniec a to, ako poviedka doznieva v čitateľovej mysli podobným spôsobom ako legendárny "bang" moment z Cowboya Bebop. Poslal si nám príbeh, nad ktorým čitateľ ostane premýšľať aj nejakú tú chvíľku po dočítaní, čo je výborné a chce to kusisko spisovateľského kumštu.
Po formálnej stránke sa s tebou naozaj už nemá veľmi zmysel baviť o ničom. Si vypísaný autor, ktorý vie čo a ako chce písať a má svoj štýl. Osobne sa mi zdalo, že si si vzal k srdcu to, o čom sme sa bavili minule, a snažil si sa nemotkať toľko vo svojich obľúbených kvetnatých vetách. Práca s jazykom je u teba možno na najlepšej úrovni zo všetkých pravidelných účastníkov tejto súťaže - máš charakteristický štýl, rád sa s čitateľom pohrávaš a používaš rôzne zaujímavé vetné konštrukcie. V tejto poviedke sa ti zväčša darilo urobiť z tohto svojho autorského špecifika prednosť, dobrého sluhu. Aj napriek tomu si sa nevyhol niektorým miestam, kde forma prevýšila obsah a kvôli tvojim nádherným slovným zvratom sa dej motkal na mieste. Nie každému čitateľovi to musí nutne sedieť. Aj tak v tomto ohľade u teba pozorujem veľký posun vpred, čo si zaslúži veľký palec hore.
Trošku miestami pokrivkala priama reč, najmä čo sa týka uveriteľnosti. Priama reč nemá suplovať rozprávača, ako často a rád spomínam a mala by znieť ako niečo, čo by skutočne mohlo vyjsť z úst postavy.
Príklad za všetky, nech netliacham:
„A čo ja viem? Pravdepodobne nasáva niekde v rodnej Oklahome. Keď som ho videl naposledy, bol veľký Tom, nepremožiteľný Grizzly Tom, najsilnejší chlap Západu, už len obyčajnou troskou. Sedával po baroch, rozprával tú historku stále dokola, poviem ti, za tie roky už všetky opisy vybrúsil do dokonalosti a každého s ňou otravoval. Už to nebola sekera, ba ani nôž, už mu na medveďa stačili holé ruky. A ľudia mu z ľútosti, a aby sa ho zbavili, kupovali chľast.
Poviem ti, chlapče, vyhýbaj sa na tomto svete dvom veciam, manželstvu a whisky. To sú, hádam, ešte horšie veci, než keby si spomínal, mimo modlitby, meno nášho Pána.“
Parádny jazyk, ale ak sa bavíme o priamej reči, znie to straaašne strojene, čo je škoda. Presne tieto informácie si mohol podať oveľa hovorovejším a prirodzenejším štýlom a takéto hranie sa s jazykom si nechať práve na pasáže s rozprávačom a opisy, kde to prirodzene sedí.
Aj napriek tomuto drobnému frfľaniu však tento text veľmi chválim a hodnotím z troch doposiaľ zverejnených poviedok najvyššou známkou. Drž sa!
03.09.2021
Bože, toto bolo naozaj dosť mňam! Výborný nápad a skvelý setting, sledujeme naozaj zaujímavý príbeh s hrdinom, u ktorého ma naozaj zaujímalo, čo s ním bude. Výborne hodnotím najmä úplný koniec a to, ako poviedka doznieva v čitateľovej mysli podobným spôsobom ako legendárny "bang" moment z Cowboya Bebop. Poslal si nám príbeh, nad ktorým čitateľ ostane premýšľať aj nejakú tú chvíľku po dočítaní, čo je výborné a chce to kusisko spisovateľského kumštu.
Po formálnej stránke sa s tebou naozaj už nemá veľmi zmysel baviť o ničom. Si vypísaný autor, ktorý vie čo a ako chce písať a má svoj štýl. Osobne sa mi zdalo, že si si vzal k srdcu to, o čom sme sa bavili minule, a snažil si sa nemotkať toľko vo svojich obľúbených kvetnatých vetách. Práca s jazykom je u teba možno na najlepšej úrovni zo všetkých pravidelných účastníkov tejto súťaže - máš charakteristický štýl, rád sa s čitateľom pohrávaš a používaš rôzne zaujímavé vetné konštrukcie. V tejto poviedke sa ti zväčša darilo urobiť z tohto svojho autorského špecifika prednosť, dobrého sluhu. Aj napriek tomu si sa nevyhol niektorým miestam, kde forma prevýšila obsah a kvôli tvojim nádherným slovným zvratom sa dej motkal na mieste. Nie každému čitateľovi to musí nutne sedieť. Aj tak v tomto ohľade u teba pozorujem veľký posun vpred, čo si zaslúži veľký palec hore.
Trošku miestami pokrivkala priama reč, najmä čo sa týka uveriteľnosti. Priama reč nemá suplovať rozprávača, ako často a rád spomínam a mala by znieť ako niečo, čo by skutočne mohlo vyjsť z úst postavy.
Príklad za všetky, nech netliacham:
„A čo ja viem? Pravdepodobne nasáva niekde v rodnej Oklahome. Keď som ho videl naposledy, bol veľký Tom, nepremožiteľný Grizzly Tom, najsilnejší chlap Západu, už len obyčajnou troskou. Sedával po baroch, rozprával tú historku stále dokola, poviem ti, za tie roky už všetky opisy vybrúsil do dokonalosti a každého s ňou otravoval. Už to nebola sekera, ba ani nôž, už mu na medveďa stačili holé ruky. A ľudia mu z ľútosti, a aby sa ho zbavili, kupovali chľast.
Poviem ti, chlapče, vyhýbaj sa na tomto svete dvom veciam, manželstvu a whisky. To sú, hádam, ešte horšie veci, než keby si spomínal, mimo modlitby, meno nášho Pána.“
Parádny jazyk, ale ak sa bavíme o priamej reči, znie to straaašne strojene, čo je škoda. Presne tieto informácie si mohol podať oveľa hovorovejším a prirodzenejším štýlom a takéto hranie sa s jazykom si nechať práve na pasáže s rozprávačom a opisy, kde to prirodzene sedí.
Aj napriek tomuto drobnému frfľaniu však tento text veľmi chválim a hodnotím z troch doposiaľ zverejnených poviedok najvyššou známkou. Drž sa!
03.09.2021
BocianSara
Pre mňa je toto zatiaľ tvoja najlepšia poviedka, ktorú si do FP zaslal. Hoci to stále nie je moja šálka čaju, veľmi vidno, že na sebe tvrdo pracuješ a zlepšuješ sa :)
05.09.2021
Pre mňa je toto zatiaľ tvoja najlepšia poviedka, ktorú si do FP zaslal. Hoci to stále nie je moja šálka čaju, veľmi vidno, že na sebe tvrdo pracuješ a zlepšuješ sa :)
05.09.2021
WriterInTheDark
Dúfam, že nikoho neurazím, keď poviem svoj osobný názor, že sa mi poviedla až tak nepáčila. Áno, nápad dobrý, ale nie až tak, že by sa mi pri čítaní tajil dych. Niektoré pasáže sa mi čítali dokonca ťažko, pretože mi nesedel slovosled, ale musím pochváliť dobrú slovnú zásobu autora. Vadili mi opakujúce sa slová a miestami nezáživny dej. Z poviedky nemám žiadne doznievajúce emócie, čo je škoda, pretože potenciál tam je. Hlavná postava však bola skvelo vykreslená, mojej predstavivosti nič nechýbalo k tomu, aby som si ju zvizualizovala. Koniec trochu predvídateľný.
Autor má svoj štýl, ktorý mne osobne neimponuje, ale určite to nie je zlé čítanie. Rozhodne držím palce a som zvedavá na ďalšie poviedky. :)
05.09.2021
Dúfam, že nikoho neurazím, keď poviem svoj osobný názor, že sa mi poviedla až tak nepáčila. Áno, nápad dobrý, ale nie až tak, že by sa mi pri čítaní tajil dych. Niektoré pasáže sa mi čítali dokonca ťažko, pretože mi nesedel slovosled, ale musím pochváliť dobrú slovnú zásobu autora. Vadili mi opakujúce sa slová a miestami nezáživny dej. Z poviedky nemám žiadne doznievajúce emócie, čo je škoda, pretože potenciál tam je. Hlavná postava však bola skvelo vykreslená, mojej predstavivosti nič nechýbalo k tomu, aby som si ju zvizualizovala. Koniec trochu predvídateľný.
Autor má svoj štýl, ktorý mne osobne neimponuje, ale určite to nie je zlé čítanie. Rozhodne držím palce a som zvedavá na ďalšie poviedky. :)
05.09.2021
Goran
HB: ďakujem veľmi pekne, potešil si ma, a áno, snažím sa zvýrazňovať svoje silné stránky pri písaní a tie slabé... skôr ich potláčam, aby sa nerozvinuli, a čitateľa som nezahltil síce peknou, no možno samoúčelnou hrou so slovami, s jazykom. Moje vzory v literatúre, a texty, ktoré čítavam, a z ktorých vychádzam, ktorými sa inšpirujem pri vlastnom tvorivom úsilí, sú staršieho dáta, v tých časoch sa dialógy písali viac štylizovane, neboli simuláciou reality. Jasné, takto by sa nikto nerozprával, iba ak by bol ten lovec ľudí zároveň nejaký akademik a literát :D, často keď píšem, tak sa v tomto pozabudnem a potom to môže pôsobiť strojene.
BocianSara: Hmm, čo je Tvoja šálka čaju? (Ja čaj nemusím, praví kovboji pijú pivo :D) Mnohé kritériá sú objektívne, ale zas dačo z nich sa nedá uchopiť inak ako cez prizmu osobného vkusu a preferencií. Poviedku som mal napísanú už dávnejšie, ale pred zaslaním do súťaže som ju poriadne "prekopal", snažil sa na nej zapracovať, spraviť ju príťažlivejšou, ale aby pritom nestratila posolstvo. Som zvedavý, či aj Ty pošleš niekedy text do FP, tá Tvoja minulá nesúťažná próza bola krásna - takéto očakávania mám ja od literatúry.
WriterInTheDar k: To je v poriadku, na niekoho môže príbeh a to, ako je podaný, zapôsobiť, iný má rád úplne odlišný štýl. Na svoje ďalšie poviedky som zvedavý aj ja :D Ak Ťa zaujíma niečo zo starších, spokojne si ich "nalistuj", ale nemienim s tým rozhodne otravovať, skvelého čítania je veľa; čakajú nás knihy na policiach od majstrovských autorov, určite máš aj Ty celú pyramídu knižných titulov, ktoré máš v pláne prelúskať. S jedným si ale dovolím nesúhlasiť - píšeš, že sa mi opakujú slová. Na to sa snažím dávať zvlášť pozor a používať čo najviac synoným. Mohla by si uviesť príklad? Nech vychytám muchy. Je však naozaj dosť možné, že ani po x-tom prečítaní textu si niečo nevšimnem... Možno pomenovania muž a chlapec som nadužíval... hej, beriem, je to tak, tiež nemám rád, keď trebárs každý odstavec obsahuje meno hlavného hrdinu vyskloňované vo všetkých pádoch...
06.09.2021
HB: ďakujem veľmi pekne, potešil si ma, a áno, snažím sa zvýrazňovať svoje silné stránky pri písaní a tie slabé... skôr ich potláčam, aby sa nerozvinuli, a čitateľa som nezahltil síce peknou, no možno samoúčelnou hrou so slovami, s jazykom. Moje vzory v literatúre, a texty, ktoré čítavam, a z ktorých vychádzam, ktorými sa inšpirujem pri vlastnom tvorivom úsilí, sú staršieho dáta, v tých časoch sa dialógy písali viac štylizovane, neboli simuláciou reality. Jasné, takto by sa nikto nerozprával, iba ak by bol ten lovec ľudí zároveň nejaký akademik a literát :D, často keď píšem, tak sa v tomto pozabudnem a potom to môže pôsobiť strojene.
BocianSara: Hmm, čo je Tvoja šálka čaju? (Ja čaj nemusím, praví kovboji pijú pivo :D) Mnohé kritériá sú objektívne, ale zas dačo z nich sa nedá uchopiť inak ako cez prizmu osobného vkusu a preferencií. Poviedku som mal napísanú už dávnejšie, ale pred zaslaním do súťaže som ju poriadne "prekopal", snažil sa na nej zapracovať, spraviť ju príťažlivejšou, ale aby pritom nestratila posolstvo. Som zvedavý, či aj Ty pošleš niekedy text do FP, tá Tvoja minulá nesúťažná próza bola krásna - takéto očakávania mám ja od literatúry.
WriterInTheDar k: To je v poriadku, na niekoho môže príbeh a to, ako je podaný, zapôsobiť, iný má rád úplne odlišný štýl. Na svoje ďalšie poviedky som zvedavý aj ja :D Ak Ťa zaujíma niečo zo starších, spokojne si ich "nalistuj", ale nemienim s tým rozhodne otravovať, skvelého čítania je veľa; čakajú nás knihy na policiach od majstrovských autorov, určite máš aj Ty celú pyramídu knižných titulov, ktoré máš v pláne prelúskať. S jedným si ale dovolím nesúhlasiť - píšeš, že sa mi opakujú slová. Na to sa snažím dávať zvlášť pozor a používať čo najviac synoným. Mohla by si uviesť príklad? Nech vychytám muchy. Je však naozaj dosť možné, že ani po x-tom prečítaní textu si niečo nevšimnem... Možno pomenovania muž a chlapec som nadužíval... hej, beriem, je to tak, tiež nemám rád, keď trebárs každý odstavec obsahuje meno hlavného hrdinu vyskloňované vo všetkých pádoch...
06.09.2021
BocianSara
Nechcela som to spomínať lebo to s kvalitou poviedky naozaj nesúvisí :) Mne nesedí veľmi tvoj kvetnatý štýl. Tu konkrétne toho až tak veľa nebolo ale aj tak som sa pristavila pri vete "No z černoty umelej noci, ktorá sa navzdory páľave slnka rodila z neforemného klobúka a siahala mu až na prsia, sa aj tak nikdy nevylúpol ovál tváre.", kde mi nejak veľmi skočil do oka vylúpnutý ovál tváre :D Tiež veľmi nemusím westerny a rozprávania o pištoľníkoch (tu si mi jednou scénou dokonca veľmi pripomenul sériu Temná veža od Kinga, ktorá je jednou z mojich najobľúbenejších a je v tomto naozaj jedinou výnimkou). Možno ešte aj to ako rýchlo chcel chlapca zatiahnuť do takéhoto života?
Čo sa týka mojej FP tak naozaj neviem, či sa k tomu niekedy dostanem. Ďakujem veľmi pekne sa kompliment ale tá poviedka vo mne zrela roky a prešla si dvoma rokmi písania so štyrmi verziami :D Teraz som rada, že sadnem každý mesiac k poviedkam na počkanie :D
06.09.2021
Nechcela som to spomínať lebo to s kvalitou poviedky naozaj nesúvisí :) Mne nesedí veľmi tvoj kvetnatý štýl. Tu konkrétne toho až tak veľa nebolo ale aj tak som sa pristavila pri vete "No z černoty umelej noci, ktorá sa navzdory páľave slnka rodila z neforemného klobúka a siahala mu až na prsia, sa aj tak nikdy nevylúpol ovál tváre.", kde mi nejak veľmi skočil do oka vylúpnutý ovál tváre :D Tiež veľmi nemusím westerny a rozprávania o pištoľníkoch (tu si mi jednou scénou dokonca veľmi pripomenul sériu Temná veža od Kinga, ktorá je jednou z mojich najobľúbenejších a je v tomto naozaj jedinou výnimkou). Možno ešte aj to ako rýchlo chcel chlapca zatiahnuť do takéhoto života?
Čo sa týka mojej FP tak naozaj neviem, či sa k tomu niekedy dostanem. Ďakujem veľmi pekne sa kompliment ale tá poviedka vo mne zrela roky a prešla si dvoma rokmi písania so štyrmi verziami :D Teraz som rada, že sadnem každý mesiac k poviedkam na počkanie :D
06.09.2021
Lukáš Polák
Na tebe oceňujem, nie len kvetnatý štýl písania, ale aj schopnosť vytvoriť autentickú atmosféru. Z textu som doslova cítil suchosť okolitého prostredia, piesok na klobúku, či drevenú podlahu v dome. Taktiež oceňujem, že ti idú aj iné veci ako feelgood poviedky, táto ma tiež bavila i napriek tomu, že western veci vôbec nečítam (okrem spomínanej temnej veže).
07.09.2021
Na tebe oceňujem, nie len kvetnatý štýl písania, ale aj schopnosť vytvoriť autentickú atmosféru. Z textu som doslova cítil suchosť okolitého prostredia, piesok na klobúku, či drevenú podlahu v dome. Taktiež oceňujem, že ti idú aj iné veci ako feelgood poviedky, táto ma tiež bavila i napriek tomu, že western veci vôbec nečítam (okrem spomínanej temnej veže).
07.09.2021
WriterInTheDark
Ahoj Goran. Tak som si ešte preletela zbežne tvoju poviedku a našla som zopár vecí, ktoré ti môžem napísať. Neviem, či to vadí len mne, ale vety začínajúce spojkou A mi proste nepasujú. OK raz za čas. Ale v tvojej poviedke je ich na môj vkus priveľa. Tak napríklad dva riadky po sebe to už bilo do očí: "A tu...A tu..." "A z celej sily zvolala...A potom sa zjavil kôň ... ( i keď to znie aj trochu biblicky, čo do príbehu patrí ). "A vo vrecku inej košele... A tentokrát zvíťazili."
Potom ako si už vyššie spomínal, slovo chlapec a muž odzneli viackrát. Možno by pomohlo občas vetu skrátiť a miesto čiarky dať bodku. Všetko je to len môj pocit, možno sa mýlim, možno ti pomôžem, ale s úprimnosťou sa v kritike šetriť nemá. Ja som rada, že som sa sem konečne pridala, aby som na svoje diela "počula" odozvu aj od iných ľudí, ako mojich známych. Človek potrebuje počuť názor iných, aby sa zlepšil. Ale je len na tebe, na každom autorovi, či si tieto rady vezme k srdcu, alebo usúdi, že sú nepotrebné.
Apropo, mne sa tvoj kvetnatý štýl celkom páči, sú poviedky, kde sa to hodí. :)
07.09.2021
Ahoj Goran. Tak som si ešte preletela zbežne tvoju poviedku a našla som zopár vecí, ktoré ti môžem napísať. Neviem, či to vadí len mne, ale vety začínajúce spojkou A mi proste nepasujú. OK raz za čas. Ale v tvojej poviedke je ich na môj vkus priveľa. Tak napríklad dva riadky po sebe to už bilo do očí: "A tu...A tu..." "A z celej sily zvolala...A potom sa zjavil kôň ... ( i keď to znie aj trochu biblicky, čo do príbehu patrí ). "A vo vrecku inej košele... A tentokrát zvíťazili."
Potom ako si už vyššie spomínal, slovo chlapec a muž odzneli viackrát. Možno by pomohlo občas vetu skrátiť a miesto čiarky dať bodku. Všetko je to len môj pocit, možno sa mýlim, možno ti pomôžem, ale s úprimnosťou sa v kritike šetriť nemá. Ja som rada, že som sa sem konečne pridala, aby som na svoje diela "počula" odozvu aj od iných ľudí, ako mojich známych. Človek potrebuje počuť názor iných, aby sa zlepšil. Ale je len na tebe, na každom autorovi, či si tieto rady vezme k srdcu, alebo usúdi, že sú nepotrebné.
Apropo, mne sa tvoj kvetnatý štýl celkom páči, sú poviedky, kde sa to hodí. :)
07.09.2021
Goran
Lukáš - díkes! Atmosféra je jednou z najdôležitejších vecí, preto som veľmi rád, keď sa mi ju dobre podarí namiešať.
Dancer, pardon, Writer :) in the dark - ďakujem za konštruktívnu kritiku. Áno, viacerí mi vyčítajú vety začínajúce na "A". Je to už taký môj "trademark" :D robím to naschvál, páči sa mi to a evokuje to archaickú spisbu. Plne však akceptujem skutočnosť, že to môže aj čitateľa iritovať. Len chcem podotknúť, že úvodné pasáže, ktoré sú v úvodzovkách, sú naozaj biblické citáty - je to z Apokalypsy, teda zo Zjavenia podľa Jána.
Určite mi neuškodí ubrať v súvetiach a namiesto čiarky niekedy použiť bodku.
Ďakujem za pripomienky.
08.09.2021
Lukáš - díkes! Atmosféra je jednou z najdôležitejších vecí, preto som veľmi rád, keď sa mi ju dobre podarí namiešať.
Dancer, pardon, Writer :) in the dark - ďakujem za konštruktívnu kritiku. Áno, viacerí mi vyčítajú vety začínajúce na "A". Je to už taký môj "trademark" :D robím to naschvál, páči sa mi to a evokuje to archaickú spisbu. Plne však akceptujem skutočnosť, že to môže aj čitateľa iritovať. Len chcem podotknúť, že úvodné pasáže, ktoré sú v úvodzovkách, sú naozaj biblické citáty - je to z Apokalypsy, teda zo Zjavenia podľa Jána.
Určite mi neuškodí ubrať v súvetiach a namiesto čiarky niekedy použiť bodku.
Ďakujem za pripomienky.
08.09.2021
Pospíšilová.luca
Tvůj styl psaní je výborný. Líbí se mi hlavní hrdina, drsný lovec lidí, který má ale své zasady a pevně si stojí za svou vírou. Špatný člověk, který i tak působí sympaticky. Navíc jsem fanoušek westernu 😀. Stejně jako u minulé povídky hodnotím vysoko a těším se na tvůj další počin 🙂.
09.09.2021
Tvůj styl psaní je výborný. Líbí se mi hlavní hrdina, drsný lovec lidí, který má ale své zasady a pevně si stojí za svou vírou. Špatný člověk, který i tak působí sympaticky. Navíc jsem fanoušek westernu 😀. Stejně jako u minulé povídky hodnotím vysoko a těším se na tvůj další počin 🙂.
09.09.2021
Zlodejisnov
Zatiaľ najlepšia poviedka, ktorú som od teba čítal. Hlavne teda spracovaním. Dialógy aj keď pôsobili zvláštne, oživili text. Čiže celkovo chválim, no napíšem, čo ma veľmi sklamalo. Hlavne to je chýbajúci fantasy prvok. Puma, ktorá sa tam objavila, mohla byť pokojne len halucinácia. Taktiež, začal si nápad s piatimi jazdcami apokalypsy obohatený o zaujímavý úvod. Popravde, myslel som si, že sa bude jednať o jedného z jazdcov apokalypsy alebo o niekoho, kto ich loví, aby udržal svet pokope. Zmenilo sa to ale na obyčajný western, a tie ja veľmi nemusím. No zápletka a dej boli zaujímavé, a preto to hodnotím kladne.
12.09.2021
Zatiaľ najlepšia poviedka, ktorú som od teba čítal. Hlavne teda spracovaním. Dialógy aj keď pôsobili zvláštne, oživili text. Čiže celkovo chválim, no napíšem, čo ma veľmi sklamalo. Hlavne to je chýbajúci fantasy prvok. Puma, ktorá sa tam objavila, mohla byť pokojne len halucinácia. Taktiež, začal si nápad s piatimi jazdcami apokalypsy obohatený o zaujímavý úvod. Popravde, myslel som si, že sa bude jednať o jedného z jazdcov apokalypsy alebo o niekoho, kto ich loví, aby udržal svet pokope. Zmenilo sa to ale na obyčajný western, a tie ja veľmi nemusím. No zápletka a dej boli zaujímavé, a preto to hodnotím kladne.
12.09.2021
Goran
ďakujem za všetky ohlasy, tie kladné samozrejme veľmi potešili :)
Som rád, že sú tu ešte nejakí fanúšikovia westernu, ja ten žáner milujem. Kedysi bol mimoriadne obľúbený, dnes je jeho popularita úplne na okraji... čo ma mrzí.
Zlodejisnov: ten fantastický prvok a jeho vyznenie - to je dávny trik, kedy si realisticky orientovaný čitateľ môže vybrať racionálne vysvetlenie v podobe halucinácie a romanticky zameraný zas nadprirodzené rozuzlenie. Ale všetci aj tak vieme, že to fantazijné je reálne, - duša umierajúcej pumy či aspoň jej čiastočka, sa vtelila do lovca. Je to naznačené zmenou farby očí, ktorá sa odohrala v tej chvíli a potom, v závere, zas nabrali pôvodný odtieň. Ja väčšinou dávam prednosť takejto subtílnej, decentnej fantastike pred explicitnou, kde po sebe mágovia vrhajú blesky a oheň alebo proti sebe bojujú celé vesmírne flotily.
16.09.2021
ďakujem za všetky ohlasy, tie kladné samozrejme veľmi potešili :)
Som rád, že sú tu ešte nejakí fanúšikovia westernu, ja ten žáner milujem. Kedysi bol mimoriadne obľúbený, dnes je jeho popularita úplne na okraji... čo ma mrzí.
Zlodejisnov: ten fantastický prvok a jeho vyznenie - to je dávny trik, kedy si realisticky orientovaný čitateľ môže vybrať racionálne vysvetlenie v podobe halucinácie a romanticky zameraný zas nadprirodzené rozuzlenie. Ale všetci aj tak vieme, že to fantazijné je reálne, - duša umierajúcej pumy či aspoň jej čiastočka, sa vtelila do lovca. Je to naznačené zmenou farby očí, ktorá sa odohrala v tej chvíli a potom, v závere, zas nabrali pôvodný odtieň. Ja väčšinou dávam prednosť takejto subtílnej, decentnej fantastike pred explicitnou, kde po sebe mágovia vrhajú blesky a oheň alebo proti sebe bojujú celé vesmírne flotily.
16.09.2021