Najdúch

Ešte stále spí. Táto veta mi znela v hlave ako mantra, kým som zostupoval do tajomných podzemných chodieb. Predo mnou kráčal miestny hrobár. Hrbatý čudák, o ktorom bolo známe, že dávno prišiel aj o posledné zvyšky rozumu. Túto povesť si vyslúžil svojimi povedačkami a výmyslami, ktoré podgurážený zvykol vykrikovať v krčme, až kým ho nevyhodili von. Tam sa neraz ešte otočil, hrozil palicou a škriekal, že sa budeme všetci diviť. Vždy sa mu dostalo iba výsmechu a nadávok do starých bláznov. Nikdy nikomu neublížil, no každý ho aj tak najradšej obchádzal. Vždy, keď vykrikoval tie svoje nezmysly, mal v očiach taký zvláštny výraz. Skrýval v nich smútok i akúsi nástojčivosť zároveň. Svojím spôsobom ma fascinoval. Alebo mi ho bolo iba ľúto. Možno sa zbláznil z toľkej samoty, možno z prízrakov, ktoré ho chodili navštevovať. A možno nebol blázon vôbec. Často som pred spaním rozmýšľal nad jeho rečami. Čo ak je na nich skutočne aspoň kúsok pravdy? Čo ak neblúzni? Striaslo ma. Nie, určite nie. Ako mi vôbec niečo také mohlo napadnúť? Snažil som sa presvedčiť sám seba, no pochybnosti ma už stihli nahlodať pekne hlboko. Bola iba jediná možnosť, ako sa ich striasť. Vybrať sa za starým.

Zbadal som ho už z diaľky. Stál do pol pása v hrobe a vykonával svoju rutinu. Už čoskoro niekto spočinie v tom úžasnom obydlí. Cintoríny som mal rád. Poskytovali pokoj, ktorý by som medzi živými hľadal len ťažko. Ich obyvatelia ma neunavovali prázdnymi rečami a vtieravými otázkami. Navyše boli výborní poslucháči.

„Vedel som, že prídeš,“ precedil pomedzi zuby a ani sa na mňa nepozrel. Zneistel som a premýšľal nad odpoveďou. No on na ňu očividne nečakal. „Ty jediný si mi bol vždy po chuti. Nie ako tá banda bláznov,“ dodal.

„Čo vy o mne viete?“ spýtal som sa. „Možno nič a možno veľa. Nepotrebujem poznať celý tvoj život, no uvidel som ti v očiach ten plameň. Je iný ako u tých vagabundov. Nie je ti to ľahostajné, však?,“ neprestával dobiedzať.

„Ešte stále spí. Ale zobudí sa, viem to. Budeš pri tom. Môžeš byť....“ začal rozprávať čoraz nástojčivejšie. Konečne zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Preboha, zasa s tým začína. Zasa blúzni. Možno to bola chyba, že som sem chodil.

„Viem, že si najdúch,“ pokračoval. Prešla mnou zlosť. Nenávidel som, keď mi niekto pripomínal, že som nechcené decko. Že nemám ani skutočnú rodinu. Zaťal som päste. „Poznal som tvoju nevlastnú mater, dobre ťa vychovala. I keď sama nemala často čo do úst,“ táral. „A vy ste boli pritom, keď ma našli, či čo to tu splietate?“ vykypel som.

„Vieš, pravda je taká, že u vás nikdy nehorelo,“ mlel starý svoje. To už ma vytočilo úplne. Blázon akýsi. Ak som aj niekedy pochyboval o jeho stave, teraz už nie. Načisto mu šibe. Nevie, čo trepe. Nevie. Otvoril som ústa, že mu odpoviem, čo si o ňom myslím, no nestál mi za to. Otočil som sa a pobral preč. V duchu som si nadával za to, že som vôbec za ním lozil.

„Chlapče, vráť sa!“ počul som ho volať za mnou. Zrýchlil som. „Nebuď taký. Poď za ňou!“ volal. Ani som sa neotočil. Rozbehol som sa. Hlúpy, hlúpy nápad. Šlo ma roztrhnúť od zlosti.. Utekal som a trel si dlaň s jazvou. Keď som bol malé decko, zachvátil našu stodolu požiar a pomaly sa rozšíril i na chalupu. Bola noc a všetci sme tvrdo spali. Rodičov zobudil až krik susedov. Jeden z nich vtrhol dovnútra a burcoval ich k úniku. Utiekli sme v poslednej chvíli. Keď ma mama niesla na rukách, zbadal som na polici malého kovového koníka. Bol môj obľúbený. V chvate som ho schytil, no vzápätí rozžeraveného pustil na zem. Odvtedy mám na dlani jazvu. Je zvláštna. Akoby v tvare štvorlístka. Nič z toho si však nepamätám. Všetko, čo viem, je iba z matkinho rozprávania. O tejto udalosti sa zbytočne doma nerozprávalo a rovnako mi zakazovali o nej vravieť i mimo domu. Istú dobu som nechápal prečo, no usúdil som, že rodičia mali z tohto zážitku životnú traumu a ja som im ju nechcel pripomínať. Časom som to prestal riešiť úplne. Mal som iné starosti. Keby teraz žili, určite by som sa ich spýtal na podrobnosti. Hrobárova veta mi rezonovala v hlave. Snažil som sa ju vytlačiť, no nešlo to. Všetky jeho reči ma postupne pohlcovali. Nevedel som sa im ubrániť. Nikdy u vás nehorelo. Tá veta mi hlodala v hlave ako tlupa lačných potkanov. Čo tým myslel? Čo o tom mohol vedieť? Nič, iba obyčajné bláboly. Nevdojak sa mi však v hlave začali vynárať určité veci. Napríklad, že nikdy som vlastne v dedine nevidel nijaké zhorenisko. Ani pozostatky domu, zničeného požiarom. Nik v okolí o tom ani nerozprával. Nikdy sa mi to nezdalo čudné a vlastne to ani nič nemuselo znamenať. Kým som začal vnímať svet, na mieste nášho starého domu už mohlo stáť päť nových. Starý blázon. Nech si provokuje niekoho iného. Venoval som hrobárovi poslednú myšlienku a zaspal spánkom spravodlivých.

Skoro ráno som sa vybral na pole. Krajina sa prebúdzala, nikde nebolo ani živáčika, iba biely opar pohlcoval všetko navôkol. Zrazu sa mi zazdalo, že niekto za mnou kráča. Otočil som sa a zbadal ich. Boli tri. Akoby z hmloviny. Rozbehol som sa, čo mi nohy stačili. Neodvážil som sa už obzrieť, no ich oči mi utkveli v hlave. Blankytné, takmer priesvitné. A vlasy. Mali krásne vlasy. Nazdával som sa, že sa mi porobilo. Mal som vidiny, alebo prichádzam o rozum? Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok. Ani neviem ako, zadychčaný som sa ocitol na cintoríne. Nerozumel som tomu. Už som ničomu nerozumel. Cesta na pole určite nevedie okolo cintorína a už vôbec nie cezeň.

„Vedia o tebe. Dávno o tebe vedia.“ Trhlo mnou. Obzrel som sa dozadu. Hrobár. Stál tesne za mnou. „Ešte stále spí. Nebráň sa.“ Po prvotnom šoku sa mi vrátil zdravý rozum. „Povedal som vám, aby ste ma nechali na pokoji. Ste úplne pomätený,“ zvrieskol som. „Tam som ju našiel,“ húdol si stále svoje a ukazoval smerom k lúke na konci cintorína. V množstve krásnych poľných kvetov sa skrývalo pár starých náhrobkov. „Poď za ňou, chlapče,“ nevzdával sa. Zdrapil som ho za košeľu. „Viem, že roky meliete o nejakej žene, nadprirodzene krásnej. Možno vo vašich snoch a myšlienkach jestvujúcej. Neviem, kde ste si ju vysnívali a neviem ani, prečo ste sa na mňa upäli, ale počúvajte ma raz a navždy. Dajte mi konečne pokoj!“ zjapal som.“ Nikto z dediny tým vašim bludom neverí a ja tiež nie. Nechcem, aby ste ma ešte niekedy otravovali tými rečami. Rozumiete?“ zadíval som sa mu priamo o očí.

„Viem, že ty veríš,“ odvrkol.“ Prešla mnou vlna zlosti, no nechcel som, aby ma celkom pohltila. „Fajn,“ povedal som. „Dám vám za pravdu. Áno, rozmýšľal som nad tým, istú dobu áno. Chvíľu sa mi to zdalo tak krásne, že som chcel uveriť. Ale vytriezvel som. Presvedčil som sa, že sú to len opilecké reči. Reči starého opusteného muža. Preludy.“ „Aj tie tri boli iba prelud?“ spýtal sa. Srdce sa mi rozbúšilo. Ako môže o nich vedieť? prebleslo mi hlavou. Možno som to nevdojak utrúsil. Nepamätal som sa.

„Vtedy si za mnou prišiel kvôli tomu, však? Teraz, keď ti už rodičia nežijú, máš právo dozvedieť sa pravdu. Roky to v sebe tajím a ona už roky spí,“ pokračoval starý.

„Kto to je? Kde je? Zaveď ma teda za ňou. Ukáž mi tú svoju spiacu krásavicu. Len ma už potom prosím nechaj na pokoji,“ začal som mu tykať. Vybuchol som. Nedokázal som mu už vzdorovať. Stál oproti mne a smutne na mňa pozeral. Trel som si dlaň s jazvou a potom ani neviem prečo, som sa rozplakal.

Prišiel som na jeho naliehanie. Len preto, aby som ukončil raz a navždy to trápenie. Už ma čakal. Stál pred dvesto ročnou hrobkou a v ruke zvieral sviečku. Pristúpil som k nemu. Mesiac v splne mu osvetľoval tvár. „Tak som tu. Zvedavý na to vaše veľké tajomstvo,“ prehlásil som trocha posmešne.

„Si dobrý chlapec. Možno sa to podarí. Už roky ju tu skrývam. Nik o nej nevie, iba ja a tvoji rodičia vedeli. Ani o tejto chodbe v podzemí nikto netuší. Nechaj si to pre seba, chlapče,“ rozrozprával sa starý. Hrdzavým kľúčom odomkol mreže na hrobke a vstúpil dnu. Nasledoval som ho. Zrazu som pocítil na celom tele husiu kožu. Ešte stále spí. Táto veta mi znela v hlave ako mantra, kým som zostupoval do tajomnej podzemnej chodby. Čím hlbšie sme šli, tým ťažšie sa mi dýchalo. Vlhkosť a smrad zatuchliny sa mi zahrýzali do pľúc. Nasledoval som blikot hrobárovej sviečky a dúfal, že vie, čo robí. Opatrne som našľapoval, pridŕžajúc sa steny. Počúval som ozvenu našich krokov. Zrazu niečo tmavé vyletelo z tmy a vrazilo mi do tváre. Môj výkrik preťal hrobové ticho. Zahnal som sa. Skurvený netopier. Snažil som sa upokojiť. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. „Už sme skoro tam,“ obzrel sa hrobár. Zhlboka som sa nadýchol a poslušne pokračoval za ním. Po chvíli som zahliadol zlatistú žiaru na konci chodby. Blížili sme sa. Starý zastal, obrátil sa na mňa a vkročil do neveľkej miestnosti. Po chvíľke zaváhania som ho nasledoval. Keď som to zbadal, onemel som. Tak predsa to bola pravda. Kriste. Zatmelo sa mi pred očami. Úplne som stuhol. Celá miestnosť sa začala so mnou krútiť. Oprel som sa o vlhkú stenu a bez dychu civel na to nádherné stvorenie. Nikdy som nič krajšie nevidel. Ležala na zemi obsypanej tými najžiarivejšími kvetmi, machom a trávou. Mal som pocit, že som na nebeskej čistine. Dlhé zlatisté vlasy rozhodené nedbalo na lúčnej posteli a alabastrová pokožka mi nedovoľovali odtrhnúť zrak. Cítil som, ako mi steká po zátylku prúd potu. Ležala bez pohnutia na roztiahnutých motýlich krídlach, odetá do hodvábu, kým jej okolo tela prskalo tisíce malých iskierok. Hlavu mala ozdobenú zlatým diadémom. Čakal som, že už už otvorí oči alebo pery, no nestalo sa ani jedno. Nedokázal som sa pohnúť, tobôž niečo povedať. Chcel som utiecť, no nohy mi vrástli do zeme.

„Bol spln ako teraz, keď som ju našiel. Na lúke za cintorínom, veď vieš,“ preťal mrazivé ticho starý. „Ležala vyčerpaná v tráve a vedľa nej decko. Prosila ma, aby som jej pomohol. Alebo aspoň tomu dieťaťu. Nikdy som podobnú bytosť nevidel, bol som rovnako vydesený ako ty teraz,“ vyhŕkol jedným dychom. „Zobral som ju k sebe domov aj s tým malým, nevediac, čo vlastne robím. Dokázal som ju udržať pri vedomí ešte dva dni. Dozvedel som sa neuveriteľný príbeh. Nedokázal som si ho nechať pre seba, inak by som zošalel. Preto som občas pripitý rozprá...“ „Kto je to?“ prerušil som ho roztraseným hlasom. Hrobár sa odmlčal. „Kráľovná víl,“ zašepkal napokon. To už ma nohy naozaj zradili. Sadol som si na zem. Nástojčivo som sa jej túžil dotknúť. „Vieš, už sa mi ju nepodarilo zobudiť. Nemal som šajnu ako sa postarať o to dieťa.“

„Čo si s ním spravil?“ takmer som vyvreskol. „Neboj sa, dal som ho dobrým ľuďom. Jednej dvojici o ktorej som vedel, že ma nezradí.“

„Viete, kde je teraz?“ trocha pokojnejší som zasa prešiel k vykaniu.

„Viete, čo sa s ním stalo?“ Neodpovedal.

„V panike som ju zobral sem, aby ju nikto nenašiel. Roky som sa o ňu staral, aby jej nič nechýbalo. Dúfal som, že jedného dňa sa zobudí i keď som sa toho dňa obával,“ vyšlo z neho napokon.

Bol som zmätený. Zúfalo som sa snažil dozvedieť viac, no on mi bol zrejme ochotný vyzradiť len to, čo sám uzná za vhodné

„Asi po týždni sa mi začali zjavovať. Najprv za oknom, potom tu, na cintoríne, neskôr ma prenasledovali všade.“

„Ale kto, preboha?“ spýtal som sa nechápavo.

„Tie tri. Aj ty si ich videl. Podvedome si utiekol sem. Nepamätáš sa, no všetko si mi povedal. Ony dokážu vymazať chvíľkovú pamäť, urobiť z človeka pomätenca. Úplne ho osprostieť.“

„Čo od vás chceli? A čo chceli odo mňa?“ nerozumel som už vôbec ničomu.

„Hľadali to dieťa. Hľadali a našli,“ dodal potichu.

„Zabili ho?“ spýtal som sa zdesene.

„Nie, to sa im našťastie nepodarilo. Tí dvaja , ktorým som ho zveril ho uchránili. Museli pod zámienkou opustiť pôvodný dom, aby sa ich striasli, no podarilo sa im to iba čiastočne. Pomoc našli u miestnej strigy, no úplne zbaviť sa ich nedokázali. Ony to dieťa hľadajú dodnes.“

„Prečo ho tak veľmi chcú? Veď už z neho musí byť dospelý človek,“ spýtal som sa, hľadiac na slabý plamienok sviečky položenej v kúte. „Keď..“ .začal, no neodvážil sa pokračovať.

„Keď čo?“ snažil som sa ho povzbudiť v rozprávaní.

„Keď to dieťa zabijú, ona sa zobudí,“ prezradil po chvíli.

„Panebože,“ zakryl som si rukou ústa.

„Sama mi o tom vravela. To dieťa je totiž ľudské. Je to človek. A ona sa mohla vykúpiť len tým, že ono zomrie,“ pozrel na mňa smutne. Nevedel som, čo na to povedať.

„Nikdy to nechcela dopustiť, chcela sa obetovať , aby ono žilo,“ pokračoval.

„Tie tri sú od nich. Z ostrova víl. Zúfalo potrebovali svoju panovníčku späť. Na ich kráľovstvo sa rútila katastrofa. Keď sa im nepodarilo zastrašiť ma, prosili ma o pomoc.“

„Ale vy ste to nedokázali, že?“ spýtal som sa potichu.

„Sľubovali mi poklady, o akých sa nám chlapče nikdy nesnívalo.“

„Nedokázali ste to dieťa zabiť,“ snažil som sa vypáčiť z neho odpoveď.

„Nie,“ odpovedal napokon, takmer nečujne.

„Roky som žil v tomto pekle, s týmto tieňom na duši. Nevedel som, čo si počať. Takmer som prišiel o rozum. Nebolo ľahké sa rozhodnúť. Sľúbil som jej, že dieťa ochránim, no žalostne som túžil, aby sa prebrala. Aby sa mohla vrátiť. Aby ešte chvíľu mala možnosť byť šťastná,“ vydýchol bolestne. Napriek tme som zazrel, ako sa mu v očiach zaleskli slzy. Pozrel som na ňu. Zrazu aj mnou prešiel taký smútok, že som sa ledva vládal nadýchnuť. Prisunul som sa k nej. Pomaličky som zdvihol ruku a jemne som ju pohladil po tvári. Zrazu sa celá vlhká kobka naplnila nádhernou vôňou kvetín. Zovrelo mi hrdlo. Pomaličky som ju chytil za ruku. Túlil som si ju k tvári, láskal a bozkával. Otočil som ju dlaňou navrch a zamrel som.

V hlave mi vybuchla sopka. Celá miestnosť sa so mnou rozkrútila, myslel som, že sa pozvraciam. Nevedel som, kde som, svetlo a tma sa zlievali, celé telo som mal akoby v plameňoch. Zatvoril som oči. Nikdy u vás nehorelo. Pravda je taká. Nikdy u vás nehorelo.

myslel som, že myšlienky mi rozožerú mozog. Zrazu som všetko pochopil. Môj život sa mi poskladal ako skladačka. Toto mal byť posledný diel. S vypätím posledných síl som otvoril oči a znova pozrel na jej dlaň. Nesnívalo sa mi to.

Bola tam. Jazva v tvare štvorlístka. Úplne som sa zosypal. Vôbec som neregistroval starého, takže som si ani nevšimol, že potajomky vytiahol z vrecka nôž. Keď som zdvihol hlavu a pozrel na neho, bolo už príliš neskoro. Zahliadol som iba čepeľ, ktorá sa na chvíľu zaligotala a presvišťala vzduchom. Nestihol som ani vykríknuť. Rýchly pohyb jeho ruky zhasol slabučký plameň sviečky, ktorá nám svietila na cestu.

Z bezvedomia ma vytrhol známy hlas. „Poď chlapče, je po všetkom. Bolo to veľmi bolestivé rozhodnutie.“ Nahmatal som ponúknutú ruku. „Konečne sme slobodní. Už navždy ti dajú pokoj,“ predniesol hrobár roztraseným hlasom. Pomohol mi na nohy a pobral sa pridŕžajúc sa steny von z tunela. Zažmurkal som, no oči nie a nie si zvyknúť na tmu. Chcel som ju ešte naposledy vidieť. Navždy si vpečatiť do pamäte naše prvé a zároveň posledné stretnutie. Prvé, ktoré som si pamätal. Milovala ma viac ako seba. Neúprosná tma mi dovolila zahliadnuť iba slabý odlesk diadému. Karmínový potôčik krvi vytekajúci z jej srdca si nechala pre seba. Vdýchol som naposledy vôňu kvetín a vypravil sa za starým.