„Kedy tam už budeme, mami?“ dívala sa na svojho ochrancu zospodu tými krásnymi veľkými očami. „Je mi už zima.“

„Ja viem Adelka. Ale musíš ešte chvíľu vydržať. Vidíš koľko je tu ľudí. Musíme byť trpezlivé. Sme ešte ďaleko,“ Johane prechádzal pri tých slovách po chrbte mráz. Nielen od neútešného počasia, no hlavne od tých más. Stádo ľudí, ktoré zúfalo utekalo preč, čo najďalej od svojich domovov.

„Nestojte tu, kurva! Ešte aj s deckom!“ narazil do nej mohutný chlap, okolo ktorého sa vznášala aróma lacného alkoholu a aura podguráženosti. Pichlo ju v ramene, no v mysli úder pripísala ku stovkám, ktoré počas cesty absolvovala.

„Ten ujo je zlý.“

„Ticho, Adel!“ vypúlila na dcéru vyplašené buľvy.

Chlap sa znechutene obzrel za svoje rameno, no pokračoval ďalej. Predieral sa cez hustý dav a odhadzoval od seba krehké siluety vyhladovaných mám a ich detí. Adela ho pretínala ostrým pohľadom. Ak by mohla, ublížila by mu. No na také myšlienky nebol čas. Možno v inom živote.

„Musíš držať jazyk za zubami. Počuješ ma?“ zatriasla dievčatku rukou.

To len vyplašene prikývlo. Vysoké postavy v jej blízkosti jej zvyšovali tep. Tisla sa čo najbližšie k mame.

Nad hlavami sa im objavil pás kondenzačných čiar. Z ničoho nič roztrhol šum vravy obrovský hukot sonického tresku. Johana schytila dcéru a s bolesťou v ušiach využila moment nepozornosti.

Za mužom zapáchajúcim alkoholom sa vytvoril malý, no výrazný koridor. A nad sklonenými hlavami tlačiacich sa ľudí sa už vynímala budova hlavného terminálu.

„Adelka,“ povedala, no pocítila len vibrácie vlastných hlasiviek a akúsi vzdialenú ozvenu vlastného hlasu vo svojej hlave.

Vybrali sa na cestu. Po štyroch dňoch boli konečne pri svojom cieli. Pocit nádeje pretláčal bolesť v žalúdku a premrznuté prsty na nohách. Prešli niekoľko metrov a na horizonte vyšlo jasné slnko. Prekryla si oči, no zvedavosť jej nedovolila odtiahnuť od tej strašidelnej scenérie zrak. Sietnice ovaľovala intenzívna biela a na tvári cítila ľahké teplo.

Niekoľko kilometrov za terminálom explodovali rakety protivzdušnej ochrany. Zachytili pravdepodobne všetky nepriateľské výstrely. Inak by tu už zrejme nestáli.

„Pohyb,“ pokynula Adelke, ktorá už premáčala svoj oranžový šál vodopádom sĺz. „Už sme ozaj blízko.“

„Zase to začína, mami. Ja sa strašne bojím,“ hlas malého dievčatka už znel o čosi jasnejšie. V Johaninom bubienku sa vzápätí dorovnal tlak. Vzala dcéru na ruky a tlačila sa čo jej sily stačili. Sledovala pred sebou tú nechutnú ozrutu. Zrejme dezertéra alebo zradcu, ktorí uprednostnil zbabelý útek pred obranou domoviny. A teraz sa dotýkal steny terminálu.

„Už sme tu. Už sme tu,“ opakovala si v hlave, no slová jej šli z úst už automaticky. Dievčatko sa jej držalo ako mláďa primáta. Vychudnutá na kosť ju však príjemne hriala na hrudi. Jemné líce na jej brade zasa pôsobilo ako sedatívum.

Prešli bránou terminálu, no v interiéri sa chaos iba znásobil. Hluk a krik dopĺňal kolísavý tón leteckého poplachu. Hýbali sa, no Johana prešla do snového režimu. Dav ju zozadu tlačil a začala cítiť efekt úzkeho hrdla. Ľudia pred ňou zastali.

„Už sme tu mami?“

Nereagovala, snažila sa zistiť prečo stoja. Poskakovala a nakláňala hlavu zo strany na stranu. V sterilných priestoroch kontajnerových stien sa sústredila iba na postavu toho zradcu. Tlak na chrbát za zvýšil a jej pevný postoj povolil. Oprela sa o ženu pred sebou.

„Au, mami!“

„Ja viem, snažím sa. Musíš vydržať.“

Pod nohami sa jej roztriasla zem. Zacítila ako sa vibrácie postupne prenášajú do stien budovy a rozoznievanú jej plechový skelet.

Rumový pán dvihol ruky nad hlavu a rázne ich spustil k zemi. Zaznel tupý úder, ktorý kakofóniu otrasov ešte väčšmi podfarbil.

Dav sa zrazu pohol vpred. Tlak za jej chrbtom bol enormný a takmer padla. Hýbala sa vpred a to bolo hlavné. Prešli cez zničený turniket a konečne uvideli kapsule hyperloopu. Neverila, že existujú.

„Už sme skoro tam mami,“

„Vidím zlatíčko, vidím,“ povedala pre seba. Niečo v hĺbke ju však stále desilo. Šanca, že to predsa len nestihnú.

Zo zeme sa vyvalili ďalšie otrasy. A zvuk poplachu neustával.

Kapsula s ľudským nákladom pred nimi zmizla vo vákuovej tube. O pár sekúnd príde ďalšia.

„Ujo. Tam kam ideme je kľud?“ z Adelky vypadla zvedavá otázka, ktorá zaskočila mladého vojaka, dozorcu prepravného prostriedku. Nasucho preglgol a veľavýznamne sa pozrel na Johanu.

„Rýchlo dnu,“ zvrieskol, keď sa ďalšia z kapsúl otvorila pred Johaninými očami.

Nasadli a pritlačili sa k oknu. Skromný priestor nebol vybavený na evakuáciu, no prijal takmer stovku bezbranných. Adela mala ústa nalepené na skle.

Keď sa dvere kapsule uzavreli, pozvoľna začala naberať na rýchlosti. Nebolo cítiť takmer žiadnu silu zotrvačnosti. Po pár minútach už cestovali rýchlosťou takmer 700 kilometrov za hodinu.

„To je hotový zázrak Adelka,“ povedala dcére do ucha. Pred nimi sa totiž rozliehali zelenkasté polia, nepoškvrnené vojnou a násilím.

Zdvihla pohľad na monitor, na ktorom sa ukazovala ich trasa. Dvadsať kilometrov do prestupnej stanice.

„O chvíľu sme tam. A ocko nás tam už čaká,“ usmiala sa tak veselo ako len vedela. A sama netušila, či klame.

Keď zbadali ďalšie kondenzačné čiary na nebi, premkol ich des. Množili sa a drobné explózie tesne nad povrchom naznačovali, že obrana stále funguje.

Jedna však zasiahla svoj cieľ. Johana schytila dcéru a pritisla si jej čelo k perám.

„Toľko lásky a toľko utrpenia.“

Zalialo ich svetlo a mohutný oblak ohňa sa dvíhal k nebesiam. Prvý z fénixov však nepriniesol znovuzrodenie.