Do kina som vchádzal so zmiešanými pocitmi. Nielen, že som veľký fanúšik pôvodného filmu, ktorý je vynikajúcim spracovaním gréckej báje o Perzeovi, ale zároveň ho považujem za jedno z klasických kultových dobrodružných spracovaní. Čo tejto klasike dodávalo napriek trhanej stop-motion animácii niektorých príšer také čaro, bola silná výprava a dejová konzistentnosť. Emocionálna prepojenosť hrdinov a ich činov, či osvetlenie scén vytváralo v tomto prípade sugestívnu atmosféru, kedy si pamätám, že ma niektoré scény prenasledovali ešte niekoľko dní. (Nezabudnuteľné je najmä stvárnenie Medúzy, ktoré ma prvýkrát prinútilo ako malého skryť sa za gaučovku, pretože som to nemohol vydržať.)

Dosť ale o klasike. Pozrime sa, čo nám na tanier naaranžoval Louis Leterrier, ktorého poznáme napr. ako režiséra druhého pokusu o sfilmovanie Hulka.

Perzeus je presne podľa báje zachránený rybárom a následne vychovaný ako jeho syn na malom ostrovčeku. Jeho adoptívna rodina ale príde o život pri zákroku bohov proti ľuďom, keď obyvateľstvo mesta Argos začne rúcať sochy bohov a búrať ich chrámy. Perzeus by rád žil svojím životom, no horí v ňom aj túžba po pomste. Zistenie, že je synom Dia ho len o to viac presvedčí o tom, že sa bohom nechce ani za nič podobať. Zatiaľ sa ale podarilo Hádesovi presvedčiť Dia o nutnosti zásahu proti ľuďom, ktorý sa bohom rúhajú... a tak začína Hádesova malá kampaň o ľudský strach a nadvládu nad bohmi. Ešte, že tu máme ale Perzea, ktorý je - chcieť-nechcieť - prinútený vydať sa za hľadaním riešenia ku krakenovsekj otázke. Ako vidíte, obsahovo nič, čo sme už nevedeli.

Herecky nie je nový Súboj Titanov ničím prekvapivý: Sam Worthington (Avatar) ponúka svoju stále rovnakú grimasu, ktorá je tak neprehľadná, ako ešte nikdy predtým. Citovo bezduchý Perzeus sa tak stáva naozaj jedným z najhoršie zvládnutých hlavných postáv. Fantasticky mu asistuje gumená Gemma Arterton (Io), ktorú onedlho uvidíme aj v Perzskom princovi. Akýsi pokus o romantickú zápletku medzi nimi dvoma vyznieva nelogicky až nezmyselne. (A okrem toho, nemá nič spoločné s pôvodnou bájou.) Svetlým bodom na obzore je Mads Mikkelsen sťa jeden z gréckych bojovníkov, ktorý svojou mimikou strčí do vrecka asi všetko ostatné osadenstvo aj spolu s tými niekoľkometrovými škorpiónmi. Z bohov stojí za spomenutie aspoň Ralph Fiennes, ktorého Hádes je predsa len dôstojným zhmotnením božskej podstaty, aj keď niekedy skôr pripomína kríženca Quasimoda a Luciusa Malfoya.

Pozitívne sa vo filme vyžili najmä tvorcovia špeciálnych efektov a kulisári. Tí postavili na nohy naozaj impozantnú krajinu starovekého bájneho Grécky. Argos je majestátnym mestom v zátoke, chránené skalami zo všetkých strán. Chrám Gorgóny je temnou spleťou popraskaných a zbúraných starovekých stĺporadí a premostení, hlboko pod ktorými sa varí vriaca láva. Kamenistá púšť s rozvalinami zaniknutého mesta sú krásnou kulisou pre súboj s obrími škorpiónmi. A veľkosť a sila prvého stretu s Pegasom položí na lopatky aj poloboha ako je Perzeus - nečudujem sa mi.

Žiaľ, to všetko je len pozlátkom na inak prázdnom a odporne spackanom filme, ktorého scenár by asi lepšie napísal desaťročný fagan s väčšou predstavivosťou, ako títo traja ostrieľaní páni (Beacham, Hay, Manfredi).

Ak chcete vidieť dobrý a zábavný film, skúste niečo iné.