Dr. Thei Svengaard je genetickým inžinierom, doktorom, ktorý je uskutočňuje alebo asistuje pri bunkových operáciách ľudských zárodkov. Je jedným z tých, ktorí usmerňujú ľudstvo a jeho budúcnosti, pričom sa drží špeciálne vyvinutých tvarov ľudských pokolení ideálne pripravených na ich úlohy v spoločnosti. Keď sa mu do rúk ale dostane bunkový zárodok manželov Durantových, je prekvapený. Rodičia sa totiž napriek tomu, že po úprave ich „dieťa“ nebude mať s nimi veľa spoločného a tomu, že sa vyvinie v nádržiach, ako ostatné deti, rozhodli operáciu sledovať. Toto právo už dávno nik nevyužil. A preto: s Durantovými niečo nepasuje. Výsluch bezpečnostnými zložkami centrálnej správy ale neprinesie žiadne zvláštnosti... Operácia môže začať a končí tak, ako nik nečakal.

Síce s trochu nezvyklým ale za to príjemne prepracovaným začiatkom sa takto noríme do sveta, ktorý je prepracovaný do špiku kostí: svetu už tisícky rokov vládne skupina Optiľudí, kasta geneticky vďaka život predlžujúcim enzýmom nesmrteľných ľudí, ktorí ale nemajú možnosť rozmnožovať sa. Ich imunita voči smrti znamená aj imunitu voči životu. Sú citliví na slová ako smrť a doktor. Ani jedno totiž nepotrebujú a ani nechcú poznať. Väčšina Ľudu už dávno zabudla, ako to je mať vlastnú vôľu. Ich životy sú smerované ich vlastnou genetickou informáciou zmenenou pred narodením a chránené mantrou, ktorá hovorí, že Optiľudia sú mocou, ktorá sa o nich stará a ochraľuje ich. Iba máloktorým sa prostredníctvom defektov „podarilo“ vytvoriť si niečo také ako materský cit alebo ambície. A iba veľmi malá časť z nich sa dostala do styku s Odbojom voči Optiľuďom. Nie je preto prekvapivé, že práve Durantoví sú súčasťou odboja, ktorý spolupracuje s Kyborgami, preživšími nepriateľmi Optiľudí poslednej vojny medzi týmito skupinami.

Frank Herbert sa aj v tomto diele predstavuje ako majster premyslených plánov v plánoch Kyborgov, Optiľudí a Ľudského odboja. Napriek veku tohto diela prekvapuje najmä premysleným, veľmi koherentným dejom, ktorý vôbec nestratil nič na jeho plauzibilite či technologickej novosti. Ukončenie novely je prekvapivé, premyslené a patričné. Nevyhráva ani hyperlogika ani pravdepodobnosť. Výhercom, aspoň teda dočasným, sa stáva nakoniec ľudskosť a život, ktorý si napriek disciplíne a poriadku našiel cestu k entrópii. Alebo ako hovorí prenesene Heisenberg: nie všetko je merateľné a deterministicky presne určiteľné. Žijeme v neurčite, nestabilite a „to, čo túto nestabilitu vytvorilo je ešte stále tam vonku a bojuje“ za ňu.

Kto pozná štýl Franka Herberta a jemu osobitné črty, nájde jeho ťahy štetcom aj v tomto diele. Jemu typické vnútorné monológy alebo dialógy medzi osobami v ich tajnej reči, skoro-telepatiu na základe emaptie, čítanie osôb alebo filozofické slovné prekáračky medzi jednotlivými postavami v ich rozhovoroch tu nájdete rovnako často ako v Dune alebo inom diele. Vaše srdce teda určite zaplesá. Práve tieto rôznorodé rozprávačské štýly a hustý dej ale môžu pre niektorých robiť knihu žiaľ aj časťami nepochopiteľnú či nestráviteľnú. Ak ste ale fanúšik scifi, tak s tým mať problémy určite nebudete mať. Novele sa tiež dá vytknúť chábajúci hlavný hrdina, popr. jednoduchý a nevýrazný, niekedy až neexistujúci vývoj postáv. Na druhej strane - dej novely sa odohráva počas niekoľkých dní, takže nechať prejsť postavy veľkým vývinom je na tomto základe nereálne.

Na koniec snáď len dodám, že veľký mág Frank Herbert v tomto diele už predstiera náznaky Duny (napr. skoro-nesmrteľnosť Leta II) a vytvára svet, ktorý si skoro vyslúžil načrtnuté pokračovanie. Škoda, že sa tak nestalo. Napriek tomu – jedná sa o vynikajúcu literárnu pochúťku.