Na jar v roku 2012 boli „sci-fi komunity“ Čiech a Slovenska nadšené z ukončenia ďalšej prevratnej ságy. Aj keď prevratná nie je to správne slovo. To každý vie, len sa to šušká potajomky, lebo niekto sa bojí priznať, že je bez vkusu, niekto je príliš nostalgický, niekto... Proste, Paolini ukončil svoju sériu o mladom Eragonovi. Áno, to je dobrá správa. Bohužiaľ, tá kniha sa číta veľmi zle.

Eragon, ako fenomén, je veľmi zvláštna vec. Prišiel v dobe, keď bol Harry Potter na dovolenke, očaril pestrosťou sveta a veľmi dobre využitým prostredím. Ak na mape bolo vyznačené mesto, rieka alebo hora a pri nej bolo napísané aj meno, bolo jasné, že sa tam čitateľ pozrie. Kniha trafila tú správnu generáciu, ktorá ju dokázala akceptovať. Navyše to bol nový knižný div, bestseller napísaný pätnásť-ročným chalanom. To je vec, ktorá stojí za zmienku.

Škoda, že ako starol, jeho štýl sa nezlepšoval, práve naopak. Brisingr, tretí diel ságy, je zlepenec scén, ktoré zabudnete v momente, keď knihu zavriete a o nič neprídete. Nasledujúci diel Inheritance som teda otváral s obavami.

Pokiaľ si pri úvodnom „Čo sa stalo v minulých dieloch“ dozviete nejaké novinky, nemusí to byť tým, že ste nepozorný čitateľ. Dobre vyrozprávaný príbeh si proste zapamätáte, lenže toto nie je ani dobre rozprávaný, ani príbeh. Prvá polovica knihy je toho dôkazom. Nič zásadné sa tam neudeje, v podstate to nikam nesmeruje. Autor sa snaží o realistické vykreslenie priebehu vojny, ale knihe to škodí, pretože je preplnená zbytočnými informáciami a dejovými odbočkami. Keby sa vyškrtla polovica Roranovej linky (inak celkom dobre napísanej, s minimom mágie, takmer až klasická hrdinská fantasy), kniha by tým neutrpela.

Druhá vec je tempo. To je zo začiatku slušne nastavené, ale zhruba po piatej kapitole začne prudko klesať. Potom znovu vyskočí, znovu klesne. Keby to malo aspoň nejaký ustálený rytmus, ale nemá. Mení sa nečakane, intervaly nemajú stabilnú dĺžku, keby sme si predstavili podobnú situáciu v hudbe, bola by veľmi disharmonická.

V druhej polovici sa nám nejaký ten príbeh začne črtať, tempo sa ustáli, začne postupne pridávať. Autor tu krásne buduje napätie a pripravuje na záverečný konflikt. Bitka vypukne, všetko ide hladko a zrazu strih. Ocitneme sa znovu tam, kde sme boli pred 50 stranami. Celá akcia ide odznova, len s inou postavou. Atmosféra, napätie... všetko je v ťahu. Zrazu máte chuť knihu niekam zahodiť. Druhým veľkým šokom je, že keď sa to všetko skončí, veci sa uzavrú a vy zistíte, že máte ešte 100 (áno, sto!!!) strán do konca knihy. (Skutočne, počítal som to.)

Na druhej strane však treba priznať, že Paolini vie vykresliť nádherné obrazy a ponúkne nám aj silné emočné scény. Napríklad, samotný záver mal krásne smutný nádych, návšteva Vroengardu je bohatá na fantastické scenérie a originálne príšery. Takých prípadov je v knihe viacej, no nebudem zbytočne prezrádzať. Takisto sa mu podarilo čiernobiely svet prepracovať do vernejšej, nejednoznačnej polohy. V istom momente budete pochybovať o správnosti vardenských pohnútok. Galbatorix je rozhodne najlepšie napísaná postava celej série. (Viete čo? Mňa o svojej pravde presvedčil, mal to vyhrať!) Plusom boli aj skryté narážky, ľahké obtretie sa o modernú fyziku alebo filozofiu. Paolini rozhodne má talent, o tom nás presvedčil, no nevie s ním pracovať. Z deja sa tak stáva nesúrodý zlepenec scén a príliš podrobných popisov. Škoda. Možno by mu pomohlo napísať nejakú zbierku poviedok alebo noviel, lenže čo ho k tomu donúti? Vydavateľ? Sotva, keď sa tieto „biblie“ tak dobre predávajú.

Ďalšia vec, ktorá kazí zážitok je preklad. Lepšie povedané preklad a editácia. V texte nájdete výrazy, ktoré sú síce presné, ale absolútne nezapadajú do jazyka knihy. Vážne, čo hľadá v epickej fantasy spojenie „Mal z toho depku“?! Niektoré vety kričia, že sú doslovným prekladom. Editor si tiež nedal záležať. Či mu unikli aj nejaké gramatické chyby neviem, ale zato interpunkcia, malé a veľké písmená si v texte robia čo chcú. Nepríjemne rušivé, najmä keď kvôli zle umiestneným úvodzovkám neviete rozlíšiť, čo je priama reč a ktorej postave patrí. Veľmi, veľmi zle, radšej siahnite po českom vydaní alebo originálnej verzii.

Pokiaľ ste knihu ešte nečítali a nie ste veľkým nadšencom série (prípadne necítite akútnu potrebu vedieť ako to všetko dopadne), skúste čas stráviť užitočnejšie. Napríklad v záhradke, pri inej knihe alebo strašením v opustenom zámku. Tých pár skvelých scén nestojí za čas, ktorý strávite presekávaním sa skrz zle spracované slovenské vydanie a kopec hlušiny. Keby ste to aj tak riskli, rýchlo zabudnete aj na tie lepšie momenty, verte mi.

Orientačne: 50%.

Inheritance

Sága Odkaz Dračích Jazdcov (štvrtý diel)

Cristopher Paolini

Preklad: Mária Havranová

672 str.

Fragment SK, 2012