Pod vplyvom filmu mám chuť napísať, že ak aj tento text nebude čítať veľa ľudí som rád, že som sa do neho pustil. Lebo ich to ovplyvní a dôsledky toho všetkého nemôžeme predpovedať. Možno len zažijú príjemnú chvíľu a nič viac. Alebo si povedia, že si to pozrú a v obchode, kde si budú o pár mesiacov kupovať DVD natrafia na svoju osudovú lásku. (Pár vecí k tomu: 1. My nepirátime – oficiálne; 2. V kinách ho už ťažko zastihnete – je mi to ľúto.) Nemáte za čo.

No a teraz k filmu:

Tri hodiny, ktoré film trvá, vám ubehnú veľmi ľahko vďaka tomu, že sa jedná o šesť paralelne rozprávaných príbehov v rôznych časových obdobiach, ktoré sú zároveň čiastočne prepojené. Navyše v nich rotujú tí istí herci, čo je nesmierna zábava, hlavne hádať, ktorá postava je kto, lebo maskéri odviedli dokonalú prácu a väčšinu z nich v reinkarnáciách proste nespoznáte (až na Huga Weavinga, on je proste nezameniteľný).

Atlas mrakov skrátka nie je na jedno pozretie. Teda, môžete si ho pozrieť raz, pointu dokonale pochopíte, ale je v ňom toho viacej, ako môžete postrehnúť. Náznaky, prepojenia, alúzie, parafrázy, paralely... je tam toho všetkého toľko, že aj skúsení diváci budú mať miestami problémy. Občas je lepšie len tak nechať sa unášať filmom, vychutnávať si dokonalé efekty, herecké výkony a vôbec celú velkovýpravnosť filmu, lebo inak by vás od premýšľania rozbolela hlava.

Atlas mrakov je najodvážnejší film roku (režírovali ho traja režiséri a aj tak sa nikde nezasekáva) - alebo hoci aj desaťročia - ktorý ak nedostane minimálne jedného Oscara, bude čosi veľmi zlé a páchnuce vo filmovej kritike. Dokonalé dielo, až príliš dokonalé.

Teraz sa dostávam k tej nepríjemnejšej časti, ktorá by vás však nemala odradiť od tohto filmového zážitku - jeho emocionálne nabitie. Prepánajána, veď Atlas mrakov rozplakal vyše 40 ročného muža sediaceho dve sedačky odo mňa! Toto dokáže málo filmov!

Je v ňom všetko tak detailne a puntičkársky prevedené, až je problém tam nájsť výraznejší prvok. Keď je všetko výnimočné, nie je zároveň výnimočné nič. Skvelým príkladom je hudba, hlavne skladba po ktorej je to celé pomenované. Vo filme zaznie niekoľkokrát ale jej motív nie je oproti zvyšku (vynikajúco skomponovanej a rovnako emotívnej) hudby nijak výrazný, takže si ho často ani nevšimnete. Tak isto sú na tom aj herecké výkony, samotné príbehy (až na jeden z budúcnosti, ktorý je o scénu silnejší ako ostatné) a emócie. Na mňa nefungovali zvlášť silno a nie som jediný. Problém je práve prelínanie príbehov. Dosť uškodí, keď sa dramatická scéna trileru strieda s komediálnym útekom postaršieho spisovateľa z domova dôchodcov. Samozrejme, mohli to celé prerozprávať chronologicky, ale to by bol skôr námet na seriál nie na film. A pointa by možno tak nevynikla.

Cloud Atlas je film tematizujúci ľudstvo, ľudskosť, osudovosť, reinkarnáciu, lásku, smrť... veď to poznáte z traileru. Alebo knižnej predlohy. Cielene sa dotýka citlivých tém (nadnárodné korporácie, homosexualita, otroctvo, rasové a kastové rozdiely), za čo by sme mu mali byť nesmierne vďační, lebo nám ich podáva vo forme, ktorá je stráviteľná a zrozumiteľná každému. Niečo takéto vznikne raz za dekádu: film pri ktorom môžete filozofovať rovnako ako plakať, vychutnávať si ho a analyzovať, jesť pukance alebo sústredene premýšľať. Je artový, popkultúrny, sci-fi , poetický... Je to Hollywood ako ho nepoznáme (taký, aký by sme ho chceli). A to z neho robí výnimočný zážitok. Je to viac ako film. Je to viac ako umenie. Je to naše zrkadlo.

Orientačne: 90%