Autorom recenzovanej knižky je práve H. P. Lovecraft (Volanie Cthulhu, Prichádza z temnôt, V horách šialenstva) a jej názov už predurčuje jej obsah. V Nadprirodzenej hrôze v literatúre autor monitoruje a analyzuje vývin strašidelného príbehu v doterajšej literatúre (do obdobia začiatku 20. storočia). A musím uznať, že Lovecraft mal anglosaskú literatúru strachu a hrôzy zmapovanú perfektne.

Lovecraft v desiatich kapitolách čitateľa sprevádza vývinom strašidelného príbehu od jeho samotných počiatkov ako súčasť starobylých rituálov a kozmologických vysvetlení až po majstrovské diela na začiatku 20. storočia. Kniha samotná začína konštatovaním, že „najstarším a najsilnejším pocitom ľudstva je strach a najstarším a najsilnejším druhom strachu je strach z neznáma“, pričom sa odvoláva nielen na psychologické ale aj biologicky zakotvené podstaty nášho dedičstva. Svoj zámer ale jasne definuje už v úvodnej kapitole ako „literatúru kozmického strachu v pravom zmysle slova“. Podľa neho naozajstná hrôzostrašná poviedka musí obsahovať „istú atmosféru záhadnej, nevysvetliteľnej, dych vyrážajúcej hrôzy z neznámych vonkajších síl“, ktorá je založená na zlovestnom a zvláštnom popretí alebo porážke „oných ustálených zákonov Prírody (sic), ktoré ktoré sú našimi jedinými ochrancami pred náporom chaosu a démonov neprebádaného priestoru“. Pritom je priestor pre neho všeobecný pojem a jeho pôvod – či je to časopriestor, priestor v mysli postáv alebo svet mimo nášho sveta – nie je dôležitý. Hrôzostrašnú poviedku teda Lovecraft posudzuje nie podľa jej didaktických hodnôt, sociálnej odozvy alebo vysvetlenia hrôzy, ktorú opisuje (všetko aspekty, ktoré boli skôr prítomné v príbehoch počas vývinu tohto epického žánrového útvaru), ale na základe pocitov vyvolaných v čitateľovi v momente jej najmenej pozemského momentu.

V nasledujúcej kapitole Lovecraft opisuje zrod hrôzostrašného príbehu a umiestňuje ho do starobylých príbehov egyptskej ríše a semitských národov, či neskôr zakoreňuje aj v temnom stredoveku, jeho baladických spisoch a piesňach či už východu alebo západu. Je to sila starých odoziev na rituály keltov a teutónov, ktoré tvoria podhubie starej európskej základy literárnych hrôz. Tieto sa transformovali časom aj do folklórnych rozprávok (témy: démonický milenec, ktorý sa vracia po svoju nevernú nevestu, vlkolak, zakázaná komnata, nesmrteľný čarodejník, atď.) Postupne sa vďaka profesionálnej literárnej tvorbe na seba berú podobu tzv. gotického románu, ktorého vývin (kap. 3) s reprezentantkou napr. Ann Radcliffovou a jej románom Udolfo, vyvrcholenie (kap. 4) v podobe Pútnika Melmotha od írskeho kňaza Charlesa Roberta Maturina alebo Mnícha od Matthewa Gregoryho Lewisa a postupné dozvuky (kap. 5) Lovecraft detailne opisuje.

V nasledujúcich kapitolách sa majster hrôzy venuje jej vývinu podľa geografického členenia. V 6. kapitole ponúka jej vývin na európskom kontinente, v ktorej neomíňa nemeckého E.T.A. Hoffmana s jeho markabróznymi románmi a rozprávaniami a špeciálne Undine od F.H. Karla. Z francúzskej tvorby vyzdvihuje najmä Horlu od Guya de Moupassanta a spomína aj na kabalistické a židovské vplyvy v tvorbe G. Meyrinka (román Golem) alebo Anskeho (román Dybukk).

Nasleduje kapitola špeciálne venovaná Edgarovi Allanovi Poeovi (napr. Zánik domu Usherovcov), ktorému „vďačíme za terajšiu zdokonalenú tvorbu hrôzostrašného príbehu“. Jeho psychologická premena umelca zo zaujatého a veľakrát didakticky vystupujúceho rozprávača do odosobnenej pozície jasnozrivého kronikára. Poe tento prístup ešte znásobuje doteraz neexistujúcim vedeckým štúdiom ľudského strachu a následným použitím týchto zistení. Ostatní umelci sa podľa Lovecrafta tomuto novému prístupu museli prispôsobiť, ak chceli, aby ich vôbec niekto čítal. Tak isto mení aj hlavného hrdinu, ktorý je síce inšpirovaný byronovským hlavným hrdinom s jeho ponurými ambicióznymi a nespoločenskými vlastnosťami, a tento zase vychádza sčasti z hlavného hrdinu gotického románu, no jeho typickým protagonistom je „väčšinou tmavý, pekný, hrdý, melancholický intelektuál, citlivý, vrtošivý introvert, z bohatého rodu“, s poznatkami o tajných náukach a túžbou odhaliť zakázané tajomstvá vesmíru.

V následných dvoch kapitolách sa Lovecraft vracia k geografickému členeniu a analyzuje priebeh a vývin hrôzostrašnej literatúry v Amerike (USA) a na britských ostrovoch. Z tvorcov v týchto častiach vyzdvihuje autor najmä Ambrosea Biercea (a jeho diela Smrť Halpina Fraysera či Prostredník na pravej nohe). Okrem neho opisuje ale veľmi rozšírne a s bázňou k ich majestátu aj ďalších významných členov autorskej hororovej suity. Z anglických autorov spomína najmä na Oscara Wildea a jeho Portrét Doriana Graya či Drakulu od Brama Stokera alebo dielo Williama Hopea Hodgsona (ktorého Nočná krajina dokonca pripomína neuveriteľne film Fountain).

Poslednú kapitolu venuje Lovecraft moderným majstrom hororu: Arthura Machena (ktorého čiastočné dielo asi ovplyvnilo svojim keltským pozadím aj Roberta Holdstocka) a Algernona Blackwooda. Široký záber Machenovho diela prechádza od gréckymi mýtmi inšpirovaných strašidelných príbehov (Veľký boh Pan), do keltskej a waleskej mytológie (Román o čiernej pečati) a vrcholí v kafkaeskovskom Románe o bielom prášku, v ktorom sa študent po požití drogy, ktorá mala zlepšiť jeho koncentráciu, postupne mení na monštróznu príšeru s desivým koncom. Blackwood je podľa Lovecrafta „absolútnym a nepochybným majstrom strašidelnej atmosféry“, ktorú vie vyvolať hoci aj z „jednoduchého, suchého fragmentu psychologického opisu“. Z jeho diel spomína Vŕby, príbehy Johna Silencea – výnimočného lekára, Wendigo alebo fantázie Jimbo či Kentaur. Okrem týchto dvoch sa v kapitole zmieňuje aj o Lordovi Dunsanym s jeho vycibrenou fantáziou a M. R. Jamesa, ktorý ako autorita na starožitnosti do svojich diel vkladal aj vedecký pohľad ich pôvodu a teda zároveň pôvod hrôz z nich plynúcich (napr. Gróf Magnus, Poklad abbého Thomasa).

Knihu Lovecraft uzatvára tvrdením, že hoci je možné očakávať zdokonalenie formy strašidelného príbehu na základe zlepšenia spisovateľských schopností, „nemáme dôvod domnievať sa, že by sa miesto strašidelného príbehu v literatúre podstatne zmenilo“. Podľa neho ide totiž „o veľmi úzky, hoci základný smer ľudského výrazu, a vždy bude oslovovať iba malý okruh čitateľov s citlivými schopnosťami“.

Vitajte teda v dobrej spoločnosti!

P.S. Keďže to nebola recenzia, krátko ku knihe z čitateľského pohľadu: veľmi ju odporúčam nielen ako krásny prehľad o vývine hororu doteraz ale najmä ako inšpiratívny zoznam diel, ktoré si potom zapíšete do vášho plánovača. (Akoby ste tam tých kníh nemali už dosť, všakže.) Lovecraft aj prekladateľ (Ľubomír Gorch) odviedli dobrú prácu – napriek tomu, že sa jedná skoro o akademický text, je tento veľmi pôsobivý, čitateľný a udrží vás od začiatku do konca. Bravo!