Techno – thriller je špecifický žáner kombinujúci sci-fi a dobrodružnú zápletku (špióni, vojenské zariadenia, nadnárodné korporácie a utajované projekty), ktorého príbehy sú zasadené do súčasného sveta. Ja mám k nemu blízky vzťah. Pokiaľ ma pamäť neklame, čo sa inak stáva často, práve cez techno - thriller som sa dostal k zahraničnej sci-fi. A vlastne aj tej slovenskej lebo Repkov román Tajomstvá troch strelených ním tiež trochu zaváňa a nepamätám si, že by som nejaké sci-fi čítal pred tým.

Za moju lásku k tomu žánru môže jeho zakladateľ a najznámejší predstaviteľ Michael Crichton. Pamätám si na to vzrušenie keď som sa ako trinásťročný fagan prešmykol v knižnici do dospeláckeho oddelenia a vyniesol odtiaľ Park dinosaurov (v originály Jurrasic Park). Kniha bola omnoho dospelejšia a o dosť náročnejšia ako film, ale to mi nezabránilo, aby som ju mal prečítanú po dvoch dňoch. Ale skutočné nadšenie prišlo až s knihou Hranica času (filmovej verzií sa vyhnite).

Techno - thriller je záludný, je to niečo súčasné a aktuálne, aspoň sa tak tvári, ale v skutočnosti je to sci-fi ako remeň. Plní podobnú úlohu ako kyberpunk, vlastne by častokrát mohol byť kyberpunkom, ale nie je, lebo ľudia si ho mylne pletú s kriminálkami. Dokonalým príkladom je Dan Brown. Je zbytočné namietať, Dan Brown je naozaj TT, jeho prvá kniha (Digitálna pevnosť) je toho dokonalým príkladom, ani Bod klamu nezaostáva a v Anjeloch a Démonoch ide aj tak hlavne o antihmotu, Illumináti sú až na druhom mieste.

Práve preto je tento autor dôležitý, aspoň na teraz. Anjeli a Démoni totiž určili smer, kam sa tento žáner bude uberať. Alebo aspoň jeho mainstreamové variácie.

„Technobláboly“ ľudí nebrali, zaujímavejšie to bolo inde, na poli humanitných vied, histórie a konšpirácií. Preto Brown napísal DaVinciho kód, techno -thriller, ktorému chýba to „techno“, ale stále je „scientic fiction“. Následky nenechali dlho čakať.

Thrillerov, zaoberajúcich sa tajomstvami histórie je neúrekom, ale jeden autor vyčnieva. Aspoň pre mňa, ale podľa reakcií aj pre iných.

David Gibbins, podmorský archeológ, cestovateľ a spisovateľ. Tento odborník, keď niečo tvrdí, nie je to blbosť, nechýba tomu vnútorná logika a neprahne po prvoplánovej senzácií. To je jeho sila a zároveň slabina.

Jack Howard, podmorský archeológ, cestovateľ, milionár, Angličan a dobrodruh, proste typický hľadač pokladov, to je Gibbinsov hrdina. Pamätám si, ako hľadal Atlantídu. Bolo to dobré ale nie skvelé, príliš detailné a odborné popisy mi prekážali, taktiež akcie bolo málo. Teraz som sním hľadal menóru – sedemramenný židovský svietnik – a Avalon. Tento raz to bolo skvelé.

Križiacke zlato, kniha tenšia a svižnejšia ako Gibbinsov debut, ale stále trpiaca jeho priveľkou dôslednosťou. Opäť podrobné technické popisy moderných archeologických pomôcok, opäť hrdinovia trávia viacej času teoretizovaním ako samotnou akciou. Ale tentoraz to nevadí, v knihe je niečo, čo som si pred tým nevšimol.

Gibbins je dôsledný, čerpá z vlastných skúseností a reálnych teórií (takže si nevšimnete tú hranicu, kedy končí veda a začína fikcia), čo je vidieť a je to vidieť hlavne na tom, že historický príbeh v pozadí knihy je zaujímavejší ako samotné dobrodružstvo jeho hrdinov. Je to preto, že Gibbins je hlavne archeológ až potom spisovateľ, je nadšený z toho, keď môže odkrývať históriu a hľadať súvislosti. Rovnako zapálený do toho je aj Jack Howard a jeho tím. A to je hlavný motív týchto kníh. Nie priniesť šokujúce odhalenie, ale podeliť sa o radosť z práce. Darí sa mu to, text len tak pretká objaviteľským nadšením. Účel splnený.

Samozrejme, nie je to len o tom. Stále sa dostáva k slovu mierne neprehľadná akcia, napätie, nacistický kult a vôbec všetko, čo od takejto knihy očakávame. Číta sa to ľahko, len miestami zaškrípe preklad, ale to sa stáva, človek si na to zvykne, pokiaľ to vyslovene nekole oči. Text je vyvážený, pasáže sa nám striedajú v príjemnom tempe. Keby nám ho bolo málo, autor v doslove objasňuje nakoľko čerpal zo skutočných prameňov a kde začína jeho fikcia. Lebo práve realistickosť a uveriteľnosť sú najsilnejšie stránky knihy a je fajn vedieť, že Gibbins kvôli tomu cíti istú zodpovednosť. Nie ako Brown.

Križiacke zlato je príjemné čítanie a v dobe, keď sú kníhkupectvá prepchaté Infernom, tak padne za dobre na napravenie (alebo urobenie) chute. Či už pred alebo po Brownovi.