Estetika je veda o vnímaní a najradšej vnímame to, čo je krásne. Lebo to v nás vzbudzuje nejaké emócie. Veď viete, pri Titanicu plačeme, pri Indym máme chuť vybehnúť s lopatou na najbližšiu zrúcaninu. Bojíme sa a radujeme sa s našimi hrdinami, chceme byť nimi. A čo ak v budúcnosti nebudú filmy, ale voľne dostupná droga, ktorá nám umožní nimi naozaj byť a prežívať ich dobrodružstvá? Futurologický kongres sa zišiel, aby sa zamyslel nad tým, ako sa bude vyvíjať zábavný priemysel a ako to ovplyvní spoločnosť.

Futurologický kongres (The Congress) je jeden z tých vzácnych filmov, ktoré môžu byť aj žánrové, aj artové naraz. Je to oxymoron, ja viem. Ale pri Kongrese to funguje. V podstate je to čisté sci-fi o budúcnosti sveta, ale témy a forma, ako sú podané, majú bližšie ku umeleckým filmom. Naozaj záleží len od nastavenia vašej optiky.

A to je práve spomínaná téma. Optika, to, ako chceme na svet pozerať. Najskôr sledujeme akýsi „súmrak herectva“. Kinematografia viac nepotrebuje skutočných hercov, vystačí si s ich virtuálnymi kópiami. A potom preskočíme dve desaťročia v čase a ocitneme sa vo svete, ktorý nepotrebuje ani to. Vonku je droga, ktorá spôsobí, že všetko vnímate farebne, nie cez oči, ale cez chemické vnemy a dekódujete si to, ako chcete. Realita je rozbitá, respektíve, nič také neexistuje. Na jednej strane sme, kým chceme naozaj byť, vidíme pravú tvár ľudí, na druhej strane žijeme vo vlastných sračkách. Pardon za výraz, lepší mi nenapadol. Uteším vás tým, že je to len metafora, vo filme nič také nie je explicitne zobrazené, ale... veď to sami uvidíte.

Kongres je kritika doby, kritika nás, ktorí sme pre zážitkovosť z umenia ochotní obetovať hocičo. Kritika neoriginálneho prístupu, mediálnej manipulácie a našej rozmaznanosti. Je to kritika, ktorá podráža nohy sama sebe. Kongres je v podstate akýsi reverzný Matrix, vykrádačka všetkého možného, citová vydieračka. Nevadí, lebo to funguje, je to remeselne zvládnuté, so skvelými hereckými výkonmi, vynikajúcou animáciu a dobre napísaným scenárom. Teda pokiaľ si vystačíme s príbehom bývalej herečky v tomto svete a netúžime poznať viac kontextov. Film nám síce niečo načrtne (a to niečo by utiahlo minimálne jeden samostatný film), ale je to skôr kvôli vykresleniu celkovej atmosféry, nie dejotvorný prvok.

Inak povedané: tento film má všetko. Animáciu, živé hranie, emócie, napätie, popkultúrne odkazy, hĺbku a myšlienku. Aj tak je problematický.

Kongres skúma vnímanie, kritizuje vnímanie a zle sa vníma. V istom bode ostane prepchatý motívmi, či už príbehovými alebo vizuálnymi a divák sa v tom môže stratiť. Je nutné držať si pozornosť celý čas, inak vás to ľahko prevalcuje a film sa vo vašom vedomí rozpadne. Je to teda náročné kino, žiadna odychovka.

Futurologický kongres je veľmi pekný a zaujímavý snímok, ktorý núti premýšľať a pri tom rozpráva osobný príbeh jednotlivca, ktorý je „majetkom verejnosti“. Oplatí sa ho vidieť, oplatí sa vnímať, oplatí sa o ňom hovoriť. Nie každému sa však bude páčiť. Na to ide o príliš veľké sústo.

Hodnotenie: cca 87%