Orson Scott Card vo svojom predslove ku knižnému vydaniu, ktoré mám, hovorí o genéze knihy. Nápad v hlave nosil od svojich 15 rokov. Prvotná novela pre časopis Analog pod záštitou Bena Bovu bola neskôr prepracovaná do knižnej podoby, ktorej sa v roku 1985 dostalo ocenení Hugo a Nebula. Príbeh chlapca, ktorý má zachrániť ľudstvo pred hroziacou katastrofou medzihviezdnej vojny s hmyzoidným nepriateľom, je dramatickým, emocionálnym ale zároveň depresívnym pohľadom na stret dvoch rozličných kultúr, ktoré nemajú možnosť spolu komunikovať.

Ender je tretie z detí rodičov Wigginových v čase, kedy je na Zemi reprodukcia silne kontrolovaná. Len možnosť, že by sa jednalo o nadaného génia podobne ako u jeho starších súrodencov, dovoli Wigginovým mať tretie dieťa, ktoré – tak dúfa Medzihviezdna flotila – by nebolo tak násilné a zlomyseľné ako prvorodený Peter ale zároveň nie tak mierumilovné a milujúce ako druhorodená Valentine. Andrew, s prezívkou, ktorá sa mu stane menom (Ender), už počas svojich prvých rokov vykazuje vysokú inteligenciu, dokonalý zmysel pre stratégiu a chápanie súvislostí, ako aj taktické rozhodnutia, ktoré ho v jeho školskom kolektíve dostávajú do úlohy outsidera. Jeho stretnutie s pokusom o šikanu v škole sa končí násilne, no pre neho dlhodobo víťazne, keď nepriateľa ukope do bezvedomia. Napriek očakávaniu, že sa tak nestane, sa dostáva v šiestich rokoch na orbitálnu stanicu tzv. Battle School (Bojovú školu), v ktorej kvôli svojmu nadaniu naďalej ostáva osamotený. Jeho cesta k uznaniu ostatnými spolužiakmi, nadriadenými veliteľmi a učiteľmi je to, čo tvorí väčšinu príbehu románu. Základným konceptom (a Cardovou pôvodnou základnou myšlienkou, okolo ktorej bol príbeh tvorený) je miesto Bojovej arény (Battle Room), v ktorej sa odohrávajú súboje jednotlivých tímov školských družstiev. Jedná sa o súboje v nulovej gravitácii, pri ktorých je nutné prekročiť hranicu nepriateľskej brány aspoň jedným členov vlastného družstva. Ender okamžite analyzuje ako miestnosť a jej danosti, tak aj chyby v stratégii jeho aj nepriateľského družstva a vytvára v mysli nové stratégie na ich prelomenie. K ich realizácii a tréningu sa dostáva až vo svojom voľnom čase. Jeho talent a teda zároveň aj nárok na postavenie v školskom kolektíve ho dostáva do mocenských bojov s jeho veliteľmi, ktorých závisť a následne neschopnosť tento element v skupine správne zaradiť a riadiť, je nakoniec ich vlastnou potupou. Ender ako 11 ročný získava svoje vlastné družstvo a vyhráva jeden zápas za druhým. Tlak na neho a jeho tím ale rastie až do momentu, kedy Ender na hru – v tom momente hru už bez pravidiel alebo pravidiel meniacich sa počas hry – rezignuje. Jeho prechodom z Bojovej školy na Veliteľskú sa mení síce miesto, no štýl a tlak na neho ostáva rovnaký, ak nie je vyšší. Vo veliteľskej centrále na asteroide slnečnej sústavy sa v simuláciách vesmírnych bojov stáva veliteľom niekoľkých letiek, neskôr flotíl medzihviezdnych lodí voči mimozemskej rase. Pod vedením Mazera Rackhama, legendy minulej invázie, dochádza počas Enderových koncových skúškach k finálnemu stretu s mimozemskou armádou pred ich domovskou planétou. Enderovo riešenie súboja je síce triviálne ale morálne zavrhnuteľné. Tento stret končí podobne ako jeho predchádzajúce so silnejšími súpermi – ich vyhladením. Až tu sa Ender ale dozvedá pravdu o celej operácii, ktorá z neho robí svetového hrdinu, no zároveň vnútorne kripla...

Card veľmi umne strieda v knihe vnútorné monológy s priamou rečou a opismi. Keďže prechody medzi vnútornou rečou a verejnou nie sú v knihe nijak označené (na porovnanie s Frankom Herbertom, ktorý ich uvádza v kurzíve), dochádza k silnému efektu vnorenia sa do mysle hrdinu. Štýlom Card skoro balansuje na pomedzí prúdu vedomia (stream of consciousness). Enderov vnútorný svet je nám blízky, jeho rozhodnutia odôvodnené a hoci chápeme jeho negatívne a amorálne kroky, považujeme spolu s ním tieto za nutné alebo vynútené. Len málokedy perspektíva v knihe odbočuje od hlavného hrdinu. Výnimkou sú začiatočné pasáže každej kapitoly, ktoré čitateľovi sprostredkúvajú pohľad na udalosti zo strany Enderových učiteľov alebo jeho spolužiakov či jeho sestry Val. Postavy a príbeh jeho súrodencov odohrávajúci sa zároveň na Zemi je zaujímavý, no ohľadom rozsahu len povrchne načrtnutý. Eventuálne si viem predstaviť, že by tvorili základ a pozadie ďalších kníh v tomto univerze, keďže samotné mocenské štruktúry na Zemi (Hegemon, Strategos, Polemarch) a ich politické zámery čoraz viac pripomínajú situáciu aktuálnych dní, popr. druhú Studenú vojnu.

Zaujímavým je aj pohľad na knihu z queer perspektívy, čiže analýzy udalostí z pozície dekonštrukcie heteronormatívnych fenoménov v príbehu. Hoci sa kniha odohráva v realtívne ďalekej budúcnosti, no Cardov pohľad na rodové rozdelenie vo vojenských štruktúrach je silne mužský. V Bojovej škole sa nachádza jedno dievča, aj to podľa vyjadrenia Endera vyzerá ako chlapec. V knihe okrem Enderovej matky a sestry (ktorá sa tiež v knihe vzdáva mocenskej pozície, aby sa stala kronikárkou) – možno aj pod vplyvom mormonského vyznania autora – ďalšie ženy nenájdeme. Škola a prostredie, v ktorom sa následne kniha odohráva je silne homosociálne (tvorené výhradne mužmi, ktorý spolu spia, jedia, učia sa, sú spoločne nahí, sprchujú sa, medzi sebou bojujú). A hoci sa jedná vekom o deti medzi 6 a 12 rokov, ich mentálne zmýšľanie je na úrovni dospelého alebo minimálne dospievajúceho človeka. Niekoľko momentov, ktoré sa v knihe nachádza je vyslovene homofilných, ak nie dokonca homoerotických, napr. Ender pri pohľade na Bonza pri prvom stretnutí vidí, že sa jedná o krásneho chlapca, ktorého by podľa vlastných slov nasledoval kamkoľvek; Ender v sprche vyzve kontrahenta, aby si ním bojoval férovo, na čo sa ten vyzlečie tiež donaha; Bean – Enderov priateľ a spolubojovník – ostáva u Endera v kajute po večierke, na čo sa po zhasnutí svetiel vlezie k Enderovi do postele; jeho učiteľ vo Veliteľskej škole s Enderom ostáva spolu aj po nociach (v štýle gréckej pederastie), aby sa učili od hmyzákov (v origináli buggers – inak, slangový výraz pre análny sex v angličtine) a to všetko na asteroide Eros. Je jasné, že všetky tieto veci sa dajú vysvetliť a vyargumentovať aj všeobecne a asexuálne, no zároveň je nutné si uvedomiť, že autor mal možnosť tieto veci úplne obísť, popr. napísať inak, čo neurobil. Naopak, ich výskyt najmä v kontexte osamelosti Endera počas celej knihy je o to silnejší. Svoju túžbu po láske nakoniec aj sám priznáva, keď Valentine prezrádza, že chce, aby ho Peter (zároveň ako symbol jeho manipulátorov) miloval. Či a ako sa čitateľ rozhodne tento obsah ale vnímať či dekódovať, je úplne na ňom.

Autorovi by sa dala vytknúť príliš jednoduchá charakterizácia ostatných postáv – okrem Endera vlastne vnútorne nespoznávame skoro nikoho. Postavy v knihe sú ale napriek tomu veľmi pestré a rozlične opísané, takže nevyznievajú jednoliato. Paralelné dejové línie (napr. vývoj na Zemi) sú opísané len náznakom, hoci zaujímavo. Nikdy o nich ale nie je prezradené viac, ako je nutné na posun v hlavnej dejovej línii. Koniec a najmä posledné kapitoly knihy sú v porovnaní s predchádzajúcimi písané narýchlo, plynutie času je brané skratkovite, niektoré postavy sú ponechané vo vzduchoprázdne – ich charakteristickými črtami sú opisy a rýchly presun ku koncu príbehu. Všetko to sú ale momenty, na ktorých sa pevne podpísala predchádzajúca novelová forma textu. Nie je to ale nič, čo by nutne knihe uškodilo. Jej linearita ju naopak robí veľmi ľahko čitateľnou a stráviteľnou.

Enderova hra je kniha, ktorá čitateľa nepustí – od začiatku do konca je silným emotívnym zážitkom, ktorý vrcholí vo finále, ktoré sa zdá byť pre Endera vykúpením, no len následne zvyšuje jeho utrpenie a hľadanie po spáse. Som veľmi zvedavý na ďalšie pokračovanie, ktoré je naznačené aj v poslednej kapitole knihy... a pravdepodobne si pozriem opäť aj filmové stvárnenie, aby som ho vedel teraz porovnať s knihou. Všetkým, ktorí ešte nevideli film alebo nečítali knihu ju vrúcne odporúčam.