Názov mi nič nehovorí, temne si spomínam, že by to malo byť scifi, ktoré som si pred nejakým časom stiahol priamo zo stránky samotného autora, ktorý knihu vydal pod licenciou Creative Commons, aby umožnil minimálne jej prežitie... Pýtam sa sám seba prečo... káblom prenášam knihu do čítačky... púšťam sa do prológu.

Blindsight (Slepovidenie) je prvý Wattsov román odohrávajúci sa vo vesmíre a aj napriek tomu si tento autor, ročník 1958, môže bez problému podať ruky s takými stálicami ako Heinlein alebo Herbert. A práve na nich aj vo svojom románe nepriamo nadväzuje. Jeho postavy akoby vyšli z tradičnej scifi – Siri Keeton je predchodca Sesterstva Bene Gesserit, Amanda Bates by bez problému uspela v Hviezdnej pechote. Ale poporiadku...

Zem. Rok 2084. Noc svetlušiek – dopad tisíciek malých meteoritov, z ktorých sa následne vykľuli mimozemské sondy – spôsobila vznik otázok o našej existencii vo vesmíre: Kto je neznáma mimozemská sila? Je nedovolená fotka situácie na Zemi len bezpredmetnou záležitosťou, alebo sa jedná o predvoj invázie? Ak vie civilizácia vytvoriť takú technológiu, že nepozorovane prenikne cez slnečný systém až do našich spální a nájde nás s gaťami na úrovni kolien, čo iné je možné od nej očakávať?

Odpoveďou Zeme je Theseus, medzihviezdna loď, ktorá je treťou vlnou tlaku voči nepriateľovi – po prvej a druhej vlne vesmírnych sond. Jej posádkou je výber tých najlepších vo svojich oboroch: Susan James ako lingvistka, ktorej mozog neobýva jedna, ale hneď štyri osobnosti, Isaac Szpindel, cyborgický biológ, ktorý vymenil ľudské senzory vnímania za technologické analyzátory, Amanda Bates, vojenská stratégka, Jakka Siristi, upír a veliteľ posádky sťa mentat bdejúci nad všetkým a Siri Keeton, jednoduchý syntetista, ktorého jedinou úlohou je študovať informačné topológie situácií, monitorovať zvonku priebeh misie a posúvať o tom správu Zemi... tá je ale až príliš vzdialená od artefaktu, ktorý Theseus nakoniec – aj vďaka intervencii lodnej AI nachádza pri Oorte.

Podobne ako napr. Kim Stanley Robinson vo svojej Marťanskej trilógii (a mnohí ďalší) aj Watts sa ako autor stavia do pozície nielen rozprávača, ale zároveň projektanta a spravodajcu budúcich udalostí: Ako by mohlo prebiehať prvé stretnutie s mimozemskou inteligenciou? Ktoré analýzy by boli použiteľné na zistenie jeho inteligencie alebo jazykových kapacít? Ako by mohli mimozemšťania naozaj vyzerať, ak by nemali so Zemou nič spoločné? Boli by sme na tento stret následne vôbec pripravení a s akými predpokladmi by sme sa voči nemu stavali? A zároveň ponúka na všetky tieto otázky odpovede, pričom pri týchto siaha po najnovších znalostiach z oblastí biológie, neuropsychológie alebo astrofyziky či inžinierstva.

Jazyk Slepovidenia nie je preto jednoduchý – popri mnohých zložitých konštrukciách a vysvetlivkách k rôznych teoretickým podkladom použitých v knihe (teória hier, etc.) je tento prešpikovaný novotvarmi (noosphere, etc.), ku ktorým Vám nikto vysvetlenie neponúkne a väčšinou si ho musíte vydedukovať z textu alebo fonológie sami. Okrem toho je kniha význačne komplexne štrukturovaná – celá je podávaná retrospektívne, síce chronologicky, no je prerušovaná skokmi do viacerých dejových a časových línií hlavného predstaviteľa – Siriho Keetona, ktoré takto postupne odkrývajú jeho celý životný príbeh.

Watts veľmi umne zlieva všetko do úžasného hard scifi koktejlu space opery, ktorá je síce možno len čiastočne prekvapivá a unikátna, ale pre mňa určite jedno z najlepších diel, ktoré som posledné roky v tomto žánre čítal... a na konci ktorého si ani vy nebudete istí, čo je naozaj realita a či byť inteligentný bola naozaj evolučná výhra...