Marián Kubicsko je napriek tomu, že v roku 2010 vyhral súťaž Ceny IstroConu a následne o rok neskôr aj Poviedku zo sveta Pohrobka, relatívne neznáme meno. Artis Omnis mu aj tak ponúklo miesto vo svojom edičnom pláne k vydaniu jeho debutového románu, ktorý práve držíme v rukách. Urobilo ale dobre, ak zverilo tento zdieľaný svet novému autorovi?

Dej knihy Veža elfov priamo nadväzuje na udalosti Pohrobka od Štefana Konkola, takže v dobrodružstvách hlavnej postavy, Richarda Steinera z Bratislavy (prosím, do budúcna už žiadne zdrobneniny), ktorý sa magickým portálom dostane do sveta mágie a čudných stvorení, pokračujeme tam, kde sme pred rokmi prestali. Medzitým ale vo fantasy svete prešli roky a Richardov návrat nebude taký ružový, ako by si ho predstavoval. Prvé kapitoly nám umožnia zoznámiť sa najmä s novými hrdinami tohto dobrodružstva – sivou elfkou Lamiou, jej bratom Edhelsindom a trpaslíčkou Lujsou. Objavia sa aj starí známi ako trpasličí princ, teraz kráľ, Korrak, či v retrospektívach tiež elfovia Furrkrig a Invareel. Príjemnou je prítomnosť nových ženských postáv v skupine, škoda len, že tieto medzi riadkami tvoria vlastne iba prívesky, popr. ľúbostné ciele ostatných mužských postáv. (Lamia z nevysvetliteľných príčin proti vlastnému presvedčeniu a prísahe opúšťa svoj cieľ cesty, len aby pomáhala Rišovi. Áno, dá sa to eventuálne vysvetliť konfliktom prísah, ale to je príliš slabá náplasť na túto zívajúcu jazvu v logickom deji knihy.) Aspoň Lujsa si tým pádom ustojí vlastné miesto.

Už po prológu bude čitateľovi zrejmé, že na štýl autora si možno bude musieť trochu zvykať – jeho kvetnaté opisy blížiace sa skoro k lyrizovanej próze (ktorú predčí už asi len Morhen) nebudú po chuti každého čitateľa. Tým, ktorí v nich nájdu poetiku tohto fantasy sveta, gratulujem, ostatní sa naučia ich mentálne preskakovať.

Napriek štýlu autora a jeho inklinovaniu k precíteným opisom, detailnému vyrozprávaniu bojových scén a polopatistickému vysvetľovaniu toho, čoho sme ako čitatelia práve boli svedkom – proti gustu žiaden dišputát – sa dej celej knihy relatívne ľahko posúva dopredu a najmä od polovice knihy naberá pekné tempo, ktoré vás bude motivovať k rýchlemu dočítaniu knižky. Vzhľadom na to, že dej je relatívne lineárny (s niekoľkými návratmi do minulosti na lepšie vykreslenie pôvodu nových postáv a ich motivácie), sa jej dej sústreďuje najmä na centrálnu dejovú líniu – klasický boj dobra so zlom, v tomto prípade zase v podobe Šajdána, temného elfa s legendárnymi magickými schopnosťami. Škoda, že mnohé z posunov deja vpred alebo náhodných stretnutí či čarovných rozhodnutí pripomínajú deus ex machina zásahy autora, aby sa rýchlo dostal k cieľu. Textové skratky, ktorých je v texte neúrekom, vytvárajú pocit koncentrovaného rozprávania, no zároveň až príliš zjednodušujú dejovú líniu. Osobne som mal pocit, že si ten príbeh žiadal trochu košatejšiu štruktúru. Takto sa veľkosť sveta scvrkáva na zápas pri mystickej veži elfov.

V texte sa nachádza niekoľko preklepov, ktoré bolo možné vychytať už len použitím jednoduchej kontroly pravopisu v textovom editore. Viac ma ale škrelo najmä na začiatku (potom som asi rezignoval) práca redaktorov textu, ktorí autorovi nechali príliš voľnú ruku a to aj pri štylisticky a logicky nefungujúcich a dejovo nelogických momentoch. Jedná sa najmä o nevysvetlenú zmenu v konaní hlavných postáv (ako napr. rozhodnutie Lamie nezabiť Riša, popr. neskontrolovať, či je Korrak naozaj mŕtvy, vyšumenie dôležitosti artefaktu čarovného meča, a pod.). Okrem toho aj ukvapený odklon v pocitoch Riša k Lamii namiesto Elgy mi vyznieval ako klasická samovôľa autora. Ak sa už ako autor udomácňujem v zabehanom svete, nešiel by som celkom proti nemu pseudo-vykynožením všetkých hlavných postáv z minulého dielu alebo ich odstavením na vedľajšiu koľaj. Áno, dá sa to nazvať aj premyslený marketingovo-dejový ťah, keď sa zrazu všetko následne otočí o 180 stupňov, ale asi by som to riešil inak.

Cieľová skupina násťročných, ktorým je tento román podľa môjho uváženia smerovaný, toto až tak hlboko riešiť nebude. Bude im stačiť niekoľko silných striel z luku končiacich v očnej dutine nejakého škreta, ghúla či Axtlapánca a milostný románik hlavného hrdinu. Nevyčerpaný potenciál a možno aj pripravované pokračovanie tohto románu ale prebleskuje v silnom momente na konci knihy, ktorý uzatvára kruh s predchádzajúcim dielom.

Veža elfov je jednohubka na pár popoludní, ktorá by chutila o niečo lepšie, ak by bola redaktorsky silnejšie podchytená a štylisticky vybrúsená. Prináša ale rozšírenie klasického fantasy sveta a uzatvorením ďalšej kapitoly príbehu (Richard vs. Šajdán), tak pripravuje podhubie pre ďalšie dobrodružstvá v ňom. Na tie sa určite teším.