Ako človek, ktorý pozná anime, filmy, mangu a všetko, čo sa okolo Ghost in the Shell (ďalej len GitS) mihlo, som do kina vstupoval s rozporuplnými pocitmi. Prirovnal by som to k finále, kde v okamihu, ako vstúpite na ihrisko, tak viete, že sa budú diať veľké veci. A o tie vo filme rozhodne nebola núdza.

Samotný dej sa totiž točí okolo majorky Miry Kilian, ktorá predstavuje najväčší triumf v oblasti prostetiky (umelej náhrady tela, termín bol používaný hojne najmä v anime sériách, pozn. autora). Do celého umelého tela bol prenesený len mozog, pričom Hanka Robotics, ktorá úzko spolupracuje s vládou, sa snaží z produkcie majorky vyťažiť čo najviac. Človek sa stáva zbraňou, ale ako je vo filme viackrát zdôraznené, stroje nemajú city. Ľudská bytosť áno.

Rupert Sanders ako režisér vo veľkom čerpal z predlohy, takže tu nájdeme odkazy na obe série anime (nemohla mi ujsť paralela medzi Hanka Robotics verzus Serano Genomics v prvej sérii, hoci tam firma riešila inú oblasť), či celá paráda okolo utečencov a postava Hidea Kuzeho, čo patrilo jasne druhej sérii anime. Dej navyše tvorí náplň toho, čo mi vo svete GitS chýbalo. Pozadie príbehu, ako sa do Sekcie 9 dostala majorka Motoko Kusanagi.

Tu by som ale niektoré veci filmu vytkol. Príbeh totiž síce plynie postupne, dokáže na jednom mieste fascinovať, na druhom však ponecháva priestor vate, ktorá vo filme nemusela byť. Všetka česť Dr. Ouilettovej (Juliette Binoche), ale stačila by jej polka priestoru a zvyšok mohli venovať otázka okolo Miry/Motoko, ktoré tak občas vyznievali do stratena. Rovnako napojenie Hanka Robotics bolo príliš evidentné, oproti géniom, Masamunemu a Ošiiovi, ktorí sa neštítili dvojitých, či trojitých zvratov, to bolo len rozpačité pokrčenie ramenami.

Čo sa týka postáv, veľká poklona Scarlett Johannson, ktorý postavu majorky dokonale vystihla a dovolím si tvrdiť, že si vo filme strihla životnú rolu. Oceňujem aj to, že Takeshi Kitano (vo filme Daisuke Aramaki, veliteľ Sekcie 9) prehovoril po japonsky a celý čas mu to ostalo. Možno vo filme nedostal veľa priestoru, ale každú sekundu na plátne premenil na herecký koncert.

Z ostatných postáv bol pre mňa mierne rozpačitým Batou (Pilou Asbæk). Úlohu zahral dobre, ale otázka jeho očí bola doriešená veľmi nešťastne (v anime bol ranger a úpravu očí dostali do „výbavy“). Rovnako jeho romanca s majorkou bola načrtnutá veľmi nedôsledne.

Žiaľ, vo filme neostalo veľa priestoru na rozvoj vedľajších postáv, ale aj tu režisér a tvorivý tím rešpektovali anime. Togusa je typický odmietajúci augumentácie (ale nemal povestný revolver z anime), zvyšok castu ani nemusel byť. Dosť fackou bolo obsadenie černocha do úlohy Ishikawu, špecialistu na kybernetický boj. Vyvážením ale bola postava Saita, ktorý dostal len jediný výstrel. A aj vďaka nemu zaplesalo srdce pri spomienke na epizódu v druhej sérii anime, venovanej špeciálne jemu.

Záporáci boli vo filme jasní, bola to vlastne akási zmeska, ako som spomínal už na začiatku. Prvá, druhá séria, nové veci sa miešali s odkazmi na predlohu, až človek musel pátrať, kde sa tvorcovia odvážili vykročiť do neznáma a kde zas ostali konzervatívne verní anime. Hideo Kuze tak opäť pohladil cyberpunkovú dušu, ale je pravda, že pôsobil ako nejaký pokazený android. Pozitívom, hoci predvídateľným, bolo to, že aj bol len obeťou Hanka Robotics. V anime som jeho postavu najprv nenávidel, na konci ľutoval. Tu ma nechal len letmo zaujatým.

Oceňujem ale spracovanie cyberpunku, konečne sme dostali film, kde poruchy vo vnímaní reality boli spodobnené vo forme zábleskov, nie nejakého zrnenia, či kyberpixelového rozpadania sa. Tok dát v sieti a prezeranie súborov verne kopírovalo predlohu.

Zároveň práve snaha priniesť do filmu a príbehu niečo nové bolo to, čo film odlíšilo od predlohy. Pri recenzii filmu Pacific Rim som spomenul prvý nesmelý krôčik smerom k mecha a cyberpunk dielam, kde Japonci kráľujú. GitS bol prvým smelším skokom, kde je a bude ešte stále čo vylepšovať.

Hudba bola neskutočná. Clint Mansell (Requiem for a Dream, The Fountain) totiž presne odhadol, čo bude filmu sedieť najviac, k titulkom nám doprial pôvodnú upravenú melódiu z anime, ktorá sa zapísala do sŕdc každého fanúšika.

Otázkou je, čo dá film človeku, ktorý predlohu nepozná? Môže mu dať paradoxne viac, ako fanúšikom. Predstavuje totiž blízku budúcnosť, kde sa stiera hranica medzi človekom a strojom. Realitu, kde posúvame definície a úzkostlivo sa bojíme, že ďalší krok presiahne bod, za ktorým už niet návratu. Ukazuje nám Sekciu 9, ktorá práve potiera najhoršie zločiny takéhoto sveta. Kyberterorizmus, ktorého sa neštítia ani najvyššie špičky. Práve neznalosť sveta možno ušetrí nezaujatému divákovi reptanie a filozofovanie nad podobnosťami a odlišnosťami (nie že by to mne osobne vadilo).

Film má svoje muchy, ale má rozhodne potenciál. Hoci bol prijatý rozpačito, dokáže osloviť aj mimo fandomu, je ako starý známy. Neurazí, poteší a zároveň povie niečo, čo sme ešte nevedeli. To všetko dáva pre mňa film, ktorý si odo mňa zaslúži označenie film roka. Pretože možno nie je najlepší, ale je najelegantnejší. Od začiatku, až po scénu s tankom, korunuje to záverečný majorkin zoskok z mrakodrapu, ktorý verne kopíruje scénu z anime. A to b optickej kamufláži, ktorá presne vystihla hranicu zmyselnosti a pragmatickosti.

Celkové hodnotenie: 90/100